140 km v kuse po prvýkrát (report z behu STEFANIK TRAIL 2014)
Vlado Ravinger
„Štefánik trail“. Toto slovné spojenie som zaregistroval ešte v roku 2013 a už vtedy ma zaujala myšlienka behu po Štefánikovej magistrále v Malých Karpatoch. Absolvoval som síce niekoľkokrát Trnavskú stovku, ktorá má podobnú trasu, avšak toto podujatie sľubovalo z pohľadu kvality, organizácie a aj účastníckeho zamerania úplne iný zážitok. Beh dlhý 140 kilometrov hrebeňom Malých Karpát sa stal mojou veľkou výzvou na viac ako pol roka.
Hoci sa ultrabehu venujem už niekoľko rokov, vlastne mám s tým spojených stále viac otázok ako odpovedí, a špeciálne na otázku ako sa na ultrabeh dlhý 140 km správne pripraviť. Jediné čo mi z čítania rôznych kníh a diskusií, ako aj z vlastných pokusov a omylov, vyplynulo, je to, že človek musí veľa behať, kombinovať to s inými kompenzačnými športmi, dostatočne spať a dávať si pozor na zdravie. S týmito poznatkami som postupne dospel k názoru, že si zo Štefánika spravím pomyselný vrchol bežeckej sezóny 2014. Čo som však netušil bolo, že mi zdravie a rôzne povinnosti skomplikujú tréningy natoľko, že moje objemy okolo 20 kilometrov týždenne vôbec nebudú zodpovedať mojim plánom. Skrátka kondička nikde a apríl v kalendári.
Vraví sa, že kozorožci sú tvrdé palice, nuž ja som si povedal, že spravím maximum preto, aby som Štefánika aspoň prešiel (beh bol málo pravdepodobný). Plán bol veľmi jednoduchý. V priebehu dvoch mesiacov absolvovať aspoň tri behy v dĺžke okolo 7-8 hodín (do 50-60km) a aspoň jednu klasickú stovku. Nebolo to dosť na svetový rekord, ale mohlo to teoreticky stačiť. Niekoľko dní pred štartom moje sebavedomie značne pookrialo najmä vďaka tomuto splnenému plánu. Podarilo sa mi k tomu pridať aj nejaké tie výškové metre a navyše sa po predchádzajúcich horúčavách ukazovalo skvelé počasie. Radostné očakávanie kazila snáď iba chronická nevyspatosť.
Deň D začal zbesilým tempom v práci, ktoré vyvrcholilo pol hodinu pred odchodom autobusu z Bratislavy na Bradlo. Ešte šťastie, že som sa kompletne zbalil vo štvrtok, takže sadám do taxíka a dobieham k autobusu tesne pred druhou hodinou. Vnútri už netrpezlivo čaká asi 30 borcov z viacerých krajín a preberá si štartovacie balíčky a itinerár behu. O chvíľu opúšťame Bratislavu a Martin nám dáva dôležitú inštruktáž ohľadne postupu na trase. Po viacerých zastávkach sme konečne okolo pol šiestej na mieste štartu pod Bradlom. Posledné minúty pred štartom sú hektické, keďže sme dorazili celkom natesno.
Foto: Ladislav Maras
Štart. Slušné stádo bláznov vyráža do krátkeho kopčeka a vzápätí mizne v malinčí klesajúc smerom k Brezovej pod Bradlom. Prvé minúty bežíme cez mestečko po asfalte, ale čoskoro začína mierne stúpanie a cesta sa mení na nádhernú presvetlenú lesnú zvážnicu. Beží sa dobre, teplota je ideálna, a to ma navádza na myšlienku skúsiť bežať čo najrýchlejšie za svetla a stihnúť aspoň šero na Záruboch kvôli náročnému terénu. Dobrá myšlienka, ale pre zdatnejšieho bežca. Moje obvyklé tempo je 6,5-7 km/h a keď už vyše troch hodín držím priemerku nad 9 km/h, prichádza seriózna kríza akurát v stúpaní na Záruby. Automaticky siaham po energetickom géli a tu prichádza chyba. Miesto klasického gélu si omylom dávam gél s kofeínom, ktorý mi namiesto sily dodáva prudké búšenie srdca, absolútne nežiadúce v prudkom kopci. Točí sa mi hlava a je mi na zvracanie, ledva sa plazím, klátim sa na strany a potkýnam sa o korene a kamene. Predbieha ma niekoľko bežcov. Viem, že to je lokálna kríza, ktorá prejde, ale v tom momente som dosť na dne.
