Tatranská Šelma Ultra 2016

Matej Orság

20.8.2016 a 3. ročník tejto fakt unikátnej akcie, ktorej som sa mohol ako bežec zúčastniť 2 krát s odstupom dvoch rokov. Minulý rok som trochu pomohol na Hrebienku. No tento mi už nedalo. Tešil som sa čo Vám poviem. Bežať naprieč celými Tatrami je zážitok. Trať vedie z Troch studničiek (pod Kriváňom kto nezna) po červenej turistickej značke- magistrále až do Ždiaru. Pre neznalých, pozrite si mapu. Alebo si to prejdite. Alebo radšej nie, bežte to- dlho by ste kráčali. V číslach z propozícií 55km a 3100m+.

Zišli sme sa zase riadna partia. Gabi s Marínou zajednali ubytko priamo v Ždiari. I keď každý vie aký je ten Ždiar dlhýýýý. Až ma to donútilo sa zamyslieť nad poštárkou? Poštárom? Neviem. No vedel som, že epicentrum šelmy ultra je lokalizované v Ždiarskej ZŠ. Kde sme síce dorazili už za tmy, no osvetlené a natunené to tam bolo riadne. Ako inak tatra tea na privítanie. Uvítací výbor. Prevzatie štartového balíčka. Mrknutie do nocľahárne ala telocvičňa. A pobrali sme sa na ubytko, ktoré bolo poviem Vám ako z rozprávky. Ono celý Ždiar a Belianky sú vlastne jedna veľká rozprávka. Špičková domáca 52%, večerný pred pretekový pokec a vyčkávanie na zbytok teamu. To sú príjemné strávené chvíle, na ktoré veľmi rád spomínam. Až sa Vám nechce ísť spať. No bolo zavelené a šlo sa. Ráno zhon. Zbaliť veci. A stojíme pri autách, pozeráme na Ždiarsku vidlu, ktorá v opare rannej hmly vyzerá úchvatne a premýšľame čo nás dnes čaká. Premýšľať, je ale zbytočné. Treba to zažiť!

Cesta nekonečná. Znova. A to som nešiel autobusom. Naspäť po svojich a po tvrdom teréne. Áno. Šelma ultra je ako som písal unikát. Takýto terén proste nikde inde nezažijete. Tým pádom ani nenatrénujete :-). Možno na 25 km budete frajeri. Ono Vás to ale prejde. Tvrdá tatranská žula Vám ukáže kto je tu šelma domáca a kto len pristaš. Šialený dav na štarte, čo si pamätám rok 2014 a 1. ročník. Šialené farby. Nablýskané výbavy. Vážne i usmievavé tváre. Počasie na 100%. Proste všetko nasvedčovalo tomu, že to bude top topov. Už len, ako to bude bežať. Matúš zazvonil na zvonec. Výklad trate. A začalo sa odpočítavanie. 8:00 ráno Tri studničky presnejšie Bývalá Važecká chata a Tatranská šelma ULTRA je odštartovaná.

Zo začiatku to mierne stúpa. Celý čas si opakujem, že nie je kde sa ponáhľať. Kľudne! Kľudne! Celé až po Štrbské pleso je to však prudko behateľné! To Vás môže zradiť. Do toho horský environment + brutálne počasie. Pre toho kto netuší čo ho čaká, tempo 4 min/km a blížiaca sa pohroma. Po úvodnom stúpaní okolo Jamského plesa si hovorím, že dnes to bude fayn. Prvá kontrola Štrbské pleso, rýchle občerstvenie a začína už skutočný tatranský chodník. Po červenej na Popradské. A prví turisti. Hneď na úvod a je ich dosť. Ani si nepredstavujem, čo bude ďalej.

Sústredím sa na beh. Pozerám pod nohy. Pozerám kde a ako sa vtesnať medzi davy. Chytil som sa skupinky 3 bežcov a tempo mi maximálne vyhovuje. Voľne, len voľne. Pred Popradským vraciam späť dvoch Poliakov, ktorí si asi chceli dať mimo pretek Rysy...alebo Kôprovský? Veď oni by zistili. Skôr, či neskôr. Niebieski szlak predsa nie je červená magistrála. To vedia aj malé deti! A ide sa Ostrva. Ten pohľad stojí za to...že tam hore! Asfaltoví turisti...kolečkári okolo Popradského...alebo pojedači krkovičky na Popradskom...presne Tí to nikdy nepochopia...keby len vedeli kde je cieľ.

