Grossglockner ULTRA-TRAIL, 24.7.2015

Bronislav Novák

K propozíciam tohto preteku som sa dostal minulý rok na jeseň pri prezentácii na Schneeberg trail. Pri pohľade na parametre 110 km / +7000 m som si pomyslel, že to je už naozaj poriadny horský brutál. Propozície som mal na písacom stole a stále ma dráždili. Veď som sa začal venovať ultra behom a možno by bolo dobré si na letnú sezónu horských behov naordinovať niečo poriadne. Toto má byť len prvý ročník. Rakúsko sa mi celkom páči, dosť som tam toho už precestoval a nie je to ani tak ďaleko v porovnaní s talianskymi alebo švajčiarskymi Alpami. Renomované masové horské ultra behy ako Mont Blanc ma veľmi neťahajú. V priebehu jari som sa definitívne rozhodol a prihlásil sa. Zatiaľ som nič tak ťažké nebežal. Jednu stovku som bežal na jar, ale to iba s polovičným prevýšením v relatívne ľahkom teréne.

Do Kaprunu som spolu s priateľkou Františkou pricestoval vo štvrtok, teda deň pred štartom. Hneď som zamieril na prezentáciu a na moje prekvapenie ešte pred výdajom štartovných čísel kontrolovali povinnú výbavu. Aký to má zmysel? Veď teraz im môžem ukázať všetko možné a na štart prísť ako Anton Krupička, len v trenkách do pol pása holý s fľašou v ruke. Musel som sa vrátiť do auta a vyhádzať z ruksaku väčšinu batožiny, aby som mohol do camelbacku všetko zbaliť. Pri kontrole som pochopil, že zmyslom bolo, aby sa bežci uistili, že majú všetko potrebné a aby si prípadne mohli ešte chýbajúce veci zohnať. Ja som sa napríklad opýtal, či ako first aid kit, teda balíček prvej pomoci stačí obväz a leukoplast. Stačilo. Po prezentácii sme sa išli zložiť do kempu, kde som stretol slovenskú dvojicu Zbyňka a Gabiku Bajtekovcov. Postavili sme si stan vedľa nich. Zo Slovákov štartoval aj Miro Pauček, ktorého osobne nepoznám, ale viem že beháva ultra behy. V piatok bol štart určený na večer o 18:00. V ten deň som sa viac menej povaľoval, snažil som sa trošku si zdriemnúť pred nočným behom, čo sa mi moc nedarilo. Nočný beh som ešte nezažil, tešil som sa naň ako na zaujímavé dobrodružstvo, ale mal som aj obavy, či ma nebude príliš premáhať spánok. Na Štefánik trail, kde som bežal len štafetu, som zažil atmosféru nočného behu a občerstvovačiek. Bolo to skvelé, tešil som sa a dúfal som, že nadšenie bude silnejšie ako ospalosť. Cez deň sme sa boli prejsť do centra Kaprunu na Salzburger Platz, kde mal byť o šiestej večer štart. Bolo dosť teplo a dusno. Po prechádzke do dediny som si uvedomil, že musím pred štartom poriadne piť, nebolo by vhodné byť už na štarte dehydrovaný. Poobede som si zbalil povinnú výbavu a po štvrtej sme vyrazili na miesto štartu. Na Salzburger Platz sme prišli viac ako hodinu pred štartom a chytili sme ešte voľnú lavičku na sedenie, čo dobre padlo. Organizátori hlásili, že cez noc má byť dobré počasie, bez zrážok a že ďalší deň poobede môže trošku spŕchnuť. Pred štartom je stále teplo a dusno, čo mi trochu robí starosti, bude veľká spotreba vody a nerád by som ju stále doplňoval do camelbacku. V noci a vysoko v horách bude určite chladnejšie. V štartovom koridore sa nás pred šiestou tlačí 220 bežcov. Podľa štartovej listiny a štartovných číse bolo prihlásených vyše 250 bežcov.

