Lazová stovka 2016

Peter Knížat

Týždeň po Cross Country Baba-Kamzík sa konal ďalší pretek zaradený do Slovak Ultra Trail – Lazová stovka. Na Lazovku som sa veľmi tešil, pretože sa beží v krásnom prostredí Bielych Karpát, Myjavskej pahorkatiny a Malých Karpát. Tento rok sa na ňu prihlásilo až 285 bežcov a diaľkoplazov, čím sa limit účastníkov zaplnil do posledného miesta. V piatok podvečer nasadám na autobus a poďme ho smer Piešťany. V Trenčíne pristupuje kamarát Jakub. Ani sa nenazdáme a po prestupe vystupujeme v cieľovej stanici – Vrbové.

Vrbové pri západe slnka...

Vrbové je krásne malé mestečko, ktorého preslávil predovšetkým rodák Móric Beňovský, kráľ Madagaskaru. Útočisko sa nachádza v telocvični miestnej základnej školy. Keďže je niečo po šiestej večer prekvapení vchádzame do skoro-prázdnej budovy. To sme prišli tak skoro?! Vítame sa s organizátormi a rovno sa odprezentujeme. A čo teraz? Rozhodnutie padlo na pivo aby sa lepšie spalo. Na námestí mi volá Julka, kde som a či nejdeme na večeru, takže sme sa vrátili naspäť do telocvične odkiaľ sme sa v zložení Julka, Evka, Elenka, Valika, Kubo a ja vybrali hľadať nejakú schopnú reštauráciu. Netrvalo dlho a po miernom blúdení sme sa ocitli v miestnej reštike. Po konverzácií a s plným žalúdkom sme sa vracali naspäť do telocvične, kde mala ešte prebehnúť posledná inštruktáž pred pretekom. Po ceste sme sa ešte s Julkou odpojili a išli privítať kamaráta Peťa a jeho psychickú podporu, ktorý v svojich Luna sandáloch plánoval prebehnúť zajtrajších 110 kilometrov. Spoločne sme sa vrátili do telocvične na inštruktáž, pred ktorou ešte prebehlo odovzdávanie medailí CSUT. Po oboznámení konečne spať. Na to, že som si zabudol štuple do uší sa mi spalo pomerne dobre, no len do nejakej 3 hodiny ráno. Štart bol individuálny od 4:30, pre všetkých ostatných bol štart spoločne o 6:00. Keďže som sa o nejakej štvrtej zobudil, konečne som sa v kľude stihol pobaliť a naraňajkovať, na druhej strane neviem, či sa dajú 2 kúsky polystyrénu s čokoládou a banán nazvať raňajkami, no nič. Tesne pred šiestou sme sa dostavili na neďaleký štart. Tam už bolo veľa známych tvárí, no Peťa nikde.

Tesne pred štartom...

Presne o šiestej sme za zvuku zvonov miestneho kostola vyštartovali. Čakalo nás 110 kilometrov počas ktorých sme mali nastúpať 3450 metrov. Štart bol pomerne rýchli. Výraz miestnych kam sa skupina behuchtivých šialencov vydáva v sobotu o šiestej ráno je na nezaplatenie. Prebehli sme okolo miestneho židovského cintorína a ocitli sa na konci mestečka. Chrtov už takmer nebolo vidno. Začali nás hriať prvé slnečné lúče. Prebehli sme cez prašné pole a ocitli sa v lese, kde začal krásny trail. Miernych stúpaní a klesaní bolo neúrekom. Kým som našiel ideálne tempo chvíľku to trvalo, no aj tak mi to bolo prd platné, pretože po nejakých 10 kilometroch ma dobehli Peťo s Julkou. „A ja že ste dávno predomnou...“. Putovanie pokračovalo v trojici - hneď bolo veselšie. Kilometre ubiehali ako voda. Prichádzame do dediny Košariská a príjemný lesný chodník strieda nepríjemný asfalt. Spoza kopca už vytŕča Mohyla generála Milana Rastislava Štefánika, no najprv treba zdolať Bradlo. Sme tu.

Mohyla...

