Tatranská Šelma 2016

Peter Knížat

Na Tatranskú Šelmu som sa tešil už od minulého ročníka. Úžasná atmosféra, nádherné prostredie, perfektná organizácia a vynikajúca afterparty – to je len zopár dôvodov, prečo sa tohto jedinečného preteku oplatí zúčastniť.

V piatok rýchly odchod z práce a plánovanie cesty. Samozrejme, neboli by to ZSSK keby človeku neskomplikovali život. Ako tak čakám v Púchove na meškajúci vlak, zrazu sa predo mnou objaví Radek Šnevajs. „No nazdáár!“ Putovanie do Ždiaru sa môže začať. Cesta ubehla ako voda a my sa ocitáme v Poprade na stanici, dva autobusy sme nestihli, tak snáď ten tretí. Ajhľa, uvedomil som si, že mi opäť chýba vazelína, takže trošku využiť čas a prebehnúť sa do prvej otvorenej lekárne. Podarilo sa. Po návrate na autobusovú stanicu sa zjaví ďalšia vysmiata tvár - Rišo Pouš. O nejakých 45 minút sa ocitáme v Ždiari. Prečo musí byť tá škola v takom prudkom kopci?! Pche, že cieľová rovinka. Na prezencií nás víta Matúš s Veronikou, zopár fľašiek Tatranského čaju a iné „energetické“ nápoje. Telocvičňa sa začína pomaly plniť. Nasledovala večerná prechádzka, výklad trate a konečne karimatka so spacákom na obľúbených parketách.

Z tamtoho sedla sa zajtra budeme kotúľať do cieľa...

V Tatrách po Tatransky...

Telocvičňa sa o 5-tej ráno začala pomaly zobúdzať a každý začal so svojim obvyklým predpretekovým rituálom. Bolo pomerne chladné ráno. Vonku nás čakalo trio autobusov, ktoré nás dopravili na štart – k Trom Studničkám. Niektorí v autobuse dospávali, iní sa rozprávali a iní len tíško pozerali z okna na to, čo ich dnes čaká... Šoférovi sa šlo mimoriadne dobre, pretože takmer prešvihol miesto štartu. Nič to. Nasledovala prezentácia a výklad trate pre tých, čo prišli až na štart.

Šelma je ešte v klietke... (foto by Rišo Pouš)

Štartová čiara...

Presne o 8:00 sa húfik asi 190 behuchtivých ľudí rozbehol naprieč celou Tatranskou magistrálou – smer Ždiar. Síce ani nie rozbehol, skôr rozkráčal.  Chodník sa postupne začal rozširovať a dav rozbiehať. Čakalo nás prvých 9 kilometrov na Štrbské pleso. Turistická sezóna je v plnom prúde, no keďže je skoro ráno, chodník je až na zopár jedincov prázdny. Prebiehame okolo Jamského plesa a vychutnávame si slnečné lúče a krásne výhľady. Teraz sa ešte nemusíme tak veľmi pozerať popod nohy, to nás čaká až neskôr. V pozadí sa už rysujú skokanské mostíky.  Turistov je stále viac a my prichádzame ku Grandhotelu Kempinski. Tu nás čaká prvá rýchla kontrola a občerstvovačka. Tempo je fajn, tak sa netreba priveľmi zdržiavať, rýchlo nabrať vodu a pokračovať ďalej. Ako tak bežím popri Štrbskom plese, vynárajú sa mi krásne spomienky na časy, keď sme sem s rodičmi chodievali na dovolenku.  Vybiehame na chodník smer Popradské pleso. Tu začínajú prvé zápchy, turistický chodník praská vo švíkoch. Uff, no takto ďaleko nezájdeme. Začína sa kľučkovať. Vybiehame z lesa a onedlho sa po ľavej strane začne týčiť ona – Ostrva. Prebehneme okolo Popradského plesa, kde začína prvé prudšie stúpanie. Skúšam taktiku – zamestnať hlavu a začať počítať zákruty. Po 10-tej ma to prestáva baviť, no nemám odvahu pozrieť sa, koľko toho ostáva. Po pár minútach, konečne vrchol. Keď sa tak pozerám dole ku plesu, až mi zle prišlo, no predo mnou sa týčia Patria, Malá Bašta, Satan a ďalšie nádherné vrcholy. No nič, koniec kochania – ide sa ďalej.

