Východniarska 100vka alebo keď príde po týždni hlad po kilometroch

Lukáš Šichta

Východ je proste iný. A prečo? ..lebo tam proste ozaj prídu ľudia závislí. Vlastne možno by sme celú túto akciu mohli nazvať Spoznaj v závislosti svojho priateľa alebo keď nie takto tak Priveď si svoju novú obeť. Proste podľa mňa toto je stovka pre stálice ultra scény a prvostovkárov. Minulý rok to bola moja druhá stovka a spoznal som na nej možno polovicu súčasných maníkov. Mal som výročie s mnohými láskami najednou. Som neskutočne rád, že som nakoniec šiel aj tento rok a neriadil sa mottom jeden raz a dosť, lebo veď treba aj všetko ostatné iné vidieť.

No čiže keď sa ma Julka Be opýtala ako ideme prežiť svoje výročie bolo všetko jasné. Go east, Pred pár týždňami som bol pučiť na Orave s Majkou Aa a keďže som vtedy dopadol, tak ako som dopadol. Dobreže nie na nosítkach s infúzkami v húkajúcich modrých svetlách, tak som si povedal toto teda nie. Nabudúce žiadne dvojfázové tréningy pred 5tisíckami výškových metrov a ideme ukázať čo v nás je a vydolovať aj to čo tam nie je. Majka je síce obrovský talent, ale odtiaľ potiaľ, Toto je jej prvá stovka a nahovára nám, že pred rokom prešla svojich prvých 20 km. Musím jej stíhať stoj čo stoj. Majka ešte na ochranu privolala Buškyho, ktorý z nejakých záhadných dôvodov trucoval či vôbec ísť na túto exkluzivitku ale tiež nakoniec poddal. Doplnili sme to celé Tomášom Ka, taktiež prvostovkárom, ale gény tam tiež budu, keďže len pred nedávnom som s jeho strýkom pučil na Lavarede. No a posledný špeciálny člen bol Julkin Juro, ktorý predčil vari aj slávny výrok Kuba Ka, že on musí ísť rýchlejšie aby sa potil. Juro zase sa necíti,že niečo robí dokým nemá tepy 180.

Keďže Východniarska 100vka je na mieste kde sa bežne pracujúci človek nemá šasncu dostať v aspoň trochu normálnom čase tak som šiel do Prešova sám. Celá moja partia má asi milióny a nemusí pracovať. Alebo žeby som bol ja taký zúfaly?

Stretáme sa až v Prešove. Ja som bol ešte odniesť auto do Košíc do cieľa s tým predpokladom, že v nedeľu ho už tam nebude mať kto ísť zobrať a ja som rýchlo valil na vlak. Škoda, že to, že Ryba Anička je vlastne v Ťahanovciach, kde mi stal osobák, som sa dozvedel až v nedeľu. Nevadí 3 kilometrová prechádzka po piatkových prepchatých cestách s 10 kilovým batohom tiež mala čosi do seba, Vystúpim v Prešove a to isté sa opakuje tam. Chcel som veriť, že vystúpili na hlavnej stanici alebo, že im vlak už ani ďalej nešiel alebo ušiel, ale keďže boli medzi nimi rozumní ľudia, vystúpili správne a ja som musel za nimi bežať.

Ešteže Belo na prezentácií tak urpútne vysvetľoval každému, že treba ísť po červeno bielych fáborkach a stihol som ich ešte v rade. Prezentli sme sa, vybalili na izby a pobrali sa žiť. Aaale kde žiť. Jesť a piť. V meste sme zúfalo zase prešli aspoň 2 kilometre, kým sme našli našu vysnívanú reštauráciu. Boli sme kdesi v podzemí. Netuším ako sa to tam volalo ale jesť nám teda chutilo. Zase sme nemohli jesť ako normálni ľudia ale každý si musel objednať dve porcie. Potom to dopadne tak, že posledný kúsok pizze ako dezertu som jedol asi kilometer od reštaurácie zase opitý z jedného piva.

