GROSSGLOCKNER ULTRA-TRAIL 2017

Peter Gemeran

GROSSGLOCKNER ULTRA-TRAIL (GGUT) je podujatie organizované v národnom parku Hohe Tauern (Vysoké Taury). Hlavná trasa s parametrami 110 km / +6500 m vedie sčasti po okruhu „Glocknerrunde” okolo najvyššej hory Rakúska, Grossglockneru (3798 m), inak tiež prechádza cez 7 horských údolí, pozdĺž 14 ľadovcov a obklopuje ju okolo 300 vrchov vyšších ako 3000 m. Štart a cieľ hlavnej trasy je v mestečku Kaprun, známom turistickom a lyžiarskom stredisku. Súčasťou podujatia sú aj dva kratšie preteky - Glockner Trail (50 km / +2000 m) a Weisssee Gletscherwelt Trail (30 km / +1000 m), ktoré štartujú v sobotu a prekrývajú sa hlavnou trasou GGUT, so začiatkom v Kals am Grossglockner resp. pri Weissee (Berghotel Rudolfshütte). Na hlavnej trati sa súčasne beží aj štafeta (60/50 km, +4500/2000 m), ale príliš mnoho dvojíc tento rok prihlásených nebolo - zato však najväčšie hviezdy podujatia Pau Capell a Gediminas Grinius sa zišli práve v jednej štafete (a tých delených 110 km strihli za 12:33:14).

Prológ

Na konci minulej sezóny, niekedy po vydarenom októbri, som sa s kamáratom Marekom P., oplývajúcom omnoho väčšími skúsenosťami najmä zo zahraničných trailov, rozprával o plánoch na rok 2017. Okrem iného spomenul Grossglockner v letnom termíne a to ma hneď zaujalo už samotnou destináciou. Potom však neskôr, po prvých mesiacoch roka 2017, som sa z viacerých dôvodov necítil na to, že by som sa prihlásil na takéto niečo, a povedal som si, že tento rok ešte vyskúšam ťažšie veci u nás doma, ktoré som zatiaľ neabsolvoval, možno niečo v Čechách.

Ale prišlo celkom dobré obdobie, keď najmä v máji som zvládol viacero veľmi vydarených akcií, i keď nič extra dlhé alebo náročné, no a do toho sa objavila na FB stránke Slovak Ultra Trail súťaž o štartovné na GGUT. Tak že však prečo nie, keby to náhodou vyšlo, je to 3 týždne po MF100 – tak akurát na oddych, síce ďalej mám dosť plný kalendár, ale môžem sa sústrediť hlavne na GGUT a potom sa uvidí. No a začiatkom júna dostávam šťastnú správu o výhre – takže ide sa do Álp, môj prvý ultra trail v takýchto vrchoch už tento rok, osud to tak chcel.

Nadväzujem na predošlú debatu s Marekom a pripájam sa k jeho zatiaľ 1-člennej výprave. Po MF100 začiatkom júla som rozbitý ako už dávno nie, ale bodaj by nie, bola to tá najnáročnejšia trasa, akú som kedy šiel, hlavne čo sa týka prevýšenia, a bol som veľmi spokojný, že som to celé zvládol a došiel v rozumnom čase do cieľa. Tie 3 týždne do GGUT som dal prakticky úplný oddych, spestrený len pomocou na kontrole na NTS. Ubehlo to veľmi rýchlo, najmä keď sme do Kaprunu vyrážali už vo štvrtok ráno.

V Kaprune sme zakotvili v peknom malom campingu kúsok od centra, ktorý úplne postačoval na tento účel, nemuseli sme teda riešiť nejaké drahšie ubytovanie, v ktorom by sme aj tak mnoho času nestrávili. Vo štvrtok ešte prechádzka po Kaprune, menšie nákupy v Intersporte (dostali sme tip na zľavy od českého suseda v kempe, tak prečo to neomrknúť) a hlavne stretnutie s Ondrom N,, „miestnym“ z Zell am See, ktorý sa zúčastnil minuloročnej edície GGUT a od ktorého sme mohli vyzvedieť nejaké detaily k trase a pod., no a k tomu pekných pár pív samozrejme.

