Javornícka stovka 2016

Peter Knížat

Javornícka stovka bola pre mňa mimoriadnym pretekom. Presne pred rokom to bola moja prvá stovka vôbec, takže účasť bola povinná, no na pretek som sa aj tak veľmi tešil.

Nič nie je krajšie, ako keď neveriacky pri raňajkách pozeráte Živú Panorámu, kde je Kohútka zasnežená a vy tade máte o 2 dni bežať. Hold tento rok sa zima začala o niečo skôr.

V piatok už klasické cestovanie večne meškajúcimi vlakmi ŽSSR do Čadce. Minulý rok bol doslova boj nájsť v Čadci budovu CVČ, keď o nej ani domáci nevedeli. Tento rok však rozhodnutie padlo na školu, takže s navigáciou našťastie nebol problém. Konečne známe tváre. Po prezentácií sme sa pobrali na večeru - veľmi dlhú večeru, ktorá bola pravdepodobne akousi skúškou trpezlivosti. Dostať jedlo po hodine od objednania fúú, tak to som ešte nezažil. Večer bol tentokrát mimoriadne príjemný, spať sa mi síce veľmi nedalo, no žinenka namiesto karimatky je vítanou zmenou. Ráno som mal mrzutejšie a depresívnejšie ako obyčajne, že prečo sa len v takejto zime musíme niekam trepať. Keď ráno nevylepší ani káva, niečo je fakt zlé. Nič to treba sa prekonať, snáď to bude lepšie. Veci zbalené, batoh aj dropbag prichystaný, už sa len presunúť na miesto štartu. To sa od minulého roka nezmenilo a Rado musel s megafónom opäť zobudiť polku rozospatej Čadce. Na nejaké napätie na štarte tento krát nebol čas, pretože sme ho ledva stihli, takže odpočítavanie a o 07:30 následný výstrel - kolóna sa pohla.

A to doslova - na štart a prechod cez mesto sme mali policajnú eskortu. Po pár metroch sa odkláňame z cesty a bežíme okolo Billy, kde sme zrejme vystrašili nič netušiacich miestnych. Pokračujeme cez sídlisko na koniec Čadce. Veronika, s ktorou som mal celú trasu bežať spoločne, mi ušla pri prvom stúpaní. Keďže to bola jej prvá stovka, v duchu som dúfal, že to neprepáli (neprepálila :)). Stúpanie je to takmer nekonečné, no našťastie sme všetci čerstvo vyspatí a plní elánu. Chodníky plné blata, hmla, zima všetko spolu. Stále pokračujeme po zelenej značke. Pretek ešte len začal a tak je čas aj na vykecávanie so spolupútnikmi. Takto dobiehame na Črchľu (7,5km), kde je prvý kontrolný bod. Juj no ako dobre, ľadviny fungujú, tak si pri krásnej chatke značkujem teritórium. Zbiehame do dedinky Zákopčie (10,8km), kde je prvá občerstvovačka. Kofola, pomaranč a radšej pokračovať, plné stoly nie sú takto zo začiatku dobré, doslova lákajú zdržať sa, no za sebou máme len prvú desatinu trasy. Pokračujem smer Blažková (12,2 km), kde je ďalšia kontrola a opäť červená značka. Dobieha ma Julka a zopár ďalších. Hmm, niečo je zle. Počas vykecávania si ani neuvedomíme, že začíname kufrovať. GPS-ka sa nevie zorientovať, tak chvíľku pokračujeme. Až pri „krásnej“ chate si uvedomujem, že tu už sme raz boli. No nič, hold vrátiť sa naspäť. GPS-ka sa zobudila a my tiež, pri Chotárnom kopci sa odpájame z červenej a pokračujeme zbehom po zelenej až do Ochodnice (18,9km). Tu prebiehame okolo miestneho kostola, kde sme mali pred rokom občerstvovačku, no tentokrát je posunutá o pár desiatok metrov dole v dedine.  Horúci čaj sa nedá odmietnuť. Ponúkajú dokonca kávu, no keďže nepomohla ráno, mám pocit, že nepomôže ani teraz. Najbližšia kontrola je až o 21 km, tak si radšej beriem niečo pod zub ako neskoré raňajky. S Julkou pokračujeme spoločne. Vidím, že ju vyspovedal miestny. Po chvíli aj mňa. Tak ako Julke aj mne povedal, že do toho Púchova nedôjdem. S úsmevom odpovedám, že ja musím, pretože tam bývam. Začína stúpanie na hrebeň a ja sa konečne zobúdzam. U Klimkovcov (22,2 km) štikáme kontrolnú kartu. Postupne sa mi darí pridávať do tempa. Takto dobieham Bela, s ktorým máme dnes relatívne rovnaké tempo a tak putovanie začína v dvojici. Tradičný mrzutý štart, kedy potrebujem byť sám ma prešiel, a tak vítam spoločnosť. Vybiehame až na hrebeň. Teraz si človek začína uvedomovať, že celé to stálo za to. Tie nádherné výhľady, doliny pod nami sú v oblakoch. Radosť bežať.