S Buškym máme budík na 5:00. Budík mi ani nebolo treba, keďže som bol tak prežratý, že som celú noc skoro nespal. Ešte si pamätám ako som sa o druhej v noci išiel prejsť, čo som sa v tej posteli nudil. A odratával hodiny kedy už konečne zazvoní budík.

Vstávame teda o piatej a čo? ..nestíhame. Tlačím povinnú výbavu do 3 litrového salomon batohu. Trojlitrový batoh je na stovku už dosť hraničný ak nie podlimitný, Ostatné veci čo som tam nenarval som si dal do dropbagu. Na V 100 si človek mohol teoreticky dať veci na každú občerstvovačku. Aký luxus. Ok veci odkladám na 85 km na chate nad Zlatou Idkou. Aj čelovku. Čiže sa musíme ponáhľať. Minulý rok som tam bol asi o 11tej ak nie 12tej v noci. Teraz máme ale iné predsavzatia.

Spravíme zopár štartových fotiek celá naša skupinka spolu, s tými lepšími zo štartového poľa spraví Markíza rozhovor a ideme, Juro zaháji útok na 60tý kilometer, prepáliť a potom sa doplaziť a my sme sa pustili do mohutnej chôdze hore na kalváriu. Z druhej strany kúsok zbehneme po asfalte ale potom už zase hore a mimo mesta do hory a lesa. Tam nás ohejtuje Julka, že s nami nechce ísť, že si ide svoje tempo a spomalila. Zostali sme teda 4ria. Ja, Majka, Bušky a Tomáš. Raz išiel jeden vpredu, inokedy druhý. Neskôr sme dobehli aj Evku Ka, Deni Ve, Dalimila Ha a mnoho ďalších, Stretli sme aj Jara Ka. S Jarom a vari aj na tom presne istom mieste ako minulý rok som slávil tiež svoje výročie prvého stretnutia. To bola hneď vtedy pre mňa legenda. Len vtedy som ešte úplne netušil čo to je zač. Ešte doteraz si pamätám rozhovor spred roka ako mám ísť na hody na Mátru alebo ako sme miunle hľadali kontrolu medzi Prešovom a Kysákom. Tento úsek aj teraz ušiel rýchlo. Stále sme čosi vyprávali a kilometre odsýpali. Ani sme sa nenazdali a boli sme v Kysáku na občerstvení.

No a teraz to príde. Vyťahujem nový ešte nepoužitý úžasný výtvor ľudskej civilizácie. Julka bola pred 100vkou na nákupy a natrafila na skladací pohárik. Neviem či na 100vke človeka niečo viac poteší ako práve toto žlté zjavenie. Celý čas som ho niesol vo vrecku kraťás a keď prišiel smäd tak stačilo trošku pohnúť rukou a už sa mi liala božská tekutina ako prvému na občersvovačke. Žiadne objemné abnormálne fľaše, žiadne neforemné poháriky. Vrelo každému odporúčam. Ani vo sne mi nenapadlo, že to bude pre mňa na najbližšie mesiace najväčšie šťastie čo ma postihlo. Normálne si ho mám chuť aj na kofolu alebo pivo vždy brať zo sebou.

Ok, vypil som jeden náboj vo forme Red bullu a mohli sme začať pučiť na Kysacký hrad, Ževraj. Ja som nevidel nič iba skaly na zemi. Ale bolo tam nádherne, Terén bol technický. Strmý. Potom sme trošku zbehli krásnym strmým chodníčkom a už sme boli opäť na minuloročnej trase. Čakalo nás dlhokánske postupne stúpanie kdesi až na sedlo Repy, ale ešte predtým sme pofotili krásny výhľad z Jánošíkovej bašty s výhľadom na Malú a Veľkú Lodinu a kľukatiací sa Hornád. Zaujímavé, že Jánošíka majú aj na východe. Od bašty sme postupne stratili Buškyho s Tomášom. Stúpanie nebolo prudké tak sme sa snažili natiahnúť krok ako to len šlo. Ako sme vyšli na Repy začalo tiahle klesanie až do Jahodnej. Keď svietilo slnko išli sme až omdlieť od tepla, keď zašlo, začalo fúkať, a zase sme mrzli. Na východe, ako sme si všimli, majú silno vyvynutý umelecký zmysel pre názvy kopcov. Ten najfascinujúcejší názov bol určite kóta 703.

