Lysohorský čtyřístek

Filip Jánoš

Marec. Nabudený po vydarených tréningoch sa prihlasujem na akciu s mierumilovným názvom Lysohorský čtyřlístek. Koniec júla. Na čo som sa to ja debil prihlásil. Poúčam ostatných, ako si treba určiť reálne ciele a pritom sa mám na 66 kilometroch vyškriabať štyri krát na Lysú horu. Veď trénujem buď na rovine alebo v lese s výškovým rozpätím 150 metrov a môj mesačný bežecký objem je asi 300 kilometrov.

Ubytovanie som zarezervoval v krásnom hotely “U Zlatého orla”. Ari sa síce veľmi páči, ale frfle, že si ho vôbec neužijeme, lebo ja som nervózny a v sobotu budem vstávať pred piatou. Keď sa mi okolo druhej konečne podarí zaspať, sníva sa mi, že blúdim v nejakom cudzom meste. O piatej do seba tlačím suchý rožok so slaninou, druhý s nutelou. Základ je dobrý – aj cukry aj tuky.

Na štarte plno vyrysovaných borcov v kompresákoch, takmer všetci majú paličky a ja zisťujem, že som si nechal v aute mobil – súčasť povinnej výbavy. Bežím po neho do prudkého kopca, po desiatich metroch sa zadýcham tak, že prechádzam do chôdze – super začiatok dňa.

Štartujeme hore zjazdovkou – nebol by to Beskydský pretek bez zjazdovky. Našťastie takmer všetci kráčajú a jediný problém je nenechať si vypichnúť oko “paličkárom”. Krátky zbeh, posledný úsmev od Ari a ideme na to. Dostávame sa na nepríjemne zvlnenú asfaltku, skúmam prvé pocity a príliš dobre sa necítim. Snažím sa presvedčiť samého seba, že to je len preto, že je skoro ráno a bude lepšie. Kochám sa aspoň pohľadmi na hrebeň Malej Fatry. Druhý krátky stupák sa už cítim lepšie a čoskoro sa dostávame na krásny singláč, kde sa konečne ako tak preberiem a začínam si užívať deň. Občas sa pred nami zjaví Lysá hora a a pri pohľade na ňu mi vždy trocha zovre žalúdok.

Pri jednom nepríjemnom tiahlom stúpaní ma predbieha zrelá blondýnka s ľahkosťou srnky. Snažím sa na nenechať sa ňou znechutiť a náladu si vylepšujem dobehnutím borca pred mnou. Prehodíme pár slov, v stupákoch mi ujde, v behavých úsekoch ho ale dobieham. Na zjazdovke tesne pod vrcholom ma predbieha dosť veľa “paličkárov” a na občerstvovačku dobieham okolo 25-teho miesta. Tam mám priložiť čip (v tvare hodiniek na plavárni), ktorý mám na pravej ruke. Namiesto toho prikladám moje GPS Polar a až keď niekomu poviem, že to nereaguje, upozornia ma, že prikladám nesprávne hodinky :) Dávam si banán, melón, colu a do fľaše načapujem jonťák, ktorého príchuť sa mi celý čas nepodarilo identifikovať. Ale celkom mi chutil a nazval som ho gumidžús. Prvé metre prvého zbehu sú utrpením, keďže sa najpopulárnejšia výstupová cesta práve rekonštruuje. Uteká mi skupinka bežcov, s ktorou som bol na občerstvovačke, ale akonáhle sa terén stáva behavejším, pomaly ich dobieham. Aj pri zbehu sa nám ale do cesty stavia výživný stupák, jeho sklon mi však vyhovuje a na jeho vrchole mám celú skupinku na dohľad. Dlhé ale behavé klesanie ubehne rýchlo a čoskoro sme na otočke – smerom nahor. Ešte počas zbehu sa k jednej bežkyni pridal chlapík bez čísla, ktorý sa na mňa počas výstupu tlačí, niekoľko krát mi paličkou buchne do ruky… Slušne ho poprosím, aby sa mi, keďže nie je pretekár, nepchal do zadku. Ostatní sa ho zastávajú a keďže sa mi o tom nechce baviť, kopnem do vrtule. A už nikoho z nich neuvidím – konflikt ma naštartoval a druhé stúpanie sa mi išlo parádne. Dobieham ďaľších dvoch borcov a ze necelé tri a pol hodiny sme druhý krát na vrchole. Dá sa povedať, že polovica pretekov je za mnou. Hore opäť cola, banán, melón, načapujem gumidžús do fľaše, ktorú držím v ruke a vodu do dvoch fliaš vo veste.

