Javornícka stovka 2015

Peter Knížat

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden krásny pretek alebo ako vlastne začať písať report? Nikdy som nič podobné neskúšal, no ako sa hovorí všetko je po prvý krát...

Keď som minulý rok cez leto začal pravidelne behávať, nikdy by ma nenapadlo ísť na nejaký dlhší pretek. Poväčšine to boli preteky typu vybehni na ten a ten kopec a podobne. Všetko maximálne do 25 kilometrov. Skúšal som behať po asfalte, no kĺby povedali nie, takže z 99% terén. Všetko sa začalo až toto leto, keď som si prvý krát skúsil „niečo“ dlhšie. Ultra som načal Malofatranskou 50-tkou (http://www.mf100.sk/) a skončil Tatranskou šelmou Ultra (http://www.tatranskaselma.com/). Boli to dva nádherné preteky, kde som spoznal kopu skvelých ľudí a objavil čaro ultramaratónov, o ktorých som dovtedy iba čítal. Leto sa avšak skončilo a ja som sa vrátil do pôvodného režimu, no kdesi vo mne bola túžba skúsiť nejaký väčší „extrém“, ale hovoril som si, že to nechám až na budúci rok.

V jeden pekný jesenný večer ma na sociálnej sieti  zaujal status, v ktorom kamarát Peťo (zhodou okolností sa poznáme z Tatranskej šelmy Ultra, kde sme spolu odbehli záverečných 20 kilometrov) zháňal niekoho na nočné behanie a trénovanie po Karpatoch, pretože sa prihlásil na svoj prvý 100 kilometrový pretek – Javornícka stovka 2015. Po „dlhom“ asi 10 minútovom presviedčaní ma spolu s Majom Srnikom zlomili a ja som sa radšej rovno prihlásil, aby som si to náhodou nerozmyslel. V tú noc som nespal, pretože som mal hlavu plnú myšlienok, že na čo som sa to len dal preboha nahovoriť. Neskôr som na jednom preteku porozprával s kamošom Lukášom, ktorý už za sebou niekoľko stoviek má a povedal aby som sa hlavne nestresoval.

Týždeň ubehol ako voda a deň pred pretekom som si šiel kúpiť čelovku a fukerku + nejaké veci, čo ma mali udržať pri živote. V ten večer zbalený ako na týždňovú dovolenku som konečne nasadol na vlak a poďme ho do Čadce. Zázrakom meškal iba 10 minút, takže všetko v pohode, horšie to začalo byť až v Bytči, kde sme trčali asi pol hodinu. Začal stres a obavy o stihnutie prestupu v Žiline na express do Čadce. Aby som na to aspoň chvíľku nemyslel, skontroloval som si povinnú výbavu. A sakra: „Kde mám do pekla vodu?!“. Super, stres na druhú. Vlak sa konečne pohol a čochvíľa sme sa ocitli v Žiline. Na stanici bol našťastie otvorený bufet, kde som si rýchlo kúpil tri pollitrové fľašky vody (povinná výbava minimálne liter vody a pohár). Jednu fľašu som rovno vylial a použil ako spomínaný pohár. Na nástupišti ma mal čakať Lukáš Šichta, no toho nikde. Nastúpim do vlaku, ktorý prejdem skrz na skrz rovno 3 krát, ale Lukáša nikde. No super, vlak sa pohol. Onedlho zástavka Čadca. Vystúpim, čakám na stanici a hovorím si: „Kde do pekla trčí?!“. Nič to, poberám sa do Centra voľného času, no keďže som nevedel kde to je, pýtam sa domácich, tí ani nevedia, že by tu niečo podobné mali. K jednému manželskému páru som sa pripojil, nech sa dostanem aspoň na námestie. Zhodou okolností stretám dievča, ktoré tam má zamierené. Spýtala sa, že či idem na Javornícku stovku – prikývol som. Po krátkom rozhovore sme sa ocitli pred nenápadnou budovou. Vstúpime dnu a tam organizátori + večne vysmiaty Lukáš. Rovno som sa odprezentoval, dostal itinerár a s organizátorom sme si dali za štamprlík Tatranského čaju. Po krátkom rozhovore sa k nám pripojil ďalší kamarát Radek Šnevajs z Tour de Považie.

