Snažíme sa porovnávať sami so sebou

Rozhovor s Andrejom Krnom a Reném Mrázom, prvými účastníkmi v cieli Trnavskej stovky 2013.

Od Trnavskej stovky prešlo päť dní, cítite ju ešte v nohách, alebo už myslíte na ďalšie podujatia? (pozn. - rozhovor prebehol 6. júna)
René: Päť dní je dosť na to, aby sa človek dal dokopy, ale nemusí to byť dosť na to, aby potom podal hodnotný výkon na horskom maratóne. Vyšlo to tak, že Lamačkov memoriál tohto roku pripadol na sobotu týždeň po Trnavskej stovke. Ideme skúsiť, uvidíme, ako to dopadne.

Váš výsledný čas na Trnavskej stovke je 10 h 31 minút, odolal rekord?
René: Aj keď vieme, že staršie výkony, keď trasa viedla cez Záruby, boli asi hodnotnejšie, z povahy toho, že ide o pochod a nie preteky s presne vymedzenou trasou, je ich ťažké vzájomne porovnávať. My sa snažíme porovnávať predovšetkým sami so sebou. Minulého roku sme dali tú istú trať za 11:07, čiže vieme že to zlepšenie je vyše polhodinové, čo je fajn. Pričom sme ešte mali rezervy a určite by to šlo i pod desať hodín...o rok. Keďže okolo vzťahu časov a trasy Trnavskej stovky sú neustále polemiky, rozmýšľam spraviť referenčný prebeh iba po oficiálnej trase alebo prísne po červenej značke i cez Záruby.

Andrej: Ja si myslím, že rekord padol, minimálne ten novodobý. Napriek tomu – tak ako povedal René – my sa porovnávame hlavne sami so sebou, je to pre nás príprava, aj zladenie na ďalšie preteky, ktoré nás čakajú – na Nízkotatranskú stíhačku. Skúšali sme zladenie pitného režimu a dopĺňania vody, sústredili sme sa hlavne na ideálne tempo vo dvojici. Síce sme sledovali výsledný čas, ale v podstate nebol pre nás taký rozhodujúci, ako príprava. Pri ideálnejšom počasí, keby nebolo toľko blata – mali sme tam aj nejaké zdravotné problémy, tak na tejto trati sa dá dosiahnuť čas pod desať hodín. Aby sme to dali na pravú mieru – my sme išli po červenej cez Somára, obchádzali sme Taricové skaly a Klokoč.

René: Ja by som k tomu dodal ešte čísla, ktoré pomôžu utvoriť si predstavu o rýchlosti na trati – garmin nám nameral celkové stúpanie 2700 m, kým minulého roku na takmer identickej trase nameral 3300 m, prejdená vzdialenosť bola 90 km, priemerná rýchlosť 8,7 km na hodinu, kilometer sme spravili priemerne za 7 minút a 1 sekundu.

Koľká stokilometrová akcia to pre vás bola v tomto roku?
Andrej: Pre mňa to bola len druhá, ale de facto dokončená prvá, nakoľko som sa zranil počas Lazovej stovky na 45. kilometri a už som nepokračoval. Preto to bol pre mňa o to dôležitejší test, viac-menej už človek nemá do Stíhačky toľko času... Preto som aj rád, že sa nám to takto podarilo. V pláne som mal ísť Lazovku a Ultra-trail du Prešporok, ktorý si zrušil :-)

René: Pre mňa to bola tretia stovka po Lazovej stovke a Bánovskej stovke – tretia v priebehu mesiaca.

Asi to pre vás nebola prvá dokončená Trnavská stovka...
Andrej: Prvá to nebola. Prvý krát som bol pred ôsmimi rokmi, pol roka sme sa na to psychicky pripravovali, absolvoval som predtým asi jednu túru :) Prišli sme na Bukovú okolo 17-tej, tam nás chytil dážď, do ôsmej sme sa odtiaľ nevymotali a v podstate sme to už nedokončili... Pravdou je, že som moje asi prvé tri Trnavské stovky nedokončil a posledné štyri roky sa to už otočilo a všetky som dokončil. Takže štvrtá dokončená.

René: Na Trnavskej stovke som sa prvý krát zúčastnil roku 2008, toto bola moja piata účasť.

