Halászovská štafeta na MF100

Laco Halász a Martin Halász

Dva týždne po Podbrde a tri týždne pred Orobie sme s Martinom ako rozumný kompromis zvolili rozdeliť si najnáročnejšiu slovenskú stovku na polovicu. S ťažkým srdcom som Martinovi prenechal tú krajšiu polovičku trasy :-) , ale ja som si chcel konečne prebehnúť za denného svetla Lučanskú Fatru. Trasu cez Minčol, Martinky, Hnilickú Kyčeru a Kľak som poznal len osvetlenú mesačným svitom alebo bleskami.

Sobota ráno, 5h50 prichádzame na štart, začína popŕchať. Martin trochu zmätkuje, vraj niekde čítal, že štafety štartujú o 6h30. Päť minút pred štartom dážď naberá na intenzite, Martin zisťuje, že štart je spoločný pre všetkých. O šiestej sme už všetci úplne premočení, prietrž mračien ako v dažďovom pralese, voda je úplne všade, aj v štartovacej pištoli, aj v mojej vuvuzele. Martin sa rozbieha smer upršaná Vrátna a ja smer vyhriata posteľ ešte sa trochu dospať.

Pred štartom v Terchovej. Foto: Petra Mücková

To, že štartujú všetci spolu som naozaj zistil až 3 minúty pred štartom. Našťastie som bol už pripravený, aj keď takýto lejak na úvod som nečakal. Na druhú stranu ma spoločný štart potešil, pretože som sa troška obával predbiehania stovkárov na úzkych chodníčkoch, kde je miestami aj pre jedného málo miesta. Po štarte sa držím hlavného pelotónu. Jeden bežec uteká hneď z úvodu dopredu. Rozmýšľam, či ide o stovkára, štafetára, 50-kára. Nakoniec to bol štafetár, čo som sa dozvedel na kontrole v Medziholí. To pre mňa znamenalo pridať. Nemôžem predsa Lacovi nechať sekeru. Zo začiatku to ale nebolo ideálne. Do kopca to síce išlo, ale v prudkých technických zbehoch som sa poriadne vytrápil. Asi hlavne kvôli obuvi, masívna podrážka na Hokách, k tomu špeciálna ortopedická vložka a neustále mokro. S touto kombináciou som v nohách nemal vôbec istotu, ale zvolil som si sám, takže nie je ani na čo sa vyhovárať.

Cez vodu v Starej doline. Foto: Ľubka Fenclová

Od prvej živej kontroly trocha zrýchľujem a strácam za sebou 100-károv, ale na lúčke pri Chate na Grúni trocha zmätkujem, pobehujem sem a tam, až ma nakoniec bežci z dlhšej trasy dobiehajú a určujú správny smer. Je medzi nimi aj Robo Frohn, takže spomienky z Leteckej stovky sa hneď vrátili :-)

No nič, ďalej to už bolo našťastie bez takýchto zaváhaní a v stúpaní zo Štefanovej sa opäť pomaly vzďaľujem od stovkárov. Pred stúpaním na Rozsutec ma zaskočí záchranár, vraj sa Rozsutec kvôli lejaku a bleskom traverzuje. Bol som z toho aj trocha sklamaný, ale lepšie, ako sa pozabíjať, po minuloročnom páde v zbehu z Rozsutca na suchu si to za mokra ani radšej nechcem predstaviť. Pred kontrolou v Medziholí zbadám niekoľko sto metrov pred sebou aj prvého bežca z poľskej štafety. Za krátku chvíľu Łukasza dobieham, aj vďaka tomu, že sa musel kúsok vrátiť k neživej kontrole, ktorá bola umiestená v stúpaní na Stoh. Od tejto kontroly sa už držíme spolu. Zo Stohu to ide ako na saniach, akurát bez saní a po zadku. Ťažko tu aj na zadku zastaviť, tak sa miestami s Łukaszom predbiehame aj po zadku.

O deviatej sa zobúdzam a hneď siaham po mobile zistiť, čo sa deje v teréne. Martin je na čele závodu a práve dobehol na Medziholie (23. km) v tesnom závese za chalanom z Poľska, ktorý beží tiež štafetu. Kvôli počasiu organizátori zmenili trochu trasu a Veľký Rozsutec sa traverzuje. To znamená, že Martin bude v Lipovci ešte skôr, než som predpokladal. Začínam stresovať, čo keď tam bude skôr ako ja. Poznám ho veľmi dobre, naštve sa a odbehne to celé sám! Rýchlo do auta, smer Lipovec.

