Muchas Piedras...

Ladislav Halász

Konečne prišiel apríl a s ním aj prvý tohtoročný trail v zahraničí. Parametre Penyagolosa trail s dĺžkou 115 km, s celkovým prevýšením +5500 m a s 11 občerstvovačkami sľubovali príjemný bežecký zážitok.

Nič na tom nemohol zmeniť ani fakt, že sme boli nútení skrátiť celkový pobyt na minimum, t.j. prílet v piatok, o polnoci štart, v sobotu si zabehať a v nedeľu ráno odlet domov. Niežeby sa to nedalo zvládnuť ale aspoň deň aklimatizácie by sa hodil, hlavne keď prichádzate z +4°C do +24°C. Nevadí, učím sa celý život, škoda, že väčšinou na vlastných chybách.

Registrácia prebieha na námestí v centre mestečka Castellón de la Plana, miesto sa nedá minúť, všade sa ozýva hudba a do toho ešte hučí niečo moderátor po španielsky. Mimochodom typický obraz každej občerstvovačky na ktorej bola k dispozícii elektrika, hlasná hudba a speaker, ktorý hučí do mikrofónu meno každého bežca, ktorý okolo neho beží, ženské mená zopakuje aj 2, 3 krát :-) a ešte vás povzbudí keď odchádzate s občerstvovačky...a nesmie chýbať to úžasné španielske "Ánimo.." Späť k registrácii, stačí vám ID a ste zaregistrovaní, povinnú výbavu kontrolujú až na štarte, pri každom mene majú nejakú položku z povinnej výbavy, ktorú akože skontrolujú...hovorím naschvál "akože", pretože nohavice pod kolená sme tam zo všetkých 600 ľudí mali len ja a Dano....

Samotný štart závodu je na okraji mesta na univerzitnom štadióne. Neskutočne veľa ludí, pripadá mi, že s každým bežcom je tam celá rodina, ktorá ho prišla povzbudiť. A samozrejme všetci hučia, kričia do toho hudba a moderátor....Na tartan už môžu len bežci, neviem prečo z nás troch si jeden z organizátorov vybral práve mňa a strká mi krabičku s GPS prístrojom, niečo mi vysvetľuje po španielsky, chcem mu urobiť radosť tak mu stále opakujem "Si" a hádžem GPS do batohu. Organizátori tak mohli neustále monitorovať, kde sa bežci s GPS nachádzajú. Z pohľadu zvýšenia bezpečnosti účastníkov skvelá voľba. Na štarte sa rozdeľujeme, Martin dopredu, ja s Danom tak do stredu..vieme kde je naše miesto :-). Okolo nás to vrie, nepočujeme sa navzájom tak si podáme ruky, nech sa nám darí a je odštartované.....bežíme po štadióne, diváci za mantinelmi kričia, povzbudzujú, spoznávam medzi nimi Julka s Katkou niečo na mňa kričia, tak kričím tiež :-) no fakt silná dávka energie na začiatok.

Polnočné mesto lemujú ľudia, ktorí nadšene všetkých povzbudzujú "Ánimo...", bezpečnosť stopercentná, na každej križovatke polícia, ktorá usmerňuje dopravu. Tak to bolo počas celých 115 km, všade kde sme križovali cestu bola polícia, v horských sedlách boli pripravení záchranári s terénnymi vozidlami, na občerstvovačkách zas sanitky s prvou pomocou. Našťastie som nič z toho nepotreboval ale stačilo vedieť, že tam sú.

Je jasná noc, keďže štartujeme na úrovni mora, je aj relatívne teplo, okolo 10°C. S postupujúcim časom a so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou, teplota klesá a nad ránom môže byť okolo nuly. Celú noc až do 10:00 mi však úplne stačí kompresné tielko z Lídlu, tričko a kompresné návleky na ruky. A nohavice pod kolená, aby som na ne nezabudol :-)

A rovnako celú noc až do rána mám stále niekoho za sebou alebo niekoho pred sebou a ešte sa niektorí chceli aj rozprávať!... to pre mňa, zvyknutého behať sám a neprehovoriť celé hodiny bolo dosť nepríjemné, našťastie nikto z tých zhovorčivých nevedel po anglicky takže naša konverzácia dlho nevydržala :-)  Prvých 50 kilometrov vedie cez olivové háje, pomarančovníky a borovicové lesy, vzduch je nabitý intenzívnou vôňou rozmarínu je ho cítiť úplne všade. Míňam občerstvovačky v dedinkách Borriol, La Bassa, Les Useres, Sant Miquel a Atzeneta. Je úplne jedno, že sú 2 alebo 4 hodiny po polnoci, na každej hlavnej ulici sú ľudia, ktorí vás povzbudzujú a dávajú Vám toľko potrebnú energiu.