Časom sa začala hala plniť a tak sme si radšej rovno zložili veci. Neskôr prišiel aj Majo Srnik, Slovák žijúci v Kanade, ktorého sponzoruje VIVOBAREFOOT + VITARGO a tak sme na preteku mali o ďalších dvoch sponzorov postarané. Onedlho prišli Lukášovi známi, takže po menšom zoznamovaní sme sa pobrali na „jedno“ aby sa lepšie spalo. V zložení Julka, Lukáš, Ondrej a ja sme sa vybrali nájsť nejakú nefajčiarsku krčmu, neúspešne, takže sme skončili v nejakom miestnom prefajčenom bare. Pre mňa a Ondreja to bola premiéra na stovke. Za chvíľu sme sa radšej vrátili aby sme nikoho nezobudili, avšak na naše prekvapenie zatiaľ nikto nespal. Niečo po polnoci sme všetci zaľahli a šli sa aspoň na pár hodín vyspať. Po cca hodine premýšľania sa to podarilo aj mne.

Skoro ráno sme sa zobudili a začali baliť. Lukáš sa len čudoval, čo všetko si so sebou beriem, povedal som si, že sa človek učí z vlastných chýb a aspoň budem vedieť, čo nabudúce nepotrebujem. Presunuli sme sa na prázdne námestie, kde sme mali štart. Vonku nikoho, sobota ráno – všetci normálni ľudia spia. Počasie bolo veľmi chladné a sychravé. Na námestí už čakal kamarát a spolubežec z Tatier Peťo Fijalka, s ktorým sme sa už dávnejšie dohodli, že prvú stovku odbehneme spoločne. Batožinu odovzdávame na transfer do cieľa.

Bum, výstrel a štart. Odštartovalo 54 účastníkov. Keďže sme vedeli, že máme pred sebou 108 kilometrov, začali sme zľahka. Po pár minútach sme sa objavili na poslednom sídlisku a konečne prvý kopec. Dostať sa na hrebeň Javorníkov bolo pomerne jednoduché, pretože sme boli pomerne čerství. Moje Garminy od začiatku stagnovali, takže som ich radšej neriešil. Po 3,5 kilometri prvá kontrola vo forme hesla na Kýčere. Bežalo sa celkom dobre a bol som rád, pretože sa k nám pridal aj Lukáš, s ktorým sme mali rovnaké tempo. Konverzácia neutíchala, takže kilometre rýchlo ubiehali. Počasie bolo síce chladné a hmlisté, no aj tak sme sa tešili z krásnej Javorníckej prírody. Ani sme sa nenazdali, zbehli sme z hrebeňa a ocitli sa v Ochodnici (13,5 km) na druhej kontrole, kde nás pri miestnom kostole čakalo malé občerstvenie a zopár povzbudzujúcich slov. Za chvíľu pribehol aj Majo, ktorý trošku poblúdil a tak sme chvíľu bežali s hviezdou :). Ocitli sme sa na hrebeni. Po čase prišli ďalšie dve kontroly a opäť zbiehame z hrebeňa. Nejako tie výškové metre predsa musíme nabrať :). Prebiehame cez dvor jedného z domácich. Slušne sme si bránku otvorili, aj za sebou zatvorili.

Rudinská – krčma pri potoku (32 km). Ďalšia živá kontrola. Dobehla nás aj Julka, ktorá mala chuť na chlebík s masťou. Masť bohužiaľ nebola a tak si z batôžteka vytiahla riadny kus slaniny. To bola šou :). Lukáš sa pridal k Julke a tak sme s Peťom ostali sami, no nie na dlho. Na kopčeku za dedinou sme ich dobehli a tak sa začalo spoločné putovanie, tentokrát už vo štvorici.

