Štefánik 2016

Peter Brestovanský

Je niečo pred polnocou. Na Zárubách. V kuželi svetla čelovky vidím postavu niekoľko metrov predo mnou letiacu vzduchom dole strmým lesom. Seko vie lietať! Rana. Výkrik. Nevie. Našťastie runway bola poupratovaná, bez kameňov. Rozchodil to. Kŕče v lýtku a narazený členok. Mne len nohy skoro na tom blate do šnúry roztiahlo. Aby ma neroztrhlo tak radšej rozbíjam koleno. Mirka s transparentami nás premotivovala. Za sebou prvý kopec. Pekne sme to teda začali. Na Bukovú nám rosa tenisky aj zvnútra poumývala. Vlčí mak som tej slečne čo mi vodu do batohu naliala daroval.

„Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš sám seba“ tento citát na Vápennej čítame o druhej ráno po odbehnutých päťdesiatich kilometroch. Super, hádam na konci už konečne voľačo nájdem. Teraz hľadáme reflexné označenie na stromoch a chodník bez šutrov, konárov a blata. Tretina za sebou. Chce sa mi spať. Som hladný. Sološnické rizoto druhú potrebu nadmieru uspokojuje. Prvý vták spievajúci mi aj spánok berie. Svitanie na Vysokej s výhľadmi čo na pohľadnici nekúpiš, Silviin úsmev a povzbudenie k tomu je ten najlepší začiatok nového dňa. Silvia nám to pred dvoma rokmi na Prešporskom ultratraily pekne vysvetlila ako sa to behá keď došla prvá. Čo na tom, že potme a bez čelovky. Koleno ju teraz chvíľu neposlúcha, ale je tu. S nami.

So Sekinkom máme tempo zrovnané ako manželia dôchodci na nedeľnej prechádzke. Nie tak pomalé ale tak rovnaké. Nemusíme si k tomu ani veľa hovoriť. Hore kopcom sem tam niekoho predbiehame. Prvý štafeták Čino mizne v prachu pred nami s ďalším stíhačom v pätách. Aha, toto je ten beh. Raňajkový vývar na Babe je po osemdesiatych kilometroch ako vyprosťovák po opici. Sekinko márne Maťa s čistými handrami a gélikom hľadá. Maťkovi ešte slinka o tom čase do vankúša tečie. Priateľu v smradľavom tričku budeš aj ty! Čo nemáš nepotrebuješ !

Kde sú tie naše pekné karpatské singláče? Len si spievame „cesta je prach, štěrk a udusaná hlína...“. Zo singláčov je cesta pre kamión, gazdom karpatským drevo treba z hory voziť ! Joj, my hlúpi, že nás to skôr nenapadlo. Maťko ukázal charakter, spať sa mu už nedalo, dni si na prstíkoch porátal a zistil, že sobota je šiesty deň v týždni a oproti nám vyštartoval. Na Bielom kríži sa cestujúci v čase už oproti škerí. Hore kopcom pod lanovkou na Kamzík mám déjavu. Seko mizne predo mnou. Na ultralanovke si to dal štyridsaťštyri krát za sebou a teraz ani raz? Nohy mám k tomu svahu prirastené, nejak sa v tom kopci strácam, kopírujem terén, pohltil ma, počujem rásť trávu. Spomínam si na každý kameň, na každý krok. Strácam sa vo svojom dychu. LANOVKA nad hlavou ma preberá. LANOVKA. Začína mi hrabať. Kamzík 108 km.   

Miso polievočka, zelený čaj, ryža, pivo. A vitaj zasa vo svete! Pacerisko Braník sa pridáva, hlúpe vtipy dole z Kamzíka už rozpráva. Celkom to rozbiehame. Deti z mesta sa v nás zobudili. Spolubežci naši ťahajú. Sme so Sekom v stave, že poslúchame Braníka na slovo. Povie „poďme“ a my začneme bežať, dokonca aj hore kopcom, povie „pi“ a napijeme sa. Občas sa prísne spýta, či pijem dosť, nemám síl mu odvrávať, že pred chvíľu mi dal povel a radšej sa znova napijem. Od začiatku sme sa zladili so Sekom aj v čúraní. Ako na zájazde autobusom, čúraš vždy keď je prestávka. Dôležitá to vec. Kontrolujeme si pri našej aktivite navzájom farbu, priehľadná sa postupne pomaly mení na jemne zlatožltú a končí to sýto žltou s jemným hnedým odtieňom. Ospravedlňujem sa obličkám, ja im to určite vynahradím. Pred Devínskou Kobylou sa lúčime s Maťom, pomýlený deň nám vynahradil svojou niekoľko hodinovou prítomnosťou a rozveseľovaním našich duší. Vyrehotaná Katka na kontrole a posledný kopec za nami. Ešte devínske cestoviny so syrom, olivy. 130 km. Dlhé Diely. Domy, asfalt, autá. Zovreté hrdlo, na chvíľu aj slzy v očiach. Konečne Dunaj. Nekonečno pred nami. Čip čo som mal na prste zvieram v ruke. Dnes už mi nikto v cieli nepovie, že som diskvalifikovaný. Už nie. Po roku ten divný pocit nechávam za sebou v asfalte na nábreží. Pocitov po 21 hodinách behu so Sekinkom je toľko, že ich neviem vôbec spracovať. Katka s deťmi sa na bikoch pridáva, Sekova Zuzka s Diankou tiež. Cieľ, medaila. Objímame sa. Už nehľadáme, už sme našli.

Zopár múdrych viet si dovolím:

Prejsť 144 km s 5.330m prevýšenia je náročné, nie však nemožné

Netreba trénovať, stačí behať pre radosť

Dôležitá je mentálna príprava, Seko bol jej architektom – tu je jeho parádny report:  http://www.zagurami.eu/beh-pajzlami-bratislavy/

Nie je zlé počasie a ani skorá alebo neskorá hodina, je len slabá motivácia

Výzvy pozývajú a pozvania treba prijať

Začni tak ako chceš skončiť a určite neskončíš zle (na prvej kontrole sme boli na 35. mieste, v cieli 23....)

Ďakujem organizátorom a všetkým dobrovoľníkom, ktorí boli s nami.

Bresťo

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.