Jesenická šedesátka 2014

Radovan Harach

O diaľkovom pochode Jesenická šedesátka som sa dozvedel až začiatkom tohto roka, no toto podujatie má aj s tým aktuálnym za sebou už 41. ročníkov.

Podujatie Jesenická šedesátka organizuje mesto Jeseník v spolupráci s Centrem sportu Gymnázia Jeseník a podporou viacerých ďalších subjektov. Tri trasy (60 km, 25 km a 15 km) vedú okolím mesta Jeseník, pričom najdlhšia trasa stúpa do nadmorskej výšky nad 1400 m (celkové stúpanie bolo odhadom okolo +2000 m).

Toľko fakty na úvod. Do Jeseníka som docestoval v poobedných hodinách v piatok. Gymnázium, kde bolo centrum pochodu a nocľah pre účastníkov som našiel rýchlo, tak isto aj dôležité služby v meste. Zvyšok dňa som tak mohol stráviť oddychom a pokecávaním s českými diaľkoplazmi. Po obligátnom večernom chmeľovom ionťáku sme zaľahli na pár hodín v telocvični gymnázia.

Sobotný budíček o pol piatej, rýchle pobalenie vecí a už som si to mieril cez námestie ku blízkej autobusovej stanici, pri ktorej sa nachádzalo miesto prezentácie a štartu. A raňajok. Tie mi nejako nesadli, následky som potom pociťoval v priebehu prvých 15-20 km. Po zaplatení ľudového štartovného sme si do šiestej hodiny počkali na začiatok vydávania kontrolných hárkov. Štart nebol hromadný, diaľkoplazi na 60 km trasu štartovali priebežne od 06:00 do 07:30, bežci potom spolu o 09:00. Tých však bolo len niekoľko – neviem, či nie práve kvôli neskoršiemu štartu a teplu.

Z Jeseníka sme vyrazili v húfe smerom na Dětřichov po asfaltke, tá sa ťahala až za Mýtinku, kde sa začalo prvé stúpanie do kopcov smerom na Rejvíz. V lese bolo zatiaľ veľmi príjemne chladno, no krátke úseky na slnku dávali tušiť, že dnes sa predpoveď počasia nemýlila. Po krátkom úseku po hlavnej ceste pred Rejvízem sme sa prepracovali na K1 (cca 9. kilometer). 

Pečiatka, fotka, dva poháre minerálky, s jedlom som sa zatiaľ nezdržoval. Popri chatách na okraji rozľahlých lúk sme smerovali do hustých lesov pri Rejvízu, kde sú aj známe rašeliniská. To bol aj prvý nádherný úsek trasy – chlad, vlhký vzduch, paprade, vôňa lesa – radosť tadiaľto zrána klusať. Rašeliniská sa pred rázcestím Bublavý pramen postupne menili na normálne lesy, terén absolútne nenáročný. Nepotreboval som ani GPS ani mapu, rozveselená česká partia za mnou sem tam „halekala“ inštrukcie o smere odbočiek.  

Chodník sa začal pozvoľna zdvíhať a stúpal na vrch Kazatelny, kde pracovali pilčíci, našťastie však bez zabordelenia chodníka (aj keď som po ceste videl aj nejaké tie holoruby a ťažbu, v porovnaní so slovenskými kopcami to bola rajská záhrada). Na Kazatelnách boli pekné výhľady a zaujimavé skalné útvary, od ktorých vrch pravdepodobne dostal aj meno. Nasledoval dlhý zbeh k Jestřábí chatě a okolo odbočky k ruskému vojenskému cintorínu k Opavské chatě, skôr útulni.

Cesta dobre odsýpala, stále sme išli približne v rovnakej zostave, občas sme sa predbiehali alebo dobiehali. Po ceste som našiel stratenú kontrolnú kartu nejakého neznámeho „rýchlika“, takže som od K2 dostával rovno po dvoch pečiatkach (návrh, aby som majiteľa karty skúsil dobehnúť, som odmietol – čo ak to bol dáky český Kilian). Pohodlnými chodníkmi s občasným asfaltom sme pokračovali až na rázcestie Pásmo Orlíka.  

Odtiaľto trasa pokračovala asfaltkou, pohodlný zbeh miernym klesaním stále dole a dole a dopr.... Za chvíľu už som volal na českého kolegu či videl značku. Síce mi odvetil, že už tadiaľto šiel minulý rok a že sa ide niekde dole na cestu, ale nejako sa mi to nepozdávalo. GPS-ka potvrdila podozrenie – celkový súčet kufra tam a späť bol 1,5 km. Tak sme sa pekne krásne vrátili a nie celkom nápadnú odbočku doprava do lesa sme našli. Práve tam dochádzali ďalší ľudkovia, ktorí boli zvedaví, koľko nešťastníkov tento rok netrafilo (minulý rok ich vraj bolo cca 50).

Stratený čas bolo treba dobehnúť, lenže ďalší úsek už nebol tou širokou cestou, ale úzkym chodníkom, kde na viacerých miestach okrem buriny bolo aj slušné bahno, takmer bažina. Toto bola asi "najdivokejšia" časť trasy. Stúpanie priesekom na Jelení loučky, chodník uhýbajúci do kríkov, ak by to bolo niekde vo Fatre, tak by som čakal maca za každou zákrutou.