Ostrva nebolí, ale ani nijak výnimočne nechutí. Teda už keď som bol hore, tak áno. Lebo ten pohlaď na vrchu...presne pre to sa toto oplatí robiť. Slnečné lúče a výhľad na Popradskú kotlinu. Krásne poukladaný chodník a zážitok sa môže začať. Parádny beh začína. Tu si to užívam na 100%. Proste toto mi spôsobuje radosť. Bežať si to a nemyslieť. Byť maximálne sústredený- ako šelma. Síce nie tatranská- ale za košickú sa nazvať môžem. Popod Končistú, Batizovské pleso, Gerlach a blížime sa k druhej kontrole i občerstvovačke. Sliezsky dom. Stále je to v skupinke a mne sa ide výborne.

u

Za Sliezskym sa to začína trhať. Ja si bežím svoje. Neprišiel som s nikým súperiť. Sám so sebou. Len ja a ja! Celé to mierne klesá. Terén síce nie je jednoduchý, no kým to ide dole bežať a bežať. Ľudí pomenej a to je len a len dobré. Dobieham takých pretekárov, ktorých, poviem pravdu vidím na štarte a v cieli. Počas pretekov nie...eeeeee. No srším radosťou a dobrou náladou. 3 kontrola Hrebienok 31 km 1700m+.

Začína ultra. Jednoznačne najťažšia časť. Aspoň pre mňa. Davy ľudí. Čo davy. Zástupy. Teliatok. Ktorí nechápu, nerozumejú a nevedia. No treba byť tolerantný. Aj sa snažím. A celé to mierne, nijak extrémne ale hnusne mierne stúpa až po Skalnaté pleso. Proste hnus. Do toho už začínajúca obedňajšia horúčava. Žula, kamene, šutre a žula. A presne tá otázka, ktorá sa mi mihla v hlave pred Sliezskym. Či som to neprepálil. Kríza? Či krížová cesta? Julo s Maťom sa mi síce strácajú, no ťažkú hlavu si z toho vôbec nerobím. Chôdza a beh, a to celé dookola. Pomedzi ľudí. Sem tam sa niekto niečo spýta. Aj odpoviem. No beh už ide ťažko. Obieha ma jeden. Absolútne neriešim. Idem. Okolo Zamky na Skalnaté. Kamoši ktorí, nás hodili na štart si to tréningovo bežia zo Smokovca do Ždiaru. Presne pod Skalnatým dobieham Nakiho. No z diaľky vidím ako ide mimo značku, ja to šliapem po červenej už tesne pod stanicou lanovky. Nechce sa mi za ním kričať. Miliarda ľudí, ja medzi nimi, chodiť je problém. On sa vráti na červenú, tu nie je kde zablúdiť. Pri pohľade na prvé zákruty smerujúce na Svišťovku mám dosť. Sadám si a trochu predýcham. Nakiho nikde. Objavujú sa pretekári, tak sa pohýnam. Na miernej rovinke pod Kežmarskými štítmi sa rozbieham. Musím sa prebrať a dať sa dokopy. Hlavne v hlave. Už vidím vrchol Veľkej Svišťovky. Tam sa musím dostať a čo najrýchlejšie. Zlepšujem chôdzu. No dochádza voda. Dobieham Števa Rácza. Kamoša. Vlastne kolegu, klubového kolegu. Super bežec. Pán atlét! Spoločne to vyškriabeme na vrchol a prehupneme sa do doliny Zeleného plesa. V diaľke vidno Brnčalku a teda aj poslednú kontrolu pred cieľom. Začína dosť nepríjemný zbeh. Najskôr som myslel, že to so Števom dáme do cieľa. No po pár metroch na mňa kričí, že mám ísť. Predsa, už viac behá cestu, na ktorej na neho nemám absolútne žiadny nárok. A ja si zbehy užívam. Vstávam z mŕtvych. Idem čo dá. Pri reťaziach zápcha. Skočím niekde doľava, že to obídem. No dostanem sa na miesta kde, nikde inde len cez vodu späť na reťaze. Tak si aspoň naberiem. Riadne sa to šmýka, tak si dávam bacha. Keď som znova na chodníku, osviežuje sa a Zelené pleso je čoraz bližšie. Mám neskutočnú chuť na kolu. No akonáhle prichádza mierne stúpanie, stehná plačú a nechce sa im. Posledná kontrola Chata pri Zelenom plese 43 km a 2600m+ v nohách. Tu je Oskar a Peťo. To je pre mňa ako živá voda. Zhltnem pol litra kofoly a naberiem vodu.  Púšťame sa do záverečných kilometrov. Viem čo ma čaká. S Oskarom a Peťom vybiehame z Brnčalky. Aj za mnou kričia ktorý som, no je mi to jedno. Okolo Veľkého Bieleho plesa. Pozriem nad seba a Nižné Kopské sedlo. V pohode. Vôbec sa mi nezdá ďaleko a ani vysoko. Do Vyšného Kopského to už ale ide ťažšie. Zo traja ma od Brnčalky obiehajú. No vedia čo bude? Ja hej. Peťa a Oskara strácam. Oskar ma riadne povzbudzuje. To riadne pomáha v takých chvíľach. Aj Naki tu pôjde, už sa teším čo na Kopské povie :-). Dokonca aj fotku z neho má!