Potrebujete sa ešte po niekoľkonásobnom prechode Malých Karpát koncentrovať na trasu, alebo sa sústredíte už iba na výkon a idete “automaticky“?
Andrej: Je to veľká výhoda – tým že sme trasu už viackrát absolvovali a trénujeme hlavne v Malých Karpatoch počas celého roka, viac-menej sa sústredíme už iba na výkon. Vieme presne, kde máme nabrať koľko vody podľa počasia, podľa trate... Podľa toho vieme nastaviť primerané tempo. V uvodzovkách nás tu nemá už skoro čo prekvapiť, nakoľko ten terén poznáme. Nezdržujeme sa na kontrolách, jeme počas chôdze do kopca, takže ide to naozaj rýchlo. Je veľmi veľká výhoda, keď vieš, čo bude o sto metrov, kde máš pridať, kde môžeš ušetriť sily. V tomto sme ako keby v domácom prostredí.

René: Tohto roku bolo potrebné sústreďovať sa na blato pod nohami, takže v koncentrácii sme určite nepoľavili...

Do cieľa ste dobehli niečo po štvrtej hodine. Nerozmýšľali ste čo s načatou sobotou, nelákalo vás pokračovať do Trenčína?
Andrej: Keďže my celý rok trénujeme na maratónske a maximálne stovkárske záležitosti, toto "natiahnutie" do Trenčína vôbec neprichádza do úvahy. Toto prenecháme ľuďom, ktorí na to majú, pretože ja na to vôbec necítim. Ja som bol v tej chvíli úprimne rád, že už som v Brezovej. Keď už o tom programe – my sme už mali s manželkou dohodnutú večeru na ôsmu :)

René: Toto nechávame na väčších extrémistov, ako sme my. Myslím, že to robí pán Okruhlica, Johnny Pristach, tohto roku to tiež šli minimálne dvaja ľudia, tuším Peter Kováč s parťákom.

Skúšali ste už trasu výraznejšie nad sto kilometrov alebo aj stomíľovku?
Andrej: V súčasnej dobe sa snažím trénovať na úroveň do 100-105 kilometrov. Maximálne. Tejto vzdialenosti sa zatiaľ nechcem vôbec venovať. Vlani som na Lazovej stovke toľko krát zablúdil, že som si to natiahol na 120 km. Skúsenosť už mám :)

René: Na toto sú špecialisti najmä v Českej republike. Ja som bol minulého roku na Pražskej stovke, kde som aj s blúdením urobil asi 130 km. Myslím, že by som vedel spraviť aj tých 160-170, ale naozaj – možno že z pohodlnosti – uprednostňujem stokilometrové dĺžky. Na dlhšie pochody naozaj treba mať oveľa viac času, určite aj niečo nachodené, viac vytrvalosti a húževnatosti.


Máte ešte pri priemernej rýchlosti takmer 9 km/h čas si vychutnať atmosféru pochodu, ktorého sa zúčastnia stovky ľudí, s niekým sa porozprávať, alebo proste len bežíte dopredu?
Andrej: Trnavská stovka je pochod, ktorého sa zúčastňuje 500 ľudí, organizátori si to trošku zjednodušujú tým, že posielajú ľudí priebežne. My sa nesnažíme chodiť medzi prvými, neštartujeme o piatej, takže v tej prvej časti povedzme po Biely Kríž ešte vidíme ľudí, so známymi sa pozdravíme. Potom už sa sústredíme na výkon a veľmi to okolie neriešime. Samozrejme sem-tam si s Reném povieme – "tu prebehla srnka", "tu sme videli bystrušku" a také niečo, to veľmi radi, ale viac-menej len ako preťatie ticha počas behu.  

René: S ľuďmi, ktorí idú našim smerom, určite sem tam prehodíme aj my nejaké tie postrehy. Pri stovkách, ktoré ponúkajú krásne výhľady do údolí, je určite čas pozerať sa okolo - to je ten nádherný pocit, pri ktorom si človek povie "stojí za to štverať sa hore".

Andrej: Pri Trnavskej stovke, keď som ešte v plných silách a plnom eláne, povedzme na Skalnatej, tak tú si vždycky vychutnávam. Naopak – Vápenná, tam už si človek dáva pozor, aby nespadol, nakoľko je to tam v podstate nebehateľné.