O 18:00 zaznel výstrel a pohli sme sa vpred. Je tlačenica, ale vôbec mi to nevadí, nie je sa kam ponáhľať, práve naopak, toto brzdenie je priam užitočné. V uliciach Kaprunu sa pomalým klusom predieram viac dopredu. Za dedinou začína stúpanie a chodníček sa zužuje na „single track“, čo zťažuje predbiehanie, ale veľmi mi to nevadí. Skôr ma znervózňujú palice ostatných bežcov predo mnou, ktorými mi pri zaberaní do kopca šibrinkujú pred nosom. Som jeden z mála bez palíc, neuznávam to, predsa len som bežec, nie som na ne zvyknutý a považujem to za extra podporu, má sa predsa bežať nohami. Vybiehame asi 1000 výškových metrov na kopce nad Kaprunom. Tam sa napájame z úzkeho chodníčka na širokú poľnú cestu. Bežím veľmi voľne a vychutnávam si výhľad na jazero pri Zell am See. Bežcov je ešte stále na husto, ale už sa dá bez problémov predbiehať, keď je treba. Pred sebou vidím bežať ženu a okolo nej skupinku „bodyguardov“. Podľa výsledkov to bola Rakúšanka, čo skončila medzi ženami druhá. Postupne sa mi vzďalujú.  Je teplo, a aby som hneď neminul všetku vodu z camelbacku, snažím sa napiť vždy, keď bežíme popri nejakom prameni alebo potoku.

Nasleduje zbeh do dedinky Fusch, ktorá má podobnú nadmorskú výšku ako Kaprun. Tam bežíme chvíľku aj po asfalte. Odtiaľto by sme mali stále mierne stúpať až ku občerstvovačke na 20 km na Ferleiten, kde začína známa cesta Grossglockner Hochalpenstrasse. Pred občerstvovačkou som sa dotiahol na skupinku Rakúšanky a jej bodyguardov. Spolu pribiehame na občerstvovačku niekoľko minút pred deviatou večer, teda asi po troch hodinách. Hneď som sa vrhol na melón, ktorý v tom teple veľmi dobre padol. Niečo zjem, ale nejaké tyčinky a gély si beriem so sebou, keďže občerstvovačky sú na trati dosť riedko. Za občerstvovačkou bežíme po širokej poľnej ceste. Nasleduje stúpanie na horský priesmyk Unter Pfandl Scharte (2663 m n.m.). Slnko už zapadá, teplota klesla na prijateľnú teplotu a ja si vychutnávam krásny výhľad na hory predo mnou. Jeden Rakúšan, ktorý beží vedľa mňa mi ukazuje, kde je ten náš priesmyk, kam máme vybehnúť, je tam snehové pole, čo som si pamätal z videa o trati na facebooku. Tiež mi hovorí, že je 48. v poradí a že máme stratu 40 minút na prvého. „Vyskúšal si tú modrú tekutinu na občerstvovačke?“ pýta sa ma. „Nie, neskúšal, vyzeralo to ako okena“ , odpovedám mu. „Je to odporné, chutí to ako krém na opaľovanie“, hovorí mi. To som ešte nevedel, že budem mať neskôr s tou okenou dočinenia. Teraz je beh veľmi príjemný, vďaka nižšej teplote, výhľadom a zatiaľ miernemu stúpaniu po širokej poľnej ceste. Pomaly sa začína stmievať, vyťahujem čelovku, ale zatiaľ ju nezapínam, poľná cesta je hladká a okolo sú nejaký bežci so zapnutými čelovkami. Stúpanie sa postupne zostrmuje a ja cupitajúc predbieham kráčajúcich. Predbiehanie sa skomplikuje, až keď skončí poľná cesta a prechádzame na úzky chodníček. Nemusím sa nasilu tlačiť dopredu, hovorím si, sme ešte len v úvodnej fáze. Spomaľujem na tempo tých predo mnou a vytiahnem si čokoládovú tyčinku, veď oddych po večeri mi nezaškodí. Keď chodníček na chvíľu traverzuje a predo mnou stále kráčajú, tak sa ich rozhodnem predbehnúť, veď snáď nebudem kráčať po rovine. Je to typický úkaz, ľudia vyšľapujú kopce dlhými krokmi a pri prechode na rovinu majú problém rozbehnúť sa. Stúpame po turistickej značke, ale orientujeme sa hlavne podľa vlajok s reflexnými prvkami. Ako stúpame hore, začína od sedla fúkať studený vietor. Dávam si technickú prestávku a prezliekam ľahké krátke tričko za hrubé s dlhými rukávmi. Záver stúpania už ide po okraji snehového poľa. Pred pol dvanástou som už na vrchole stúpania na priesmyku unter Pfandl Scharte.