Belianky su nádherné. Je pod mrakom. Široké sedlo a cca 7 km do cieľa. Monkova dolina. Pred 3 rokmi som tu šiel po daždi. A nič brutálnejšie som nešiel. Na menej ako 5 km stratíte niečo tesne cez 1000 m. Ale v akom teréne. Jednoducho kto tu nebol, zbytočne niečo opisovať. Brutálny masaker na záver. Kedy už vaše nohy ledva vykonávajú nejaký pohyb podobný behu. A to ja milujem! Ešte pred Širokým obieham chalana a je mi jasné, že v Monkovej mu bude do plaču. Púšťam to na bomby no viem presne aké dlhé to bude, tak sa na to psychicky aj pripravujem. Dole Monkovou stihnem ešte obehnúť 3 ľudí. Z toho ten posledný sedí a pýta sa ma kedy bude koniec...Keď míňam Tomiho a Dana posledných treningových kamošov som v tranze. Chytáte sa čohokoľvek, šmýkate sa, letíte, polopadáte, hrešíte a smejete sa! Taký bol môj downhill Monkovou.

Na prvom drevenom mostíku, skoro rozbíjam ústa, no nejak zázračne som len vletel do lesa a nie na zem. Začína rovina do cieľa a pre zdravého človeka kopček ku škole- pre mňa smrtiaca záverečná horská prémia z hlavnej k miestnej Ždiarskej telocvični. Snažím sa udržať čo som si nadbehol dole kopcom. Začína asfalt. Oproti Piškót so psom. Veľmi dobre viem koľko je do cieľa. Odhadujem cca 2 km. No len pre akési, seba uistenie alebo poistenie, oklamanie, povzbudenie sa ho pýtam koľko ešte! On mrkne na suunta a odpovedá že 2,3. To už musím vydržať! Síce to bolí. Pár krát sa otáčam, nikoho nevidno. Hlavná cesta a spomínaný záver.

Je to tam. Cieľ. Riadne som zmordovaný. Na totálku. Ale spokojný sám so sebou. 14. celkové miesto je pre mňa len potešením. Dobiehajú ďalší a ďalší, ešte aj počas vyhlasovania výsledkov. Každý je víťaz a každý ma rešpekt pred šelmou. Pred šelmou tatranskou ULTRA. Pretože zdolať túto trať nie je vôbec jednoduché. Skúste to. Odporúčam! Každý zistí aký je bojovník. Je to prenádherný pretek so špičkovou organizáciou, ktorá Vás naladí akoby ste tu boli doma. Tu niet čo, vytknúť. V cieli Vás napadajú rôzne citáty. Na Zátopkovskú nôtu: "peklo v raji" alebo "ak chceš niečo vyhrať bež 100 metrov, ak chceš niečo zažiť bež šelmu ultra", "no pain, no gain" a "šelma ultra rozdeľuje chlapcov od mužov"...atď. Určite tu chcem byť aj o rok. I keby som nebežal... . Proste byť súčasťou šelmy ULTRA sa oplatí. To Vám garantujem!!!

http://matejorsag.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto:  Richard Pouš, Radka Kovaľ Mazáková, Martin Nakata