Dobrovoľnici sú skvelí ľudia všade na svete, rovnako ako u nás aj tí španielsky pre Vás urobia čokoľvek, po anglicky sa síce s nimi moc nedá ale po španielsky stále niečo rozprávajú :-) Veľa ovocia, čerstvé aj sušené, ja som sa nevedel dojesť tých ich pomarančov a zelených dýň...a pre ostatných boli aj sladkosti aj šunka, saláma.... Postupne sa dostávam do výšky cca 700 m n. m., mám v nohách cca 2 000 výškových metrov za 6,5 hodiny, priemerka 7,5 km/h nie je síce bohviečo ale viem, že tie pravé kopce ešte len prídu tak sa trochu šetrím a naviac si uvedomujem, že pred dvomi týždňami som dal 108 km pod lanovkou a nechcem vyhorieť niekde 20 km pred koncom.

Za Atzeneta začína prvé poriadne stúpanie zhruba 600 výškových metrov do Benafigosu (941 m n. m.), stúpanie začína v takom kaňone bez vody, mimochodom všetky korytá riek, ktoré sme prechádzali boli už vyschnuté a zrejme ostanú až do najbližšej zimy..., tak ten kaňon trochu pripomína Nazaret z Pražskej stovky :-) Po východe slnka si konečne užívam úžasné výhľady na prírodnú rezerváciu Penyagolosa, hlboké údolia, zelené borovicové lesy, skaly... jednoducho úplne niečo iné ako u nás doma. A terén je tiež iný, samá skala a kameň, takže dosť bolo výhľadov treba sa sústrediť na chodníček pred sebou lebo sa tu natiahnem.

Tesne pred Benafigosom ešte dobieham dve španielky, tuším, že sa ešte stretneme tak si ich pracovne nazvem Izabela a Esmeralda. Izabela ma pustila bez problémov pred seba ale tá Esmeralda nie a nie, až som využil, že sa chodník trochu rozšíril a obehol som ju s pozdravom "Hola", ona len niečo zamrmlala. Benafigos je úžasná kamenná horská dedinka, kde ma o 8 ráno vítali dedinčania ako víťaza, pritom tade prebehlo už ďalších 117 bežcov. Kým som si ja popíjal kávičku a džgal do seba ovocie koľko sa len dalo, Esmeralda aj Izabela už odbehli. Nasleduje prudké klesanie k vyschnutému korytu rieky, v klesaní stretávam staré známe v nejakej väčšej skupinke, ale tentokrát ma púšťajú pred seba bez problémov. V koryte rieky prechádzam do kroku, tento terén skutočne nezvládnem bežať a naviac si šetrím sily na ďalšie poriadne stúpanie cca 800 výškových metrov na vrchol "Mas de la Txumbela".

Pri stúpaní sa do mňa krásne opiera slnko a ja si vychutnávam to teplo, úžasné výhľady a čo to, Esmeralda sa odpojila od Izabely a od svojej skupinky a svižne stúpa za mnou. Tak to teda nie, mám za sebou tréning pod lanovkou a na tom vrchole budem prvý aj keby som už ďalej nemal ísť :-) Bolo to síce o chlp ale nedostala ma teda aspoň nie na tom kopci...predbehla ma však tesne pred nasledujúcou občerstvovačkou v horskej dedinke Culla (1077 m n.m.).

V Culle je veľká občerstvovačka kde ma už čakajú Martin a Julko, zhadzujem zo seba prepotené veci a dávam si na seba už len kompresné tričko, do seba si dám len vývar a zasa ovocie, sadám si vedľa chlapíka, z ktorého sa vykľuje môj menovec Ladislao :-) po španielsky neviem tak ostane len pri pár formálnych frázach. Pred odchodom ešte raz kontrolujú povinnú výbavu, ale keďže je to ten istý zoznam zo štartu, s termofóliou nemám problém. Izabela aj s Esmeraldou sa niekde stratili tak sa lúčim s mojím podporným tímom a pred 11h00 sa rozbieham dolu svahom úzkym kamenným chodníkom. Po 500 m padáku prechádzam cez vyschnuté koryto a znovu začína stúpanie do hôr. Slnko sa silno opiera do svahu, predsa len cítim, že som sa ešte nestihol adaptovať na vyššie teploty. Ovzdušie je presýtené vôňou borovíc, jedinečná , charakteristická vôňa dýcham z plných pľuc, nech ju dostanem do všetkých pórov.