Chodník sa opäť rozšíril až v lese, kde bolo aj slušné množstvo výletníkov. Niekde na Lysom vrchu ma potom dobehol chlapík, ktorý to potom so mnou ťahal až na K2 a ďalej. Ku K2 viedol príjemný zbeh lesom, predtým sme si ale ešte vychutnali výhľad na ďalšiu časť trasy – panoráme kraľoval kráľ Jeseníkov – Praděd (1491 m). Z Videl to bude sranda...

Na K2 na autobusovej zastávke v sedle Videlský kříž sme sa občerstvili (na všetkých kontrolách bolo ovocie a pitie). A začali sme stúpať – čakalo na nás 400 metrov. Kým sme boli ešte v lese, bolo dobre, ale vyššie chodník viedol otvorenými priestranstvom. Teplo na zdochnutie.

Pod vrcholom Malý děd (1368 m) som už cítil, že mi zo slnka nie je nejako dobre, mal som pocit že ma trocha začína motať. Tak som sa domotal na Švýcárnu – ale nie pivo ani guláše, ale krásny výdatný studený prameň pred chatou bol zlatým klincom za touto mordou. Voda do fľaší, voda na hlavu, na tričko, paráda!

Zo Švýcárny trasa pokračovala po červenej značke. Z veľkej časti až po Malý Jezerník viedla po drevených chodníkoch cez rašeliniská. Klusať sa po tom príliš nedalo, drevá boli sem-tam všelijako nakrivo, ale to ani nevadilo - slniečko pripekalo na plný plyn.

Smerom na Červenohorské sedlo pribúdalo turistov a keď som vyšiel nad lyžiarske vleky, v sedle ma zdravil hotel ako hrom. Veľký hotel – veľa piva. Hneď po kontrole na K3 som sa zatiahol do tieňa, vychlemtal osvedčenú kombináciu veľká kofola – malé pivo a konečne aj dačo normálnejšie pojedol. Nakoniec som si tu posedel trocha dlhšie ako som pôvodne plánoval, no ale veď obed. Upečený som bol celkom slušne a ďalšia trasa veľa tieňa nesľubovala.

Zo sedla sa pokračovalo miernym stúpaním smerom na Vřesovú studánku. Široký chodník (priam diaľnica), množstvo turistov, krásne výhľady, cesta ďalej ubiehala v pohode, pauza ma prebrala z oťapenosti, čo ma chytala pred sedlom. Z Vřesovky pokračoval príjemný klesajúci singláč do sedla pod Vřesovkou, tempo šlo prudko hore. O kúsok ďalej ma predbehol pravdepodobne prvý z bežcov, chvíľu som klusal za ním, ale potom som ho nechal tak, mal moc naponáhlo ;-) Navyše sa mi do cesty postavil Keprník, kto to sem zase dal!

Posledné výraznejšie stúpanie na trase bolo našťastie dosť krátke, okrem toho prišla nečakaná pomoc zhora – slnko konečne zašlo za oblaky. Na Keprníku pri skalách to bolo opäť ako na Václaváku a nie príliš ďaleko už bolo vidieť aj chatu Jiřího na Šeráku – miesto poslednej kontroly. Takže šupito presto dole k rázcestiu Pod Keprníkem, potom už len kratučké stúpanie a už aj posledná pečiatka pristávala v kontrolnom papieri. Doplnil som ešte vodu (tá z hotela v Červenohorskom sedle chutila hnusne) na posledných 12 km a hurá dole.

Nasledovalo 800 výškových metrov zostupu zo Šeráku na Bobrovník. Skutočná lahôdka na kolená, aj mi to náležite dali najavo. Po ceste zase kadekto – výletníci, pankáči s pivom, rodinky s deckami. Cesta bola dosť nekonečná, chodník sa kľukatil lesom a traverzoval lesnými cestami, ale nakoniec som predsa len vyšiel na veľkú lúku a tú už som poznal – bol som kúsok nad Bobrovníkom.

Pri prvých chatách začínala asfaltka, ktorou som sa dostal až k hlavnej ceste. Zobral som to po krajnici, až o chvíľu som si spomenul, že ako decko som tadiaľto s rodičmi na Bobrovník chodil lesom. Tak som si ešte na záver ušetril trocha asfaltky, no za bývalými ruskými kasárňami už sa vchádzalo do mesta. Záverečné metre behu mi ešte spestril miestny nachniapavač, ktorý mi ponúkal na námestí z fľaše nejaký magický nápoj, asi vínco. Fuj! O pár minút už som brzdil v cieľovom šenku Gemer. Okrem vnútorného chladenia zn. Černá hora tu ponúkali aj chladiaci gel na kĺby - veľmi múdro :)

Jesenická šedesátka je veľmi pekná akcia so zaujímavou pestrou trasou, minimom komercie a veľmi slušnou účasťou. Určite sa sem oplatí pozrieť, a ak nie priamo na šedesátku, tak do Jeseníkov určite.

Rado