Ako som sa kochal na Swis alps 100...
Marián Bugoš
Sviss Alps 100 boli druhé stomíľové preteky v mojej amatérskej bežeckej kariére. Predtým som absolvoval niekoľko slovenských stoviek v Slovenskej Ultratrailovej Lige a pri prezeraní si webovej stránky SUT som čítal články o zahraničných pretekoch, z ktorých jeden bol o tejto Švajčiarskej výzve. V roku 2020 celý svet ovplyvnil Covid a neobišlo to ani tieto preteky, ktoré sa presunuli na 13. august v tomto roku, „ takže bola možnosť viac natrénovať“.
Ako sa blížil termín behu, moje počiatočné tešenie sa na švajčiarske Alpy vystriedal rešpekt pred alpskými kopcami. Štart a cieľ boli v dedinke Fiesch v športovom rezorte, kde bolo zázemie celej akcie, ktorej súčasťou boli tri trasy v dĺžke 50, 100 a 160 km. Moja stomíľovka, na ktorej som štartoval, mala presne 158 km s celkovým stúpaním 9850 m. Pri pohľade na profil trate som si dal za cieľ zdolať - postupne - šesť kopcov a dôjsť do cieľa v čo najlepšom čase.
Štart bol v piatok o 8:30 a po miernom zahriatí sa začalo prvé stúpanie na hrebeň k prvej občerstvovačke, ktorých bolo celkovo pätnásť. Môže sa zdať, že je to veľa, ale kto potrebuje, využije a kto nie, môže ňou len prebehnúť. Potom sme prechádzali cez lyžiarske strediská. Je bežné, že sa tu pasú kravy, alebo ovce a bežecká trasa, teda turistický chodník, prechádza cez oplôtky.
Z hrebeňa sme zbehli do vedľajšej doliny, cez ktorú sme prešli po prvom z troch visutých mostov ponad potok z ľadovca. Nasledovalo ďalšie stúpanie s najvyšším bodom na trase 2789 m n.m a potom zbeh k priehrade. Prebehli sme priehradný múr a hneď strmý stupák, v ktorom som sa už prestal kochať okolím. Slnečné dovolenkové počasie a kopec dali zabrať. Nevedel som sa dočkať občerstvovačky. Sklamaný som tam zistil, že sadnúť si môžem na zem alebo na kameň a ponuka bola tiež skromná. Doplnil som tekutiny a v miernejšom stúpaní pokračoval ďalej traverzom okolo kopca Eggishorn. Tu sa ukázal ľadovec v plnej kráse a nedalo sa zase nekochať tou masou ľadu a snehu.
Striedali sa pekné úseky s menej peknými, mne sa najviac páčil úsek po občerstvovačke Gletscherstube. Po zbehu som sa dostal na chodník upravený lavičkami, rebríkmi a schodmi, ktorý sa vlnil hore dole po skalách a ukončil ho druhý visutý most s ešte väčšou hĺbkou pod nohami, ako pri tom prvom.
Zotmelo sa, kilometre v tme ubiehali akosi pomalšie. Značenie nič moc. Či idem správne som si občas kontroloval na mobile cez aplikáciu, pomocou ktorej mohli sledovať ,ako sa bežcom darí, rodina alebo fanúšikovia. A v bufete na 64. kilometri som zistil, že nemám mobil, zle som zapol vrecko, tak vypadol. Našťastie ho našiel bežec za mnou. V ďalšom stúpaní, keď som sa potreboval vydýchať, sa dalo kochať len nočnou oblohou.
Prišlo ráno, dal som nejaké raňajky a vo svetle vychádzajúceho slnka bolo aj to piate stúpanie krajšie. Na občerstvovačke Binn bola super nálada, baby si ju pri muzike užívali, kto chcel mohol si dať urobiť masáž. Mne urobili dobré varené zemiaky a bujón. Po zistení, že dva nechty na nohách to už majú zrátaná, som sa obul a chvíľu si oddýchol. Priebežne som bol na 34. mieste, tak bolo treba ísť ďalej. A zas do kopca.
Počasie bolo exkluzívne, až moc slnka, zišiel by sa aj opaľovací krém. Hlavne uši a plecia si to odniesli. Posledné stúpanie bolo také zdvojené a ten posledný kopec býva asi vždy najťažší... Bol odtiaľ pekný výhľad na mesto Brig. Južný svah a slnko pieeklooo... Už som sa prestal kochať, neviem, či som nepoužil aj nejaké vulgarizmy. Hlavne, keď som zakopol tým pokazeným nechtom o kameň. Na občerstvovačke Breithorn som si ho zalepil, zas som si mohol sadnúť len na zem. Ďalej ma čakal asi 9 km dlhý zbeh, z ktorého som mal obavy, že čo to bude. Na moje prekvapenie to bola pohodová štrková cesta z farmy, ktorá sa vlnila dole kopcom. Nikoho som za sebou nevidel, ale kedže to dolu išlo samé, pustil som nohy, nech si idú, aby ma niekto nedobehol. Dokonca sa mi podarilo aj predbehnúť štvorčlennú skupinku, čo si to vykračovala dole.
Na ostatných dvoch občerstvovačkách som sa moc nezdržoval, veď posledných 15 kilometrov už „dáko zvládnem“, tak nech to už mám za sebou. No keď ma 8 km pred cieľom predbehla dvojica domácich Švajčiarov, povedal som si, že im to nedám len tak zadarmo. No na rovinke, kde som to chcel ešte rozbaliť, som ich už nedobehol a do cieľa dobehli päť minút predo mnou. V cieli som zistil, že to bola prvá žena na 100 km trati spolu s parťákom. Aj sa mi zdalo, že im to ide akosi ľahšie, ako mne.
Do cieľa som sa dostal za 37:15 a bolo z toho 24. mieste celkovo. Spokojný s výsledkom a s tým, že je koniec, som si vychutnal švajčiarske pivo a klobásku a išiel som spať. Na druhý deň som vyviezol lanovkou až hore a ešte raz pokochal tými švajčiarskými kopcami.
Poďakovať by som sa chcel Slovak Ultra Trail, vďaka ktorému som sa sem dostal a odniesol si silné zážitky z tejto trate, kde tak ako v živote - aj tu sa striedali ťažké úseky, kde to akosi nejde, s tými, kde to išlo samé.
A pochváliť organizátorov slovenských ultrabehov, pretože trate a organizácia sú na svetovej úrovni.
.jpg){kind=logo}
