Nonstop beh 2016 po 3x

Matej Orság

3x Pán Boh pri nás či ako? Piatok 24. júna 2016 si to ženiem po diaľnici smer BB. Časť tradičnej zostavy v aute + jeden nový  odvážny nonstopový panic ultrarunner. Ďalší indián menom svojim "tagajutah" už netrpezlivo čaká v BB. Miesto prezentácie stará dobrá klasika- stánok na Námestí slobody. Slnko vypeká tak, že radšej nemyslieť na zajtrajšok. No klasika nie je len prezentácia. Pojem je tento pretek. A všetko okolo neho.

Po rýchlom ubytovaní a rozlúsknutí záhady odomknutia bránky ku chate sa hneď poberáme do novootvoreného donovalského pivovaru. Tam čo človek nečaká oslavujúci pán Ján P. Prominent, bývalý kormidelník udávajúci "smer" tohto štátu. Pri pohľade na jeho fenix3 na ruke sa všetci zhodujeme, že na tom nie sme až tak zle. Slovo dalo pivu. A pri odovzdávaní darčekov prichádzajúcich na vysokozdvižných vozíkoch padlo rozhodnutie smer chata, zbaliť veci a naplánovať taktiku. Slovo dalo Mikimu a Miki dal víno. A tak sme skúšali rôzne výzbroje, paličky, vesty, tričká, prepočítavali kcal gélov, energetických tyčiniek vzhľadom k ich váhe. Dobíjali gps prístroje. Proste pred pretekový večerný zhon. Dobre nám bolo. Miki nalieval.

Avšak. O 2hej hodine rannej kedy som opakovane upozorňoval Nakiko, že mu prší na hlavu, spacák a mobil. Som už tušil ako bude vyzerať ráno. Keď mi o 5tej ráno vonku na terase zahučal pri hlave varič, myslel som, že sa mi asi sníva. To že ideme na nonstop ma ani nenapadlo. Ráno bolo veľmi kruté. Až príliš kruté. Slnko bolo neúprosné už na štarte. Zišla sa celá Košická partia a o dosť väčšia ako pred rokom. Tradičný transport z Donovál na štart autobusom je každým rokom o niečo zaujímavejší, uvidíme čo prinesie so sebou vzdialená budúcnosť.

No a prvý kopček po štarte? Lialo sa z nás a lialo. Bol to des. Rýchle občerstvenie na štefáničke, doplnenie vody a začal sa skutočný nonstop. Beh časťou hrebeňa Nízkych Tatier. Ešteže na hrebeni fúkal príjemný vetrík. Ten úvod sa mi stále páči. Začal som bežať. Tá krása a nádhera je ťažko opísateľná. I som chcel niečo zdokumentovať. No človek musí dávať skutočný pozor kde a ako beží. Pár pohľadov a výhľadov do dolín. A už som len tak tak, že nezletel. Zaraz ma to fotenie prešlo. Po sedlo poľany musím povedať som sa snažil ako tak hnať a užívať si plnými dúškami čo mi okolie dávalo. Na kotliská som to trošku prehnal a hneď som cítil že to až tak nejde. Vietor miestami mohutnel a nebolo to nič príjemné no radšej to ako výpek a bezvetrie. Chabenec bola taká malá mini kríza "predohra" toho čo malo prísť. Snažil som sa ale max piť, tak ako včera. A pravidelne niečo zjesť. Občerstvovačka na Ďurkovej, no paráda! Takú atmosféru málo kde zažijete. Veľmi ma to potešilo. I to čo tam mali i to aký ľudia tam boli. Povzbudený v dobrej nálade dobieham ľudí, občas niekoho obehnem, čas nesledujem. Latiborská hoľa a strácame výšku. Túto časť veľmi nemusím. Stále tu je teplo. A asi aj bude.

Kosodrevina, začína sa stúpať cez Košarisko na Veľkú Chochuľu. Tu už kríza graduje. Piť pijem, no jesť sa mi nechce. Hlava sa točííí a točíííí a ja sa tam motám, modlím a odprosujem. No šľapem a šľapem, v pozadí Chochuľa a na nej, oáza s vodou. Tu som nepohrdol jonťákom a ten ma riadne nakopol. Po 4 hod behu opúšťam pred predposlednú občerstvovačku.

Na Prašivú sa začínam tešiť. Začína môj obľúbený zbeh. Dávam si to. Obieham 8 ľudí. A na Hiadeľské prichádzam na čele menšej skupinky. Cítim sa fajn. Púšťam sa do Kozieho chrbta. Tento rok nebol až taký. Začína trochu popŕchať. Lúky mokré a na zbehoch sa to šmýka. Začína finiš a miesta kde sa každým rokom sám seba pýtam, prečo tu vlastne chodím. Zbytočne na to myslieť keď viem, že o rok tu chcem, ak mi to bude umožnené, byť znova. Obiehajú ma dvaja z obehnutej skupinky na prašivej, z toho jeden 3 km pred cieľom. Dá sa ešte pridať no šprintovať sa mi veru už nechce. Tak to dobieham za 5:41:19. Zlepšenie. A to ma teší najviac. Ani nie po chvíli, čo si ležím na terase a po sprche, prichádza riadna búrka. Musí to byť zaujímavé tam hore, tam kde teraz ani nič nevidno. Presne tam je niekde teraz Naki :). Postupne ako prichádzajú ľudia, známi i neznámi. Sa zhromažďujeme v kolibe a nedočkavo vyčkávame nášho posledného bojovníka. A ten to dal parádne. Klobúk dole. Údajne o rok ide zas. Áno asi tak ako väčšina tých, ktorým tento pretek a boj prirástol k srdcu. Nonstop je proste veľkolepý!

http://matejorsag.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Autor a Richard Pouš