Bánovská stovka 2013

Gabriela Lutišanová

Na Bánovskú sme sa chystali už dávno a keďže nám to na Slavovu Lazovku nevychádzalo, tak táto bola viacmenej podmienkou, aby sme nevypadli z tréningu. 

Posledný týždeň v práci bol už tradične stresový. Rozplánovanie trasy, alebo premyslená stratégia ostávali na poslednú chvíľu, mnohé z vecí sa prejavili až na samotnom preteku (napríklad vybité baterky do navigácie, ako aj chýbajúca mapa v navigácii). Prišiel piatok a my sa stretávame pri aute so Slavom G. a vyrážame smer Bánovce. Opäť sa Bratislava krásne vyníma v uhle, v ktorom je najkrajšia, v spätnom zrkadle.

Na registráciu prichádzame medzi prvými a tak máme dosť času sa zložiť v telocvični a dať si pár pív na lepší spánok a pritom prehodiť pár slov s ostatnými.

Občasné chrápanie, rozliehajúce sa akustickou telocvičňou, je oproti kohútiemu budíku balada pre uši. O tretej ráno znie z mobilu vskutku originálne kohútie kikiríkanie, mobil dobre zabezpečený proti cudziemu zásahu, sa pokúša vypnúť zopár rozospatých bežcov, márne. Napadá mi, vyhodiť ho z okna. Ale jeden sa nevzdáva a vyťahuje baterku z nedobitného zariadenia. Zopár posmeškov a ostáva nám necelá hodina na spánok. O štvrtej sa začína klasický kolotoč pred behom.

Johnny zavesený na bráne nás odštartoval o piatej ráno. Prvý malý kufor sme stihli pár kilometrov po štarte, niekde v lesíku za Bánovcami, pekne celá skupinka, nech nie sme v nevýhode.

Začalo mrholiť a neskôr aj pršať. V hustých, zalesnených úsekoch nezostala nitka suchá. Čvachtavý zvuk a výdatný vodný zábal, nás sprevádzal krásnymi zelenými lúkami, kde sme ako lesné víly, alebo lesný mužíci pozbierali rosu aj celodenný dážď.

Na občerstvovačkách sme ochutnávali výborné domáce koláče, orechový si zaslúži špeciálnu ódu, ale nie som básnik, tak len konštatujem, naozaj mňamka. Ako vegetariánka sa dokrmujem chlebom a soľou, tam, kde si ostatný pochutnávajú na kapustničke s klobásou. A na cestovinovom šaláte si pochutnávajú všetci, záchrana na trati pre nemäsožrútou aj ohŕdačov nad párkami.

Pod neustálym tlakom vytrvalej Peti, som bežala na čele žien, až do cieľa. Na poslednej kontrole náš zápal strhol pár bežcov, ktorí s nami vytrvalo bežali posledných osem kilometrov od Dubničky, blato – neblato, hlavne, že už nie je pred nami žiaden kopec, žiadna ”Rozkoš” ani Udrina.

Stúpaní bolo po trati výdatne a užili sme si Strážovských vrcholov niekoľko. Cieľový čas, no nič moc, ale radosť neskutočná. Nočné pivko v diskusii s ostatnými diaľkoplazmi prinieslo niekoľko užitočných informácii. Najskôr som si nebola istá, či ten autogén nie je príliš drastický na tréning, ale je to len vada zvukovodov. Jedná sa o adaptogény, o ktorých budete určite od nás počuť.

Atmosféra, organizačný tím na čele s Johnnym, zanietenie a veľká podpora pre bežcov na každej kontrole a ešte veľa iného robí z tohoto preteku oslavu diaľkového beho-pochodu.

Ďakujeme bolo to super :)
Gabriela Lutišanová
Zbyněk Bajtek

http://bezeckepotulky.wordpress.com/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.