Základnou úlohou pred štartom bolo sa čo najlepšie vyspať, lebo predošlé dni to u mňa nebolo nič moc a ďalšie dni to bude ešte horšie, dokonca aj v pondelok musím skoro vstávať na služobnú cestu do Prahy. V stane sa spalo fajn, až na to, že ráno si hneď vedľa holandské decká od susedov spravili improvizované ihrisko, s kompletnou zvukovou kulisou, ktorá k tomu patrí. No však nič v zlom, deti sú deti a ešteže s tým nezačali už niekedy o šiestej. Horšie je, že už sa mi nepodarilo zaspať poriadne ani neskôr popoludní a večer – na rozdiel od Mareka, ktorý je zjavne už naučený si schrupnúť kedykoľvek, kdekoľvek na počkanie. Večer som si myslel, že pomaly zaspí aj štart... no, nijaká predštartová horúčka sa nás teda nezmocnila.

Registráciu spolu s výdatnejším obedom sme zmákli ešte okolo poludnia, a to spolu s Ľubom a Sisou, ktorí dorazili vo štvrtok neskoro večer. Hlavne pri Sise nebolo isté, či vôbec príde, ale hrdinsky do toho znovu šla, tak som jej držal palce, nech sa jej vyhnú akékoľvek vážne problémy a nech to zvládne.

S kontrolou dosť objemnej povinnej výbavy (ešte som si na poslednú chvíľu dokupoval lacnú malú čelovku, lebo chceli dve) to napokon nebolo nejaké dramaticky prísne a o to rýchlejšie sme boli vybavení aj napriek radu ľudí. Mimochodom, avizovaná plošná kontrola povinnej výbavy na trati sa tiež nekonala.

Predpoveď počasia som priebežne sledoval, vcelku priaznivá: pomerne teplo (čiže hore nad 2500m kúsok nad nulou), mierne silný vietor len v prvú noc, trochu dážď a možno búrky v sobotu popoludní alebo podvečer. No ale, poučenie č. 1 z Álp: počasie je značne nepredvídateľné, predpovede sú prinajlepšom orientačné (i keď6 práve ja som mal napokon celkom šťastie v tomto ohľade).          

I. etapa: Kaprun – Ferleiten (22 km, +1600 m), split: 2:54.38 (42. miesto v etape)

[Asi zbytočne rýchly úvod, ako vždy, nedám si povedať]

Aspoň na čas štartu (piatok 21.7., 23:00) predpoveď počasia vychádza, po predošlom ochladení a pohrození dažďom je opäť skoro jasno a príjenmných 17-18 stupňov (však vyššie sa ochladí, takže akurát). Z race briefingu sme veľa nestihli, ale však podľa Mareka tam určite nič podstatné nezaznelo... tak určite.

332 štartujúcich na 110 km trati (cca. 260 mužov) + 21 členov štafiet, elitná skupina, veľká štartová brána, inak nič špeciálne, zatiaľ žiadny zvláštny pocit alebo niečo – uvidíme v kopcoch, tie budú iste špeciálne (pre mňa). Kúsok cez širšie osvetlené ulice Kaprunu, dá sa bežať, tak idem čo najviac dopredu, kým prejdeme do úzkeho strmšieho stúpania. Pár ľudí na uliciach nás povzbudzuje, ale nie sú to nejaké davy, o ktorých človek číta alebo počuje, že bývajú v Španielsku alebo Taliansku. Chvíľu idem povedľa Broňa N., s ktorým sme sa stretli už skôr v kempe, potom mi už zmizne v dave a v tme, asi je vpredu a už ho neuvidím. 

O chvíľu sme vo výške nad Kaprunom, vychutnávam si výhľady na svetlá v údolí aj na rad čeloviek nado mnou a podo mnou. Prechádzame do úzkeho singlového chodníčka kľukatiaceho sa hore pekným lesom, samozrejme už dlhšie v tesnom zástupe. Podľa plánu som dosť vpredu, ale prvé stúpanie si ako obvykle celkom užívam a postupne predbieham ľudí pred sebou, kde sa to nejako slušne dá, a každú medzeru čoskoro „docvaknem“, naopak postupne sa spraví medzera za mnou. Po pár kilometroch vidím rovno pred očami číslo s menom Linda, takže po vizuálnom overení identity aspoň krátko pozdravím Lindu B. a zaželám jej veľa šťastia. Možno ďalších 10 km sa míňame, raz som pred ňou, raz za ňou, potom sa podľa očakávania stratí v nedohľadne (samozrejme vpredu). Beží naozaj veľmi dobre, snáď zabojuje aj o najvyššie pozície medzi ženami. Bohužiaľ, síce išla skvele, ale na 2. kontrole (36 km) odstúpila z pretekov.

