Prešporský ultratrail alebo ako si zabehať bratislavskými lesmi

Peter Brestovanský

Tento beh bol iný ako ostatné, bol tam niekto so mnou.

Dva dni po Psotkovom memoriáli mi už nedá a klávesnica píše moje meno do prihlasovacieho formulára na ďalšie pekné podujatie, ktoré bude o dva týždne. Chrasty v hlave zo sršňov z Ponitrianskej stovky sa už odlupujú a už ani nesvrbia. Prešporský ultratrail je svojim druhým ročníkom asi najmladším podujatím tohto druhu. Svojou dĺžkou 103 km a prevýšením 3.500 m patrí do priemeru podobných pretekov. Pohľad do mapy ale jasne dáva znať, že čo sa týka orientácie, tak to priemer určite nebude. Napočítal som 45 rázcestníkov a zmien značiek... Na biku tu mám odjazdené roky, no nikdy som sa na značky nepozeral. Do tej mapy pozerám dlho, ale mozgová kapacita mi nepostačuje na úplný prenos dát. Nevadí, som tu doma, nestratím sa. Katka s deťmi mi dávajú zelenú a že ma prídu aj povzbudiť, paráda. Idem ešte nájsť zdatný support tím a ide sa. Prípravu som zvolil ťažko profesionálnu, nerobil som vôbeč nič, len rámci možností a vyťaženia našimi tromi deťmi oddychoval. Podporu mi sľúbil Braník a Seko. Cengáč tiež, že nech sa v noci nebojím. Žiaľ Himaláje zariadili, že musel ísť na pohreb. Bolo by na svete krajšie, keby tam ísť nemusel... Večer pred pretekmi idem ešte vybehať deti, končíme na pive v lodenici. Keď ma Terezka tretí krát poráža v Double (kartová hra na postreh a pamäť) vyhodnocujem, že mentálne som na zajtrajšok pripravený.

Kultúrny dom Dúbravka ráno pred siedmou je plný farebných postavičiek s malými batohmi. Mám rád túto atmosféru plnú energie. Každý ešte ide na malú, prípadne aj veľkú potrebu, kadečo si na tele mastí a prelepuje, iný memoruje itinerár alebo je hypnotizovaný GPS. Jem banán a sledujem to. Rado organizátor, ťažký to profík vysvetľuje detailne trať, najmä úskalia, strácam sa po druhej vete. Vzdávame poctu chalanom, ktorých zasypala lavína v Himalájach minútou ticha. Jeden z nich bol organizátorom podobných podujatí. Silná atmosféra tohto skorého rána ma bude sprevádzať celý deň.

O 7:00 ešte za tmy spred Lidla štartuje okolo 100 bežcov, asi polovica na 50 km trať. Napriek hmle a 6 stupňom nad nulou sa zohrievam pomerne rýchlo, asi aj preto, že som v prvej štvorčlennej skupine. Teda víťaz 50 km trate nás opustil 100 m po štarte...  Rýchle prvé výškové metre nad Dúbravku, červenou okolo Devínskej kobyly, ďalej skoro až do Devínskej a popod Sandberg krásnym singláčom na Devín. V jednom úseku sa cítim ako dvojmetrový hobit, bežím prikrčený hmlou hustým lesným tunelom. Tempo sme naložili trochu viac pretekárske, po necelej hodine dobiehame na jedenásty kilometer na parkovisko pod Devínom, kde je prvé kontrolné stanovisko s občerstvením.

Vybiehame opätovne na Dúbravskú hlavicu, Švábsky vrch a cez Jezuitské lesy nad Dlhé diely, kde máme problém s orientáciou. Dnes sú tu aj iné preteky, ktoré sa rozhodli označiť rovnako, ako tie naše... Nejaký kilometer nadbiehame, ale tempo je vysoké, takže bez straty poradia. Nasleduje prehliadka mestom - Karlova Ves, Líščie údolie, Slávičie údolie, Slavín, Horský park. Paradox peknej prehliadky bratislavského luxusného bývania a vysokoškolských internátov zo svojou špinou a smradom. 25 km je za nami.

Cítim sa, akoby som pred chvíľou vyštartoval. Bežím ešte s chalanmi, no tempo je na mňa už vysoké. Chalani idú päťdesiatku, ja mám pred sebou ešte celý deň, chcem sa ešte šetriť.  Keďže som zo stovkárov prvý mám trochu strach, či som to neprepálil. Poľavujem z tempa a asi aj zo sústredenia. Za podchodom popod železnicu, pred Červeným mostom neodbáčam správne doľava, ale pokračujem po červenej na Kamzík. Po možno 10 minútach absencie značenia trasy sa nadávajúc otáčam.  Strácam asi 15 minút. Pripočítavam k tomu ešte nadbehnutie nad Dlhými Dielmi a trochu ma to psychicky rozhadzuje. Začínam sa viac sústrediť na mapu. Stále ma nikto nepredbehol, čo sa mení na Klanci. Nevadí, zapínam šetriaci režim, rozhodovať sa bude až v druhej polovici.

