Letecká stovka 2016

Peter Knížat

Po minulotýždňovej neúspešnej Kysuckej 100, ktorú som po 30 kilometroch zabalil som si povedal, že na Leteckú dôjdem aj keby sa mám do cieľa doplaziť. Na plazenie našťastie nedošlo, no pekne poporiadku. Nejaké extra chystanie sa tento krát nekonalo, pretože som mal v podstate všetko zabalené. Nedokončený pretek má svoje pre aj proti :). Takže pri západe slnka som nasadol na vlak a hor sa do Trenčína.

Nosice - západ slnka...

Z Leteckej stovky som mal veľmi zmiešané pocity. Prevýšením, ktoré činí 3750 m síce neznie nejako hrozivo, no pri predstave, že prvý úsek z Trenčína do Beckova (nejakých 20 km) sa beží po rovine sú parametre o to zaujímavejšie. V Sokolovni odkiaľ sme mali štart už v plnom prúde prebiehala registrácia a hala sa postupne začala plniť. Človek sa ani nenazdal a o chvíľu už organizátor rozprával posledné informácie pred štartom. Tesne pred 8-mou sme sa všetci stretli pred halou. Bol pomerne teplý večer, čo naznačovalo aj zopár otužilcov v „letnom“ oblečení. Po minulotýždňovej skúsenosti som pre istotu na 3-krát skontroloval batérie v čelovke - všetko pripravené. Pár sekúnd pred štartom atmosféra začala hustnúť. Presne o 20:00 sme vyrazili.

Tesne pred štartom...

„Hlavne neprepáliť, hlavne neprepáliť“ – opakoval som si prvé metre, tých 20 kilometrov je veľmi zradných. Beží sa mi celkom fajn, kuknem na hodinky a tempo, že 4:40. Takže, pekne podradiť na nižší prevodový stupeň. Na hrádzi ma obieha Julka, prehodíme pár slov, no po prvej kontrole sa stráca v tme. Onedlho počujem ďalší známy hlas, tento krát to bol Dalík s Evičkou, chvíľu bežím s nimi, no aj tí sa mi po druhej kontrole strácajú. Som sám. Čelovky veľa ľudí šetrilo, pretože mesiac bol takmer v splne. Po ďalšej kontrole obieham skupinku Maďarov. Po pár metroch zbiehame z hrádze a čaká nás nepríjemný úsek po asfalte až do Beckova. Konečne, spoza kopca sa vynára hrad.

Hrad Beckov...

V dedine nás na turistickej tabuli čaká ďalšia kontrola. Prvá tabuľa nič, druhá tabuľa nič, dopekla. Obieham bežca a pýtam sa, či ešte nevidel heslo. Zrejme to poznal a povedal, že až na ďalšej tabuli. Opisujem heslo „Strážov“ a pripisujem čas strávený na trati - 02:09.  Za dedinou zapínam čelovku, konečne prvé stúpanie – no krátke.  Na lúke ma mierne zmiatlo značenie, malo sa ísť po modrej značke, no tej nikde. Rozbieham sa teda popri lese dole, ešte že za mnou nejaký dobrý bežec zakričal, že idem zle. Vraciam sa teda na trasu a nasleduje klesanie do Kálnice. Neviem, či sa to zdalo len mne, no dedina mi prišla nekonečná. Bike park a v kolibe prvá živá kontrola. Čaj a chlieb s masťou a cibuľou bolo to, čo ma malo udržať pri živote až do Duchonky. Onedlho prichádza aj Maťo Urbaník, ktorý opäť pomohol bežcovi. Ten musel kvôli zdravotným problémom odstúpiť a pomohol mu dostať sa do Beckova. Vychádzam von, chvíľku zima, no nie na dlho. Trasa pokračuje po modrej značke, ktorá vedie cez zjazdovku, takže zahriatie bolo automatické. Konečne sa zjavili hviezdy, nádherný pohľad, no cesta pokračuje. Akosi tak bežím cez les, z ničoho nič sa predomnou zjavili dve bodky, idem bližšie, hýbe sa to. Líška? Kdeže, zatúlané mača. Rozbehlo sa ku mne a evidentne sa chcelo hrať, za mnou vidím ďalšie čelovky, takže sa radšej nezdružujem, pohladkám ho a pokračujem.

