Brtnické Ledopády 2015

Marek Prachár

Je štrnásteho januára 10:00 a ja sa plný očakávania počas virtuálneho mítingu v práci pokúšam nalogovať na stránku UTMB. Som totiž zvedavý, či sa na mňa náhodou pri druhom pokuse neusmialo šťastie. Po minuloročnom nevylosovaní mi tento rok sľúbili zvýšený koeficient pravdepodobnosti na úspech, tak si vravím, že by to aj mohlo vyjsť. Stránka samozrejme nefunguje a tak pokračujem v pracovnom procese, keď tu zrazu prichádza správa od Tomáša, „Gratuluju k UTMB!“.

Za posledných 5-6 rokov, čo si tak kade-tade pobehujem, bola pre mňa vždy otváracím podujatím sezóny Bratislava, ktorá už tradične býva poslednú marcovú nedeľu. Tento rok bol ale dôvod na zmenu - treba nabrať chýbajúce skúsenosti na výlet okolo Mont Blancu.

Brtnické Ledopády som zaznamenal už minulý rok, ale vtedy som si hneď ľahko našiel zopár výhovoriek typu: veď je to len začiatok sezóny, v strede najväčšej zimy a na úplnom konci Čiech. Nepoznám nikoho, kto by sa na také niečo dal nahovoriť a takmer 600-kilometrovú cestu sám merať nejdem. Stačilo mi nedávne Loučení, za ktorým som sa naháňal na konci roku 2013, aby som nazbieral chýbajúce body pre UTMB prihlášku (toho roku ma nevylosovali). Sezóna sa iba začína a nič mi neujde, veď počas roka je kopec eventov a netreba tak ďaleko cestovať.

Tento rok som už ale uvažoval inak a neodradilo ma ani to, že dvaja slovenskí borci, čo sa na Brtníky pôvodne chystali, nakoniec odriekli.

Do štartu zostávajú dva týždne, tak sa obraciam s radami na profíkov :-) A keďže moje konexie z tých pár absolvovaných eventov sú obmedzené, píšem hneď do Čiech Petre, ktorú som spoznal na Malofatranskej stovke 2013. Veď tá vymetá jednu akciu za druhou, takže na Brtníkoch určite bola. Petra ma hneď nasmeruje na pohodového Peťa, že on sa tam chystá, a že určite ho mám kontaktovať kvôli spoločnej ceste. Odporúča mi vziať si nesmeky a palice. Hlúpo sa pýtam, že čo sú to nesmeky. Po krátkej konverzácii pochopím, že ide o protišmykové návleky na topánky, alebo niečo ako light mačky. Palice som tiež doteraz nikdy nemal, ale dávam na rady Petry, hlavne je to konečne reálna príležitosť sa ich naučiť používať v správnych podmienkach.

Nesmeky dorazia do dvoch dní, s Peťom je logistika doladená, už len pobaliť a zabezpečiť opateru pre Jessie na predĺžený víkend. Píšem mail našim kvôli Jessie a spomínam, že idem na pretek, detaily moc nerozpitvávam, ale aj tak prichádza odpoveď od mamy, nech jej napíšem, že kam to vlastne idem. Tak jej obratom posielam link na Brtníky a link na sledovanie priebežných výsledkov preteku, nech netŕpne celý víkend, že čo som si to zase vymyslel.

Zbalený som pomerne rýchlo, navarím čaj s medom, pridám zo dva gély, čo mi zostali z minulého roka. Snáď sa na takej umeline nemá čo pokaziť, aj keď sú po záruke. Pribalím ešte dve horalky a dve fit-tyčinky, keďže zážitok s dvoma gélmi je na môj žalúdok tak akurát dosť. Oblečenie nahádžem do veľkej tašky tak, aby som si ho mohol vyskladať na pretek podľa podmienok na mieste.

V piatok ráno nasadám zbalený do auta smer Trnava k Peťovi, na stanici pristupujú Braňo s Jarom a môžeme spoločne vyraziť smer Praha a Mikulášovice. Po rýchlom zoznámení sa s posádkou zisťujem, že v porovnaní s týmito borcami som tak akurát slabý odvar. Veď tí majú česko-slovenský kalendár ultra pretekov v malíčku a pritom každý pretek šli aspoň raz. Ročne zbaštia minimálne 15 stoviek a zbierajú všelijaké diaľkoplazecké ohodnotenia, čo je pre mňa nepredstaviteľné. Jaro o sebe vyhlási, že on sa pri spoznaní diaľkových pochodov znova narodil, Braňo je mlaďas študujúci kartografiu na výške s kopou voľného času a záľubou v horách, no a o Peťovi stačí povedať, že buď preteká, alebo robí support na akciách, takže ten má z posádky jednoznačne najviac skúseností. Samozrejme všetci poznajú borcov z česko-slovenskej ultascény. Nie len mená, ale osobne. Počas cesty diskutujú o rôznych ultra zážitkoch, tak sa snažím pýtať čo najviac, aby som sa od nich podučil, čo sa dá, ale aj očekoval, či som sa dobre na tie Brtníky nabalil a čo môžem asi tak čakať. Keď Jarovi odpovedám na otázku, že kedy chcem dobehnúť, odpovedá v štýle „no nechcem ťa nejako hodnotiť, ale radšej si 2-3 hodiny pridaj, toto je pretek v snehu, ľade a zime“. Na obed zastavujeme v Prahe, Peťo si odskočí na pracovné stretnutie, a my zatiaľ dáme niečo do žalúdka. Pochopiteľne sa diskutuje o tej istej téme, tak sa ďalej dozvedám, že kto sú to batmani a čo sú bombičky a šlehy :-)