Za Kaprunom (pod 800m) bolo treba vystúpať postupne do cca. 1500m, potom prudko zbehnúť skoro toľko isto do Fuchsu v údolí. Prvá možnosť doplnenia vody, ale asi len nejaký kohútik na ulici, bežím ďalej smer 1. občerstvovačka, popri povzbudzujúcich členoch českého support „Tímu Skáj“ (ešte sa uvidíme). Údolím vedie Grossglockner Hochalpenstrasse, cesta neskôr pretínajúca hrebeň Álp vo výške nad 2500m, ktorá je spoplatnená osobitným mýtom (40 EUR) a údajne je obľúbeným cieľom motorkárov. My ideme hore údolím chodníkom vedúcim vyššie nad cestou, stále je to aspoň sčasti behateľné, len niektoré úseky sú mäkkšie a rozryté kravami.

Speaking of... niekde na 20. km pozriem kus pred seba a vravím si: No, ty krávo... vlastne zo 10 kráv - nejaká protestná blokáda chodníka alebo čo, treba cez ne, ale však hádam múdrejší ustúpi. Presne tak, kľudné boli, aj sa uhli trochu, iba trochu spomalenie a spestrenie po ceste.

Pribieham k 1. kontrole / občerstvovačke, zdôrazňujem, že pribieham, lebo to už sa asi nebude neskôr opakovať. Čas pod 3 hod., not bad... vlastne lepšie, ako som odhadoval. Časovú rezervu budem potrebovať, teraz príde to najdlhšie stúpanie na trase a na akékoľvek behanie budem môcť na dlho zabudnúť.

II. etapa: Ferleiten – Glocknerhaus (14 km, +1500 m), split: 3:57.09 (159. miesto v etape)

[Tak na toto asi nemám, alebo...? I’m fine, just a little break.]

Čísla hovoria jasnou rečou, ale však môžem to rozvinúť... Na občerstvovačke trávim podľa plánu trochu viac času a dopĺňam tekutiny aj energiu pred ďalším úsekom. Pribiehajú a odbiehajú ďalší bežci v rýchlom slede, medzi nimi aj Broňo – takže predsa len bol za mnou doteraz.         

Za Ferleitenom ešte nasleduje pár km pozvoľnejšieho stúpania údolím, tak sa prinútim občas do pobehnutia, nech znovu trochu našetrím času, ale už chcem šetriť hlavne nohy, nech vydržia do kopcov, čo prídu, takže tempo plánovane klesá. Akurát keď stále široký chodník prechádza do prudších serpentín, sa znovu zjavuje Broňo, vraj sa mu konečne začína ísť v pohode, no a ja na to, že moja pohoda sa práve skončila a že nech sa drží, už sa s ním lúčim nadobro, nabetón ho vidím najskôr až v kempe.

Už stúpame prudšie nejaký čas, keď sa v tom otvorí priestor a vidím vysoko pred sebou dlhočizný had čeloviek vinúci sa niekde snáď až do neba – teraz začína ten najdrsnejší stupák na Untere Pflandlscharte (2663m). Dúfam, že už sme vyliezli do nejakej rozumnej výšky a až tak veľa nezostáva. Pozriem na hodinky a... WTF, ešte som len na 1560m, to akože 1100m takto hore, na necelých 3 km?? No dobre, však niekde treba tie výškové metre nazbierať, len by to nemuselo byť takto nakumulované.