Na Jahodnú som dobehol skoro šprintom. Zahodil som batoh a utekal na záchod. Hneď sa bude lepšie pučiť hore zjazdovkou. Stretáme tam Jura. Už druhýkrát. Prvýkrát nás opäť obiehal, okrem štartu, ešte kdesi pred Kysákom. Veľa ľudom sa trasa tak málila, že behala všade tade naokolo aby im stačilo. Belo, na budúci rok by si to mal predĺžiť. Nechaj si poradiť od kufrovačov, Majú určite príjemné spomienky. Postupne nás dobehla aj Julka. Na Jahodnej som si dal aj chladený radler. Kokoos. Veď oni ma upozorňovali. Bolo to tak studené, že mi mozog mrzol. A potom človek musí parťáčku nahánať.

Výstup hore povedľa zjazdovky je síce strmý, ale takto občerstvený to nerobí žiadny problém. Potom už iba postupne stúpanie a kde tu klesanie po zvážnici na Lájošku. Veľmi pekný, behateľný chodník. Majke ale začína strečkovať členok. Podľa všetkého topánky nesadli úúplne najlepšie. Trošku musíme spomaliť. Na naše prekvapenie Lájoška prišla veľmi rýchlo a nečakane, Myslel som si, že si aj tu dám niečo od smädu ale bolo to tak rýchle, že ešte som neprestal sníť o radleri z Jahodnej. Nasledujúci úsek už aj z minulého roku mi príde dosť nudný, Stále a stále po zvážnici. Neviem či nie, možno už pred 8mimi rokmi, som tadiaľto asi bicykloval na Košickom MTB maratóne. Na Idčianskom sedle stretáme Jura, Ťahajúc nohu za sebou. Vyzeral ako ranený vojak na úteku pred Japoncami z Iwo Jimi. Pýtame sa ho, či ho niečo trápi. Ževraj mu odišiel kĺb. To nie je bohviečo pri behu. Ešte keď sa jedna o bedro. Jeho plány z prepálenia sú teda na konci a teraz nasleduje tá ťažšia časť. Dopraviť sa z kopca nejakým spôsobom do Idky a odtiaľ do cieľa. Samozrejme Juro to zvládol. Prúser je že iba potiaľ. Ale zdravie je oveľa podstatnejšie a aspoň sa z nás mohol v noci trochu krásnejšie vyspať.

Následný zbeh až do sedla pod Suchým vrchom bolo trápenie. Majke odchádzalo už aj koleno. Musime viazať. Samozrejme ultráci majú vždy pri sebe štvoro nožničiek a nožík na prežitie a tak na trhanie obväzu musím použiť svoj aj tak napoly rozštiepený zub. Namiesto toho aby sa obväz roztrhol sa mi iba namotal medzi zuby. Ale nakoniec ako "pravý" Gryllsovia sme si nakoniec poradili a už tu mám vedľa seba aj druhého vojaka z frontu. Ďalšia krívajúca postavička. Dobehla nás celá tlupa, Pripadalo mi to ako keby sa cez nás išla prehnať tlupa praľudí utekajúcich za potravou a nás tam chceli nechať hladných. Nič, pozbierali sme všetky svoje sily čo sme mali a nedali sme sa predbehnúť. Vybombili sme to na Suchý vrch, Úplne nepouživaný chodník. Dosť ťažko sledovateľný, ale ak nebehám ako zmyslov zbavený tak sa dalo v teréne orientovať. Prešli sme asi 2 kilometre kraánou divou bujačinou a o chvíľu pôjdeme na chodník ku Murovanej skale. Áno, ale koho napadne, že chodník nejde hore do neba? Po 20tich výškových metroch sa mi to nezdá ..tu som minulý rok nebol ..nevidíme odrazky. Dole vidíme Dalíka s Evkou ako si pokračujú rovno a nie za nami do neba. Ešte je na nebo asi čas, Zhučíme tých 20 metrov za nimi a spolu aj s nimi traverzneme až ku Murovanej skale a Turniskám. Tu bola najväčšia záludnosť všetkých ľudských čias. Kontrola bola asi 50 metrov mimo chodníka. Bola aj asi označená, ale koho napadne, že nemáš ísť krásnym chodníkom ku nádhernej skale ale kdesi do lesa? Ešteže nás Dalimil zachránil. Asi by sme sa tiež prešli z dola ako väčšina naspäť. Mali sme obrovské šťastie, že sme tam mali Dalíka.

