Lazová stofka 2016 9. ročník

Matej Orság

Fayne fayne...rozbitý som teda faynovo musím vyrieknúť. No všetko sa to začalo v piatok večer, keď sme narýchlo s Danom už na mieste činu balili veci na sobotňajší lazovkovský výlet. Dorazil i zvyšok teamu a to Miki, Tomi & Radka. Prezentácia. Reprezentácia. Aj pivko bolo :-). Problém nájsť voľné miesto. Ďalšie pivko bolo. "To čo je?" Jack! Že vraj na spanie. A vážne nespalo sa zle! No pred tým sme sa ešte všetci čo chceli, samozrejme nasilu tu nikto nič nepácha (všetci dobrovoľne podstupujú tento krásne krásny mordor), zišli v miestnej telocvični ZŠ Vrbové. Rozprava od organizátora Slava. A všetci teda väčšina sa pobrala na už neznáme miesta spánku či nespánku, kto už ako chcel.

Ráno ako obvykle som videl prvého Dana. Už sme mastili koťogo (moka kávovar- tradičný kávovar pre rýchlu a lacnú prípravu mimoriadne chutného espressa- pure punk). Výborné bolo. Kontrola výbavy. Kontrola pohlavia. 5:50 am miestneho času. ZŠ Vrbové. 10 min do štartu. 23.4.2016. A že vraj chrti :-). Ta ja už ne taký chrt. Spoločný štart. Slavo dal do pohybu dav. Dav ľudí. Ľudí? Pre niekoho bláznov, šialencov, fanatikov, divých bizónov. 110 km + 3450 m. Tak znel dnešný ortieľ týchto osôb poberajúc sa hore Vrbovým. A už sme na lúke. Počasie na šupy. Lepšie nemohlo byť. Neviem kto to vybavoval. Nikto sa nepriznal. Tak Vám poviem, mali sme ísť s Dankom spolu. Aj som chcel. No taký som bol nadržaný. Proste som začal fakt bežať a bežať a keď som sa pár krát otočil. Už som bežal sám. Sorry kámo. Veď vieš, že si zabeháme. A nie hoci kto čo! Vaga digi. Prvá živá kontrola. K2. Bradlo.

Doplnenie vody a ide sa ďalej. Fayne to je. Fayneeee. Na takýchto akciách toho človek toľko naraz vidí. Nepoznal som tento kraj. Nikdy som tu nebol. Pozeral som po okolí. Užíval si. Doplnenie vody a ide sa ďalej. Fayne to je. Fayneeee. Na takýchto akciách toho človek toľko naraz vidí. Nepoznal som tento kraj. Nikdy som tu nebol. Pozeral som po okolí. Užíval si. Ako sa to vraví? Že vraj "prítomný okamih" :) . A tak sme to hnali a hnali v pozadí sa začínal črtať hrad Branč. Keď tu zrazu:

"Pekný deň sa praje." Niečo si hrkútali že či mám čas si ešte aj fotiť. No a? Či to nemoža? Tajná kontrola ala STK pred Brančom. Krásne tu je.

V Podbranči pred hostincom ďalšie hody. Smerujúc do obce Vrbovce K5. 47 km. Cestou, necestou, lúkou, poľom, roľou, štrkom, pomedzi domy, cez záhrady. Má sa prášiť. Aha ho blatko. Také malé ale predsa. Na K5 Marcelka dopĺňa fľaše. Niečo sa zje. Pomedzi to mi oznamuje pozíciu. Tá ma až tak nezaujíma. Skôr ma zaujíma, že tú pozíciu mi už začínajú oznamovať aj moje stehienka. Áno. Nejak skoro. Tempo nebolo najpomalšie. A vlastne veď bol aj nejaký maratón, aj polmaratón, aj pivko. Nič ho. Davaj het. Smer ČR (Czech Republic). Pre mňa najkrajšie miesto tejto trate. Ale bolo ich viac samozrejme. Po prechode " U tři kamenú " nasledoval romantický veterný mlyn - Kuželák! Krása!

Za ním "tajuplný strom" s kontrolou K6 s tajuplným systémom nalepovania ústrižkov do kontrolnej karty, kto z Vás skúšal lízať? Že možno chytí. Nechytilo. Nasledovala rozhľadňa "Dráhy". A už sme klesali do Filipovského údolia. Pekné to miesta. Dumem si nad vývarom a jedným nealkom na K7 59 km. Garminy ukazujú blížiaci sa stupáčik. Jeden výrazný. Najvýraznejší na celom profile. Poďakujem, pozdravím a idem. Okolo chaty Megovky to začína hneď z ostra :). No lámať rukami tu nepomôže. A ani nohami veru nieto. Pekne hore. Stehná už niečo kvičia o tom polmaratóne spred 6 dní. Veď dobre....dobrééééé. Oproti dole lúkami sa ženú ale davy. Čo tam hore majú??? Pri stretku s 2 turistami- pohostinní Češi- debata odkiaľ kam a na čo, a prečo. A že odkiaľ som. Ta z Košicoch. To som nemal. Hneď začal ťahať jedna domáca, ďalšia domáca, že víno, ta aspoň pivo. Uraziť nemôžem. Dám si. Dobre padlo. Vrúcne sme sa rozlúčili. A mordor pokračoval hore lúkou až na hranicu. A krásny chodník po červenej. Pár stúpaní. A tu je! Najvyšší bod lazofky. Veľká Javorina. K9. Holubyho Chata. 73 km.