Stíhali vás kontrolóri „opečiatkovať, alebo ste boli až príliš rýchli?
Andrej: Neviem, či sme boli až príliš rýchli... Myslím si že organizátori urobili trošku chybu, lebo púšťali ľudí už od piatej, ale kontroly tomu neprispôsobili. Prvú kontrolu, ktorú sme stihli – s výnimkou Bieleho Kríža – bola Raková, potom sme mali Dobrú Vodu a v cieli sme čakali asi pol hodinu. Takže nejaké pečiatky máme, dokonca z Pezinskej Baby máme pečiatku z miestnej reštaurácie. Nejako sme neriešili, či bude pečiatka, každým kontrolným miestom sme prešli a navyše hodinky nám zaznamenali trasu.

René: Ja by som chcel na tomto mieste pochváliť organizátorov Trnavskej stovky. Pred Trnavskou stovkou vznikla menšia kontroverzia ohľadom účasti bežcov alebo rýchlejších turistov, priamo na stovke sa to takmer vôbec neprejavilo. Keď sme zavolali, organizátori prišli do cieľa, potriasli sme si ruky, porozprávali sme sa... Myslím si, že boli veľmi ústretoví.

Andrej: My sme ich stiahli z Bukovej :)

Celkový pocit?
Andrej: Celkový pocit je dobrý. Pre mňa je najpodstatnejšie celkové číslo účastníkov, sú tam nové a nové mená – som rád, že takýmto spôsobom sa ľudia dokážu dostať do prírody alebo k športu. Celkové číslo sa zvyšuje napriek tomu, že boli aj iné akcie prebiehajúce paralelne v Malých Karpatoch. Ja som mal z toho veľmi dobrý pocit.

René: Určite dobrý pocit – aj z toho, že sme začínali ako turisti, ktorí na turistických pochodoch trochu zvýšili rýchlosť a pobiehali. Keď sa pozriem dozadu, myslím, že sa nám podarilo už celkom dobre zvýšiť rýchlosť na to, že vo svojej podstate sme vlastne turisti. Alebo, odtiaľ sme prišli...


Sezóna je takmer v polovici, spomínali ste Stíhačku, máte okrem nej tento rok ešte nejaké ciele, alebo to nechávate na voľný priebeh?
Andrej: Z hľadiska športových cieľov – nakoľko mám dve malé deti – si vyberiem 3-4 podujatia do roka, ktoré sa snažím absolvovať. Samozrejme, Trnavská stovka je taká moja srdcovka, okrem už spomenutej Stíhačky sa chystám na Ponitriansku stovku a v prípade, že ma ešte osloví nejaká stovka alebo ultramaratón na Slovensku, tak sa určite veľmi rád zúčastním.

René: Môj život sa tohto roku výrazne zmení, keďže čakáme do rodiny prírastok, napriek tomu dúfam, že sa mi podarí nájsť čas a stretneme sa na Ponitrianskej stovke. Mám takú predstavu, že by som sa chcel vrátiť na Pražskú stovku, ak mi to dovolia povinnosti. Chcel by som vyskúšať, čo dokážem na nočnom podujatí, pretože minulého roku to nebolo celkom podľa mojich predstáv. Takže uvidíme, či sa mi podarí rehabilitovať.

Uprednostňujete tímové podujatia – napríklad vo dvojici, alebo chodíte radšej sami.
Andrej: My sme v podstate v kontakte stále, minimálne raz do týždňa si spolu ideme zabehať, podujatia stovkárskeho charakteru, ktoré absolvujeme, sa snažíme ísť spolu. Tie čisto bežecké – kratšieho charakteru – ideme každý podľa svojho tempa.

Neláka vás do budúcnosti niektorý z veľkých zahraničných ultra-trailov?
René: Nad budúcim rokom som neuvažoval. Zaujímavé by bolo zúčastniť sa na viacerých podujatiach v Českej republike – podujatia sú tam viac pretekmi, sú viac orientované športovo. Na Slovensku sú športové podujatia nad 50 km zatiaľ iba dve.

Andrej: Tento rok určite nie, nakoľko mám malé deti a snažím sa byť čo najviac s nimi. Keď vydrží zdravie a o pár rokov sa budem ešte cítiť byť v kondícii, tak by som si niektorý určite rád vyskúšal. Určite ma to láka.


...a posledná otázka: Dali by ste sa uhovoriť  na Trnavskú stovku v kanadách a s vojenským výstrojom tak, ako ju prešiel tento rok jeden z účastníkov?
Andrej: Keďže ja som skôr vyznávač komfortného štýlu – nie.


René: Vedel by som si to predstaviť – v rámci nejakej recesie. Dúfam, že by som nestratil muníciu :)

Ďakujem vám za rozhovor, nech sa vám aj naďalej darí.