Opäť nepríjmené klesanie smerom do Ostravice, množstvo turistov, rozbitý chodník, moc behavé to teda nie je. Našťastie sa to ale čoskoro položí a na dlhší čas sa ocitám sám s Tomášom – prvým bežcom, ktorého som dobehol na začiatku. Kecáme o športe a nepríjemná asfaltka tak ubehne celkom príjemne. Po otočke ešte chvíľu stúpa, pred nami je bežec, ktorý sa snaží bežať, ale zjavne sa vôbec nezvďaluje. Keď prebiehame kúsok od nášho hotela, Tomáš mi práve rozpráva o tom, ako hľadal miesto na spacák v lese. A ja mu ukazujem na 4**** hotel, kde sme spali my :)

Konečne opúšťame asfaltku, na začiatku krásneho traverzu mi Tom hovorí, že skúsme teda bežať, kým to pôjde a ono to na počudovanie stále ide. A borca, ktorý sa snažil bežať hore asfaltkou nechávame za sebou. Po dvoch kilometroch sa nám postaví do cesty riadna stena, ale na jej vrchole je to celkom behavé. Tom si dáva Shlehu (nejaký stimulant) a ja mu utekám. Na rovine stále dokážem bežať hlboko pod 5min/km a tak to využívam. Na tomto type pretekov sú to práve tieto úseky, kde sa dá najviac získať alebo stratiť. Ďalšia stena, ale pred sebou vidím dve koriste. Stále mi to ide, aj keď už mám za sebou maratón a 2500 vertikálnych metrov. Borci sú zjavne pomalší, aj napriek tomu, že majú paličky. Tesne pred ceduľkou s 25 kilometrami do cieľa sedí Slovák a povzbudzuje ma, že idem super a s úsmevom. Ja mu na to že už ma čaká len vzdialenosť ako z Baby na Kamzík. Posledné stovky metrov už nemám čo piť a začínam cítiť únavu, ale hovorím si, že občerstvovačka je blízko a tam sa ako vždy dám dokopy.

Klasické kombo – banán, melón, cola, gumidžús do fľaše, voda do fliaš, pozerám aj na pivo, ale radšej oddolám. Chcel som sa aj trocha umyť od soli, ale zabudol som :) Tak už len dole a potom posledný krát hore. Opäť hnusný začiatok zbehu, teraz ho idem ešte pomalšie, krátky stupák, na jeho vrchole sympatická slečna, ktorá si zapisuje moje číslo a posiela ma rovno dole. Idem po zelenej značke, ktorú si pamätám z pred piatich rokov, kedy som prvý (a do soboty posledný) krát vybehol na Lysú.

Aj posledný stupák kráčam v súvislom tempe, ani raz nestojím, ak sa dá, pobehnem. Po tých masakrálnych zbehoch beriem stúpanie ako oddych, aj keď je to riadna diretissima so 700 metrami na piatich kilometroch. Vedie po najfrekventovanejšej značke a tak miestami musím upozorniť deti, že idem. Tie České na rozdiel od Poľských vedia, ako sa správať v prírode a bez zaváhania mi uvoľňujú cestu. Predbieham borca s gypsom na jednej ruke a čerstvou ranou na druhej. Za ním zbadám ešte jedného, vyzerá dosť rýchlo, ale hovorím si, že to skúsim. Na jednom behavom úseku zrýchlim a už som sa ním a o chvíľu aj pred ním. Zjavne ho to nabudzuje a tak mi až po vrchol visí za zadkom. Pri čapovaní gumidžúsu sa ho pýtam, či to dole doklepeme spolu a Radek súhlasí.

Posledný zbeh už celkom bolí, ale nemám žiaden výrazný problém, ktorý by ma spomaľovaľ. Kecáme o tréningu – ja o tom mojom vo Wolskom lese, on zase o jeho Pražskom na páse vo fitku alebo výbehoch na Vítkov. Cesta ubieha, keď sa trocha dvihne, prejdeme do chôdze. Ale 2 km pred koncom sa dvihne ešte raz a poriadne, samozrejme asfaltka – čerešnička na záver. Hovoríme si ale, že už nás nemá kto dobehnúť, občas prehodíme pár slov s tými, ktorí to vzdali a už len schádzajú do cieľa. Po krátkom singláči, ktorý by ma bavil, keby bol aspoň o 20 kilometrov skôr sa ocitáme pri cieli. Musíme sa tam samozrejme ešte trocha pomotať, kúsok po asfaltke, kúsok po zjazdovke… Radek ma športovo púšťa do prvej desiatky – asi preto, že som bol na Lysej skôr ;) Ďakujem!

V cieli som nechápal, ako mi preteky vyšli. Žiadna kríza, nohy boleli primerane vzdialenosti a prevýšeniu (hodinky ukazovali 3800, Endomondo 3600 metrov). Celé preteky som si užil a okrem začiatku plnom pochybností som ani na chvíľu nepomyslel, že by som nedokončil. Začal som s rešpektom a konzervatívne a hlavne v strednej časti som výrazne získal – postupne som sa prepracoval z 25. na 10. miesto. Najväčší problém som mal s najdrahšou časťou výbavy – vestou Salomon, ktorá ma drala pri krku takmer od začiatku. Nechápem, doteraz som podobný problém nezaznamenal. Nabudúce asi vymením tielko za tričko – ochráni ma zároveň pre slnkom. Osvedčené Pearl Izumi N2 trail držali bez problémov a skvelé kompresné ponožky švédskej značky Seger sa osvedčili na jednotku.

Ďakujem organizátorom, ktorí pripravili krásne preteky a Ari, ktorá ma aj napriek tomu, že občas škrípe zubami, sprevádza na všetky preteky.

https://horskybeh.wordpress.com/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.