Dorota

Radovan Harach

Dorota je jedným z dlhoročných diaľkových pochodov v Malých Karpatoch – založil ho Kazimír "Kazo" Linek (1929 – 2012) ešte pod TJ Union. Tento rok sa konal jeho 34. ročník organizovaný pod OT TJ Iskra Matador.

Trasa Doroty vedie lesmi Malých Karpát, zväčša veľmi dobre známymi miestami, ktorými sme prešli už asi stokrát, no vždy budú mať svoje čaro. Hlavne v zime. Tá je tento rok na bratislavské pomery veľmi štedrá, čo sa týka snehu, takže bolo jasné, že pochod bude skutočne zimný, ako má byť.

Na pochod, ktorého bolesťou je tak, ako aj u mnohých iných malokarpatských a slovenských diaľkových podujatí, slabá propagácia, sme sa vybrali s Aďou (TK Filozof) a jej kamrátkou Elenou. Okrem nich účasť cez Facebook event (aspoň takýmto spôsobom sme sa pokúsili o akcii trochu viacej informovať) ohlásil aj Vlado Ravinger a Maťo Slivka.

V sobotu ráno sme sa v mrazivom ráne stretli v trolejbuse na Kolibu. Na mieste už bol organizátor a čakal nás aj Vlado. Spoločne sme sa zapísali (v zozname už bolo niekoľko známych mien), dali si úvodnú fotku v urban ghetto štýle a vyrazili sme na Kamzík. Čakalo na nás 43 km / +1350 m (organizátori uvádzajú 40 km). Tempo sme nahodili svižné "na zahriatie", i keď na Vlada, ktorý nám hneď zmizol z dohľadu, sme sa ani omylom nechytali. Iná liga. Ja som mal navyše na krku hendikep v podobe hodinového spánku.

Na Kamzíku práve vychádzalo slnko, tak sme sa na minútku zastavili a užili si toto miesto ešte bez návalu mototuristov, sánkarov a kadejakých týpkov, ktorí to tu určite budú celé dnes okupovať. Napojili sme sa na červenú a poklusom sme si to popri výstavnom snehuliakovi, ktorý si zjavne užíval východ slnka, namierili pod Chlmec. 

Po červeno značenej diaľnici, ktorú by sme už mohli hádam chodiť aj poslepiačky, sme sa veľmi rýchlo (sneh bol luxusne udupaný) dostali pred Spariská, kde nás predbehol Maťo Slivka.

Na Vypálenisku sa trasa Doroty stáča doľava na modrú značku ku K1 – Pánova lúka. Tu už bol miesto širokej diaľnice iba úzky chodník, no stále sa išlo veľmi dobre. Modrá obloha, zamrznutý sneh, bezvetrie. Už pred lúkou sme zacítili dym z ohníka kontrolórov – ako som čakal, boli rozložení vo veľkom altánku. Pečiatka Krtka, za poldeci borovičky a niečo na zahryznutie, poďakovali sme a valili ďalej po modrej dole k Vydrici.

V doline viedol vychodený chodník kúsok paralelne s bežkárskou stopou, pričom to vyzeralo, že tadiaľto šiel nejaký nadratý turista – koryto v snehu sa motalo zľava doprava a krížom cez stopu. Vo Vydrici bolo dosť vody, tak sme chvíľu hľadali vhodné miesto, nakoniec sme si pri skoku pomohli mojimi paličkami. Nasledovalo tiahle stúpanie v už dosť hlbokom snehu a krátky zbeh na Bystrické.

Tu sme sa omylom vybrali doľava, chybu sme zistili, až keď sme prišli k úplne neprechodenej modrej značke pod Dračí hrádok. Radšej sme sa kus vrátili a zišli dolinou po zelenej značke. Tento úsek mám veľmi rád, je to taká malá divočina ukrytá v strede Karpát. Dole sme sa napojili na modrú značku a cez Medené hámre sme si to po ujazdenej lesnej asfaltke namierili na Košarisko.