Vo Vrchrieke na Petránkami (26,7 km) je ďalšia kontrola, kontrolná karta prekvapivo stále drží pokope. Hold na Ponitrianskej stovke boli iné podmienky. Dnes je počasie relatívne fajn - žiadne lejaky, občas blato a občas sneh. Opäť zbiehame z hrebeňa, hold tie výškové metre nejako musíme nabrať. Prichádzame k Bogáňovcom (37,7 km) a cvakáme kartu. Nasleduje pomerne nepríjemný asfaltový úsek cez Dlhú nad Kysucou (39,5km), ona je veru fakt dlhá. Tak aspoň opadne blato z topánok. V miestnej krčme máme občerstvovačku. No ako je tu len dobre, až sa človeku nechce odísť. Vybiehame z krčmy a ženieme sa opäť na hrebeň. Toľká zákernosť. Belo ma posiela popredu, pretože potrebuje postupne dopĺňať vodu. Veď ty ma ešte dobehneš. V kopci stretám mamičku so synom: „A to sa Vám chce bežať tak ďaleko?“ - také ťažké otázky dnes dávajú. „Tak prihlásil som sa dobrovoľne, nikto ma nenútil...“ Odpovedám s úsmevom a obieham ich. Opäť sa dostávam na hrebeň. A opäť kufrovanie. Tak v cieli to tých 105 km už určite nebude. Hold kto nemá v hlave má v nohách.

Vraciam sa na červenú a zbieham na Semeteš do krčmy U Cipára (49,5 km). Minulý rok sme tu vytvorili rekord v zdržaní sa na občerstvovačke a dnes som mal k tomu opäť blízko. No ako dobre tu je. Cestoviny si dnes neprosím, no pizzovníkom neodolám - obžerstvo v priamom prenose. Popri dopĺňaní energie zisťujem, že som si tu vlastne nechal poslať dropbag. Voňavé termotričko a dva páry suchých ponožiek - ako málo stačí človeku ku šťastiu. Po nepekných spomienkach na poslednú stovku, radšej poriadne premazať nohy vazelínou a dúfať, že bude všetko v pohode. Ešte doplniť vodu a rýchlo preč. Zima až za nechty pod rukavicami zachádza. Ešteže je pred nami stúpanie na Vrchrieku. Tu dobieham dvoch Čechov, že či mám poslednú kontrolu? Čože? Kontrola? Kde? Zase sa vracať? Vyťahujem kontrolnú kartu, ale veď posledná bol Semeteš. To ste ma dobre vystrašili. Chalani sa bohužiaľ museli vrátiť, pretože minuli krčmu. Cvakám kontrolu na Vrchrieke a rozbieham sa dole po ceste. Počkať ale veď tadeto sa pred rokom nešlo - ďalšie kufrovanie, prosím ukončite už moje trápenie. Keby sa vracať ku značke aspoň po rovine, ale nie trepať sa zase do kopca. Tu je tá červená mrcha. V kopci som dobehol zamyslenú Julku. Začali sme rozoberať tento ročník - pretekov bolo veľa, no motivácia sa už akosi vytráca, nakoniec sme skonštatovali, že sezónu asi ukončíme predčasne, pretože dva posledné preteky sú dva ďalšie týždne hneď po sebe. Malokarpatská Vertikála a Prešporský Ultra Trail. Takto zamyslení sme zistili, že vlastne presne pred rokom sme sa tu spoznali.  Zakecaní sme prešli cez Melocík. Tu už som ako doma. Julka ma poslala dopredu. Na hrebeni sa postupne začalo stmievať, tak som radšej z batoha vytiahol čelovku a hodil si ju na krk. Po tme ju hľadať nie je veru zábava.