Milá spoločnosť...

Za chvíľku ma dobieha Maťo, tak po ďalšiu kontrolu pokračujeme spolu. Stúpanie pokračuje cez Hraničný vrch (474 m n. m.), Polámaný vrch - kontrola (638 m n. m.) a Ivanov Vŕštek (800 m n. m.) až na Panskú Javorinu (943 m n. m.). Tam stretám dvoch bežcov, slovo dalo slovo a dozvedám sa, že jeden z nich študoval na Stavebnej v Trenčíne, takže chvíľku pokračujeme spolu a spomíname na staré dobré časy. Na lúke pod Javorinou opäť trošku problém s orientáciou, no tento krát ma zachránila GPS-ka. Z príjemnej poľnej cesty sa stáva vrcholne nepríjemná asfaltka. V nádeji, že bude krátka sa rozbieham, no nie a nie skončiť a takto pokračuje až do Kulháňa, kde je ďalšia kontrola. Opisujem heslo a rozbieham sa ďalej, už len kúsok do Duchonky. Začína doliehať únava a spánkový deficit. Keďže mám každých 5 sekúnd zatvorené oči, po ceste idem ako opitý zo strany na stranu. Už ich vidím, konečne živá kontrola. Tesne pred nimi som si skoro vyvrtol členok, neskôr sa dozvedám, že chalani zapadli a auto museli vyťahovať. Duchonka (47 km)  čas od štartu 07:45. Veľmi milí ľudia na kontrole sa hneď ochotne pýtajú, čo si dám – „Niečo čo ma zobudí...“. Cola veľmi nepomáha, tak skúšam kávu, po tej je hneď lepšie, super, tak si prosím ešte ďalšie dve. Hlad akosi neprichádza, no z donútenia do seba dostanem aspoň pomaranč. Pre istotu dávam do batohu plechovku RedBull-u keby bolo najhoršie. Pozerám do pomocnej mapky, aké prevýšenie nás ešte vlastne čaká. Začnem počítať, no zisťujem, že je lepšie začať od začiatku. Za 47 kilometrov sme nastúpali posratých 900 metrov a ďalších 2850 pred nami. Ešte chvíľku pri ohni, no vidím, že dvaja chalani pokračujú a keďže nasleduje trošku orientačne komplikovanejší úsek do Podhradia radšej sa pridávam k ním. Po tých kávach sa cítim ako znovuzrodený, už nech svitá, bude ešte lepšie (snáď :)). Konečne schádzame z asfaltu a cez les, potok (hlavne sa nenamočiť) a lúku sa dostávame do Podhradia. Hlavne nezablúdiť, teraz zo žltej späť na modrú. Prebiehame popod nejakú zrúcaninu. Až pri písaní tohto reportu sa vlastne dozvedám, že sa jedná o Topoľčiansky hrad (to vysvetľuje tie ŠPZ-tky v Podhradí - TO).

Topoľčiansky hrad pred svitaním...

Zbiehame k vleku za dedinou, kde nasleduje ďalšie stúpanie a ďalšia kontrola. Konečne svitá, ten nával energie, ktorý som čakal neprichádza, no pokračujeme. Nasleduje asi 10 kilometrov po modrej značke cez lesy, lúky, chatové oblasti až ku Horárni pod Kostolným vrchom (kontrola). Tak a už len po červenej značky až do cieľa - 45 km s prevýšením niečo cez 1800m. Na rad prichádzajú aj občasné úseky plné blata. Prechádzame cez Veselý vrch (562 m n. m.), pocity sú rôzne len nie veselé. Dostávame sa k chate Šport (čas od štartu 12:19), kde je živá kontrola a teplá polievka. Občerstvenie skromnejšie, no vynikajúci vývar zahrial až pri srdiečku. Na chate som sa trošku zdržal, chalani šli popredu. Vychádzam von a v hlave nemám nič iné iba, že nasleduje najťažší úsek – dostať sa na Inovec.

Ski Bezovec - Výhľad smer Tematín...

O nádherné bežecké úseky nebola núdza...