Jéj blato, jéj ešte viac blata. Konečne sme boli poriadne „čistý“. Na hrebeni som začal cítiť bolesť v nešťastnej ľavej nohe a prišla na rad prvá kríza. Tento krát to nebolo prekliate koleno, ale stehno. Obehlo nás zopár bežcov a tak som sa chalanov spýtal, či predsa len nechcú ísť popredu aby som ich nezdržiaval, že to nejako rozbehnem. Peťo povedal, že v žiadnom prípade, boli sme dohodnutí a po tme sám bežať nechcel. Na Sedle pod Grapou (40 km) sme mali ďalšiu kontrolu. Lukáš s Julkou sa oddelili a šli popredu, takže sme s Peťom opäť putovali sami (Frodo a Sam na ceste do Mordoru). Kochali sme sa Javorníkmi a cupkali smer Semeteš. Po cca hodinke a pol sme tam došli. Občerstvovačku s kontrolou sme mali v krčme U Cipára (51 km). Medzi dverami sme stretli Julku, ktorá už trielila ďalej. Vnútri nás čakal Lukáš, ktorý sa ešte chvíľku zohrial a utekal za Julkou. Dostali sme vynikajúce cestoviny – síce studené, no chutili. Občerstvovačku mal na starosť kamarát Adam Lisý s priateľkou, ktorý nám povedal, že sme vytvorili rekord v zdržaní sa na kontrole. No nič rýchlo som sa prezul do suchých ponožiek a hodil do seba nejaké lieky od bolesti (keďže sa im vyhýbam, bál som sa nejakých vedľajších účinkov). Po pár kilometroch našťastie zabrali a tak sme sa mohli schuti rozbehnúť. Polku preteku sme mali za sebou. Onedlho sme sa ocitli kúsok pred Melocíkom, kde sme pri kaplnke stretli ženícha s nevestou. Zaželali sme veľa šťastia a pobrali sa ďalej. Konečne Melocík, miesto ktoré veľmi dobre poznám. Prešli sme cez cestu a opäť začalo mierne stúpanie. Peťo oznámil, že máme nový rekord – 60 kilometrov za nami. Kasárne boli od Semeteša vzdialené dobrých 18 kilometrov, takže sme mali čo robiť, aby sme to stihli za svetla. Bohužiaľ nestihli. Pár kilometrov pred občerstvovačkou nás zastihlo šero a neskôr tma. Ja som bol len v termotričku a nohaviciach. Peťo mal kraťasi a tričko s fukerkou. Začala som cítiť zníženie teploty, no chcel som to vydržať. Peťo onedlho vytiahol menšie záložné svetlo aby sme aspoň ako tak videli na trať. Konečne svetlo v diaľke. Blížili sme sa ku Kasárňam, no tie boli ešte pomerne ďaleko. Po nejakých 20 minútach asfaltka a onedlho na nás vyblikávali a kričali z Hotelu Fran (69,5 km). Kontrola bola vonku, tak sme ju rýchlo vybavili a ponáhľali sa dovnútra trošku zohriať. Tam nás čakali miestni štamgasti, ktorí nás do detailu vyspovedali. Prezliekli sme sa, hodil som do seba ďalšiu tabletku a zajedol ju dávkou Goji. Nasadili sme čelovky, rozlúčili sa a poďme ho do tej zimy, ešte že nás čakal kopček po zjazdovke naspäť na hrebeň, takže sme sa zahriali pomerne rýchlo. Otestovali sme čelovky, ktoré svietili prekvapivo veľmi dobre a ďaleko. Na chvíľku sme ich zhasli a pozreli na oblohu. Neskutočné, celý deň zamračené a večer pri hviezdach. Na Sedle pod Veľkým Javorníkom nás čakalo ďalšie heslo a onedlho ocitli sme sa na najvyššom vrchu Javorníkov – Veľkom Javorníku. Pri kríži sme spravili „selfie“, štýlom na bubáka (svetlo pod bradu) a utekali ďalej po hrebeni.

Trať bola perfektne vyznačená a už v diaľke sme videli kade pôjdeme (tie reflexné bodky sú dobrá vec). Peťovi som rozprával aký krásny výhľad by mal po pravej strane na Českú republiku. Bolo už niečo po desiatej večer, takže si ho mohol iba predstavovať. Z ničoho nič sa viditeľnosť zmenšila len na pár metrov. Padla hmla. Super, konečne trošku adrenalínu. Taktiež som zaspomínal na staré horory aby bola lepšia nálada. Prešli sme cez Stratenec, tunajšiu vyhliadku a ponáhľali sa smerom na Malý Javorník. Krásny to kraj. Už len kúsok a sme na Portáši. Tam nás miestny (v mierne podguráženom stave) povzbudzoval ďalej. Cca kilometer nás delí od Kohútky (83 km). Hurá sme tam, šťastný vbehneme dnu, no odtiaľ nás posielajú do bufetu Kuřátko, ktorý je asi 50 metrov od chaty. Malá búdka, pre zopár ľudí. Miestnej veľmi milej kontrole dávame do rúk naše itineráre. Tí nás ponúkajú horúcim vývarom. Peťo je vegán, tak si neprosí, no ja samozrejme neodolám. Uff, lepší som dlho nejedol. Po teplej polievke sa ešte tlačím vynikajúcim perníkom. Tabletku som si dal, no opäť až tesne pred odchodom a na plný žalúdok (zase si počkám kým zaúčinkuje).

