Malofatranské peklo alebo ľadová sprcha

Martin Halász

MF100 bola pre mňa značným otáznikom z viacerých dôvodov. Asi najväčší visel nad mojim tréningom. Minulý mesiac som mal problémy s kolenami, mesiac predtým 100-míľovka na Istrii, takže tréningu nazvyš zrovna nebolo.

V piatok večer prichádzame do Terchovej v zložení Dano, Laco, Miki, ja a v neposlednej rade náš šofér, manažér a pomocník v jednej osobe Julo bez ktorého by to už nešlo, veľká vďaka. Po príchode sa ubytujeme a najhladnejšia časť posádky sa ponáhľa zohnať potravu. Aj keď ešte nie je ani 22:00 chalani už mali čo robiť aby našli niečo otvorené (a to práve začala letná sezóna). Ja s Danom nie sme hladní, tak sa ideme rovno zaregistrovať. Po registrácii ešte chvíľku posedíme v bare vedľa registrácie, pozdravíme zopár známych a Dana už naháňam aby dopil pivko, lebo si potrebujem nabaliť ruksak, drop bag a trochu sa prespať.

Pár hodín spánku a už je tu ráno. V telocvični odkladáme drop-bagy a presúvame sa na štart. Na štarte stretávame Katku a Peťa, ktorí sa tento krát rozhodli robiť support na Martinských holiach.

Na štarte stojím vedľa Mikiho, Paťa Hroteka a spolu s nami tam stojí asi 300-ka ďalší bežcov. Martin začína odrátavať, pozerám na hodinky, ktoré ukazujú 6:58 (to bude asi neohlásený test :D). Po minútke čakania je už odštartované.

Bežíme k soche Jánošíka, kde ešte hádžem jeden úsmev na Katku a už utekáme dole na asfaltku. Úsek po ceste predstavuje dobré rozohriatie pred kopčekmi. Za chvíľku už odbáčame na lesnú cestu a prichádzajú aj sľúbené výškové metre. Za Mikim sa len tak práši, tak sa ho snažím aspoň ako tak držať, ale pár krát mi aj tak odbehne. Úvodné trojvršie (Baraniarky, Žitné, Kraviarske) bolo celkom výdatné a dosť som ho cítil, ale na prvú živú kontrolu dobiehame spoločne. Doplním vodu do fliaš, cola, do ruky melón a ide sa ďalej.

Ďalšia časť bola snáď ešte rýchlejšia. Miki mi dával stále pekne zabrať. Zlepšilo sa to až v stúpaní do Medziholia, kde sme dobehli aj Paťa. Z potoku dopĺňame vodu lebo pred kontrolou nás ešte čaká Rozsutec a začína byť pekne horúco. Na Rozsutec sa mi ide dobre a výhľady boli vážne perfektné.

Pri zbehu z Rozsutca ma ešte Miki varuje aby som šiel opatrne, ale už som sa videl na občerstovačke a rozbehol som sa o čosi rýchlejšie ako som mal. Na sypkom kamení som však bol hneď na zemi. Rýchlo kontrolujem škody, nevyzerá to tak zle, a tak hneď pokračujem dole. Nakoniec som zistil, že pri tomto páde som zlomil paličku, ktorú somlen dorazil pri zbehu zo Stohu. V stúpaní na Stohu vidím opäť moju Katku a Peťa čo ma strašne potešilo (však robí tie najkrajšie fotky?). Ako som spomínal v zbehu to nevydržala moja palička. Asi 5 minút som nadával a pokúšal sa ich narvať do batohu, ale stále vypadávali. Nakoniec som sa vykašlal na to a niesol som ich v ruke. Spomenul som si na brata na Nízkotatranskej, kde tiež jednu zlomil, ale tú druhú používal. Tak som to skúsil aj ja. Bol som na seba dosť nahnevaný, že kvôli jednému pádu som zas nemusel dokončiť celé preteky. Rozdýchaval som to až na chatu pod Chlebom. Tu som nechal organizátorom aj zlomenú paličku. Zjedol som pár pomarančov, napil sa a doplnil vodu. Obzerám sa, či nezazriem Mikiho ale nič, tak ďalej pokračujem  sám.

Na hrebeni mi teplo neprišlo až také strašné, turisti väčšinou uhýbali, niektorí dokonca aj povzbudili. Na rázcestí pri odbočke na chatu pod Kľačianskou Magurou ma čakalo ďalšie veľmi milé prekvapenie. Skupinka ľudí, ktorá predpokladám nepatrila k organizátorom povzbudzovala a ponúkala občerstvenie (ďatle boli vážne vynikajúce), no proste radosť behať.