Ráno bolo pomerne chladné. Pri ďalšej kontrole (Pod Prieľačinou) dobieham chalanov, tí si dávajú pauzu, no mne sa akosi nechce stáť. Bojím sa, že by sa mi ťažšie pokračovalo, tak opäť pokračujem sám. Nasleduje úsek od Sedla pod Panskou Javorinou po Pod Ostrým vrchom, ktorý sa už raz šiel, no v opačnom smere a v noci. Pokračuje sa prudkým stúpaním na hrebeň, na konci ktorého je Inovec.

Stúpanie na Ostrý vrch...

Ostrý vrch (910 m n. m.)...

Občasné stopy snehu na hrebeni. V pozadí Inovec...

Radosť bežať...

Hrebeň je miestami pomerne technický, takže hlavne opatrne. Niečo po 11-tej sa z poza mrakov konečne vynára slnko a nasledujú prvé hrejivé lúče, hneď sa beží o niečo lepšie. Z hrebeňa sú krásne výhľady a tie inovaťou pokryté stromy, no nádhera. Na druhej strane neustále stúpania a následné klesania človeka rýchlo ničia. Nasleduje Rafajova kóta (896 m n. m.) kde je kontrola. Opisujem heslo „Minčol“ a spomínam na krásnu akciu Beh na Minčol 2015. Konečne Inovec. Rozhľadňa ma láka, no kašlem na ňu, ešte nie je koniec a snáď som tu nebol posledný krát.

Inovec (1042 m n. m.)...

Stretám odpočívajúcich bežcov z 50 kilometrovej trasy, ktorá štartovala ráno. Prehodíme pár slov, no ponáhľam sa na chatu kde je živá kontrola. Že ponáhľam, aj by som sa chcel, no to by na chodníku pod Inovcom nemohol byť ľad. Takže pomaličky a hlavne sa nez*ebať dole, pretože mám pocit, že by som sa kotúľal až do neďalekého Selca. Inovecká chata (85 km) čas od štartu 17:08. Na chate som si pochutil na perfektnej zeleninovej polievke. Na záverečnú cestu dobrovoľníci rozdávali jablká - skvelý druhý chod. Čakal nás zbeh do Mníchovej Lehoty. Neviem, čo za špeciálnu ingredienciu dali do tej polievky, no spôsobila obrovský nával energie, takže dole to šlo jedna radosť. Dobehol som Elišku Majorovú s ktorou som následne absolvoval poslednú časť trasy. Z Mníchovej Lehoty nás čakalo ešte jedno prudšie stúpanie na Mackovú (681 m n. m.), no na prekvapenie to šlo celkom rýchlo. Elišku pri stúpaní trápili achilovky, takže chvíľku absolvovala jednonohý barefoot :). Ešte prejsť okolo Čiernachova a následne zbeh na Chatu pod Ostrým vrchom, kde bola posledná živá kontrola.

Pod Čiernachovom...

Chvíľku pauza pri čaji a hor sa na záverečnú časť trasy. Nasledoval zbeh cez Mitickú dolinu do Soblahova, kde nasledovala mierna kritika miestnej architektúry. Odtiaľ po poľnej ceste smer lesopark Brezina, no predtým posledná kontrola na turistickej tabuli nad Soblahovom.

Za Soblahovom. V pozadí Inovec...

Koniec bol pomalší, no Trenčín na dohľad, takže nasledovalo vychutnávanie posledných kilometrov. Záver bol pri západe slnka cez krásnu Matúšovu ulicu a následne kúsok cez mesto do Sokolovne pri mestskom štadióne.

Západ slnka nad Trenčínom...

Cieľová foto s Eliškou...

Do cieľa sme prišli o 17:50 s časom 21 hodín a 50 minút.  

Ako to len zakončiť. Emócie neboli až také silné ako pri prvej Javorníckej stovke, no stále je to úžasný pocit, ktorý sa len ťažko opisuje. Obrovské ďakujeme patrí organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto krásne podujatie nemohlo vzniknúť.
 
Ultra trail is punk and punk´s not dead...

Trasa a profil prevýšenia...

Kontroly s časom od štartu...

Itinerár a diplom...

http://peterknizat.blogspot.sk/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.