Nasleduje klesanie asi 500 výškových metrov na občerstvovačku ku chate Glocknerhaus (asi 37. km). Kúsok za vrcholom sú ďalší organizátori a dávajú mi inštrukcie, nech sa chytím lana a opatrne idem dolu. Nasledoval krátky, dosť strmý zostup po zľadovateľom snehu. Po chvíľke zlaňovania dosahujem opäť pevnú zem a bežím ďalej. Pri klesaní je miestami dosť hmlisto a vo svetle čelovky vidím len „mlieko“ a nevidím si poriadne pod nohy. Musím byť opatrný, zbeh je dosť skalnatý. Asi desať minút po polnoci dobieham na občerstvovačku. Potrebujem si doplniť vodu do camelbacku. Sú tam rôzne bandasky, pýtam sa kde je voda. „Daj mi fľašu“ hovorí mi jeden z personálu, „vodu na doplnenie nemáme na stole, mám ju tu dolu“. Je to zložité, aby som mu podal celý camelback, musel by vyhádzať časť vecí, aby mohol vytiahnuť vak na vodu. Nakoniec som spravil nepochopiteľný krok, aby som sa vyhol komplikáciam s podávaním camelbacku, naplnil som si ho sám z jednej bandasky, kde bola spomínaná modrá tekutina. Snáď to nejako prežijem a budem sa snažiť piť aj z potokov a prameňov keď budú popri trati. Na občerstvovačke stretávam jedného Čecha, na štartovných číslach máme napísaná aj krstné mená, on tam má napísané „Oldřich“  takže sa pozdravíme. Na občerstvovačku dorazil predo mnou ale vyrazil kúsok za mnou. Zbieham dolu k jazeru, ktoré síce pre tmu nevidím, ale vidím, že bežíme po veľkom múre, ktorý tvorí priehradu. Začíname stúpať, čaká nás viac ako 500 výškových metrov. Na začiatku stúpania ma predbieha dlhými energickými kromi Oldřich. Zdá sa mi, že ide prirýchlo a dlho mu to nevydrží. Tak aj bolo, o chvíľu prestal náskok na mňa zvyšovať a s malým, konštantným rozostupom sme vyšli na vrchol stúpania. Tam mali nasledovať podľa videa z trate mierne zvlnené a málo skalnaté bežateľné pasáže. Rozbieham sa a o chvíľu zanechávam Oldřicha definitívne za sebou. V týchto miestach sa mi beží veľmi dobre, občas niekoho predbehnem a hlavne si vychutnávam svoj prvý nočný beh v horách. Práve tento úsek medzi Glocknerhaus a Kals am Grossglockner sa mi išiel najlepšie a najviac som si ho užíval. Počasie je výborné, neprší, ani veľmi nefúka a oblakov je len málo. Na oblohe sú hviezdy, ale svetlo čelovky mi ich neumožňuje poriadne vidieť. Keď sa obzriem za seba, alebo pozriem dopredu, vidím svetlá čeloviek bežcov. Občas vidím pred sebou väčšie svetlo, alebo oheň, pri ktorom sedí skupinka organizátorov a zapisujú si, kto prebehol. Som plný síl, bežím svižne, ale v pohode, bez väčšej námahy, občas niekoho predbehnem. Žiaľ, dochádza na mňa spacia kríza. Pri technickejších zbehoch po skalách je to v pohode, tam musím dávať pozor, ale pri pomalých stúpaniach mi ide hlava odkväcnúť. Snažím sa nejako zabaviť, rozptýliť. Vyťahujem si aspoň čokoládovú tyčinku, to mi vždy prináša radosť. Občas sa musím aj zaťať a napiť sa tej odpornej modrej tekutiny, nič iné nemám. Vždy, keď bežím popri potoku alebo prameni, tak to využijem a napijem sa. Nakoniec dobieham ku chate Glorerhütte, za ktorou nasleduje technická