Lenže je, a napriek opatrnému tempu toho mám po 400m (výškových) celkom dosť. Samozrejme cezo mňa prechádzajú mnohí z tých, ktorých som na 1. rýchlejšom úseku predbehol, ale s tým som počítal, sústredím sa len na seba, a práve to ma nenapĺňa optimizmom. Prečo tá slabosť v nohách, taký nezmyselne vysoký tep,...? Fakt neviem, čo to so mnou je, malo to byť pre mňa ťažké, ale že až takto? Ok, pauza, voda a nezvykle aj gel – inak nenosím, ešteže sú tu k dispozícii na občerstovačkách a vzal som pre istotu nejaké so sebou. Skúsim dať ďalších 300m a potom pauza, no dobre, tak aspoň 200... a keď pred seba púšťam ľudí, tak radšej pekne nabok a chvíľu postojím – hlavne nezavadzať. Keď sedím na kameni vedľa chodníka a „vychutnávam“ výhľad na had čeloviek tentoraz podo mnou, už sa ma začínajú okoloidúci pýtať, či som ok. I’m fine, just a little break... Čelovky sa nemilosrdne približujú, ešte túto skupinu pustím pred seba. Tak, ďalších aspoň 200m. Potiahnem ešte kúsok ďalej. Mám pocit, že ma predbehlo už asi 1000 ľudí (v skutočnosti v tejto etape spolu takmer 60), ale to je posledné, čo ma trápi. Skôr existenciálne otázky typu: „Ja tam hore snáď ani nevyleziem, a čo potom bude na kopcoch o 40-50 km neskôr... Tuším, že ultra trail v takýchto vrchoch nie je nič pre mňa, veď tu idem exnúť na prvom poriadnom stupáku.“

Čísla na výškomeri pribúdajú neúprosne pomaly, ale isto, už „len“ nejakých 300m, a bude to pre zmenu po snehu a za pribudajúceho svetla. Za svitania som chcel už byť niekde inde, no ale čo už. Sneh nerobí nejak zvlášť problémy (na rozdiel od samotného sklonu kopca) a vidina konca trápenia ma poháňa vpred. Ešte krátke zastavenie, nech sa oblečiem, začína pekne fúkať, aj keď nejaká brutálna zima nie je – keď som zatiaľ v takejto výške ešte nemal natiahnuté rukavice, tak to už je čo povedať.

Konečne hore, vidíme prvú z dvojíc záchranárov, čo dohliadajú nad účastníkmi v kritickejších miestach trate. V biednom svetle sa snažím spraviť prvé fotky zo sedla, ktoré ma stálo toľko trápenia. Vietor mi skoro trhá telefón z ruky, tak asi nič z toho nebude.

Posledné 4 km mi trvali viac ako 2 hodiny (!). Keď to takto ďalej (ne)pôjde... Ale čo, dojdi na checkpoint a uvidíš, čo ďalej. Pár km hore-dole a potom dlhšie dole sa snažím vytriasť nohy a zistiť, ako sú na tom.      

III. etapa: Glocknerhaus - Kals am Grossglockner (26 km, +1400 m), split: 5:24.07 (121. miesto v etape)

[Poučenie z krízového vývoja]

Chata v nádhernom údolí, pri jazere, malebné kopce okolo, kam pozrieš. Dlhá prestávka na občerstvovačke, dávam moje „štandardné“ menu – voda, melón, banán, sušené ovocie, 2x polievka, RB cola + nejaká lokálna saláma. Teda štandardné pre dnešok, nikdy som toľko nepopil a nepojedol na občerstvovačkách ako tu, jednak to zjavne potrebujem a jednak sa vôbec neponáhľam. Na samotnej kontrole ma predbehne kopa ľudí. Už keď sa zberám, prichádza Ondra, tak s ním ešte hodím reč a prípadne aj počkám. Necíti sa dobre, nejaká angína ho chytila, skúsi ešte kúsok so mnou, ale otáča to. Z Glocknerhausu sa dá zviezť dole, lákavá možnosť pre viacerých. Ja už som si ale vyčerpal DNF na dosť dlho, a naviac tu som tak trochu aj za SUT, takže zlyhanie neprichádza do úvahy! No, vlastne prichádza, ale len v krajnom prípade. Si zranený? Nie. Môžeš ešte chodiť? Áno. Tak ideš ďalej.