Na hrebeni je to už behateľnejšie a celkom to odsýpa. Pekné výhľady, ale moc času na kochanie nie je. Na Chate pod Chlebom ma potešia známe tváre, ale rýchlo ďalej. Od Sedla Priehyb to je pre mňa opäť nepríjemný zbeh vysokou trávou a zarasteným chodníčkom, kde opäť nie sú Hoky ako doma.

Na Chate pod Chlebom. Foto: Roman Minarovič

O jedenástej prichádzame do Lipovca, stihli sme to, Martin tu ešte nie je :-) Kontrolujem situáciu na trati, o 10h30 dobehli spolu na chatu pod Chlebom (31. km). Uff, ak sa ho nestrasie, tak sa budem musieť aj ja nahánať po Fatre s jeho parťákom. 

Kľačianska Magura (44. km), sú stále spolu, sakra.... Začínam surfovať na nete, pokúšam sa zistiť, čo sú zač. Martin beží s rovnako starým Łukaszom a na mňa čaká Przemysław, ktorý je mladší o osem rokov, ale čo, vek je len číslo :-) Premeriavam si chalanov v Lipovci ktorý z nich by to mohol byť a za chvíľu som si už istý, spoznám ho podľa štartového čísla, behá okolo parku a pomaly sa zahrieva...

Dobieham na poslednú kontrolu, hneď za mnou Łukasz. Odtiaľto sa snažím to už len vypáliť do finišu, aby som čím skôr odovzdal štafetu. Ani sa už neotáčam, či idem sám alebo nie. Tesne pred Lipovcom ešte dva pády v rýchlom zbehu, ale po toľkých pádoch je mi to už jedno. Teším sa, že som Lacovi nechal aspoň nejaký náskok k dobru.

Dobeh na kontrolu v Lipovci. Foto: Rišo Pouš

Z lesa nad Lipovcom prvý vybieha Martin, tak predsa sa ho striasol hurá... Hmm ale rozdiel je len 2 minúty... O 12h42 Martin dobieha na kontrolu v Lipovci, vymieňame si čip, podávame ruky a teraz je to na mne, nepokašlať to, keď to Martin tak dobre rozbehol. Zvuk z vuvuzely je to posledné čo z Lipovca ešte vnímam.

Výmena čipov v Lipovci. Foto: Eva Kovalčíková

Łukasz a Martin v Lipovci. Foto: Eva Kovalčíková

Trasu poznám veľmi dobre, viem čo ma čaká, viem kde si treba dať pozor na orientáciu, to musím všetko využiť vo svoj prospech. Prvý krát poruším svoje pravidlo, že sa neobzriem hneď v stúpaní na lúke za benzínkou. Samozrejme, že za sebou vidím Przemysława, čo som čakal, že sem prišiel na prechádzku?

OK, v stúpaní na Minčol sa ukáže či tréning v Podbrde mi na niečo bol. Stúpam, občas pobehnem, už sa neobzerám, sústredím sa už len na cestu pred sebou. Prekvapuje ma kontrola, trochu predčasná, ale nič neriešim, štikám a bežím rýchlo preč. Vystúpam k delu a o chvíľu na to som už na Minčole, odkiaľ už je krásny výhľad na vysielač na Martinkách. Riadne zo mňa tečie, tak v zbehu z Minčola do seba hadžem soľnú tabletku a kofeín nech sa mi nedrieme a ešte jeden gel, darček od Dana. Za svetla a plný sily to fakt ide oveľa rýchlejšie, a zrazu som na Martinkách, no v skutočnosti to až tak zrazu nebolo, trvalo mi to 1h45. Na kontrole dopĺňam vodu, niečo zjem ale fakt ani neviem čo mám v ústach a lúčim sa. Trasa vedie znovu k vysielaču, s malou dušičkou pozerám či sa spoza neho neobjaví Przemysławove oranžové tričko, ale nič, nikto nikde... Takto psychicky povzbudený bežím k Veľkej lúke. Je mi úplne jedno, že sa rozpršalo, je mi jedno, že na chodníku stojí voda, nemám čas tie mláky obchádzať cez kosodrevinu!

Jediné čo mám v hlave je Kunerád. Keď už som na zelenej značke, dávam veľký pozor, viem že je tu taká nenápadná odbočka doľava, mám ju, prudký zbeh dolu potokom. Do tenisky sa mi dostal nejaký kamienok. Kameň pod palcom, Przemysław v pätách... Hromžím si pre seba, ale nič nedbám a nezastavujem, bežím ďalej po asfaltke. V diaľke už počujem známe trúbenie z vuvuzely a oproti mne beží Martin. Prvá moja otázka, koľko je za mňou ten Poliak ?