pasáž po veľkých, častokrát vratkých skalách. Je to už v podstate začiatok dlhého klesania do dediny Kals am Grossglockner. „Klesanie“ je nekonečné, už sa zdá že definitívne klesáme do dediny, keď v tom zase začíname stúpať a stúpanie nemá konca. Nepamätal som si profil až tak dopodrobna. Dávam si gél a so sebazaprením ho zapíjam tou „okenou“ a prekonávam stúpanie. Predbieham ďalšieho bežca a začínam už naozaj klesať k dedine. Neviem ako je to ešte ďaleko, ale mal by som tam doraziť ešte za tmy. Asi o štvrť na päť, teda po viac ako desiatich hodinách behu, dobieham do dediny, kde je úplné ticho, kľud, dedina spí, len reflexné šípky ma navádzajú do haly, kde je veľká občerstvovačka. Majú tu mať aj poriadne teplé jedlo a čakajú nás „drop bags“, teda veci, ktoré sme si sem mohli poslať. Ja som si tam dal pre istotu náhradné topánky aj oblečenie, ale nebolo mi to teraz treba. Hlavne sa teším na poriadne jedlo a pitie. V hale ma privítajú potleskom a oznamujú mi, že som šestnásty. Dávam si polievku. Je hustá, rezancová a dobre mi padla po tých sladkých tyčinkách a géloch. Chcel by som si naplniť vak vodou, ale mám tam ešte veľa tej odpornej modrej tekutiny. Nesmelo prosím personál, že potrebujem doplniť vodu a že tá modrá tekutina mi nerobí dobre. Bez problémov mi ju vyliali a naplnili vak vodou. Dojedol som polievku, napil som sa a vyrážam. Strávil som tu 13 minút, čo mi pripadalo veľmi dlho, veď som na pretekoch, nie na výlete, ale keď som vo výsledkoch videl, koľko času tu trávili iní bežci, tak mi to teraz vôbec nepripadá veľa. Dokonca som aj získal 5 miest tým, že som sa zdržal kratšie ako tí, čo tam dobehli krátko predo mnou. Mám za sebou asi 58 km, ďalších asi 50 mám pred sebou, ale čo sa prevýšenia  týka, mal by som mať za sebou už 4,5 km a pred sebou len 2,5. Na tomto mieste štartuje o pol deviatej aj kratší pretek Glockner trail (50 km/2500m).

Vybieham  cez spiacu dedinu, potom začíname mierne stúpať lesom. Ťažko sa rozbieha po dlhom zbehu a následnom posedení pri polievke. Bežím, nekráčam, ale cítim, že sa mi už nejde tak ľahko. Dobieha ma jeden chlapík, chvíľku bežíme spolu, prehodíme pár slov a potom mi začína utekať. Pomaly začína svitať a vybieham z lesa na začiatok peknej tiesňavy. Bežím po širokej poľnej ceste, občas dokonca aj prejde auto ku niektorej z chát. Nádherné ráno, mohlo by ma to nakopnúť, ale predsa len cítim nedostatok spánku. Okrem toho, by som si potreboval odskočiť. Tečie tu potok, rastú lopúchy, teda ideálne miesto. Asi po dvoch minútach som naspäť na trati, obzriem sa, nikto ma nedobieha. Tiesňava sa skončila, teraz sú popri ceste lúky, občas nejaká chata a mám pekný výhľad na hory. Stúpanie je stále mierne, držím si svoje tempo. Pri chate Kalser Tauernhaus končí široká poľná cesta, začína skalnatý chodník a stúpanie je sále strmšie  až k horskému priesmyku Kalser Tauern (2515 m n.m.). Už nevládzem bežať, prechádzam do chôdze, čo mi pripadá zlé, aj keď viem, že je to normálne aj pre tých najrýchlejších bežcov na dlhých