Len sa nám nejako zatiahlo a spoz hrebeňa počuť hrmenie. Spúšťa sa slušný ďážď, ktorý je nejako mimo predpovede počasia. No, to mi ešte chýbalo ku šťastiu.  Ale nie je nejako zima a najbližšie stúpanie +500m akýkoľvek chlad vykompenzuje. Už sa mi šliape omnoho lepšie, čas a poradie neriešim a naviac som sa ocitol v tej časti „pelotónu“, kde výkonnostne cca. patrím (nie ako v úvode), takže už mám zase o niečo vyššiu cestovnú rýchlosť ako väčšina okolo. Znovu sme v 2500m, s úsmevom zdravím záchranárom na vrchole, mierny optimizmus je späť. Do najvyššieho bodu trasy zostáva ešte vyše 300m, ale stúpanie je rozdelené, dlhý úsek ideme mierne stúpajúcim traverzom po úbočí rozľahlého zeleného horského údolia. Stále pozerám okolo, krása. Krátke stúpanie na Salmhütte, ktorá je takmer vo výške Gerlachu, niekde by tu mala byť voda. Dosýta sa napijem z dreveného kohútika na dvore, pár ľudí ma predbieha, ja ich zase dobehnem v stúpaní.

Posledný prudký úsek na Pfortscharte (2825m) mi z diaľky vizuálne pripomína výstup na Priečne sedlo, len dlhší  a menej technický, bez reťazí. Onedlho som hore a na oslavu dosiahnutia najvyššieho bodu si dávam pauzu, pokec so záchranármi a samozrejme fotenie. Kde sú tie problémy spred pár hodín...? Ešte aj počasie sa drží, zatiaľ pod mrakom, ale ďážď dávno prestal. 

Zošup do doliny, najprv po tmavej sypkej suti, v ktorej som radšej zvolil pohodlnejšie serpentíny, aj tak som sa divil, že toho nemám doslova plné kecky. S klesaním sa zvyšuje teplota a „zjazdnosť“ chodníkov, blížime sa k Lucknerhaus na 50. km, kde by mala byť voda. Keby len voda, ono je tam neohlásene prakticky regulárna občerstvovačka – takže nečakaná strata času, ale aj polievka, káva a všetko možné.

A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, zase Broňo, ktorý mal byť ďaleko vpredu. Zastihla ho búrka hore na hrebeni za Glocknerhausom a chytila ho taká triaška, že sa na hodinu a pol uchýlil do Salmhütte, okolo ktorej som medzitým prešiel. Uvažoval aj nad skončením, ale ide ďalej, i keď bez nejakých ambícií ohľadom času a umiestnenia. Po zvládnutí ďalšieho kopca - posledného väčšieho pred Kalsom - sa dávame dokopy a keďže Broňo ani na moje vyzvanie nechce ísť rýchlejšie a odpojiť sa, zbiehame na veľký checkpoint v údolí spoločne. Hm, už vyše 60km a 12 hodín na trati, ešte 50 km do cieľa, ale je to podľa parametrov výrazne jednoduchšia záležitosť – aké ľahké to museli mať tí, čo štartovali na 50-ku odtiaľto...

IV. etapa: Kals am Grossglockner - Rudolfshütte (20 km, +1300 m), pauza 40min., split: 3:57.43 (71. miesto v etape)

[Pohoda, klídek, foťáček]

V Kalse je veľká občerstvovačka vnútri v chládku, s drobagmi, možnosťou umyť sa, prezliecť sa, atď., vôbec sa neponáhľam a snažím sa „simulovať“ štart zvyšnej 50-ky ako keby som bol čerstvý – aj keď nohy samozrejme neoklamem. Na 40 minút tu v pohode zakvasím, Broňa pošlem kade ľahšie, nech si beží, lebo ja tomu asi moc nedám ani v akokoľvek miernom stúpaní, a vyrážam z Kalsu za zvuku poludňajších kostolných zvonov.

Pekný zvažujúci sa chodník pri prudkom horskom potoku (Kalserbach) nad dedinou míňa stanoviská nejakého detského zábavného areálu. Potom kúsok po ceste do ústia tiesňavy, ktorou sa cez vysoké skalné steny prediera zmienený silný potok alebo skôr dravá riečka. Samotný chodník je tu spevnený, ohradený a teda pohodlný aj pre sviatočných turistov, čo mi ale teraz nijako neprekáža, ťažko schodných úsekov bolo a bude dnes eše dosť. V každom prípade, za každým záhybom tiesňavy sa otvárajú nové pôsobivé pohľady, kvôli ktorým pomaly ani nepúšťam telefón z ruky.

