Malofatranská cesta k slnku

Peter Brestovanský

Dva dni po diskvalifikácii na Štefánik ultra trail mám v tom jasno. Vďaka chápavosti Katky a detí som dostal zelenú na dva ďalšie víkendy to ísť zrovnať. Na prvom z nich idem sprevádzať dvoch mojich pacerov – Braníka a Sekinka na Nonstop hrebeni Nízkych Tatier. Krásny a rýchly 49 km dlhý pretek z Trangošky na Donovaly.

Idem prvý krát s cieľom iným ako je dobrý čas alebo umiestnenie. Idem s chalanmi, bez ktorých by som Štefánika (a ani Prešporský ultratrail minulý rok) len sotva dal. Žiaľ Sekinko krátko po štarte pokračuje v dvojdňovom maratóne „zvrchu aj zo spodu“ a otáča to. Najlepšia vec akú spravil. Ostáva mi Braník, ktorého sa snažím rozptyľovať  hútaním o tomto svete (nie vždy sa mi to ale darí). Tempo máme síce slušné, len od pretekárskeho veľmi vzdialené. Užívame si to. Krásne výhľady. S dobrým pocitom po 7,5 hodinách s Braníkom okolo pliec dobiehame na Donovaly. Braníkov po Kamzík – Baba – Kamzík druhý veľký pretek, klobúk dolu priateľu.

Celý ďalší týždeň sa snažím len dobre jesť a poriadne spať, ďalšiu sobotu idem podľa všetkých dostupných informácií asi najťažšie preteky na Slovensku, zrovnateľné s pretekom okolo Mont Blancu - Malofatranská 100. Hrebeň Malej Fatry  dĺžkou cez 100 km a s prevýšením blížiacim sa k 7.000 m. Z toho prevýšenia mám rešpekt. Bojím sa počasia, na hrebeni nie je kam ujsť.

Na stránke preteku si beriem za svoj citát Johna Binghama: “Zázrak nie je, že som dokončil. Zázrak je, že som našiel odvahu sa postaviť na štart” a v sobotu ráno o 6:00 sa z Terchovej rozbieham do náručia tejto výzvy.

Štartuje nás niečo menej ako 300, polovica na 50 km a druhá na 100 km. V prvom viac ako 500 m stúpaní na Boboty nechávam svoje obavy aj rešpekt a pomerne rýchlo nachádzam optimálne tempo. Ideálny pomer medzi vynaloženou energiou a maximálnou rýchlosťou. Pocitovo sa snažím ostať v prvej dvadsiatke. Je to ťažké sledovať, lebo sa beží naraz aj pretek končiaci v polovici. Sme označení farebnými náramkami, ale nesledujem to. Do Štefanovej ma veľa bežcov predbieha, rýchle strmé zbehy nie sú v mojej obľube.

Som moc opatrný, možno vekom, možno strachom zo zbytočného úrazu. Utešujem sa tým, že mám v priemere o 20 kg viac ako tí čo ma predbiehajú a zmeny smeru ako aj rýchlosti sú pre mňa ďaleko náročnejšie, fyzika nepustí. Prvá občerstvovačka v sedle Medziholie a ideme na prvú parádičku – Rozsutec. O 8:00 som na vrchole a pozerám južným smerom na Stoh a hrebeň čo ma čaká. Ideme ale ešte zbierať ďalšie kilometre na sever popod Malý Rozsutec cez sedlo Príslop nad Bielou a popod hrebeň späť do sedla Medziholie. Som rád, že mám za tým, tieto krúženia a viacnásobná návšteva toho istého miesta nie je pre mňa. Mám rád ísť z miesta A do miesta B podľa možností čo najkrajšie a najkratšie. Konečne po 20 km na hrebeni. Zo Stohu nepríjemným jemne blatkovým zbehom do sedla a poďme na Poludňový Grúň a na  Chatu pod Chlebom, kde nás čaká polievočka. Na hrebeni je plno ako na Václavskom námestí. Počasie ako zo žurnálu. Turisti vylihujú pri chodníku a povzbudzujú nás. Mne ako zo žurnálu teda nie je, teplota je niečo pod tridsať, keď nefúka tak ostré slnko mi vysáva v rýchlom tempe energiu.

Pod Veľkým Kriváňom mám za sebou 30 km s prevýšením 3.000 m, čomu zodpovedá aj tempo, asi 5 km za hodinu. Zdá sa mi to neuveriteľne málo, ale viac to nejde. Parameter potenia merať neviem, ale je to v litroch na hodinu, som komplet mokrý. Organizátor podmieňoval štart s jedným litrom vody na pretekára so sebou. Ja mám dva a mám strach, že to nestačí. Predbieham zopár bežcov bojujúcich s krízou, dehydratácia a teplo si začínajú vyberať svoju daň. Veľa vody so sebou a šiltovka so závesom zakrývajúcim krk a ramená ma zachraňuje pred ich stavmi. Krásna časť hrebeňa, no nejak si ju neviem užiť. Som zvyknutý bežať sám, bez obecenstva.