Na Mohyle som sa ocitol asi po 10 rokoch. Tento rok ju uvidím ešte minimálne raz, pretože je štartom júnového Stefanik Trail (144 km/+5400 m). Kúsok za Mohylou sa nachádza prvá živá kontrola - Bradlo (19 km) čas od štartu 2 hodiny 50 minút. Doplníme zásoby, prehodíme pár slov a pokračujeme zbehom do Pripastného. Prechádzame okolo penziónu Stará škola a bežíme ďalej. Vďaka dobrým hubárom sme sa dozvedeli, že ideme zle, takže sme si trošku nadbehli. Cez potok a les sa napájame naspäť na červenú značku a pokračujeme správnym smerom. Takto sa dostávame až do obce Polianka. Po pár metroch sa napájame na hlavnú cestu a na jeden z najnepríjemnejších úsekov celej trasy 5,5 kilometra asfaltu do osady Škarítkovci. Na tomto úseku stretáme aj Valiku, s ktorou sme chvíľku pokecali. Za osadou akosi začínam zaostávať, Julka a Peťo sa mi strácajú. V žalúdkoch nepríjemné stavy, toto nie je dobré. Odbieham kúsok z trasy a vykladám asi raňajky. Žalúdok a hrdlo zostali podráždené, no super toto mi len chýbalo. Veď som nič, načo by som nebol zvyknutý nejedol. Spomaľujem a na chvíľu prechádzam do kroku. V pozadí vidím nejaký hrad, lepšie povedané, to čo z neho zostalo. Skúšam pobehnúť, no ide to len akosi pomaly. Tesne pred hradom sa z cesty prechádza na chodník kde sa nachádza prvá tajná kontrola. Lepím číslo do kontrolnej karty a pokračujem ďalej, vybieham ku hradu a pýtam sa pani čo predáva lístky, kde sa tu nachádza živá kontrola. „No ale to ste zle, to sa musíte vrátiť dole do dediny...“ Super, kto nemá v hlave, má v nohách.

Zrúcanina hradu Branč...

Na kontrole v Podbranči (36 km) som sa zdržal iba chvíľku, pretože som dúfal, že dobehnem Julku s Peťom. Zbieham dole do dediny s názvom Horná Dolina a na kopci oproti vidím dvoch bežcov – Julku a Peťa. Sú dobrých 20 minút predomnou, no s mojimi momentálnymi stavmi ich len veľmi ťažko dobehnem. Trasa pokračuje ďalej vlastným značením, kde sa neskôr opäť napája na červenú značku. Miestnymi kopanicami sa dostávame až do Vrboviec (47 km) na ďalšiu živú kontrolu. Dobrovoľníci sú rozložení pred miestnym pohostinstvom. Žalúdok sa konečne trošku uvoľnil, tak skúšam chlebík s masťou. Využívam služby pohostinstva a uberám sa na trón. Prestávka na WC je prospešná. Radšej spodom ako horom.

Vrbovce...

Trasa pokračuje dlhých 12 kilometrov po nudnej rovine na ďalšiu občerstvovačku. Nudu našťastie prerušuje štátna hranica U Tří Kamenů a zopár českých turistiek. Hneď je svet krajší. Z poza lesa sa vynára romantický Veterný mlyn „Kuželák“. Nádhera, fotím ako japonský turista. Kúsok ďalej ďalšia atrakcia „tajuplný strom“ na ktorom je ďalšia číselná kontrola. Tu stretám aj kamaráta Bela, prehodíme pár slov a pokračujeme ďalej.

U Tří Kamenů...

Veterný mlyn Kuželák...

Tajuplný strom...

Pauza pri kontrole...

Nasleduje zbeh do obce Javorník. Prebiehame ponad jednokoľajku, tú si pamätám keď som cestovával na Moravu. Ešte pred dedinou sa nachádza ďalšia atrakcia – rozhľadňa „Dráhy“. Cez Javorník idem, trošku neisto, no GPS ukazuje správnu cestu. Niekde by tu mala byť kontrola. Na konci dediny stále nič, zneistený pokračujem ďalej, až tam vidím tabuľu rekreačné stredisko Filipov 1 km.

Nad Javorníkom - Krásna Země Česká...

Cesta do neznáma...

Rozhľadňa Dráhy...

Živá kontrola Filipov (59 km) čas od štartu 10 hodín 6 minút. Príjemná atmosféra, pohodlné sedenie, vynikajúci vývar a pivo spôsobovali nekalé myšlienky, že to tu zabalím. Nasledovalo stúpanie na Veľkú Javorinu, tú som chcel stihnúť do tmy, takže po nejakej pol hodine relaxu, opäť na trasu. Po pár kilometroch ďalšia nástraha – mierne podgurážení poľovníci. Opäť sa úspešne vyhýbam. Trasa vedie krásnym smrekovým lesom a za stáleho stúpania sa prechádza na lúky a následne na hrebeň Bielych Karpatov. Chodník na hrebeni, akoby Javorníkom z oka vypadol. Prechádzame cez Dibrovov pomník a po prudšom stúpaní na lúku, kde sa v diaľke týči vysielač Veľká Javorina.

Stúpanie na hrebeň...

Veľká Javorina...