Turniská ako lezecká oblasť so skalnou bránou je asi najkrajšie miesto celého preteku, Keby bolo času alebo by to nebolo tak ďaleko od mojej domoviny, tak tam chodím ozaj že často ..možno aj lezec by sa zo mňa stal a nie stovkár. Pod skalou ešte zo 2 kilometre asfaltky a sme v polke trasy na Kojšove. Hlceme vývar o ktorom nám básnili už od začiatku heslá z kontrol v lese. Belo nám vyskladal z jednotlivých kontrolných slovičiek našu polievočku v Kojšove. Peťo Ka zachraňuje druhým obväzom Majku pred agoniou z boľavého členku. Ale predo frontový vojak sa nevzdáva. Dodá sily chlebmi s nutelou, ovocím a inými šmakmi. Ja si do hlavy natlačím druhý náboj v podobe Redbullu a môžeme vyraziť. Z našich parťákov nikde nikoho. Ako sme sa potom dozvedeli všetci išli naspäť po kontrolu na Turniskách.

No a teraz ide asi najkrutejší úsek. Možno pre nás ani nie tak tým, že stúpanie. Aj keď to stúpanie ma zo 10 kilometrov. Ale hlavne tým, že máme pokazenú nohu. Za striebornou prišla trošku depka ako si uviazať obväz. Nakoniec to vyhralo neobviazať si to radšej vôbec. Vyzerá, že bolesť aspoň trochu prešla. A už opäť sme šli ako ľudia. Ale tomu predchádzalo, že Majka si začala spievať People, people, people, ...no lenže ja som počul trošku pejoratívnejšie slovko. Vravím si, kúrnik to ma Majka až také bolesti, keď mi tu nadávaja slovo za slovom? ..nič ,,Majka veď ono to až také zle nie je ..pôjdeme tak ako to ide a keď to nepôjde tak ultrákov je požehnane. Nabudúce to isto pôjde. Majka netuší o čom točím, ok, trošku som zle započul.. Začalo pršať. Dávame na seba pršiplášte, lebo aj zima začína keď vietor zafúka a už sa nevieme dočkať toho čo bude hore. Po ceste stretáme nejakého dunča a za nim hubárov. Zisťujem, že je to môj nový kolega. Prehodíme pár slov, poviem mu že ideme do Košíc, tak skoro odpadol. Zvláštne. Keby som bol viac v poriadku tak sa ho aspoň spýtam či huby rastú, takto som vyznel ako namyslený, nafúkaný bežec, čo che iba o sebe počuť a na jeho otázky som iba niečo bohapusto bľabotať. Dúfam, že to dávalo aspoň trochu zmysel. Po Obrázok to šlo neskutočne dlho. Keď sme ale uvideli na rozkokošníku čas 1:55 na Kojšovú hoľu, skoro nás hodilo o zem. Nasledovala najrozbitejšia cesta pod slnkom alebo tu skôr pod hmlou. Predychávame krízičku. Vyberáme ďalší náboj. Prebijeme sa čučoriedkovými poľami. Dodáme energiu z gumených medvedíkov. Trošku sa poprechádzame po holi, kade tade, kade netreba. Poobzeráme, kde tu, akú majú hmlu a keď sa jej konečne nakocháme poberieme sa už konečne správne na vysielač pre kontrolu.