Išlo sa tu veľmi dobre, za kameňolom však cestu zalial na dlhých úsekoch ľad. Každý sme si tu vyskúšali nejaké tie krasokorčuliarske figúry, našťastie bez tvrdého dopadu. Tešili sme sa už do Zapadnutého kúta, čo je štýlový country club a šenk na Košarisku. Pred Košariskom sme stretli opäť Maťa, ktorý sa vracal z kontroly. Vybral si vraj cestu cez Dračí hrádok, ktorá bola v snehu dosť demolačná, preto aj stratil nejaký ten čas.

Jednočlenná kontrola sa nachádzala už na križovatke turistických chodníkov, kde nás chlapík (poznal som ho z Neváhaj a poď!) sklamal – Zapadnutý kút otváral až o 11-tej. To sa nám vôbec nehodilo, nechcelo sa nám čakať v tej kose. Trochu sa medzitým zamračilo a zdvihol sa aj vietor. Tak sme si dali čaj a sladkosti z našich zásob a upaľovali za Maťom.

Po zasneženej lesnej asfaltke sme vystúpali na Salaš. Ešte pred hrebeňom sme stretli batmanov, ktorých sme videli ráno zapísaných z zozname. Na počudovanie išli v protismere. Od nich ma už asi máločo prekvapí, nelámali sme s tým teda hlavu a valili sme ďalej na Nešich. Tu som spravil chybu, po ceste sme sa zviezli až za odbočku kde sa odpája doprava modrá značka, takže sme to mali potom aj s obchádzkou popod Šenkárku a Tri bresty. Cesta bola nad Neštichom aj slušne primrznutá, tak o-pa-tr-ne.

Na Neštichu sme spravili iba krátku pauzu pri bufete Rozmarín, dopili sme čaj a po žltej začali stúpať smerom na Biely kríž. Na zrúcanine hradu Biely kameň sme si zobrali nálepky K3. Ďalej sa už išlo horšie, sneh bol rozbagrovaný a dosť sa to borilo. Poháňala nás vidina polievky a pagáčov vo Včelíne. Okolo troch krížov (červený, kamenný „Od uťatého sromu...“-  a modrý) sme vyšli na asfaltku pre Biely kríž, celkom úľava pre nohy.

Na Bielom kríži bolo národa – turisti, bežkári, cyklisti, asi všetci. Vo vykúrenej miestnosti Včelína sme si však našli v pohode miesto. Po ceste sme skoro nestáli, tak sme si tu dali dlhšiu pauzu. Výborná fazuľovka a plnené pagáče, k tomu pitie, úplná paráda. Včelín tým, že má k dispozícií útulnú a vykúrenú miestnosť v prízemí chaty Klinec, je v zime skvelým miestom na posedenie, aj keby sa vonku čerti ženili.

Od Bieleho kríža nás čakalo ešte zhruba 10 km po červenej značke na Kamzík. Po dobre vychodenom chodníku to už bola pohodička, po ceste som stretol aj niekoľkých známych, ktorí si pešo alebo na bežkách užívali slnečný deň v Malých Karpatoch.

Pred Chlmcom sme sa začali zo žartu naťahovať s bežkármi – oni nás predbiehali v klesákoch, my ich v stúpaniach. Padli aj nejaké poznámky o tom, že kto bude druhý, kupuje pivo. Nechať sa predbehnúť od drievkarov, tak to určite. Do posledného stúpania na Kamzík sme to napálili a o chvíľu sme už pristávali v rovnomennom bufete pri organizátoroch. Bolo tam však totálne narvané, ani sme nerozmýšľali nad tým, že by sme tu ostali sedieť.

S diplomami v batohu sme sa rozhodli, že si trasu ešte trocha vylepšíme a zídeme po červenej značke ku Červenému mostu. Odmenou bol krásny západ slnka nad Karloveskými Karpatmi. O trochu menej nás už potešil zatvorený šenk U Billa, kde sme to chceli po 47 km zakončiť. Čo už. Rozlúčili sme sa teda s Aďou a Elenou na Patrónke s tým, že sa snáď uvidíme na Inovci.

Rado