Na Kamzíku (34 km) ma víta Katka s deťmi, podpora moja najväčšia. Energiu dopĺňam tým, že si ich vybozkávam a vyobjímam, dám si pomaranč a idem ďalej. Prestávam rozmýšľať nad umiestnením a sústredím sa na sledovanie trasy a šetrenie tela. Dostávam brutálne kŕče a musím zastať. Čakal som ich návštevu, ale nie tak skoro. Naťahujem nohy a prispôsobujem beh na minimalizovanie bolesti. Na Peknej ceste sa pridáva Braník na biku, s ktorým nasledovných 20 km s prestávkami hútame nad týmto svetom. Nad Kačínom ma v nevhodnej chvíli, keď mám dole elasťáky a mažem si nohy zázračnou masťou proti kŕčom obieha Láslo (namakaný maďar, keď tak pozerám na výsledky iných stoviek). Dúfam, že je dnes posledný.

V Mariánke už končí sranda, 55 km s polovicou stúpania za 6,5 hodiny za sebou. Pred sebou ešte skoro raz toľko. Braník odhaduje moje potreby. Objednal mi fazuľovú polievku s klobásou, vďaka kamarát ! Zajedám mastným chlebom, zapíjam kolou, beriem pomaranče a pálime ďalej. Cez Kalváriu po krížovej ceste, Malý Slavín a Pánovu lúku do Rače, kde na 63 km sa ku mne pridáva behom Seko. Ide sa vysmiať ortopédom, za jeho platničkovú diagnózu a napísať ďakovný list chirurgovi, čo mu robil meniskus. Braník ide ladiť formu domov k deťom na večer do cieľa. Kráčajúc hore Knižkovou dolinou, stretávame oproti pomalších päťdesiatkárov, idúcich do cieľa. Na Zbojníčke to zasa rozbieham a Sekinko oceňuje moje ležérne tempo. Ja zas oceňujem jeho načítanie trasy a plne mu ako vždy, dôverujem. Testujem jeho mega kokosový drink, ktorý s Braníkovou fazuľou začne robiť divy a Sekinko mi radšej necháva nádskok. V Stupave to máme za 77 km a od Kačína stále na 6. mieste. Parádne sympatická občerstvovačka s hovädzou polievkou a chlebom s bravčovou masťou. Je už poslednou.

V stupavskom parku nás obieha miestna vytunovaná joggerka, s makeupom a slúchadlami. Je šťastná, že nás dala. Tešíme sa s ňou. Pred stúpaním na Pajštún, keď nás zbadá oproti idúci biker, hádže bike na zem a uteká do poľa. Chvíľu sa obzeráme, že ho ide niekto zastreliť, len kto by strieľal Čiža. Prišiel nás povzbudiť, náš ďalší kamarát. Nachádzam sa v stave, že mu neviem byť dostatočnou intelektuálnou stimuláciou a zmôžem sa len na jednoslabičné odpovede. Seko vedie diskusiu za mňa. Čižo nás na začiatku stúpania opúšťa, že musí byť dnes aj s deťmi, lebo zajtra má celý deň bikové preteky (predpokladám, že keď prišiel domov už spali...). Pajštún je v hmle a šere a po vyše 80 km ho nevnímam len ako kus skaly, kde som lezením strávil mladosť. Cítim z toho miesta silnú energiu, nič lepšie ma nenapadá, ako ten zážitok umocniť suchými ponožkami, ktoré si vymieňam. Úsmevná banalita možno, ale pokoj v duši sa vyrovnáva s pokojom v tele, nie je mi zima a rozmočené nohy v suchých ponožkách mi ten pokoj priniesli. V tomto okamihu viem, že to dobehnem.

Krátky výšlap na Kozlisko a parádnymi karpatskými vlnami na Dračí hrádok, kde dávame čelovky a ideme blatkom dolu kopcom na asfaltku za Borinku, po ktorej sa náznakmi behu presúvame cez Medené hámre na Košarisko. Posledné stúpanie na Biely kríž je zo zotrvačnosti. Seko obetavo fotí do mobilu každé kontrolné heslo. Napriek svojim starým diagnózam sa cíti perfektne, čo ma nesmierne teší. Pred Bielym krížom nám ide oproti na bikoch Braník a Lacko, dávajú nám čaj a informujú nás o bežcoch pred nami. Nedobehneme už nikoho. Časy na posledných etapách boli daňou za prepálený štart. Z Bieleho kríža sa dá ísť aj asfaltom, chodník je však písaný lesom, ideme tade. Zakopávam na každom druhom kroku, ťažko mi je už rozoznať, čo mám pod nohami. Keď zbadám svetlá prvých domov mám veľmi rozpačité pocity. Radosť z konca sa mieša so zvláštnym smútkom, že je to už tu. Asfalt a krčma Tri zajace s pripitými chlapmi na schodoch ma vítajú v realite. Posledný šprint v Sekovom, Braníkovom a Lackovom sprievode do Osvetového centra Rača a už nič nie je treba robiť.

Plán do 13 hodín som síce o 36 minút prekročil ale so 6. miestom som spokojný. Sortiment nápojových drinkov v cieli je výrazne odlišný ako na trati. Využívame osvedčenú kombináciu piva s borovičkou a do polnoci ešte vítame ďalších bežcov v cieli.

Tento beh bol iný. Bol tam niekto so mnou. Moji priatelia, ktorí ma sprevádzali alebo povzbudzovali. Ich podpora nebola nahlas vyslovená, nebolo treba, bola tam ich energia. Budem nad tým rozmýšľať, lebo krízu a ani kŕče som po tom, čo ma začali sprevádzať už nemal.

Foto: Fotky poskytnuté účastníkmi pre stránku PUT

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.