Rozbieham sa k Holubyho chate. Živá kontrola, občerstvovačka mierne vyžratá miestnym sympaťákom - vlkodavom Floydom. Na ďalšiu kontrolu je to 20 kilometrov, takže to bude ešte zaujímavé. Nasledoval zbeh po asfaltke do Cetuny. Keďže sa začalo stmievať, samému sa mi nechcelo ísť, tak som počkal na dvoch chalanov, ku ktorým som sa pridal. Trasa začala ubiehať rýchlejšie. Za dedinou nás zastihla tma a začalo mierne mrholiť. Vytiahli sme čelovky. Moja opäť stagnovala, no batérie sa mi nechceli hľadať, tak že to snáď vydrží do najbližšej občerstvovačky. Najbližšia číselná kontrola sa nachádzala na vrchu ROH. Zaujímavý pamätník SNP, dokonca zachovaný a stále udržiavaný. Pokračujeme zbehom do Lubiny, následne dedinou Hrušové. Čelovka slabla, no už iba jeden kopec. Ďalšia číselná kontrola na, respektíve pod Vaďovským vrchom, už len zbehnúť do Višnového. Dedina stále v nedohľadne, až mal človek obavu, či ide správne. Konečne tam, fajn teraz nájsť občerstovačku, všetky krčmy zatvorené. Kontrola sa nachádzala až tesne pod stúpaním na hrad. Živá kontrola Višňové (93 km) čas od štartu 17 hodín 21 minút. Toľko veselosti na kontrole som veru dlho nevidel, pilo sa, spievalo, možno aj tancovalo, no proste veľmi veselá partia. Nejako sa ani neplánujem zdržať, no čaju sa v takomto počasí nedá povedať nie. Mením baterky v čelovke a v tom volá Julka, že je na ceste do Bratislavy a že Peťo to 2 km pred cieľom zabalil. Po krátkom rozhovore sme sa vydali na poslednú etapu, ktorá sa mala podľa viacerých GPS pohybovať medzi 15 až 19 km. Na Čachtickom hrade sa svietilo čelovkami, takže buď halucinácie alebo mala hradná pani nejakú párty. Ten sme mi našťastie obchádzali. Začal som pociťovať únavu, no s pribúdajúcimi kilometrami sa to skôr začalo meniť na niečo, čo naopak spôsobovalo nával energie a potrebu byť konečne v cieli. Hrebeň bol nekonečný. Po ľavej strane sa začali postupne objavovať dediny, no len nie tá naša cieľová. Prebehli sme Veľký Plešivec aj Salašky, no posledná tajná kontrola nikde, nakoniec bola pár metrov za posledným vrcholom. Postupne sme začali dobiehať ďalších bežcov a pri zbehu som sa odpojil a skúsil bežať, čo to dá, veď do cieľa už len kúsok (keby viem aký, tak sa asi šetrím). Pred Šípkovým som akosi začal cítiť ťažobu na nohách, no tú spôsobovala neskutočne lepivá hlina z poľa. Cez Šípkové sa mi bežalo celkom dobre, no to čo na nás Slavo prichystal za ním zaskočilo asi každého. Hore kopcom po nekonečnom asfalte. Konečne vidím obrysy cieľa. Už len klesanie po hlavnej ceste alejou priamo do Vrbového. Za sebou vidím čelovku. To ma chce vážne niekto pred cieľom obehnúť?! Zhasínam svoju a po tme zrýchľujem do mestečka. Na to, že boli 2 hodiny ráno bola cesta pomerne rušná. Niektorý vodiči boli ohľaduplný a keď som na nich blikol čelovkou stlmili diaľkové, no na niektorých človek mohol vyblikovať koľko chcel mali ťa na háku a ešte ťa vyštvali mimo krajnice. Vo Vrbovom ešte zopár miestnych tlieskalo tým, čo dobiehali do cieľa. Bolo tam viacero trás, no nechcel som riskovať, tak radšej pekne cez kúriu Beňovských. Už vidím školu, posledný kamenistý úsek, na ktorom sme sa s Jakubom smiali, že bude najnepríjemnejší som radšej obišiel. Cieľová rovinka, základná škola, vybieham po schodoch a do cieľa s výskokom. Nohy kričali, no hlava bola v eufórií.

Do cieľa som prišiel o 02:46 s časom 20 hodín a 46 minút.

Lazová stovka bola mojou treťou dokončenou stovkou. Ak sa všetko podarí, ďalšou by mala byť májová Bánovská 100-ka. Bol to krásny pretek, na ktorý sa určite o rok rád vrátim. Slavo a tím odviedli kus roboty, za čo im patrí obrovské ďakujeme.

Ultra trail is punk and punk´s not dead...

Trasa a profil prevýšenia...

Itinerár a diplom...

http://peterknizat.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.