Zo Suchého vrchu ťažkým zjazdom pomedzi turistov  a na chatu doplniť vodu a začína cieľová rovinka kratšej trate s cieľom pod Strečnom. Lúkami 3 km prašnou  cestou pri  Váhu sa cítim ako na pretekoch americkou púšťou, žiadny strom, teplota okolo 35, bezvetrie... Na občestvovačku, ktorá je cieľom päťdesiatkárov dobieham značne prehriaty. Jeden z mála krát čo mi neurobilo pivo dobre bolo teraz, okrem trocha minerálky pijem pivo a zajedám mastným chlebom s cibuľou a melónom. Ďalších 500 m výškových popod Kojšovú hoľu do sedla Javorina mi je zle, prehriaty žalúdok odmieta tráviť. Cítim, že kapacita mojej batérie ide prudko dolu, je to zlé, som niekde v polovici trate. Zastavujem, spolubežci sa mi strácajú. Snažím sa dostať do seba gél a tyčinku. Natlačiť do úst, zapiť vodou prežúvať a prehltnúť, ako kŕmna hus. Je to hnusné, sladké a lepkavé. Zvládol som to. Z predných hydrovakov pijem všetko čo tam je. Pomohlo. Predbieham čecha majúceho ten istý problém ležiaceho v machu a žujúc tyčinku. V sedlo dobieham Romana, chalana, s ktorým som dobehol do cieľa naraz na Bánovskej 100. Turistov je v tejto časti hrebeňa výrazne menej, aj kvôli tomu, že tu niet lanovky, ktorá by ich hore vytiahla. Strmák na Minčol a čučoriedkovým poľom na Martinské hole. Na úzkom a hlbokom chodníku treba ukladať nohy jednu pred druhú, ďalšieho miesta nieto. Roman je rýchlejší, vôbec mi to neprekáža. Je to namáhavé, krokové variácie ako z ruského baletu. Užívam si ale, bežím sám, nikde nikoho, rozťahujem ruky a kričím od radosti. Sám po 60 km behu na hrebeni uprostred v čučoriedkového poľa s krásnymi výhľadmi bez jediného mraku a s teplotou konečne akceptovateľnou pre moje telo. Bežím 12 hodín. Na Martinkách do mňa horskáči tlačia pomaranče a avokádo, dopĺňajú mi vodu a jonťák. Pijem kolu, ktorá mi ukľudňuje žalúdok. Až sa mi od nich nechce. Ešte kúsok po hrebeni a dosť nezmyselne zbiehame na asfalt Valčianskej doliny až na jej začiatok. 8 km nechutného asfaltu, našťastie som ešte na hrebeni dobehol Romana, takže môžeme nadávať spolu. Prosím každú zákrutu aby bola už poslednou. Občerstvovačka v hoteli pocity napráva, zeleninová polievočka, ovocie a kola je to čo po 14 hodinách na 77 km urobí náladu. Čaká nás orientačne náročnejší úsek späť na hrebeň po vlastnom značení cez Sloviansku dolinu. Vyťahujeme čelovky, odrazky na stromoch dávajú ale ceste jasný smer. Dlhý asfalt do kopca na tomto kilometri je skúška pre nestabilných jedincov. Konečne príjemná zmena – kamenistým potokom do Sedla pod úplazom na hrebeň. Pre nami je posledný kopec – Kľak. Som rád, že ho cez tmu nevidím. Začína byť príjemná zima. Za normálnych okolností minimálne na mikinu, teraz mi konečne začína schnúť tričko a trenky. Cítim ako mi nakumulované teplo odchádza z tela. Aj keď do kopca, ale krásny úsek, chladnúc si ho vychutnávam. Navigácia GPS na hodinkách po 17,5 hodinách končí, som asi 1,5 hod. pred Kľakom. Teraz sa už len musím spoľahnúť na turistické značky, iné značenie nie je. Mesiac je pár dní po splne. Veľká žltá guľa svieti cez les a pri výbehu ho mám takmer na dosah. Na každom peknom mieste sú rozložený turisti na noc. Niekde ohník, pivečko, pohodička, tak ako to má byť. Pozvania si prisadnúť sú lákavé, no po 90 km už inak ako odmietnuť nejde. Už vidím to veľké čierne monštrum - Kľak. Zo sedla sme to dali za menej ako polovicu času podľa smerovníka. Paráda. Tempo s Romanom sme si po západe slnka zrovnali. Je jedna hodina ráno a my sa obzeráme na vysvietené doliny z posledného kopca. Dole vidím svetlá cieľa – Fačkovského sedla. Som šťastný. Už žiadny kopec. Ľubka a Rado, členovia organizačného tímu nás na vrchole ešte pohostia, vďaka. Majú pred sebou ešte dlhú noc a aj deň. Dobré serpentíny bez kameňov dovoľujú pomerne rýchle tempo. Parkovisko, ešte hore na chatu a cieľ. S Romanom prichádzame spolu držiac sa okolo pliec.

Nepoznáme sa, ale posledných 40 km spoločného behu sme toho nemuseli veľa hovoriť aby sme si rozumeli. Nešlo o výsledok, išlo o radosť z behu, o to byť chvíľu súčasťou toho hrebeňa, nepoddať sa a nájsť v sebe tú rovnováhu, ktorá nám takéto pre mnohých šialenstvo dovolí. Trvalo nám to 19 hodín a 47 minút. Dobehli sme na 6. mieste. Trať mala 104 km a 6.540 m prevýšenia.

Rozmýšľam nad tým citátom: “Zázrak nie je, že som dokončil. Zázrak je, že som našiel odvahu sa postaviť na štart”. Myslím, že to neplatí len pri športe.

Bola to veľká výzva, určite však nie moja posledná a ani najťažšia.

Musím sa poďakovať organizátorovi a všetkým dobrovoľníkom, podpora bez ktorej sa nikto z nás nezaobíde a veľa z nás by bez nej do cieľa ani nedošlo. Pre nich dobrodružstvo takýchto pretekov trvá niekoľko dní.

Foto: Andrej Žitňan, Ľubica Fenclová, Julius Lamos

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.