horských behoch. Začína pršať. Najprv len mierne, ale o chvíľku sa rozprší viac a ja vyťahujem nepremokavú vetrovku. Kúsok pred priesmykom predbieham jedného chlapíka, pýta sa ma ako ďaleko je na vrchol stúpania. Samozrejme, že nemám tušenia, nepoznám to tu a človek nikdy nevie, či sa za horizontom vrcholu neobjaví ďalší kopec. Onedlho som v priesmyku a vidím pod sebou jazero a pri ňom veľkú chatu, či skôr hotel Rudolfshütte, kde má byť ďalšia občerstvovačka. Čaká ma ešte technicky náročny zbeh po mokrých skalách. Krátko po ôsmej, teda po 14tich hodinách behu vbieham dnu do chaty na občerstvovačku (asi 78. km). Rovnako ako na predchádzajúcej, aj tu majú podávať riadne jedlo, hneď si pýtam cestoviny. Bola to veľmi žalostná porcia na maličkej tácke, čo už s nimi narobím. Chcem zatelefonovať priateľke a dať vedieť ako som na tom a skúsiť odhadnúť čas, kedy dobehnem, aj keď je to ťažké vzhľadom na členitý terén. Už počas vytáčania mi mobil zdochol aj napriek tomu, že som ho pred štartom naplno nabil. Mám už slabú baterku a potrebujem novú. Škoda, že sa začala takto prejavovať až v Kaprune a nie už doma, kde by som si ju v kľude kúpil. Snáď mi nebudú cestou kontrolovať výbavu a skúšať zapínať mobil. Vyrážam na posledný úsek a som zvedavý ako to pôjde, lebo od Kalsu to išlo dolu vodou. Najskôr absolvujem krátky technický zbeh po mokrých skalách, miestami aj s reťazami a potom nasleduje rovná, široká poľná cesta popri jazere. Doteraz som kráčal po skalách, ale teraz by sa patrilo aj bežať. Nútim sa k behu, ide to ťažko, ale predsa sa pomaly rozbieham. Znovu, rovnako ako v noci pri Glocknerhaus, bežíme po betónovom múre priehrady. Teraz si to môžem vychutnať za svetla. Za priehradou pokračujem po poľnej ceste, ktorá začína síce pomaly stúpať, ale ja som sa už celkom dobre rozbehnutý a pokračujem v behu. To mi dodáva sebavedomie, cítim sa lepšie ako na predchádzajúcom úseku. Po nejakom čase odbočujem z cesty na úzky, málo výrazný a trávou obrastený chodník. Je tu aj turistická značka, ale chodník zrejme nie je veľmi frekventovaný, len nejaká bočná cestička. Snažím sa pokračovať v behu, ale charakter terénu  narušuje plynulosť behu.

Detailný profil posledného úseku si nepamätám, viem len toľko, že posledný kopec Schmiedinger Scharte je najvyšší bod trate (2715 m n.m.) a potom sa už len klesá popri ľadovci Kitzsteinhorn až do Kaprunu. Úsek mi pripadá nekonečný a vôbec neviem ako som ďaleko. Medzitým prestalo pršať a dávam dole vetrovku. Po dlhom stúpaní začína chodníček klesať a dobieham ku skupinke organizátorov, ktorí mi ukazujú, že mám prebehnúť tam dole cez snehové pole a odbočiť na chodníček doľava. Prebehnem po snehu a mám problém nájsť chodníček alebo vlajočky. Kričím na organizátorov a ukazujú mi len vľavo. Začnem traverzovať len tak cez trávu a po chvíľke vidím vlajočky na chodníku. Začína strmý výstup na nejaký kopec, vôbec netuším, ktorý bude ten posledný. Ide sa mi stále celkom dobre, podstatne lepšie ako medzi Kalsom a Rudolfshütte. Za stúpaním