Do Mikulášovic prichádzame podľa plánu, okolo 17-tej a Peťo je ihneď stiahnutý ako support na doznačovanie trasy a kontrolné stanovištia. Zisťujeme si, kedy je registrácia a skladáme sa do miestnej školy, ktorá sa stáva našim zázemím. Obsadíme si miesta na zemi v jednej z tried a ideme sa navečerať do susednej krčmy. Do štartu ostávajú asi 3 hodiny, ktoré využívame na registráciu, nabalenie a oddych v podobe krátkeho spánku.

15 minút pred 23. hodinou sa celé stovkárke osadenstvo školy začne presúvať na štart, ktorý je pred susednou telocvičňou. Na poslednú chvíľu chaosím, či si brať na mikinu tenkú bundu alebo nie, keďže vonku je aspoň -6 stupňov. Nakoniec nedokážem zapnúť zablokovaný zips, tak ju radšej neberiem. Na štart prichádzam až keď už všetci borci stoja nastúpení za štartovou páskou a Olaf odpočítava poslednú minútu. Na štarte stretávam Pavla, ktorého som spoznal na Loučení 2013, potrasiem mu rukou a už sa aj ide.

90 pretekárov sa rozbieha hlavnou ulicou, ktorá nás asi po kilometri a pol vyvedie z Mikulášovic, kde sa nachádza prvá fixková kontrola. Tá zoradí namotivovaných borcov pekne do radu a odtiaľto sa už začína výšlap do prvého kopca vo formácii hada tvoreného svetlami čeloviek. Po štvorkilometrovom výšľape poľom a lesom prichádzame na prvú chipovú kontrolu (elektronický záznam času príchodu, ktorý rovno naskakuje na web). Tu sa nikdo nezdržuje, všetci sa rýchlo odpípnu a frčia ďalej. Od tohto momentu sa už začnú tvoriť malé skupinky, niektoré úmyselne, iné úplne náhodne. Relatívne rovný úsek, ktorý sa občas vlní, dostáva skupinky do správneho tempa, ale je stále vidieť, že všetci dávajú pozor, aby neodbočili zle a nezablúdili. Orientácia je tu pre oblasti neznalých naozaj náročná, trasa totiž prechádza národnými parkami, kde sa nemôže nič doznačovať, čiže treba veľmi pozorne sledovať itinerár, značky a kto má aj GPS. Moja stratégia je úplne jednoduchá - nezostať sám. Snažím sa držať nejakej formácie, ale je to stále ťažšie a ťažšie, lebo skupinky rednú a rozostupy sa zväčšujú.

Asi po 9 km od štartu ma dobieha skupinka troch borcov, kde spoznávam Pavla. Je rozhodnuté - týchto sa musím držať. Pavel jednak nabehá ročne dvakrát viac kilometrov ako ja, ale má hlavne obrovské skúsenosti z rôznych zahraničných podujatí, proste top liga. V snahe o socializáciu sa prihováram Martinovi, ktorý ide so svojim psíkom - fenkou austrálskeho ovčiaka - a snažím sa zistiť, ako ju trénuje. Raz by som na podobné dobrodružstvo chcel ísť s Jessie, ale zatiaľ zvládame preteky tak do 15 km. Jakub sa v našej formácii ukazuje ako najstarostlivejší, každú chvíľu kontroluje, či niekto nezaostáva, alebo nemá problémy. Počas nasledovných kilometrov sa veľmi rýchlo zladíme. Martin so psíkom motivuje a udáva tempo, Jakub vie dobre pracovať s itinerárom, Pavel má GPS s presnými mapami, no a ja hlásim kilometráž, aby sme boli v strehu, keď sa má objaviť fixková kontrola. Perfektne sa dopĺňame, takže s kufrovaním vôbec nestrácame čas. Ten nemárnime ani na občerstvovacích staniciach, hodíme niečo do žalúdka, doplníme vodu a ide sa ďalej.

