Ultra Trail du Prešporok – krásna rozlúčka so sezónou

Vlado Ravinger

„Sometimes you just do things...“ - Scott Jurek

Poznáte to, niekedy sa dozviete o nejakej akcii a bez váhania si poviete, že idete do toho. Tak toto nebola moja skúsenosť s UTP. O bežecko-turistickej akcii Ultra Trail du Prešporok som sa dopočul ešte začiatkom roka priamo od autora Rada a v tom momente mi to prišlo ako pekná blbosť. 100 kilometrov po Bratislave so štartom aj cieľom v meste? To asi bude nejaké asfaltové peklo striedané s lužnými lesmi a výbehom na Kolibu. Nič také, čo by ma nejako zvlášť fascinovalo. Pustil som to z hlavy, a aj by som bol na to úplne zabudol, keby sa Rado nepripomenul koncom leta a nenastolil tú istú neodbytnú otázku. "Tak čo? Ideš drtiť, alebo by si prípadne mohol pomôcť s organizáciou?"

Je sobota 27. októbra 6:50 ráno a ja spolu s hlúčikom asi 60-tich ďalších čudných ľudí čakám na povel k štartu pre Domom kultúry v bratislavskej Dúbravke, kde UTP začína. Zisťujem, že je neobvykle teplo, fakt asi 15 stupňov, čo ma vedie k tomu, že nechávam najvrchnejšiu vrstvu v batožine určenej do cieľa. Pri mojej zimomravosti je to veľké riziko, ale dnes je predpoveď mimoriadne priaznivá. V menšom dave spoznávam niektoré známe tváre slovenskej stovkárskej scény a zisťujem, že sa teším. Je to pre mňa až neobvyklý pocit, obvykle mám na začiatku náročných podujatí hlavu plnú vecí, na ktoré je vhodné nezabudnúť, a dojem z podujatia sa u mňa buduje postupne. Tu vládne od začiatku dobrá nálada a to je dobré znamenie.

Štart je pozvoľný ale svižný a skupina bežcov sa ihneď púšťa do prvého kopčeka. Najrýchlejších chrtov strácam asi po troch minútach, ale nedám si rozbiť svoje tempo. V lese je hmla ale príjemne teplo, jeseň hýri farbami, je to jednoducho nádhera. Zhlboka dýcham a teším sa, že to ešte nie je ten ostrý pichľavý zimný vzduch. Je to deň, ktorý ukazuje aj najtvrdším domasedom a indoorovým búchačom, že do prírody sa fakt oplatí vybehnúť. Bratislava napriek svojej povesti betónovej džungle má skutočne veľa čo ponúknuť a UTP je toho jednoznačným dôkazom. Asfaltu sa síce nevyhnem, ale nebude ho viac ako 30-40%. Nádherný masív Devínskej kobyly vyzýva na túlačku a aj skoro ráno tu stretnete psíčkarov. Nasleduje prebeh ospalými viac či menej zalesnenými rannými zákutiami hlavného mesta. Človek ešte nie je vyčerpaný, takže si to môže aj celkom vychutnať, ak nie je zarytý horal.

Po približne 30-tich kilometroch sa trasa definitívne ponára do rozľahlého bratislavského lesoparku a začínajú sa objavovať obľúbené "stupáky" s obvyklým 200-metrovým prevýšením. Na celej trase ich nie je ani príliš veľa ani príliš málo. 3500 metrov pozitívneho prevýšenia na 103-kilometrovej trase je na Bratislavu slušné, ale už som zachytil aj komentáre označujúce podujatie za silno "behateľné". Lesopark je pre mňa celoročne balzamom pre dušu, a preto si krátke výšľapy v jesennej nádhere skutočne užívam. Prichádzajú aj prvé menšie krízy, ale dávam si pozor na jedlo a pitie, takže náznaky kŕčov a nevoľnosti našťastie rýchlo ustupujú. Zhruba do 35. kilometra sa držím v rozťahanej skupinke bežcov 50-károv, ale potom si na Kamzíku doprajem Radler a strečing, takže mi skupinka utečie. Neskôr zisťujem, že "zakufrovali" a nadbehli si možno aj 6 km. Dobre, že som ich nechal ísť, stratil by som sa spolu s nimi.