Kým som prešiel cez Gregušovcov už bola tma. Teraz nasledovala posledná zmena trasy od minulého roka. Zbehnúť opäť z hrebeňa na Makovskú stranu a vyjsť opäť na hrebeň. Bol som presvedčený, že dole bude tajná kontrola, pretože hrebeň sa dá krásne strihnúť po modrej. Z chodníka sa razom stal potok plný blata. No super, čelovka síce funguje, no hmla zmenšuje dohľad a ono do toho ešte začne aj pršať. Nejako sa predsa musím dokotúľať dole. Podarilo sa. V diaľke počujem krik detí, už som určite pri Kopaniciach. Dole sa napájam na hlavnú cestu. Povzbudzujúce „Hop-hop J100“ napísané na asfalte hovorí, že idem správne.  Takto počujem v diaľke hudbu a hlasy, patria k nám? Samozrejme - tajná kontrola na Sedle pod Lemešnou (koľký km veru netuším). Všetci vysmiati od ucha k uchu, no mať ja vašu náladu. Čaju a údenej klobáske sa to takmer podarilo. Postupne zisťujem, že tieto občerstvovačky sú viac ako na občerstvenie, skôr na skúšku vôle, aby sa človek nevy.... na celý pretek. Asfalt síce nemusím, no v takejto hmle a daždi by som po ňom šiel stokrát radšej ako cez les. Bohužiaľ - treba ísť po značke. Nič to, so smútkom opúšťam kontrolu a pokračujem na Kasárne. Po pár desiatkach metroch si uvedomujem prečo. Do hmly a dažďa začalo ešte snežiť. Snehu tu už bolo dosť a čím vyššie sme boli, tým viac ho bolo. Viditeľnosť bola minimálna, na čo som opäť doplatil. Značenie takmer neviditeľné a ja som sa nechcene vybral po žltej ku prameňu rieky Kysuca. Uvedomil som si to až pred koncom značky a tak mi nezostávalo nič iné, len sa opäť vrátiť na značku a dúfať, že opäť nezablúdim. Nebudem klamať, v tej chvíli by som bral spoločnosť všetkými desiatimi. Po tme, za minimálnej viditeľnosti v doslova hnusných podmienkach po lese, mi nebolo všetko jedno, tak som radšej pridal do tempa. Po chvíli si nohy uvedomili, že už nestúpajú a idú po rovine, rozbehol som sa teda hľadiac iba na stopy v snehu a dúfajúc, že idú správnym smerom. Snehu tu bolo veľa. Zrazu trééésk, ocitol som sa na zadku, treba byť opatrnejší pomyslel som si. Ani som sa nestihol uvedomiť a na zadku som bol opäť. Nasra.. na celý svet som radšej z behu prešiel do kroku. Konečne asfaltka, teraz sa už len dotrepať na Kasárne. Prvý hotel, druhý hotel až konečne on - Fran (70,5km). Tu som bol plne rozhodnutý, že sám pokračovať v týchto podmienkach nebudem a radšej na niekoho počkám. Vnútri bolo relatívne plno, no miesto sa ešte našlo. Opäť vynikajúci dobrovoľníci, že či si dám cestoviny. Hladný veru som, no na cestoviny chuť nemám. Až som na stole zbadal záchranu - OLIVY! Moja závislosť ma zachránila, beriem pohár a vyjedám tie úžasné malé bobuľky. Som v raji. Celé osadenstvo sledovalo futbal Nemecko – Česko. Tak predsa nebudem vyčnievať a pridám sa. Po chvíli prišla Julka s Belom. Julke sa dnes šlo mizerne, tak to ukončila a rovno našla odvoz. Popravde, keby prišiel taxík skôr ako oni, tiež by som nad takou alternatívou rozmýšľal... Belo bol avšak rozhodnutý pokračovať, tak som sa pridal. Ešte chvíľku sme posedeli a vrhli sa na posledných 35 kilometrov. Rozlúčili sme sa a vyšli do zimy. Ešteže máme pred sebou stúpanie po zjazdovke na Veľký Javorník (71,5 km) . Po chvíli sme hore a zahriatí. Cvakáme kartu a snažíme sa rozbehnúť. Bohužiaľ javornícky singláč nám to v týchto podmienkach nechce dovoliť. Hold, treba ísť