chodníček opäť traverzuje až ma privedie ku kotlu a podľa vlajok vidím, že máme vystúpať na vysoký kopec nad ním. Toto by už mal byť ten posledný, najvyšší kopec, hovorím si, veď už som dosť dlho na tomto úseku. V kotli sa kúsok od chodníčka pásli kravy. Všetky uprene pozerali na mňa a vykročili proti mne. Toto nevyzerá dobre, ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale nahodil som šprint do strmého kopca, aj keď trošku pomimo vyznačenej trate. Keď som už bol v bezpečnej vzdialenosti od kráv, napojil som sa znova na trať. To teda bolo, možno by organizátori mohli myslieť aj na takéto veci, aj keď to asi ťažko ustrážiť. Čaká ma teda posledné stúpanie, dávam si tyčinku a nachádzam v sebe sily na relatívne svižný výstup na vrchol. Práve mi došla voda, ale nevadí, veď kúsok za vrcholom Schmiedinger Scharte bude občerstvovačka pri ľadovci Kitzsteinhorn. Na druhej strane kotla za mnou vidím nejakých dvoch bežcov, ktovie či aj ich napadnú kravy. Už sa blížim na vrchol, kde sedí skupinka organizátorov. „Som už na Schmiedinger Scharte, však?“, pýtam sa ich. „Nie, tam je Schmiedinger Scharte“ a ukazujú na vysoký štít na druhej strane doliny. „To ešte musíš zbehnúť tam dole“, ukazuje mi hlbokú roklinu, „a potom bude výstup“. Vtom som zbadal tabuľku s názvom kopca a nadmorskou výškou len niečo cez 2300 metrov. Toto ma úplne psychicky položilo. Myslel som si, že nasleduje už len zbeh až do cieľa a namiesto toho ma čaká ešte jedno dlhé a ťažké stúpanie. Podvedome som zrejme  siahol na dno síl, veď ak by sa šlo už len dole, nebol by dôvod šetriť silami. Aj voda mi už došla a neviem, či dolu v doline nájdem nejaký potok alebo prameň. Zbieham po vyznačenej trati a po chvíli zbadám, že chodník zase vedie popri kravách. Ešte aj toto mi chýbalo. Našťastie ma kravy nechali na pokoji, aj tak som pre istotu okolo nich rýchle prebehol. Ďalej chodníček križoval potok, čo bolo skvelé, využívam to, aj keď ma to bude stáť nejaký čas vyhádzať z camelbacku nejaké veci a naplniť vak vodou. Medzitým sa výrazne priblížila dvojica za mnou, ale je mi to jedno a vodu potrebujem, čaká ma náročné stúpanie, slnko začína svietiť a ktovie ako dlho mi bude trvať kým dorazím na občerstvovačku. Začínam náročný strmý výstup a dvojica ma dobieha. Nevládzem už ani plynule kráčať, po niekoľkých sekundách šľapania do kopca musím zastaviť a vydýchať sa. Som na šrot a predtým som sa tešil ako dobre mi tento úsek ide. Nechal som sa oklamať vlastnou predstavou o poslednom stúpaní. Počas stúpania išiel jeden chlapík predo mňa, druhý ostával za mnou. Asi neboli na tom oveľa lepšie, tiež sa každú chvíľu opierali o stenu alebo sedeli na skale a vydýchávali sa. Nakoniec sme sa po dlhej námahe vytackali až na vrchol Schmiedinger Scharte. Dorazil som tam za nimi, ale len málo, odhadom dve minúty. Otvoril sa mi výhľad na ľadovec a na stanicu lanovky pod ním, kde má byť posledná občerstvovačka. Dolu to už hádam nejako pôjde, aj keď dva výškové kilometre s rozklepanými nohami nemusí byť až tak jednoduché.