O výhľady nebola núdza...

Wellness à la Batizovské pleso...

Stúpanie stále pokračuje, no aspoň nie je tak prudké. Prebiehame Štôlskou dolinou a dostávame k Batizovskému plesu. Slovami sa nedá opísať, ako rád by som tam skočil. Z Gerlachu teraz musí byť krásna viditeľnosť, naokolo ani mráčika. Onedlho sa z diaľky začína týčiť Sliezsky dom a druhá občerstvovačka. Po pár minútach konečne Velické pleso s občerstvovačkou. Rýchle pivo, chlieb s domácim džemom, nejaké ovocie a rýchlo ďalej – limit nepočká. Treba ísť rýchlo, no hlavne opatrne. A tu zrazu trééésk. Kontrolujem žulový podklad z blízka. Dopekla, nič to, treba byť ešte opatrnejší. Vchádzam do lesa pred Hrebienkom a opäť pád, tento krát na nešťastné ľavé koleno. No fajn, z behu som prešiel do krívania a v hlave nepekné pocity. Na Hrebienok sa mi podarilo prísť nejakých 30 minút pred limitom. Doplním vodu a kontrolujem koleno, ktoré nevyzerá nič moc. Nič to, teraz sa bude aj tak viac kľučkovať ako behať, tak uvidím ako to pôjde. Začína najhorší úsek. Ak bol chodník ku Popradskému plesu plný, tak toto bola „ranná pondelková kolóna“ pred Bratislavou. Čo sa týka tých akože „turistov“, ktorí sa nevedia správať a dokonca nevedia po ktorej strane chodníka sa má chodiť – k ním sa radšej ani nebudem vyjadrovať. Samozrejme česť výnimkám! Náladu som mal na bode mrazu a bol som nahnevaný na celý svet, takže komunikácia so mnou asi nebola dvakrát príjemná, za čo sa ospravedlňujem zopár bežcom, ktorí ma na tomto úseku obiehali. Konečne Skalnaté pleso. Turistický chodník sa začal vyprázdňovať. Traverz Huncovského štítu šiel relatívne v pohode, takže aj nálada sa začala zlepšovať, no koleno stále bolí a to najhoršie ho ešte len čaká. Na Veľkej Svišťovke sa objaví už tradičný pohľad na Brnčalku. V hlave myšlienky typu – „Stačí jeden jediný skok a som dole za pár sekúnd, netreba absolvovať reťaze a ďalšie serpentíny“.

„Zbeh“ zo Svišťovky...

Treba sa vrátiť do reality. Na Chatu pri Zelenom plese som prišiel po nekonečných 45 minútach, počas ktorých som sa rozhodol, že pretek kvôli kolenu zabalím. Tu sa nachádzala posledná občerstvovačka plná úžasných usmievavých ľudí. Po krátkom rozhovore som sa dozvedel, že auto je až dole pri hlavnej ceste, čo je dobrá hodinka cesty. Hlava opäť plná divných myšlienok. Po chvíli som sa rozhodol, že to už radšej dôjdem po svojich, aj keď nestihnem limit. Doplním vodu a vyberám sa na posledný úsek trasy. Hlava tentokrát totálne vyčistená. Netreba riešiť žiadny limit, žiadne problémy, žiadne stresy. Počas tohto očistca som prestal cítiť aj bolesť v kolene, takže vysmiaty som sa tešil na „nedotknuté“ Belianske Tatry. Počas cesty ku Veľkému Bielemu plesu som nestretol živej duše. Ako si tak vykračujem do Kopského sedla a kochám sa krajinou, zrazu za sebou počujem fučanie. Žeby zadný voj? Ale kdeže – jeden poľský bežec trošku zablúdil. Vymenili sme si úsmevy a pokračoval rýchlim krokom do sedla. Asi chce stihnúť limit, pomyslel som si. Fotím úžasnú krajinu a okolité štíty.