"Na Martinkách to bolo 11 minút." odpovedá Martin. Uff nesmiem sa dlho zdržiavať na kontrole a musím pridať, aj keď to tempo 22 km / +1400 m za 3 hodiny je asi moje maximum. Na občerstvovačke sa rýchlo vyzujem a vyhadzujem kamienok. OK, jeden problém je vyriešený, teraz keby sa dal vyriešiť aj ten druhý tak ľahko... Čaká ma ešte 30 km s prevýšením 1700 m. Môj cieľ je dať to za 4 hodiny...

Stúpanie do sedla Majbíkova, znovu sa zo mňa leje pot, tak dávam klasický trojboj: soľná + kofein + gel, tentokrát vlastná výroba (zmes všetkého možného)... V stúpaní na Hnilickú Kýčeru si tak rozmýšlam, je jednoduchšie niekoho naháňať alebo pred niekým utekať.... na nič neprichádzam ale hlavne, že som už hore. Zbeh z Hnilickej Kýčery je neobvykle pohodový, vždy tu býval blatový kúpeľ a teraz nič... Dobieham na kontrolu, mám strašnú chuť na pomaranče, tak si ich poriadne doprajem, dopĺňam vodu a pokračujem ďalej.

Viem, že teraz bude nasledovať taký vlnkovitý úsek, hore a dole a hore a dole až do Vríčanského sedla.  Prebieham cez Skalky, minulý rok nás tu s Eliškou strašili hromy, blesky, boli sme totálne premočení. Dnes je to luxus, ideálne počasie, krásne výhľady... Zisťujem, že nebežím a len sa tak kochám... no tak...stačilo rozkoše, čaká ma posledné výživné stúpanie na Ostrú skalu. Naposledy som sa tu plazil v bahne takmer štvornožky, tentokrát stúpam vzpriamene a zisťujem, že to zas až také strmé nie je :-) Spoza stromov sa občas objavuje Kľak a to už viem, že je to len za pár.

Rozcestník Pod Kľakom, ešte pár skál a som na Kľaku, hore trochu splašene pobehujem od jedného smerovníka k druhému, potom ku krížu hľadajúc kontrolné kliešte. Nakoniec si spomeniem, že mám kontrolnú kartu s rozpisom kontrol a chybička se vloudila - kontrola je až pod Reváňom. Tak už sa nezdržujem, hodím rýchly pohľad do doliny, či neuvidím vo Fačkove Martina s Julim :-) a bežím na Reváň. Čakal som živú kontrolu, ale nachádzam len zmenu trasovania žltej značky. No a teraz babo raď, mám ísť po starej alebo po novej žltej? Uff, hlavne nechcem minúť kliešte... Tak po novej, je síce do kopca ale tak to má asi byť.

Z lúky pod Reváňom sa mi znovu odkrýva široký výhľad na Strážovské vrchy a na Fačkovské sedlo, kde je na chate Veronika cieľ. Letím dolu serpentínami, zastavujem sa len pri kliešťach a zase strmo dole, tesne pred červenou značkou stretávam rodinku, ktorá ma hlasne povzbudzuje, super, spomeniem si na Slovinsko :-)

Bežím po červenej, keď zrazu zozadu zase počujem nejaký krik, že by rodinka niekoho povzbudzovala...? Sakra, že by ma nakoniec Przemysław dal pred cieľom dole? Alebo je to nejaký rýchly ultráč? Druhýkrát porušujem svoje pravidlo a otáčam sa.... nevidím našťasie nikoho... a z cieľa už počujem vuvuzelu...

Posledné metre odkráčam a odbieham spolu s Martinom. Po trinástich hodinách a štyridsiatichdeviatich minútach sme v cieli, spolu máme za sebou 105 km s prevýšením okolo 7 000 m. No a sme tu prví :-)

V cieli. Foto: Eva Kovalčíková

O dvadsať minút dobieha prvý ultráč Vít Otevřel, sánka dole, neskutočný čas v takomto teréne a prevýšení. O ďalších dvadsať minút dobieha Przemyslaw, pred ktorým som celý čas utekal :-)

Łukasz a Przemysław. Foto: Eva Kovalčíková

Mrzelo nás, že sme museli odísť z chaty skôr, nestihli sme tak pogratulovať dobiehajúcim štafetám a ultráčom osobne, tak aspoň takto na záver reportu: "Blahoželáme!".

Foto: Eva Kovalčíková

Článok bol zverejnený so súhlasom autorov.

Foto: Eva Kovalčíková, Petra Mücková, Ľubka Fenclová, Roman Minarovič, Rišo Pouš