Počas zbehu k občerstvovačke ma predbieha prvý z päťdesiatkárov, jeden Brit. Štartovali z Kalsu o pol deviatej, teda asi 4 hodiny po mne. O chvíľku dobieham na občerstvovačku, dávam si len ovocie a napijem sa, na iné nemám chuť a okrem toho sa už blížime k cieľu. Tam ma oslovuje jeden Čech, nie bežec, a pýta sa ma či som nevidel prvú ženu, Češku Annu Strakovú, že vraj by mala byť kúsok za mnou. Ja som druhú polovicu preteku takmer nikoho nestretol. Toto ma tiež nakoplo, aby som z občerstvovačky vypadol čo najskôr, veď hádam ma nebudú baby predbiehať. Vybieham ešte pred tými dvoma chlapíkmi, čo ma dobehli pri poslednom stúpaní. Bohužiaľ, o chvíľu ma títo dvaja na zbehu predbehli, predsa len sa mi ťažko beží aj na zjazde. Predbieha ma aj druhý z 50ky. Na jednom mieste ma pri trati povzbudzujú dvaja Slováci. Čo tu robia?  Pochopil som to, keď začali povzbudzovať Matúša Vnenčáka, ktorý pribieha ako tretí na 50ke a jeden z povzbudzujúcich sa pridá k nemu na záverečný zbeh. Ich tempo je úplne inde ako to moje, veď čože je to 50ka. Na Trangoške som tiež zbeh z Prašivej rúbal v slušnom tempe. Pokračujem v zbehu a celkom sa rozbieham. V záverečnej časti zbehu som zbadal, že dobieham tú dvojicu, čo ma vyššie obehla. Nebudem ich tu predbiehať, veď som ich predtým predbehol vďaka kratšiemu pobytu na občerstvovačke. Zatiaľ sa zaraďujem za nich a potom uvidím, či chcú dobehnúť spolu, alebo sa naháňať. Vbiehame do doliny, bežíme len po rovine až do cieľa. Beží sa mi ťažko, jeden z chlapíkov beží rýchlejšie, druhý pomalšie ako ja. Pokračujem svojím tempom, chlapík za mnou ma o chvíľu dobieha. „Zdá sa mi to od neho arogantné“, hovorí mi a ukazuje na toho pred nami. „Chce desiate miesto“. To sme na tom tak dobre?  Nevedel som svoje poradie, len pri dobehu do Kalsu mi hlásili, že som 16ty. Rozhodli sme sa, že dobehneme spolu. Aspoň som bol nútený bežať v relatívne rýchlom tempe, ku akému by som sa sám neprinútil. Vyzeralo to, že sme už na okraji Kaprunu blízko cieľa, ale bolo to ešte asi 5 km, pripadalo mi to nekonečné. Nakoniec predsa len spoznávam kemp, v ktorom som ubytovaný a odtiaľto je to naozaj len niečo cez kilometer. Spolubežec stupňuje tempo, aj keď nie je žiadny dôvod. Mám čo robiť, aby som ho udržal. Radar, ktorý pri vjazde do dediny ukazuje autám rýchlosť nám ukazuje 13 km/h, čo je tempo pod 5 min/km. To je sila po 110 km. O chvíľu dobiehame do cieľa na Salzburger Platz v čase 20:43 na 11. a 12. mieste, čo je skvelé pri 220 štartujúcich. Čas nie je s čím porovnať a ťažko ho bolo dopredu odhadnúť vzhľadom na zložitý terén. Môj odhad bol podobný a tajne som dúfal, že by to snáď mohlo byť pod 20 hodín, ale nevadí, veď aj víťaz mal 16:47 a nie 14 hodín, čo bol predpoklad organizátorov na čas víťaza.

V cieli na námestí ma čakala priateľka, chvíľu sme si ešte posedeli na lavičke. Bolo teplo, svietilo slnko, tri hodiny poobede. Zobral som si svoj drop bag, ktorý doviezli z Kalsu, tiež som si išiel dať jedlo, ktoré nám v cieli podávali. Zase žalostne malá porcia. Nevadí, v kempe máme jedlo a okrem toho ma zatiaľ netrápi hlad. Najviac cítim ospalosť, ideme teda do kempu. Keď sa blížime ku stanu, pomyslím si na Zbyňka a Gabiku, ktovie kde tí sú, dobehnú zrejme niekedy neskoro večer. Sú pomalší, ale na rozdiel odo mňa majú bohaté skúsenosti s podobnými pretekmi. Na moje veľké prekvapenie sme ich našli sedieť pri stane. Čo sa stalo? „Stiahli vás alebo ste vzdali?