Následne sa skalné steny roztvárajú, prechádzame širším údolím, samotná cesta je pomerne nudná, mierne sa zvažuje hore, takže nejaké behanie nehrozí, ale výhľady na okolité hrebene so silnými riavami a vodopádmi padajúcimi do údolia prinášajú dostatočné rozptýlenie. Na 70. km dlhšia prestávka v Kalser Tauernhaus (voda, WC) a potom konečne znovu do terénu – začína stúpanie na Kalser Tauern (2515m). Najprv miernejšie stále dnom doliny popri potoku a aj plese (Dorfersee) – krásny úsek, len sa mi zdal nekonečne dlhý, za každým záhybom doliny som čakal, kedy sa odpojíme od potoka a zahájime prudký výšľap do niektorého z vrchov napravo, so záverečnými 300-400 výškovými metrami. Tu už evidujem pár ľudí okolo, s ktorými sa opakovane míňame, podľa toho, kto má kde aké tempo a kedy zastaví. Na popoludňajšom slnku je aktuálne dosť teplo, tak využijem pár čistých horských potokov, ktoré križujeme, na to, aby som sa dosýta napil – znovu niečo, čo obvykle nemám potrebu robiť, no ale dnešok je zjavne špeciálny.

Konečne sme v tom strmom výstupe cez hrebeň, v polovici dávam ešte prestávku (voda, gel, fotenie), hodím reč s náhodne známou dvojicou, čo ma míňa a nasledujem ju. Na vrchole nás čaká menšie snehové pole a užasný výhľad do doliny, kam mierime, s veľkým jazerom a chatou čnejúcou sa na skale nad ním – náš najbližší cieľ, Berghotel Rudolfshütte. Zbeh dole na parádu, fyzicky aj psychicky som teraz hore a už zostáva len 1 veľký kopec. Na chate sme pred štvrtou poobede, počasie viac než fajn (miestami až príliš teplo), svetlé vyhliadky do najbližšej budúcnosti.  

V. etapa: Rudolfshütte – Kapruner Stauseen (12 km, +700 m), split: 3:39.06 (38. miesto v etape)

[Zmŕtvychvstanie zavŕšené, chcem ďalšie kopce!]

Na Rudolfshütte sa nezdržiavam až tak dlho, aj keď štandardné menu nevynechám + ako bonus chutný šošovicový prívarok, môžem valiť ďalej. Počítam, že treba niečo sklesať, potom dlhšie popri veľkom jazere a nasleduje výživné stúpanie na Kapruner Törl (2639 m). V skutočnosti je to akosi inak, z chaty sa ešte kúsok stúpa, potom veľmi technické a nebehateľné klesanie, blížime sa k zmienenému Tauernmoossee, prekračujeme potok a už mierime hore. Asi sa ešte vrátime k jazeru a potom to začne. Ale nejako sme vysoko, čo to má byť? Buď sme už v tom výstupe alebo neviem... Nakoniec sa potvrdí, že už mierime len hore divokou rozoklanou skalnatou dolinou, zostáva len nejakých 400m k vrcholu, super. Kráčam teraz úplne stabilne, bez veľkej námahy a predbieham postupne ľudí pred sebou, ešte aj stihnem pokecať skoro s každým, koho míňam – a to už u mňa znamená, že dosť pohoda, lebo inak sa väčšinou sústredím len na šliapanie hore. Jeden Čech sa ma pýta, či som zo štafety. Nie, ale díky.

Kúsok po 18.00 je Kapruner Törl „dobytý“ – prichádza ešte viac povznesená nálada, odtiaľto už viac-menej len smerom dolu alebo po rovine. Začiatok samozrejme technický, nebehateľný. Trochu zábavy na dlhšej pasáži po snehu, normálne vyjazdené koľaje, takže nohy do nich a skĺzať, čo sa dá. S paličkami sa dá ako-tak udržať na nohách a napredovať. Malebná dolina sa postupne rozširuje a otvárajú sa výhľady na protiľahlé vrcholy a veľké jazero v údolí, ku ktorému smerujeme. Po pravej ruke sa objavujú majestátne vodopády, ktoré sa snažím odfotiť z viacerých uhlov, ale fotky asi nebudú zachytávať ani zlomok tej nádhery. Klesanie je stále dosť náročné, členitý chodník, samé kamene, no a unavené nohy tiež práve neurýchľujú postup. Keď sa dostaneme na úroveň jazera (Mooserboden), je jasné, že trať nás povedie chodníkom lemujúcim breh jazera a že toto je tá nápadne dlhá rovina v profile trate na tomto úseku. No je až príliš dlhá, jazero sa zdá byť z blízka stále rozľahlejšie a hrádza na druhej strane sa akoby nepribližuje. Človek sa snaží čo-to pobehnúť, ale nohám sa už nechce, ak to nie je z kopca.