Zhruba od 40. kilometra sa trasa rozdeľuje, a keďže široko ďaleko nehrozí žiadna bežecká spoločnosť, nasadzujem slúchadlá a zapínam prehrávač. Ten môj ma vždy vie prekvapiť. Mám v ňom množstvo všakovakej normálnej aj čudnej hudby, ale niekedy mi DJ Shuffle naservíruje skutočné ultrabežecké lahôdky. Napríklad pri prudkom stúpaní z Marianky na Malinský vrch by mi mohla hrať skladba "Push the tempo", ale miesto toho mi počítačový mozoček ponúka skladbu od Kopytovcov, v ktorej pod banálny slaďákový podmaz falošný mužský falzet zavíja: "Ja ťa milujem, strašne milujem, to ti sľubujem, že ti fusakle prať budem, milujem...". Jednoducho idyla.

Po 10-tich hodinách behu sa u mňa začína prejavovať únava a morálka klesá aj spolu so zapadajúcim slnkom. Našťastie pre mňa teplota vzduchu neklesá výrazne a neoberá ma tak o zbytky síl a vôle. Niekedy sa v takých situáciách klepem ako osika a zuby mi cvakajú ako španielske kastanety, ale pravidelný prísun kalórií, tekutín a vzpruhy v podobe ženšenu a guarany tentokrát zaberá výborne. Dopredu ma posúvajú aj spomienky na tohtoročné akcie, na ktorých som sa silno natrápil. V mysli sa mi vynárajú neustále mokré a studené nohy a zaľadnené ferraty Jarného Šluknovska, blatisté nekonečné stúpanie v daždi na Rokoš na Bánovskej stovke, hrozná bežecká "stena" osem kilometrov pred Bukovou na Trnavskej stovke spôsobená hladom, šialené búšenie srdca a vyčerpanosť na Nízkotatranskej stíhačke, či blúdenie pred polnocou v hustom mlieku pod vrcholom Vtáčnika na Ponitrianskej stovke. Je toho ešte oveľa viac a pri spomínaní na tieto zážitky mi cesta ubieha pomerne svižne.

Asi 15 kilometrov pred cieľom ma predbieha bežec. Chvíľu sa ho držím, ale telo si vyžiada pauzu na jedlo a pitie, a tak ho strácam. Navyše sa začína prejavovať dehydratácia, pričom vody mi zostáva vo vaku iba pár hltov. Zachraňujú ma českí priatelia, ktorí si v lese popri trase rozložili stan a nakládli oheň. Pijem na ex asi pol litra vody a vydávam sa zdolať zvyšných asi 8 kilometrov. Po približne hodine prichádzam do Rače a začínam hľadať cieľ, ktorý sa má nachádzať v miestom kultúrnom stredisku. Skupinka chlapov fajčiacich pred krčmou mi radí a zisťujem, že som už len pár stoviek metrov od cieľovej rovinky. Nebežím však, už sa mi nechce, chcem si vychutnať záver krásneho a náročného dňa a rovnakej sezóny. Je mi jedno, že môžem mať o päť minút lepší čas, už to pre mňa dávno nie je súťaž. Vlastne to vždy bola iba súťaž so sebou samotným.

V cieli si s Radom podávame ruky a zisťujem, že tých päť minút ma delilo od tretieho miesta. Vôbec však nie som sklamaný. Pocit šťastia, že to má človek za sebou, je omnoho silnejší. Nie je to však len úľava, ale taký dobrý pocit, ako keď sa vám niečo skutočne podarí. Niečo výnimočné. Niečo, na čom ste fakt makali. Niečo, čo vás baví.

Do videnia v lese, priatelia!

Vlado

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.