“ Stiahli ich v Kalse aj napriek tomu, že limit bol o 11:00 a oni tam boli krátko po deviatej. Že vraj kvôli počasiu, čo je hlúposť, trochu dažďa na horách nie je problém. Pravdou je, že limit v Kalse nebol dobre nastavený, ak by niekto vybehol odtiaľ o 11:00, tak by sotva stihol limit na Rudolfshütte o 15:00. Mne to trvalo cez 3 a pol hodiny. Veľa ľudí takto stiahli a väčšina nadáva na organizátorov. Mira Paučeka vraj tiež takto stiahli na Rudolfshütte, aj keď tam dobehol takmer hodinu pred limitom. Zbynek sa tiež sťažoval, že na občerstvovačkách nebola kola. Ja som mal kolu na každej občerstvovačke, ale zrejme jej mali málo a pomalším sa neušla. Mal som šťastie, že mňa sa tieto nepríjemnosti nedotkli, keďže som bol z tých rýchlejších. Ja osobne teda nemám dôvod nadávať na organizátorov, ale viem si predstaviť situáciu ľudí, ktorých stiahli len tak pred limitmi. Vďaka tomu dobehlo do cieľa len 67 ľudí z 220 odštartovaných. Aj keď početná skupina vzdala už na chate Glocknerhaus (asi 37. Km), čo boli zrejme odvážlivci, ktorí nevedeli o čo ide. Viem, že problémy boli aj pri 50ke, kde najprv posunuli štart na skoršiu hodinu, čo by nebol problém, veď aj nám ho dali o hodinu skôr, ale povedali, že čísla si musia bežci vyzdvihnúť večer pred pretekmi v Kaprune, na čo sa všetci búrili, veď by museli cestovať o deň skôr. Neviem ako to potom dopadlo, ale je možné že pod tlakom na facebooku organizátori ustúpili a umožnili prezentáciu aj ráno pred štartom. Bol to prvý ročník a majú ešte čo zlepšovať.

Po rozhovore so Zbyňkom a Gabikou som išiel do sprchy a keď som z nej vyšiel, bola búrka a silný lejak. Spomenul som si na tých, čo sú ešte na trati vysoko v horách, musí to byť nepríjemné a nebezpečné. Mal som šťastie, že som dobehol ešte za pekného počasia. Mne to teraz nevadilo, prebehol som do stanu a okamžite som zaspal. Spal som vyše tri hodiny a keď som sa zobudil, ešte stále pršalo. Vyzeralo to len na krátku búrku, ale natiahlo sa to a pršať prestalo až niekedy v noci. Ráno som išiel vyplatiť kemp, boli sme 2 osoby na 3 noci. Recepčnej som zo srandy povedal, že ja som tu spal vlastne len dve noci, jednu noc som bol na trati. Keď sa dozvedela, že som to dobehol, tak mi blahoželala, že som jeden z mála, kto to dobehol, zrejme jediný z kempu a odrátala mi z poplatku tú jednu noc. Bolo to od nej pekné, to gesto, aj keď o peniaze ani tak nejde. Tiež mi hovorila, že v sobotu ráno, keď pri recepcii v kempe podávali raňajky, tak sa tam zišlo veľa bežcov, ktorí v noci vzdali na Glocknerhause (37. km).

Čo dodať na záver? S umiestnením a časom som spokojný. Bol som teda jediný Slovák, ktorý dobehol do cieľa tohto, vďaka organizátorom, vyraďovacieho preteku. Bolo tu aj viacero Čechov, ale žiadny ma nepredbehol, čo ma tiež teší. Začal som veľmi opatrne, ale úsek od Glocknerhaus (37. km) po Kals am Grossglockner (58. km) som možno až príliš rozbalil pri tom, ako som si užíval beh, o čom svedčí aj siedmy najrýchlejší čas na tomto úseku. Po Kalse sa to zrejme aj prejavilo. Od Rudolfshütte (78. km) som sa pekne rozbehol a situácia sa zlepšila. Škoda tej krízy na záver, ktorú som si v podstate sám privodil svojou neznalosťou terénu a  predstavou o poslednom stúpaní. Počas preteku som sa posúval poradím vpred, v druhej polovici sme už boli na riedko, nikoho som nestretol a až v závere ma dvaja dobehli. Čo sa organizácie týka, nebolo to najlepšie, keďže ľudí sťahovali z trate pred oficiálnymi limitmi, ale to sa mňa nedotklo. Ja by som im mohol vytknúť len veľmi malé porcie jedla na občerstvovačkách a v cieli. Pre mňa preteky dopadli dobre, zvládol som to a som pripravený na ďalšie výzvy.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.