A kade teraz? ..chodníkov tridsať päť. Opäť trošku obzrieme aj túto stranu Kojšovky a potom sa konečne poberieme po žltej dolu ku chate Erika. Nás tam nik nečakal. Každý vravel o luxusnom pohostení. Ale my sme ich aj tak nechceli. Chceli sme byť konečne preč z tejto "nádhernej" hmly a vetra. Pocupitali sme to hrebeňom až po Spálenicu a potom prišlo to čo každý očakával. Cca 10 km zjazdu. Nožička stále prostestovala. Bežať sa nám nedalo vôbec. Bolo to také 7 km/h pohupovanie sa z nohy na nohu a  stáále dole a dole. Nebol to vôbec ľahký úsek. Minulý rok som bol dotiaľto v pohode. Ale potom som to zošupoval možno za hodinu až na chatu VSŽ a prišla krízička. Teraz to bolo síce na dlho ale myslím si, že sme si tým odložili kopec síl na posledné kilometre. Začína byť tma. Majka má čelovku v batohu, ja v drop bagu. V lese pred deviatou už bola taká tma, že vyťahujem mobil a svietim bleskom. Posledný kilometer sme zbehli takto už po tme.

Na občerstvovačke sa vykecávame, oddychujeme, dobíjame všetko čo ide, Keď tu zrazu mi napadne zavolať Julke ako jej to ide. Vraví, že je kilometer od občerstvovačky. Ledva stihnem zložiť telefón a hľa Julka. Ja, ako zvyčajne vykecávam už pekných 15 minút. A voda nenabratá. Pivo nevypité. Veci všade po lavičke rozhádzané, Majka šupuje ďalej. Pozdravím Julku a utekám dnes za Majkou. Samozrejme som si nechal na sebe mikinu, lebo sedieť bola zima, ale teraz som sa cítil ako keby som postupoval do pekla. Tak začali kúriť. Bežím a bežím. No ale na konci Zlatej Idky je to už neunosné. Konečne dopíjam plechovku, lebo behať s ňou nebolo to pravé orechové, Hádžem Mammutka na batoh a idem pučiť otrasnú rovinku po lesoch ponad vodnú nádrž Bukovec za Majkou. Hneď za dedinou potok. Celkom slušný výkon prejsť na druhu stranu so suchou nohou. Trojlitrový batoh spolu s mikinou mal asi 5 kilo. A zase. Suché zipsy na nastavenie ramien sa začali rozopínať. Skoro mi zostal batoh v potoku. Chytro som sa snažil všetko vypiť aby som ho trošku odľahčil. Hnevajú ma tie ramená na suchý zips kvalitne. Po asi 3 kilometroch urpútneho behu konečne dobieham Majku. Fuu, nemám väčšinou vo zvyku behať na 90tom kilometri. Ale išlo to parádne. Ťažko povedať koľko by som takto vydržal. Jediný problém boli opäť ako pred rokom chodidlá. Väčšina bežcov prechádza na takomto kilometri z behu po špičkách na päty. Mňa už tak pálili päty, že som konečne začal chodiť krásne. Nejak sme to zdrkotali do Bukovca. Neviem či ten pes čo som počul tohoto roku čo štekať v dedine, nebol ten istý čo aj pred rokom. Normálne som mal dejavu. Veľmi krásne spomienky som mal aj na minuloročný prechod cez lúku medzi Bukovcom a Nižným Klátovom. Minulý rok krásne padali Perzeidy. Tento rok bolo asi aj trochu zamračené, ale hlavne sme nešli ako zombíky a nebolo čas vykrúcať hlavu do hora. Zase raz sme mali krásny zbeh cez malinčie ale o chvíľu sme boli v dedine. Ešte bolo treba ísť okolo krčmy dosť prudko do lesa, potom lúčka s tromi stromami na poli a tristo odrazkami. Prešiel som okolo tých stromov asi tridsať krát či tam nie je kontrola ale nič. Zachviľu sme vošli do lesa a tam ozaj bola na strome kontrola. O pár metrov bola kontrola Klátovianka.