Keď je už hrádza Mooserboden konečne na dosah, ešte malá čerešnička v podobe zaujímavého križovania 4-5 metrov širokého divého prúdu vlievajúceho sa do jazera: oranžová zástavka GGUT na jednej strane, ďalšia na druhej, ale medzi nimi nič moc použiteľné na prechod. Po chvíli hútania ideme s bulharským kolegom kus povyše a cez veľký kus snehu a pár kameňov to zvládame bez újmy. Čo je však prekvapenie, tak práve pri tomto prechode vidím už z diaľky nečakanú osobu, a to nikoho iného ako Broňa – ja sa ho asi nezbavím, alebo on mňa...

Prechádzame cez dlhší cestný tunel pri hrádzi a potom po korune veľkej hrádze, predpokladám, že posledná kontrola bude ešte nižšie, ale už sa pred nami zjavujú obrysy stanu s občerstvením, tak ešte pobehnem.

VI. etapa: Mooserboden - Kaprun (16 km, +0 m, oficiálne... no nejaké metre naviac tam boli), split: 2:23.57 (57. miesto v etape)

[Zbeh – nezbeh a potom dobeh]

Už len ľahšie občerstvenie, hoci polievka ani tu nechýba, zisťujem, že súčasťou posádky je aj naša krajanka žijúca vo Viedni, tak chvíľu pokecáme. Zdá sa, že Broňo sa skutočne neponáhľa do cieľa a nemá ambíciu nejako naplno finišovať, tak vyzerá, že to nakoniec predsa len dobojujeme spoločne. Samozrejme, za normálnych okolností by bol už asi v cieli, ale je aj tak príjemné pre mňa, že som s ním mohol stráviť časť takejto akcie.

Máme ešte nejakú hodinu a pol svetla, koľko nám môže zabrať tých 16 km? Ondra tvrdil, že tento záver sa dá celkom rýchlo zbehnúť, tak som zvedavý. Ale zas či dojdeme o pol hodinu skôr alebo neskôr... už to bude dobré tak či tak. No, behania sme si sprvu mnoho neužili. Cestou sme míňali veľa cestných tunelov, ale úzky chodník ich vždy obchádzal zboku cez strmý svah nad jazerom, často s technicky náročnejšími vsuvkami, ktoré spomaľovali postup. Dodatočne som zistil, že údajne po 18.00 sme mali povolené použiť aj tie tunely, lebo autá už vtedy nesmú jazdiť, a že údajne sa to spomínalo na race briefingu pred štartom. Tak som si spomenul na Mareka – no ale vlastne však to nie je nič podstatné, že áno...    

Tlačím kilometre na hodinkách dopredu, vyhliadame Kaprun na konci údolia, ale vlečie sa to. Tak nejako sme sa zhodli, že síce nejdeme na čas, ale mohli by to stihnúť pod 23 hodín. V každom prípade poradie neriešime, od štartu aj tak netuším, či som na 50. alebo 150. mieste. Konečne sme v úseku, kde dosť rýchlo zbiehame a dostávame sa na dno údolia smerujúceho ku Kaprunu. Obiehame spodnú stanicu lanovky na Kitzsteinhorn a viem, že zostáva len pár kilometrov. Už ideme takmer po rovine a treba nútiť nohy do nejakého tempa, väčšinou striedam beh s rýchlejšou chôdzou, Broňo sa prispôsobuje. Tak predsa len aj čelovky ešte vytiahneme.

Ach, ešte jedno jazero, ešte jeden technický úsek cez les, čo nás spomalí, a už vyhliadame začiatok Kaprunu s naším kempom, odkiaľ to dobre poznáme. Trvá to dlhšie, než je momentálne milé, ale sme tam a na zvyšný úsek cez Kaprun zostáva necelá štvrťhodina do 22.00 – vidíme vežu vyvýšeného kostola, za ktorým je cieľ, a už je to jasné, v pohode, ak trochu pobehneme. Nejdeme cez centrum Kaprunu, takže sa vyhneme akýmkoľvek potenciálnym davom burácajúcich fanúšikov, ale zato mierimo priamo na cieľ, takže ok. Začína pršať, ale to už nás samozrejme nemôže nijako vyrušiť.