Nočná trasa sa tiahne cez polia a lesy, ako podklad sa strieda sneh, ľad, lesný chodník, kamene, občas prírodne schody a stupy. Najlepšie sú traverzy po úpätiach kaňonov úzkymi chodníčkami poprášenými snehom, len tu treba dávať pozor, aby nás „nešmyklo“ do tmy. Som rád, že takýto rôznorodý terén spestruje postup nočnou časťou, lebo som stále v strehu a môžem sa vyhrať aj s palicami, ktoré v tomto teréne naozaj pomáhajú. Občas síce palica zostane zapichnutá a stiahne ma naspäť, pripadne aj na zem, ale to pripisujem svojej nešikovnosti. Pásmo snehu je presne podľa informácií od Olafa spred pretekov - od 300 do 700 m sa vrstva pohybuje od 15 do 40 cm. Som rád, že sa strieda sneh so suchým povrchom, lebo premočené tenisky nemám permanentne v snehu, ale sú aj úseky, na ktorých ich oklepem a nohy tak nestudia, dokonca mám aj pocit, že tenisky vysychajú. Každá jedna fixková kontrola je umiestnená na atraktívnom mieste, buď sa musíme vyštverať na vysokú rozhľadňu, alebo vyliezť k nejakému zaujímavému prírodnému útvaru alebo pamiatke.

Nad ránom dobiehame na chipovo-polievkovú kontrolu (47 km), tu dopĺňame tekutiny a Jakubovi sa nedá nespýtať na poradie. Zemiaková polievka nám prichádza vhod a motivovaní denným svetlom sa vydávame na cestu. Ja ako navyknutý samozrejme bez palíc, po ktoré sa vraciam - našťastie som sa zbadal dosť skoro. Po miernom stúpaní lesnou cestou vchádzame do oblasti prekrásnych roklín, ktoré majú byt zavŕšené výstupom na veľkú skalu, kde pri výstupe za fixkovou kontrolou podľa odporúčaní nasadzujeme nesmeky, oplatilo sa ich brať. Postupujeme prekrásnym terénom, kochajúc sa nádhernými scenériami smerom ku Krásné Lípě (69 km). Tu narýchlo zbaštíme vynikajúci guláš, doplníme tekutiny a vyrážame v ústrety Brtníckym ledopádom.

Na túto oblasť som už dostal inštruktáž od Jara a Braňa cestou na pretek, tak sa veľmi teším. Víta nás tu tajná kontrola s kopou jedla, kde však stojíme len krátko a poberáme sa „odškrtať“ všetky fixkové kontroly, ktoré sú pri každom významnom prírodnom útvare, väčšinou pri ľadopáde. Prechádzame cez širokú roklinu, z ktorej odbáčame striedavo na jednu a druhú stranu kvôli spomínaným kotrolným bodom, pričom oceňujeme Olafovu kreativitu pri ich umiestnení, či už na prudkom svahu, alebo v mini jaskyni, proste krása. Po nájdení všetkých checkpointov zbiehame do Brtníkov na poslednú občerstvovačku s polievkou. Krčma je ale plná, ledva sa tam vmestíme, všetkých turistov asi odrádza popoludňajšie sneženie. Po rýchlom porade sa naša skupina len odkontroluje s chipmi a za sneženia vyráža do poslednej časti trate.

Tá vedie opäť do nemeckých lesíkov a cez roklinu, kadiaľ tečie riečka. Tu nás už chytá tma, nasadzujeme čelovky a absolvujeme posledné schody a železné stupy. Úsek je naozaj výživný, keďže stupy sú zväčša pokryté vrstvou ľadu. Nie je tam zábradlie, tak sa pridŕžame samotných stupov. Asi v troch štvrtinách samotného komína, kde sme nalezení všetci traja a psík, presviedčam českého turistu, ktorý sa na nás rúti v protismere, aby zastavil, lebo nás všetkých zhodí, našťastie úspešne. Pokračujeme lesom, zbiehame do poslednej nemeckej dediny, kde nás milo prekvapí tajná kontrola. Tu môžme niečo ďobnúť a majú aj teplý čaj.

Odtiaľto do cieľa nás čaká už len posledná fixková kontrola. Tá je umiestnená - ako inak - na vrchole rozhľadne. Skonsolidujeme posledne sily a vydávame sa smerom do Mikulášovic. Posledný úsek trasy vedie cez pole dolu briežkom, tak to ešte zbiehame v hlbokom snehu tešiac sa na samotný finiš. V cieli stovky, ktorý sa nachádza pár desiatok metrov za zbehom z poľa, si potriasame rukami a ďakujeme za vzájomnú spoluprácu. Je čas si sadnúť na gulášzupe a pivo!

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.