Na kontrole sa nezdržujeme moc dlho. Aj keď.. sedí sa mi tam veľmi príjemne. Po chvíli prišiel Jaro a vraví, že Julka je tam coby-dup. To už Majka vyskočila z pohodlného oddychu a valila ďalej. A ja čo? ..mňa tu nechávaš? ..nič ..bež si ..mne tu je dobre ..ja som si zaplatil, tak to musím prejesť. Pokecám samozrejme s Jarom, či kontrolou a pomaličky sa poberiem. Haa, že pomaly. Je pravda, že keď som sa zodvihol tak to bolo dosť žalostne na pohľad a na ponáhľanie to ani z ďaleka nevyzeralo ale ako som vyšiel z bráničky na cestu tak som sa rozbehol. Tempo na vyše stom kilometri pod 5 min/km a chlapík čo bol za mnou nie a nie zmiznúť. Kuuurnik, ako sa ho mám striasť? Už keď som začal bežať tak si teraz nejdem robiť hanbu, že ma opäť predbehne. Jaaj, keby aspoň do kopca sme nešli. Kedy bude ta Majka? ..keby ma aspoň ona vyslobodila pred tým stíhačom. Ale Majky nikde. Aj ona celý čas bežala? ..to tu už tým ľuďom ozaj šibe takto po polnoci? Po možno dvoch kilometroch zbadám nejaké poletujúce svetlo po ceste. Háá, mám ťa Majka. Opäť ale preťahuje nohy. Ale niee to si iba vyberala chlebík z batohu. Tak je dobre. Potom si spomenula ešte na náboj, že si odložila na najhoršie a už sme mali opäť krídla. Chlapík nás dobehol ale do kopčeka na sedlo pod Kamenným hrbom nedokázal tak fučať ako my a trošku sme mu ušli. Na hrebeni nás ale obehol. My sme zase obehli Maroša Ef, ktorý už išiel trošku pomalšie.

Po hrebeni sa dalo aj pobehnúť. Vždy som šiel pred Majkou a keď sa dalo tak som si stále držal väčšiu medzeru aby Majka videla, že ma má dobiehať :D ..celkom nám to išlo. Niekedy, keď som sa už dostával do bezcitového stavu tak má zozadu prebralo skoro už do ucha heja, heja, ideme, žiadne flákanie.V Bankove to žije. V každom hotele párty v plnom prúde. Kokóós, nejdeme? ..myslíš, že moc smrdíme? Minulý rok už bolo na tomto mieste svetlo a všade mŕtvo. Teraz po druhej to tu žilo. Z Bankova ide špeciálny zjazd do Čermeľu. Asi nikdy som nemal takú chuť podvádzať ako tentoraz. Prečo ísť tým rozbitým chodníkom ponad cestu, keď hneď vedľa mám asfaltku? ..no na budúci rok by som tam dal určite kvôli mne tajnú kontrolu. Začala mi dochádzať ešte aj čelovka. Čo mám robiť? ..idem utekať dolu a dokým Majka dorazí vymením baterky. Noo.. to bol teda nápad. Ponáhľať sa bez svetla. Ani netuším, kde tam bola kontrola. Vymením dole baterky, Majka ma ošupuje hore do kopčeka a ja pučím za ňou. A kontrola??? ..kde je kontrola? Kričím za Majkou. Že ju má. Fuu, skoro ma smrtka prešla, že sa budem vracať naspäť dole do Čermeľu. Strmák sme vybombili, ale potom prišla dlhočizná rovina na hrad. Ale keď som uvidel hrad tak mi bolo jasné, že už je to tam, posledné výškové metre. Pekne po schodíkoch pochodiť celý hrad. Hlavne schody dole vo svetle čelovky vyzerali ako rovina. Alebo už iba ja som mal prelúdie? Minulý rok sme hľadali peň na hrade asi pol hodinu ..teraz sme už vedeli, že je ukrytý až 100 metrov pod hradom. Zistili sme taktiež, že česi netušili čo je to peň, dokonca, že nemajú ani ekvivalent tohoto krásneho ľubozvučného slovenského slovíčka. Zjazd z hradu bol asi trikrát strmší ako minulý rok. Cítili sme sa ako keby sme schádzali do Košickej rokliny.