opatrne. Aj paličky by sa celkom zišli. Pokračujeme cez sedlo Gežov, Stratenec, Bukovinu až sa dostávame k stúpaniu na Malý Javorník. Predbiehame zopár bežcov a nedočkavo valíme smer Portáš. Ešte stúpanie na Stolečný vrch až konečne on - Horský hotel Portáš (81,6km). Po minulom roku príjemná zmena, ako sa tlačiť v Bufete Kuřátko pri Kohútke. V chate už sedí Maťa s Jožkom. Jožko sa necíti dobre, tak to dnes balí a Maťa má dilemu, či tu s ním nezostať tiež. Belo si na chvíľku ľahol do detského kútika, dopekla ale ja dnes nechcem pokračovať sám. Začínam si uvedomovať, že na nadchádzajúcu Makytu by sa mi zišli paličky, pretože vyšľapať na ňu by mi v takýchto podmienkach trvalo večnosť. Jožko mi ponúka svoje karbónové paličky - no určite ešte ti ich zlomím. S Maťou sme sa nakoniec dohodli, že to dokončíme spoločne. Dostal som tak Maťkine paličky a ona si berie Jožkove. Nič to lúčime sa s osadenstvom a opúšťame Portáš. Čaká nás záverečný kopček - Makyta. Prebiehame cez Kohútku a vďaka hmle aj niekomu do dvora, cez navozený štrk asi chodník nevedie. Vraciame sa tak späť. Vbiehame do lesa a krásnym trailom sa dostávame až ku klesaniu do Papájskeho sedla. Z behu prechádzame do veľmi opatrnej chôdze. Blato, korene a napadané lístie neznačia nič dobré. Začína stúpanie na Makytu. Aj s paličkami je to relatívne „o hubu“, som zvedavý, čo by som tu robil bez nich. Chvíľku rovina a opäť do kopca, takto sa to zopakovalo ešte pár krát až konečne vrchol - Makyta (90,8km). Počas klesania sa odpája veľa značiek, tak radšej pomalšie a hlavne opäť nepoblúdiť. Nakoniec sa musíme odpojiť aj my a prejsť na vlastné značenie. Dostávame sa na vrch zjazdovky a dole, tak ako minulý rok - blikačka. Vidím, že sa nič nezmenilo a tá mrcha pred nami opäť zdrhá :). Prichádzame na Beňadin (95,4 km). Zdržovať sa veľmi nechceme, no fazuľovej polievke neodoláme. Ďakujeme za občerstvenie a vrháme sa na posledných 10km. Ešte chvíľku serpentínami do mierneho kopčeka. Na rázcestníku Paseky (98,3 km) cvakáme kontrolu. Tak a už len zbeh. Ako stupňujeme tempo, tak sme bohužiaľ nútení spomaliť, pretože chodník je tu fakt nepekný a z každej strany na nás číha nástraha v podobe blata. Dostávame sa na lúku, kde je orientácia vďaka hmle opäť horšia a hľadať tu posednú kontrolu je ako hľadať ihlu v kôpke sena. Kontrolu nachádzame až na konci lúky, a tak prichádzame ku Okrajkovcom (101,8 km) a rýchlo značíme. Posledné 4km do cieľa. Vidina cieľu nás evidentne poriadne zrýchľuje, čim sa nám darí pred dedinou obehnúť ďalších bežcov. Konečne pouličné osvetlenie a my sa rútime do cieľa. Asfalt bolí, no už len kúsok. Vchádzame do areálu školy, kde sa posledný krát odčipujeme. Sme tu - vytúžený cieľ. Pri pohľade na hodinky neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Namiesto 105 km ukazujú 120 km. Nič to, aspoň som si to krásne dobrodružstvo opäť trošku predĺžil a veď predsa aj o tom je ULTRA.

Trasa a profil prevýšenia...

Ako to len ukončiť? Javornícku stovku som si doslova zamiloval. Je to krásny pretek v ešte krajšom prostredí a každému ju môžem len vrele odporučiť.

Obrovské ĎAKUJEME patrí všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto úžasné podujatie nemohlo vzniknúť.

Itinerár a diplom...

 

Vidíme sa o rok :)

http://peterknizat.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.