Tatranský kráľ zvierat...

Raj na zemi...

Hotový balzam na dušu. Ani sa nenazdám a kúsok predo mnou sa pasie asi 10 kamzíkov. Potichu prechádzam okolo a ocitám sa v Kopskom sedle. Cestou do Širokého spomínam na minulý ročník, kedy som tu bol prvý krát a už teraz si hovorím, ako sem dúfam o rok prídem zas. V Širokom sedle si dávam krátku prestávku a zo srandy kontrolujem čas. Zostáva nejaká hodina do limitu. Kdekoľvek inde áno, no Monkovou dolinou asi nie – pomyslím si. Po pár metroch fotím ďalších kamzíkov a pozerám na hotel, kde sme sa boli včera večer prejsť.

Kontrola na začiatku Monkovej doliny...

Začínam prepočítavať, teoreticky by sa to dalo stihnúť. Koleno prestalo bolieť a ja som z úžasných výhľadov plný optimizmu. Za pokus to stojí. Rozbieham sa dole najhorším možným terénom. Klzké mokré skaly, blato a šmykľavé korene. Najhoršie úseky idem ako opica a zachytávam sa všetkého, čo príde pod ruky. Onedlho dobieham poľského kamaráta. Ten s úsmevom hovorí: „Drogy?“ Odpovedám, že nie – len som mladý a sprostý. Obieham ho a po chvíli aj ďalšieho bežca. Kontrolujem čas, no stále mám pocit, že to nestihnem. Najhorší úsek mám za sebou a konečne vbieham do lesa. Obieham ďalších bežcov, no tí sú domáci, ešte sa pýtajú, či ma nezoberú do auta. S úsmevom odmietam a pýtam sa, koľko je to do cieľa. „Behom by si to mal stihnúť.“ Nohy kričia a plačú, no hlava stále drží tempo. Prebieham okolo hotela a opäť v duchu prepočítavam, do limitu ostáva necelých 15 minút. Ocitám sa na nepríjemnom asfalte, no stále pridávam do tempa. No tak, to dáš, to pôjde... Už vidím prvé domy a hlavnú cestu. Cez cestu letím krížom ako samovrah, autá trúbia. Začína cieľová „rovinka“ a posledné minúty do limitu. Hlava si začína uvedomovať, že to už pôjde aj krokom, no nohy stále bežia. Prebieham okolo terasy, kde už ľudia povzbudzujú. Začínajú krásne pocity. V diaľke už počujem vyhlasovanie výsledkov. Bežím po schodoch a posledné metre ma delia od cieľovej pásky - niekto kričí, že bežím do cieľa. Vyhlasovanie prerušia a celý zástup tlieska, síce dobieham ako posledný v limite, no cítim sa ako víťaz. Rýchlo očipovať. Fúú - to bolo tesné, nejaké 4 minútky pred limitom. Jediné na čo sa v tej chvíli zmôžem je zvaliť sa na zem a užívať si tie krásne pocity. „Životabudičná“ sprcha, večera a ukončenie dňa perfektnou afterkou je čerešnička na torte...

Šelme som unikol len o chlp... (foto: Rišo Pouš)

Obrovské ďakujeme patrí organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto krásne podujatie nemohlo vzniknúť.

Tatranskú Šelmu Ultra vyhral v A-kategórií s časom 06:13 Peter Fraňo, druhý skončil s časom 06:23 Martin Halasz a tretí skončil Tomáš Štverák s časom 06:34. B-kategóriu vyhral Tomáš Kačmarčík s časom 06:14, druhý skončil Zdeno Longauer s časom 06:21 a tretí skončil s časom 06:43 Július Kaľavský. Ako prvá žena dobehla do cieľa Petra Mücková s časom 07:33, druhá dobehla s časom 07:39 Lucia Dobrucká a tretia skončila s časom 07:55 Marína Kissová.

Trasa a profil prevýšenia...

Vidíme sa o rok :)

http://peterknizat.blogspot.sk/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.