Vychádzame von. Brr zima, na ktorú sme boli dobre aklimatizovaní nám dáva poriadne do držky, napadá ma vybehnúť si kopček po ktorom zbiehame dole, keďže je oproti nám ďalší kašlem naň. Jéj aká to krásna tabuľa „POZOR, zvýšený pohyb medveďa hnedého!“. Peťo spomína na diviakov, ktorých stretal v Karpatoch. Začíname v 3 minútových intervaloch tlieskať. Asi by nám to bolo aj tak prd platné. Cupitáme smer Makyta, konečne posledný veľký kopec. Hrebeň dobre poznám, no len od Semeteša po Kohútku. Neviem, čo nás čaká. Už sa blížime a zrazu zbeh, čo sa deje, kde je tabuľa?! Za chvíľu nejakú vidíme. Že Papájske sedlo. Do pekla teraz som si to uvedomil, poznal som to len z rozprávania. Bum, pred nami kopčisko ako hrom. Neuveriteľné stúpanie, opisom: „Som mierne prehnutý a bradou som cca 30 cm od terénu...“. Prvý kopček, potom druhý, podľa Peťových hodiniek sme to museli prejsť. Pokračujeme ďalej, máme to. Makyta! Opisujeme heslo a pokračujeme smer Kyčera. Pred ňou ďalšie heslo. Ocitáme sa na asfaltke našťastie iba kúsok. Opäť terén. Mierny kopček, vybiehame na lúku. Na horizonte vidíme dole pred nami blikačku. Posledná živá kontrola. Rozbiehame to dolu, no blikačka sa nepribližuje. Práve naopak, tá mrcha sa vzďaľuje. Určite ju má niekto na chrbte a beží pred nami. Sme pri nej, po ľavej strane samota, kráčam po schodoch a klopem na okno, nikde nikoho, kde to sme. Predsa Beňadin (96,5 km). A hopla, počujeme hlasy. To sme boli u susedov. Kontrola nás čaká o chalupu ďalej, vybavujeme písomnosti, Peťo odchádza na latrínu: „Nezdrž sa, už je to len kúsok do cieľa“!  Rozprávam sa s veľmi milými ľuďmi, ktorí sa o nás dozvedajú, že je to naša prvá stovka, prichádzajú slovká chváli. Peťo hotový, môžeme pokračovať, ešte si pýtam citrón (na predchádzajúcich občerstvovačkách mi akosi zachutil). Zjem ho celý, lúčime sa a pokračujeme ďalej. Snažíme sa rozbehnúť, no akosi sme zatvrdli. Ženiem nás dopredu so slovami, že som si všimol, že na kontrolu dobehol ďalší bežec (od Semeteša nás nikto neobehol). Asi sa mi to len zazdalo. Ešte posledné stúpanie po spevnenej ceste s mnohými serpentínami. Sme na vrchole – Paseky (102 km), opisujeme predposledné hesielko a pokračujeme po žltej smer Lysá pod Makytou. Peťov limit 18 hodín už nestíhame a 19 by bol tiež dosť na hrane. Bežíme krásnou blatistou cestičkou a počujeme ryk Jeleňov, našťastie ďaleko od nás. Bežíme po lúke a hľadáme posledné heslo. Už by tu malo byť, no stále nič, vyťahujem papier, kdesi to tu je. Asi o 100 metrov pred nami na plote – Okrajkovci (105 km). Posledné heslo – mám to živo v pamäti „Dolina“. Peťo si začína vyspevovať. Už len kúsok a sme tam. Vbiehame do dediny, tá nám príde ako nekonečná, šípka tu, šípka tam, no cieľ nikde. Bežíme okolo miestneho kultúrneho domu, kde asi majú svadbu. Kričia na nás, že nech si dáme pauzu. S úsmevom pokračujeme. Peťo ešte stopuje jedného Bratislavčana, či by ho nezobral domov, nech počká tak 5 minút. Je to tam! Konečne cieľ! Vchádzame do budovy základnej školy. Slušne sa vyzúvame, no ponožky sú aj tak dostatočne zablatené. Vidíme vysmiateho Maja s Lukášom. Do haly vchádzame za potlesku. Neskutočné. Toto prajem každému zažiť. Tá eufória, ten pocit, že je to za nami. Komisia nás usadá, prečo mi to len pripomína maturitu?! Štyria za stolom, my pred nimi. Odovzdávame itineráre, ktoré nám spolu s diplomom dávajú späť. Prehodíme pár slov, spravíme menšiu fotodokumentáciu. Lúčime sa s Peťom ktorý sa ponáhľa domov. Patrí ti veľké ďakujem kamarát...

Po dobehnutí prvej 50-tky to bol krásny pocit, no po dobehnutí 108 kilometrového preteku, počas ktorého sme nastúpali cez 4100 metrov sa mi len veľmi ťažko hľadali slová. Ultra som si po tomto krásnom preteku doslova zamiloval. Nádherné dva dni strávené v spoločnosti ľudí, ktorí sú rovnako „trhnutí“ ako vy, čo viac si len človek môže priať?

Lukáš s Julkou dobehli do cieľa na spoločnom 19-20 miestne s časom 17:35. Pre Julku to znamenalo prvé miesto v ženskej kategórií. Veľká gratulácia!

Peťo a ja sme dobehli na spoločnom 28-29 mieste s časom 19:22.

http://peterknizat.blogspot.co.uk/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.