Ponitrianska 100

Marián Kamendy

S Ponitrianskou stovkou som mal nevybavené účty. Pred dvomi rokmi nás skupinu asi 30 bežcov doštípali v lese za Remotážou sršne, čo ma stálo vynútenú pauzu na Tribeči a potom v Jedľových Kostoľanoch a minulý rok mi štart znemožnili problémy s IT šlachou po UTMB. O to viac som sa tešil na tohtoročné pobehnutie Ponitrím.

Ráno nevyzeralo vôbec lákavo. Vstával som do riadneho lejaku a na chvíľu som zaváhal či vôbec vyliezť zo spacáku. Ale iba na chvíľu. Prebrala ma obligátna ranná powe coffee, po ktroej dokonca ustal aj dážď a zvyšok predštartových príprav šiel ako po masle.

Na štarte v Handlovej už staré známe tváre, ale aj kopec nových tvárí. Niet sa čo diviť, štartovka bola naplnená už niekedy v júni. Ešte posledné predštartové hecovačky a presne o 7.00 vyrážame s Hummerom na čele von z Handlovej smerom na juh.

Začínam pomaly, cieľ je ísť prvých 20 km ktoré súpajú až po Vtáčnik voľne a potom skúsiť rozbaliť zbeh do Veľkého Poľa. A odtiaľ sa uvidí :). Tak aj urobím. Úvodné stúpanie na Veľký Grič je plné blata a vody, čo nevidieť mi v topánkach čľapoce voda a nohy sem tam podkĺznu na mokrom kameni alebo blate. Vzduch je po daždi parádne čerstvý a za hodinku a nejaké drobné usa už aj zdravím s občertvovačkou zo StefanikTrail.sk na vrchole Griča. Hodím do seba banán a pomaranč, prehodíme pár slov s chalanmi a púšťam sa ďalej smer Vtáčnik. Začína poprchať, ale zatiaľ nič hrozné. V lese je hmla a miestami sa vynárajú a zase strácaju tmavé siluety bežcov, na chvíľu ľutujem, že nemám na hlave GoPro…bol by z toho celkom slušný horor :-) Terén je síce dosť rozmočený no tenisky zatial držia obstojne a tak nahadzujem na tempomat 5:30 min/km a celkom to odsýpa.

Pred Vtáčnikom sa poprchanie mení na riadny lejak. Ja na chvíľu zastavím a navliekam nepremokavú mammutku, aj ked od tej hmly a celkovej vlhkosi som aj tak už dosť mokrý. Ostatní valia ďalej a nechávajú ma za sebou. Mne to nevadí, v bunde sa cítím lepšie, môj “motor” sa aspoň zahrial na poriadnu pracovnú teplotu a kým dosiahneme vrchol Vtáčnika, dobieham a predbieham moju predchádzajúcu skupinku. Odhadujem poradie na nejake 20.-25. miesto, ale to ma zatiaľ netrápi, môj hlavný cieľ je dať to do 13 hodín. Na Vtáčniku nás ešte navše chytá búrka a tak čo najrýchlejšie cvaknem kontrolu na vrchole a zdrhám pred bleskami. Z Vtáčnika je to takmer stále dolu kopcom až po Veľké Pole a ja nasadzujem päťkové tempo ako som si predsavzal. Až na zopár náročnejších úsekov sa mi ho darí doržiavať a postupne predbieham asi 5-6 ľudí. Tesne po 11 dobieham na Veľké Pole.

Na Veľkom Poli je super nálada, ale predsavzal som si stráviť na každej stanici maximálne 5 minút, tak len dopĺňam vodu, dávam ovocie a syr a aj keď by som ešte rád pobudol, púšťam sa ďalej. Z Veľkého Poľa ideme stále v daždi po mokrých lúkach až po Penhýbel, kde si cvaknem kontrolu, ale začínam mať vážne obavy o životnosť mojej kontrolnej karty. Bola síce zalaminovaná, ale už tpo 5 hodinách vyzerá, že do pár minút sa rozpustí na kašu. Asi kyslé dažde… Z Penhýbelu píšem SMSku Marcelovi a Katke, ktorí víkendujú s detvákmi na Brezovom štále a plánujú ma povdzbudiť na trati.