Nasledoval zbeh na chatu Magura a tu už bolo cítiť, že naozaj teplo je. Tu som dobehol dvoch 50-károv, najskôr Dalibora (2.miesto) a potom Maroša (3.miesto). Chvíľku sme išli takto spolu. Obaja mi hneď ponúkli, že v cieli 50-ky mi požičajú paličky. Obom som veľmi vďačný. V závere to bol fakt masaker a udržať sa na nohách som mal problém aj s paličkami. V Lipovci na mňa čaká Julo a pár 10-tiek metrov si dáva so mnou. Melóny sú vynikajúce aj tu. Keďže som stihol spotrebovať všetky gély (10) a dochádzajú mi aj soľné tablety a magnézium potrebujem zohnať drop-bag. Touto úlohou poverujem Jula, pretože drop-bagy ešte neboli pripravené na svojom mieste, ale Julo to opäť raz zachránil.

Za touto kontrolou začalo to pravé malofatranské peklo. Slnko na asfaltovej ceste a po lúkach vo vysokej tráve s miernym stúpaním pražilo dvojnásobne. Postupne ma chytali kŕče a so žalúdkom to bolo tiež čím ďalej horšie. Našťastie po lúkach nad Lipovcom som zbadal hotel, kde som hneď vbehol, poriadne sa napil a doplnil vodu. Spravil som veľmi dobre pretože nasledovalo strmé a horúce stúpanie na Minčol.

Asi 5-10 minút potom čo som išiel okolo neživej kontroly sa rúti oproti mne dovtedy prvý 100-kár s tým, že minul túto kontrolu. Pýta sa ma akurát ako ďaleko a kde je kontrola. Kúsok za Minčolom je už pripravená ďalšia kontrola na ktorú som sa nevedel dočkať, pretože viem kto tam na mňa čaká :)

Z Martiniek šiel Peťo naproti prvému bežcovi (predpokladám, ale že nečakal mňa :D). Na Rotunde ma už čakala Katka (a dostal som aj pusu J). Tu som už do seba nemohol dostať ani ovocie, tak som sa len napil a doplnil vodu.

Hneď za kontrolou ma obehol Jozef Harčarík. Ani som sa nesnažil držať jeho tempo. Na chvíľu ma zachránila citrónová voda na ktorú som konečne na občerstvovačkenezabudol. Dostal som do seba aj 1 gél, ale na 48km je to nič. Ako ďalší problém sa ukázalo, že som si trasu neprebehol v tréningu. Vyčerpanie automaticky spôsobilo aj menšiu pozornosť a kde-tu som si trasu troška predĺžil. Nakoniec som sa ale dostal na kontrolu do Kuneradského zámku, kde ma troška zaskočili, že ďalšia kontrola nebude 28km, teda najbližší je až cieľ. V tomto teple už značne unavený ísť 28km bez možnosti doplniť vodu neveštilo nič dobré.  Doplnil som vodu, dal si pomaranče a melón na cestu.

Nasleduje mierne stúpanie a čo ma potešilo, konečne cítim mierne ochladenie. Po niekoľkých kilometroch dobieham Jozefa a ďalej pokračujeme spolu. Chvíľu to ťahám ja, ale potom to už môj žalúdok vzdal úplne. Pokračujeme ale spolu. V stúpaní na Ostrú skalu som už počul hrmenie a vzhľadom k predštartovným predpovediam to nepredstavovalo nič dobré. Dúfal som, že to stihneme aspoň za Kľak. Samozrejme, že sme to nedali a chytilo nás to tesne pod rázcestímPod Kľakom, kde sme rozmýšľali čo ďalej, ale o inej ceste ako cez Kľak sme nevedeli. Chodník na Kľak sa zmenil na potok. Cez hmlu som si videl jedine pod vlastné nohy a blesky nad nami. Krupobitie a vietor už bola len taká perlička.
Našťastie sme to prešli relatívne v pohode a rýchlo (podľa aktuálnych možností a schopností) zbehli dole. Vedel som, že kontrola je až na Reváni, ale nevedel som ako to je ďaleko. Obávali sme sa, že sme ju minuli. Naspäť by ma už však nikto nedostal.

Pár metrov nižšie už vidíme rázcestník. Kúsok od neho aj stan, kde nás Rado s Ľubkou a Ťapkou asi veľmi neočakávali. Cvakač na kontrolnú kartu sa im nepodarilo nájsť a dlhšie čakať som nemohol (asi by som tam zamrzol). Zapísali si čísla a už sme sa aj šmýkali do cieľa.

Nakoniec sme trasu dlhú 104 km, s prevýšením cez 7000 metrov zdolali za 17:23 (1.- 2. miesto). Čas a umiestnenie určite potešili. Po príchode sme sa však dozvedeli o zrušení závodu, čo bolo určite správne rozhodnutie organizátorov a hlavne ich zásluhou sa nič vážne nikomu nestalo. Ďakujem ešte raz Martinovi Drozdovi (hlavný organizátor) a celej jeho partii za veľmi silný zážitok. Klobúk dole pred ďalšími bežcami, ktorí to dali v tomto nečase.

Foto: Ľubo Bučko, Katka Čapičíková

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.