 

Bežím už len tak opatrne, ak zrýchlim hneď sa ozve žalúdok, od 70 km si už radšej nedávam žiadne gély a jem len ovocie na občerstvovačkách, to má za následok, že postupne prestávam bežať a prechádzam do chôdze. Štve ma to lebo sú to pekne behateľné úseky, nemám problém so stúpaniami tie zvládam v pohode ale na beh nemám energiu...došla...alebo ostala pod lanovkou :-)

Zhruba na 85 km po tiahlom stúpaní vo výške zhruba 1000 m n.m. sa mi zrazu otvára pohľad na rozľahlú náhornú plošinu s políčkami, skutočne veľmi zaujímavá krajina. Oproti mne sa valí cyklista, reflexne odskakujem do trávy nech sa mu vyhnem...padá mi sánka, on zastane tiež v tráve a kričí aby som nezastavoval a pokračoval...no trochu iné zvyky než u nás doma v Karpatoch, tam je bikerom úplne jedno či máš štartové číslo stále si kkt čo sa im pletie pred kolesami.... 

Konečne sa dostávam na ďalšiu veľkú občerstvovačku v mestečku Vistabella del Maestrat (1200 m n.m., 13h40), tu si dávam prvé normálne jedlo, cestoviny s paradajkovou omáčkou. Nálada sa mi hneď zlepšila keď sa pri mne z ničoho nič objavili Julko s Martinom, môj skvelý podporný dream team, a ešte k tomu pivo v horúcom dni...super reštart aspoň na pár kilometrov...a zase zbieham dole do ďalšieho koryta, počujem za sebou nejakého bežca tak ustupujem nech ma predbehne, na moje prekvapenie aj on zastane a začne mi niečo rozprávať, samozrejme po španielsky, "...Muchas piedras"...nechápavo sa ne neho pozerám, a on stále opakuje " Muchas piedras, muchas piedras...", zrazu sa zohne a zdvihne kameň, v zlomku sekundy si pomyslím: "tak ja som ťa chcel pustiť pred seba a ty do mňa ideš hodiť kameňom!" vtedy mi konečne dopne, a cez francúštinu si preložím piedra = pierre = kameň, odľahne mi a už s úsmevom odpovedám: "Si, si, muchas piedras" a hybaj už konečne....:-)

Na 97 km v Xodose sa križuje 115 km trasa s 63 km trasou a stretávam vysmiatu Katku spolu s dream teamom :-), už mi ostáva len 18 km a vystúpať zhruba 800 výškových metrov zároveň je to jedna z najkrajších častí preteku, trasa nás viedie do samotného srdca národného parku k masívu Penyagolosa (1815 m n.m.) našťastie my sa dostávame len na jeho úbočie vo výške 1450 m n.m.

Po 18 hodinách dobieham na poslednú občerstvovačku, kde presne vedia ako nakopnúť rozbitých bežcov, už zdiaľky počujem ich hlasné povzbudzovanie. Nemajú síce nič na jedenie a na pitie len vodu, ale ponúkajú káždému obrovskú dávky dobrej nálady a energie a to potrebujem najviac, lúčim sa s nimi a ostáva mi posledných 5 km a zdolať prevýšenie jednej lanovky ale to už je malina, do tých posledných kilometrov dávam všetko čo vo mne je, bežím ako na štarte, predbieham pár bežcov, ktorí na posledných úsekoch ubíjali moje sebavedomie a to najlepšie nakoniec, pred sebou vidím Izabelu a viem, že nablízku musí byť aj Esmeralda, jasne už ju vidím to si vychutnávam :-) nechce uhnúť z chodníka ale ja som ako valec a obieham ju zľava cez kamene s pozdravom "Hola" a nechávam ju za sebou.

Konečne cieľ, môj dream team je opäť pri mne, ďakujem. Po 19 hodinách sa končí jeden z najkrajších trailov aké som bežal, nádherná príroda, ktorá mi nedovolila zastaviť a vzdať to, a samozrejme môj dream team a ľudia okolo a...Muchas gracias e Hasta la vista amigos.

Bodka na záver Timothy Olson zdolal túto trať za 12:26.

http://ut-laco.blog.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.