Z Penhýbelu nasleduje najprv blatistý úsek, ktorý sa ale po chvíli mení na solídnu asfaltku a tak po nej ťapkáme so zopár skupinkami smerom na k Jedľovým Kostoľanom. Stále držím slušné tempo, kto rého sa chytili dvaja-traja ďalší borci. Sledujem si trasu na hodinkách a tak ako jediný zachytím neviditeľnú odbočku z asfaltky smerom na Brezov štál. Tachraňujem tak jedného z borcov ktorý už valil ďalej po asfaltke ktovie kam. Najprv mi neverí, že treba odbočiť ale potom nsleduje zopár červených turistických značiek a to ho upokojuje. Ďakuje za upozornenie, vraj by to bol zabalil keby bol odbehol z trasy príliš ďaleko. Nuž aspoň mám dobrý skutok :-)

Pred Brezovým štálom sa odpútavam od ostatných a šlapem o dušu. Po chvíli na mňa kýva postava v pršiplášti a počujem známy Maarcelov hlas. Spolu docvakneme až do osady kde už hopkajú dvojičky aj s Katkou. Chvíľu pokecáme, prehrmia okolo nás borci, ktorým som predtým utiekol a to je signál pohnúť sa zase ďalej. Lúčm sa s kamošmi a pokračujem na Kostoľany. Na konci dediny stretávam Emila Páleníka, ktorý hlási zrušenie kontroly kvôli zmiznutým cvakačkám, tak sa aspoň nezdržujem a valím ďalej. Ešte pre Kostoľanmi opäť dobieham “moju” skupinku, nechávam ich za sebou, tentokrát už definitívne, a vbiehan na občerstvovačku do Kostolian.

Čaká tam šéf občerstvovačky Emilko Páleník, ktorý ma hneď zdrbe za kontrolnú kartu. Je naozaj v dezolátnom stave, ale inú nemám :-) Hádžem do seba tradičné kombo banán-pomaranč-syr a mastím ďalej. Mám už za sebou viac ako polovicu a v hlave začínam kalkulovať možný výsledný čas. Mám za sebou presne 6 hodín a niečo cez polovicu trasy, takže magických 13 hodín naberá reálne kontúry. Uvidíme, ešte je ďaleko. Prestáva pršať a tak vyliekam bundu. Ide sa mi super, napriek 6 hodinám behu relatívne ťažkým terénom mm stále ľahké nohy a cítím sa plný energie. Hneď za dedinou dobieham ďalších dvoch bežcov, a nechávam ich za sebou. Prostredie okolo Jedľových Kostolian je nádherné, vytešujem sa a ani neviem ako mám na dohľad ďalších dvoch borcov. Nechávam si ich ale na neskôr, netlačím to veľmi, viem, že ak na nich mám, skôr či neskôr ich dobehnem. Pred Skýcovom ešte nachádzam na zemi niekoho stratenú kontrolnú kartu, tak ju beriem so sebou, isto sa chalan poteší. Tak aj je, ako pribieham do Skýcova, vybehne mi oproti chalan, či nemám jeho kartu. Keď mu poviem kde bola, je očividne rád, že si nemusí dať navyše tie 3 km tam a 3 naspäť :). Dva dobré skutky za deň…to už nemôže byť náhoda :-)

V Skýcove obsluhujú známe tváre, tak je celkom veselo. Dano Blonski sa zľutuje nad mojou kartou a dáva mi na ňu igelitový obal. Trocha neskoro, ale možno aspoň dožije do ciela. V Skýcove nie je banán, tak ho mením za melón a čokoládu, ale ako neskôr zisťujem, nie je to ono. Trávim ich ďalšiu hodinu a troška sa na ďalšom úseku trápim. Čoskoro to ale rozchodím a zase valím slušným tempom, ktoré ma dostáva pred ďalších 2 bežcov. To už začínam mať tušenie, že nemôžem byť ďaleko od prvej desiatky. Poradie, ale nie je môj hlavný cieľ, strážim si tempo a s chuťou šlapem na Tribeč. Pred jeho vrcholom predbieham Laca Halasza, čo ma celkom prekvapí, lebo to už som si talmer istý prvou desiatkou. Na vchole Tribeča cvakám kontrolu na chúďatko kartu a začínam prudký zbeh do sedla pod rakytou a na Jedliny. Tesne pred Jedlinami pred sebou zbadám známu postavu s paličkami a sluchátkami v ušiach – Miško Stehlík. Sme spolubojovníci z UTMB a zopár ďalších behov, ak chvíľku pokecáme. Má problém s achilovkou, tak ho po chvíli opúšťam a dobieham dolu na Jedliny.