.JPG)
Po nekonečných minútach sa konečne stúpanie končí a vidím opustené ohnisko, v ktorom ešte horia uhlíky a dávajú nádherné teplo. Oddychujem, dopĺňam cukry a vodu a napriek mizerným pocitom o chvíľu vyrážam v ústrety klesaniu smerom k občerstvovačke na Bukovej. Na občerstvovacej stanici ma víta milé osadenstvo, jedlo mi dodáva silu a po chvíli už vymýšľam nový plán. Ak udržím priemer okolo 6,5 km/h, dokážem celú trasu prejsť za menej ako 24 hodín, čo by bolo super. Viem, že sa to dá, pretože dva týždne predtým som absolvoval kratšiu trasu s väčším prevýšením relatívne v pohode za 24 hodín. Nejdem sa teda hnať za každú cenu, potrebujem sa vyhnúť podobným krízam ako som práve prekonal. Po ceste z občerstvovačky stretávam Jarka Kováča, čo ma povzbudí, pretože viem, že Jaro dokáže držať parádne tempo celú trasu. Mám ešte stále mierny náskok a to je fajn.
Foto: Ladislav Maras
Z Bukovej do Sološnice sa mi ide dobre. Na tomto úseku za zmienku stojí diviačia rodinka prebiehajúca cez moju cestu a poriadny kix s hľadaním kontroly na Mesačnej lúke. Kontrola na Mesačnej lúke sa totiž nenachádza na Mesačnej lúke. Viem, že kontroly môžu byť aj mimo rozcestníkov, ale keď prejdem celú lúku a aj poriadnu časť stúpania na Vápennú, začínam byť poriadne nervózny. Ak som kontrolu prešvihol, budem sa musieť vrátiť, hľadať kontrolu a znovu stúpať na Vápennú. Sakra, sakra (v skutočnosti som používal úplne iné slová a slovné spojenia). Rozhodnem sa počkať na ďalších bežcov, avšak pár idúci tesne za mnou je rovnako zmätený. Keď aj nasledujúci bežec potvrdzuje, že kontrolu nevidel, pokračujem smerom hore a nakoniec nachádzam aj kontrolu. Stratil som asi 10 minút zbytočne, ale snažím sa na to čím skôr zabudnúť a sústrediť sa na nočnú trasu.
.JPG)
Ďalšie hodiny v tme plynú pomerne monotónne a sú prerušované iba perfektnými živými kontrolami. Svitanie ma víta tesne pred Čermákom, trasa odtiaľto na Kamzík je mi dobre známa a tak sa zlepšuje aj moja nálada. Pomaly ale plynulo vybieham na Skalnatú a začínam sa tešiť na Pezinskú Babu, kde ma čaká kamarát Juraj, ktorý sa podujal robiť mi pacera od Baby na Devín. V takejto dobrej nálade frčím cez Čmelok a začínam hľadať kontrolný bod. Nanešťastie tým opäť raz zabijem 15 minút kvôli únavovej slepote a moja morálka prudko klesá (opäť rôzne slová a slovné spojenia). Našťastie je Baba blízko a fajnová polievka s nealko pivom mi pomáha zabudnúť na časové straty. Jarko ma opäť dobieha a stretávam aj ďalších známych ľudí, okrem iného aj jednu z dvoch ultražien na trase - Petru Mückovú. Ďalšie kilometre sa nesú v pohodovom tempe, spoločnosť Juraja ma povzbudzuje. Jemu sa chce bežať, ja sa ledva vlečiem, ale v spoločnosti kilometre ubiehajú.
Konečne sme Kamzíku, som už zľahka drevený, ale psychologicky som v pohode, pretože mám už stovku za sebou. Asfaltová etapa ma nestraší, hoci viem, že je tam stúpania a klesania až-až. Prekvapuje ma však, ako sa začína otepľovať. Mlynská dolina je celkom kvalitne rozhorúčená a ledva sa cez ňu plazíme. Začína sa u mňa ďalšia kríza, ktorá spôsobuje, že musím spomaliť a už po rovine nebežíme. Na Devínskej Kobyle chvíľu oddychujem, ale už viem, že to dnes dokončím. Juraj končí po takmer 50 kilometroch na Devíne, ďakujem mu, nasadzujem automatický režim, posledný gél a frčím striedavo klusom a chôdzou cez lesíky nad Devínom a Karlovou Vsou do Bratislavy. Bežní turisti a prechádzajúce sa rodinky na bratislavskom nábreží Dunaja sú v miernom šoku, keď vidia čudne oblečeného smradľavého spoteného a celého zablateného človeka ako sa krívajúc presúva smerom k Eurovei so skleným pohľadom v očiach. V cieli som tesne pred pol šiestou večer, unavený a šťastný. Plán je splnený, všetko vyšlo na jednotku. Najväčšie labúžo je ale bazénik so studenou vodou v cieli. Ako sa vyjadril spolubojovník cudzinec, ktorý si chladil nohy vedľa mňa – „fentestik“.
Podujatie malo mimoriadne vysokú kvalitu aj vďaka množstvu skvelých dobrovoľníkov, ktorým veľmi pekne ďakujem. Organizátorom držím palce, nech im elán do ďalších ročníkov vydrží a Martinovi, ktorý to celé vymyslel, gratulujem k skvelému času. Dnes ešte neviem povedať, či prídem aj o rok, ale rozhodne túto akciu odporúčam.
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
.jpg){kind=logo}