Tu som narazil na support team. Radka, Danka a Soňka. Že som skoro a či niečo chcem. Ja že pomazanie. Stehná vytuhnuté jak betón na základovej doske. Už fakt kvičali, pišťali, vrieskali. Ach jaj. Tak to bude. Tak bude jak má byť. Ako si zaslúžime. Zvláštne tie 100-vky. Na čo človek všetko myslí a nemyslí. Keď je sám. So svojím dychom. A zvukom vlastných krokov. Ale toto nie sú moje kroky. Čau čau. Ďalší. Sevas, nazdar. "Ako sú ďaleko": pýta sa. Túto kúsok jeden. Teraz ma ligol. Ej chlapci to šli riadne tým zbehom. Ja som už nemohol. V obci Cetuna sa ma Čech pýta či krízovka, či v pohode. Pohoda už bola. Na krížovky náladu nemám. Pomedzi také malé chudobné domky zašité v lese, pred ktorými stojí amg meďák a pod. ja to volám "chudoba Ježišova" som sa doštveral prosím pekne po schodoch na K10. ROH.

Po pre mňa už veru prudkom padáčiku, nasleduje dolina, lúka. Asfalt. Lubina. Stará Turá. Čo to vravel ten Čech? Krízovka? Ja že krížovka, pozor križovatka! Ta tu máš tú krízovku! Pi! Žer! Trhaj! Márne som sa snažil použiť niečo z poznatkov krízového manažmentu. Nič. Ďalší dôkaz, že na čo tie školy. Premúdreté. Menežmenty! Ing. a Mgr. V takom rozpoložení ma dobehol poviem tak, sympaťák na slovo vzatý. Pomohol som si s ním, potiahol ma, trochu štartol. Ako keď roztláčate pekáč ( jawa pionier 21 sport). A lapel! Na šupu. Cez Vaďovský vrch do Višňového K12. Posledná živá kontrola. 93 km. Čachtický hrad. Miesto opradené históriou, povesťami, Čachtickou pani. Sympaťák mi síce už ušiel. No ďalší sympaťáci ochotne nalievajú, čapujú, núkajú, povzbudzujú. Opúšťam Vás a vyprosujte hojnosť Božích milostí samozrejme.

Na hrebeň sa dostať, po prudkom stúpaní nasleduje zas a znova krásna časť trate. Matúško mi vravel že najkrajší singláč. Že aj keď budem neviem aký rozbitý tak to budem bežať. Aj som skúsil. Aj som bežal. Aj som užíval, enviroment, krásu Slovenska. Vlnilo sa to, a keď som si dudral hudral, skoro sa zrazil s turistom, zase kopec. "Ježiš Bože!" Kopec? Hneď sa zjavil!

Odpusť mi hriešnemu. Že som si myslel, že som sa opovážil. Že s myšlienkou rýchleho bežca som sa vydal na lazofku 2016. K13. Veľký Plešivec. Tam dole zisť. Do cieľa. Cez bolesť. Cez seba. Prekonanie sa. Nič iné. Bežím, chodím, myslím aj nemyslím, pozerám po okolí. Ďalšia tajná- príznačné! Teraz by som cez STK neprešiel. Ani brzdy nešli. V Ošmeku sa pije. Tak si cucnem i ja- jonťáčiku. Cez lúky sa dostávam do obce Šípkové. 5 km to go. Ťažko sa ide. No ono sa ide ťažko už asi 30 km. Premáham sa, všelijako. Obieha ma ďalší. Ako krásne beží. Ako Srnec. Škoda že už nemám síl zahrať sa na lovca, a pustiť sa za ním. No opustiť sa ale nesmiem. Veď som na ceste 1. triedy. To mi trošku vadilo. Tie autá. Ale ako podnet na to dostať sa čím skôr na chodník už vo Vrbovom nie zlé Slavo! Posledný kilák bežím. Vážne!

12:27. Garminy sa zastavili. Tak ako ja. No garminy znova zapnete stlačením gombíčka. A mňa? Pivo? Dám si. Nesadaj bo nevstaneš! Po stojačky mi nechutí. A s úsmevom na tvári ďakujem. Za čo? Že som sa tak doriadil. Aj za to, ale hlavne za to čo som videl, čo som zažil, že som došiel, a že chodili ďalší, a chodiť veru budú ešte dlho. Za to že som kde som. Medzi ľudmi blízkych mne v tom. V tom. Oni vedia. Ťažko to pochopiť, ťažko to vysvetliť, treba zažiť. Skúsiť si to. Na čo sa baviť o láske keď ste nikdy neboli zamilovaní. Tak nejako. Ultrabeh. Ultratrail. To bolo dnes. Človek síce zlomený telom idúc hore schodmi a recepčná pozerá či ste sa nepototo, lebo aj vôňa jej napovedá všeličomu, no vyrovnaný duchom. Asi tak mi bolo nejako na tohtoročnej lazofke. Pekný kraj, pekný les, pekný beh. Večer neviem ani ležať ani sedieť, spať ťažko, preťažko. Čo dodať? "ďakujem!"

http://matejorsag.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.