Dlho sa tu nezdržím, lebo cieľ už nie je veľmi ďaleko a chcem sa hýbať ďalej kým sa cítím v pohode. Po asfaltke ku Kostoľanom pod Tribečom dávam päťkové tempo a po chvli dobieham a predbieham ďalšieho bežca. Cítím sa stále super, vládzem dokonca bežať úseky hore kopcom, čo je u mňa v tejto fáze pretekov novinka. Teším sa z toho a po krátkom ale výživnom stúpaní okolo hradu Gýmeš sa spúšťam k Remitáži, kde dnes po druhý raz stretávam chalanov zo Štefánik trailu. Žmurkajú na mňa a ukazujú za seba, kde vidím tancujúce víly-štyridstatničky v zjvne dobrej nálade. Tu bude ešte veselo! :-) Na občerstvovačke stretávam Adama Lisého, ktorý ale hneď dvíha kotvy ako ma zbadá. Ja sa tiež dlho nezdržujem a púšťam sa za ním.

Čakajú ma ešte dve poriadne stúpania, ktoré si pamätám ako zbehy keď sa ešte išla P100 opačným smerom. Celkom sa ich obávam, ale kým sa dá, nasadzujem opäť poriadne tempo a po chvíli docvaknem Adama. Idem pred neho a skúšam mu ujsť, ale stále ma má na dohľad a nakoniec vytvárame dvojičku a k Zoboru smerujeme spolu. Obloha tmavne a ozýva sa hrmenie, čo pred stúpaním na Zobor nie je bohvieaká správa. Dotiahneme sa do lesa, kde začína prvá stúpanie na Žibricu a v tmavom lese musím zapnúť čelovku. Po daždi je mokro a takmer kolmý stupám na Žibricu mi dáva zabrať. Ledva sa suniem hore, ale nakoniec dorazím na koniec tej steny. Čakám ma však ešte dosť nepríjemný zbeh skalnatým chodníkom a ďalšie, už naozaj posledné stúpanie na Zobor. Spolu s Adamom to nejako zvládame, a už v tme prichádzame na vrchol Zobora a poslednú občerstvovaciu stanicu. Opäť leje, ale mňa hreje krásny výhľad na Nitru, mesto “mého mládí”, a to, že do cieľa sú už len 3km. Kým prehodím pár slov s ľuďmi na tanici a vypijem pohár koly, Adam mi zdrhá. No čo už, poradie aj tak veľmi neriešim a pohľad na hodinky hovorí že mám ešte 33 minút, aby som to dal pod 13 hodín.

V daždi sa púšťam dolu, idem opatrne po kamenistom chodníku, teraz už by som si fak nechcel niekde vyvaliť členok. Začínajú uličky s domami a s nimi aj asfaltový chodník a už by sa mi naozaj nič nemalo stať. Posledné dva kilometre absolvujem asi najpomalšie za posledných 5-6 hodín, začínam už cítiť nohy, ale šťastlivo to doťapkám do cieľa za 12:58, kde ma víta potlesk organizátorov a zvyšku bežcov. Tak je to tam, účty s P100 sú vybavené!

Nakoniec z toho bolo 8. miesto a asi jeden z mojich najlepších výkonov. Pripisujem to zmene v tréningu a strave na začiatku roka. Chvíľu mi trvalo, kým som celý systém “vyladil”, ale posledné dvoje preteky ukazujú, že to je ten správny smer.

http://ultraluigi.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.