21:57 sme v cieľovej bráne, čas na trati: 22:57.19.

Umiestnenie: Broňo 70., ja 71. (z cca 260 mužov, 137 v cieli, ostatní DNF kvôli časovým limitom, predčasnému skončeniu pretekov pre búrku,...)     

Epilóg

V cieli vo veľkom dopĺňam tekutiny. čo sa jedla týka, na rozdiel od občerstvovačiek nič moc, nejaké drobnosti, no a „catering“ tvoria len cestoviny s omáčkou. Nie je tu mnoho ľudí a naviac kvôli silnejúcemu dažďu všetko sťahujú do hlavného stanu. Už sa postupne pripravujem na cestu do kempu, zmierený s tým, že zmoknem a okolo stanu bude všetko hnusne mokré, keď tu sa spustí úplná prietrž mračien a zastavuje ma. Ľutujem tých, čo to zastihlo niekde na trati, lebo je to neskutočný lejak, voda ani nestíha odtekať a postupne zaplavuje stan z bokov. Predstavujem si, ako to vyzerá okolo nášho malého stanu v kempe – po členky vody, všetko zatopené,...(?) Našťastie sa mi podarí vybaviť odvoz autom „Tímu Skáj“, ktorý je tu v takmer kompletnej zostave a akurát chce ísť jeden ich bežec tiež do kempu, v ktorom sídlia rovnako ako my. Príjemné prekvapenie, v kempe žiadna apokalypsa, mokro je, ale nespláchlo nás, stan vydržal, môžem sa ísť dať dokopy, pod sprchu a hodiť sa konečne do horizontálnej polohy.

Kontrolujem ešte, ako sú na tom kamaráti. Tak Ľubo so Sisou prišli pred limitom 21.00 na Rudolfshütte (80. km), ale potom už nepokračovali. Neskôr som sa dozvedel, že im už neodporúčali pokračovať, aj kvôli hroziacemu zhoršeniu počasia, a mali odtiaľ pohodlný odvoz. Marek prichádza pred jednou v noci na poslednú občerstvovačku 16 km pred cieľom, s Ľubom, ktorý už je v cieli, si píšeme a odhadujeme, kedy dorazí, keď príde priamo od Mareka informácia, že všetkých zastavili, preteky končia a všetkých zvážajú dolu. Trochu nepríjemné, určite už chceli dojsť do cieľa, ale podľa vyjadrenia organizátorov ešte hrozil príchod ďalšej veľkej búrky a naviac sa obávali stavu chodníkov pod priehradou Mooserboden po tom skoršom veľkom daždi, pričom na tých už nemali záchranárov. Nakoniec to dopadlo aspoň tak, že za „nútené“ predčasné ukončenie na Rudolfshütte sa pridelili 4 ITRA body a na Mooserboden 5 bodov.

Sumár: Môžem vyzdvihnúť hlavne samotnú trať GGUT, ktorá bola veľmi rozmanitá a náročná technicky aj profilom, s prevýšením nakumulovaným vo veľkej miere v niekoľkých ťažkých stúpaniach, najmä však veľmi atraktívna, hlavne pre niekoho ako ja, čo z Álp zatiaľ veľa nevidel. Z organizačného hľadiska takmer na 100% - perfektné značenie, podľa mňa úplne dostatočné občerstvovačky čo sa týka počtu aj ponuky, a tiež zabezpečenie záchranármi. Cieľové zázemie už chudobnejšie, atmosféra večer komorná, ale to sú len drobnosti, na ktoré človek vôbec nebude neskôr myslieť. Niektorí mali trochu problém s rozhodnutiami organizátorov ohľadom prerušenia a napokon aj úplného predčasného skončenia pretekov kvôli počasiu, ale neviem to dostatočne posúdiť a našťastie sa ma to nedotklo. Pre mňa osobne skvelý zážitok a skúsenosť z takto náročného podujatia. 

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Peter Gemeran, Grossglockner Ultra-Trail, Sportograf