Konečne asfalt. Konečne oddych pre moje rozbité spodky nôžok. Minulý rok sme sa po Košiciach vliekli asi hodinu. Teraz ..Majka za nami uvidela vo svahu čelovku. Aaaa, a už sme bežali ako zmyslov zbavený. Skoro sme celý sviečkami vysvietený chodník kilometer a pol pred cieľom posfúkali. Len tak vial vietor vo vlasoch ako sme valili. Ok, ale stačí nie? Poďme sa trochu ešte prejsť okolo Hornádu čo Ty na to Majka? ..tak sme sa asi kilometer spolu prešli ale nakoniec poslednú stovku sme dali asi za 10 a pol sekundy ..a sme tam. Cieľ je náš. Belo nám gratuluje. Gratulujú nám a prvejchtivší. No ak sa dá za gratuláciu považovať zhejtovanie, že prečo som nedoniesol košík húb a desať litrov čučoriedok. Padali návrhy aj na vylúčenie z preteku. Rišo? ..a prečo som už nemal uvarenú nejakú hubovú praženicu a zavarený pohárik čučoriedok od Teba? ..čo si tam robil 4 a pol hodiny? 6 minút po nás prišiel Jaro Kováč. Ahaa, tak to bola tá čelovka vo svahu čo nás naháňala. O nejakú trištvrte hodinku prišla Julka. Keby neprehliadla kontrolu na Turniskách myslím si, že by sme všetci možno pučili ešte aj za Evkou. Hmm,, alebo by to dopadlo tak, žeby sme sa spoločne spustili a došli do cieľa s o hodinu horším časom. Nakoniec na prvom mieste medzi ženami skončila Gabika, potom Evka, za ňou na krásnom tretom mieste na prvej stovke Majka a Julka to vypučila taktiež krásne na štvrté miesto. Ja som to dopučil medzi mužmi na 18té miesto. Ja som sám zo sebou spokojný, Veď po dlhom čase stovka čo som došiel.

Trošku som nedomyslel, že tento rok prídem o 5 hodín skôr ako minule a že karimatka a spacák by boli teraz dobrými kamarátmi. Nevadí, budeme sa socializovať. Celkom to šlo, lenže potom sa pobrali spať aj legendy a bolo po zábave. Čakáme stále na Buškyho a Tomáša. Bušky prišiel skoro vysmiatý s Ľubom O a o nejakú polhodinku na to prišiel aj krívajúc Tomáš Taktiež dokončil svoje prvé ultra. Verím tomu, že ho takáto krívajúca skúsenosť neodradila a pridá sa aj nabudúce,

Čo dodať? Východniarska stovka je proste východniarska. Je proste nezabudnuteľná a jedinečná. Je úžasná svojom komornou atmosférou, ktorá sa už na slovenských akciach skoro úplne vytráca.Ešteže je až tak na východe, že sa tam dostanú iba ozajstní fajnšmekri. Verím tomu, že aj do budúcich rokov si udrží túto výnimočnú pečať a možno to bude jediná stovka na ktorú pôjdem aj tretí raz v poradí. Už len pre ten bazén čo nám opäť tento rok nevyšiel. Takže čo? ..tešíme sa už teraz na budúci rok :)

http://dobrodruzstvavteniskach.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.