Alpské Orobie alebo víkend v Itálii

Katarína Čapičíková

Všetko sa to začalo tým, že som "nešťastne" vyhrala v žrebovaní Slovak Ultra Trail štartovné na ktorúkoľvek trasu presláveného Orobie Ultra Trailu. Po dôkladnom preštudovaní možností voľba jasne padla na kratšiu "detskú" trasu GTO (Gran Trail Orobie), ktorá predstavuje 72 km s asi 4000 m prevýšením. Pozerám si web, fotky majú pekné, ľudia sú usmiati, minulý rok sme si to boli obzrieť (ja iba ako fanúšik), tak prečo nie :) (nadšenie nevedomého, alebo nebol som, nevidel som, nezvíťazil som). Chalani sa už trasú na 140 km dlhú trasu s kráľovským prevýšením iba pre ozajstných fajnšmekerov 9500 metrov. Na výlet sa nás nakoniec nazbiera sedem, spoločne s manažérom tímu Júliusom a ostatnými statočnými sa teda vydávame na cestu autom do Bergama, historického mestečka na kopci s peknými výhľadmi na okolité kopčeky. Kto sa tam vyberie, určite odporúčam návštevu veže na námestí, odkiaľ je naozaj nádherný dychberúci výhľad na celé mesto z vtáčej perspektívy.

Naše prvé kroky vedú na registráciu do miestneho Centro Sportivo, kam sebavedome kráčame s pripravenou povinnou výbavou a úsmevom. Keď konečne prichádzame na radu, Martin vyťahuje na pult svoju nepremokavú bundu Inov-8 s vodným stĺpcom 15 tisíc za dvesto EURO, čo mu však o chvíľu nebude nič platné, ale on o tom ešte netuší :) podobne ako ostatní chalani so svojimi "windproof long pants" poctivo vypratými po zime :)

Prichádza "menedžér" registračného pultíku, berie do rúk bundu a okamžite vyhlási: "I am sorry guys, but this is not a waterproof jacket." (alebo teda sorry, ale toto neni určite vodeodolná bunda). Ževraj si bude musieť kúpiť novú, inak ho nezaregistrujú. No keby ste vážení v tej chvíli videli výraz na Martinovej tvári, škoda že som to neodfotila :) Kdesi som zachytila slová ako: okej, kašlem na to, idem domov :) nasledoval pokus č. 2 Martin sa snaží presvedčiť menedžéra, nech mu prinesie vodu, že on mu teda ukáže, že tá bunda vodeodolná je :) menedžér sa tvári neprístupne, no po chvíli sa poradí s nejakou odborníčkou a zhodnú sa, že teda OK, môže byť :) Tak, nasledujú ďalšie veci, ukáž mi pohárik. Martin vyťahuje staré prestrihnuté zalepené fruko z Lidlu, ktoré si kúpil ešte minulý rok a určite sa z neho piť už nedá, menedžér vyvaľuje oči, ale teda dobre :) pohárik vybavený. Ďalšia položka - čelovka. Martin asi tušil, že ju potrebovať nebude, tak si nosí len veľmi maličkú slabučko blikajúcu čelovku veľkosti kľúčenky, aby si zbytočne nezaťažoval vak, načo už menedžéra uplne dorazil, lebo neveriacky vykríkol: "This is your headlamp? I hope you better win this race, lebo s týmto sa teda svietiť nedá." :) Martin sa len potmehúdsky usmieva a kontrola pokračuje. Ide sa na dlhé vetruvzdorné nohavice - najproblémovejší kúsok garderóby :) osobne si myslím, že zbytočnejšiu vec na behanie už vymyslieť nemohli, ale s vytrvalosťou s akou na nich nástojili sme sa napkon dostali až do talianskeho Decathlonu :) Vetruvzdorné nohavice neuspeli u žiadneho účastníka zájazdu, nech už boli akokoľvek drahé, či značkové, menedžér priniesol na ukážku osemeurové šušťáky z 80-tych rokov, za ktoré by sa nemusel hanbiť vtedy žiadny poriadny turista s ladvinkou okolo pása a ponožkách v sandáloch. Keďže sa s tým nedalo nijako pohnúť, zapísali si naše štartové čísla s tým, že na štarte skontrolujú, či už tie šušťáky máme a poslali nás do najbližšieho obchoďáku. Výsledok nákupu môžete vidieť na nasledujúcej fotografii :)

Z celej situácie vyplýva jedno ponaučenie - vždy si vyber na registráciu milú nevedomú slečnu, ktorá sa pekne usmieva, lebo ja som prešla bez problémov s bundou Husky asi za 29 EUR, a nechcela ani vidieť šušťáky a pohárik.

Deň Dé, alebo deň Oro-bé

Po registrácii sa presúvame do mestečka Clusone, odkiaľ majú chalani na druhý deň o desiatej ráno štart 140 km trasy OUT. Ubytuje nás energická talianka Franka, ktorá žije sama s dvomi synmi, ktorých rozháňa po vajíčka, pripraví úžasné raňajky, pričom si pospevuje talianske árie a pobehuje okolo nás v zástere a vysokých podpätkoch. Večer sa strhne pekná prietrž mračien a všade naokolo blesky a my dúfame, že nás niečo podobné nezastihne počas preteku. Clusone je inak veľmi pekné mestečko s malým historickým centrom a výhľadmi na kopce a žijú tam veľmi príjemní ľudia, zákaznícky servis na jednotku :)

Chlapci raňajkujú  a preberajú plán preteku :)

Clusone a štart OUT 140 na námestí

Riči skoro ako rodený Talian na prechádzke po Clusone :)

Clusone a výhľady

Po odštartovaní 140 km trate sa presúvame na jednu občerstvovačku, kde sme mali v pláne povzbudiť Lacka, Danka a Peťa, ale po asi 3 km túre do kopca zisťujeme, že názov, ktorý dostala podľa blízkej dediny Valzuria ešte nič neznamená. Na občerstvovačku je potrebné vyšľapať ešte 6 km v náročnom teréne s asi 700 m prevýšením. Keďže by sme to časovo a ani kondične už asi nestihli (šetrili sme sa predsa len na druhý deň :) ) vydali sme sa neúspešne do Bergama ubytovať sa a pripraviť na ranný štart GTO. Pokojný dlhý spánok som ešte Martinovi a Ričimu o desiatej večer narušila vybiehaním von z apartmánu, sledovať či už je vidieť storočné zatmenie mesiaca (podľa Martina "západ mesiaca, alebo niečo také, čo určite nestojí za to vidieť, keďže má ráno preteky :) ).

V osudný deň Dé, alebo teda Bé, vstávame kúsok po štvrtej a ako vždy, pre mňa najväčší problém - dostať niečo nasilu do seba - uvarené vajíčko, chlebík s džemom a káva. Všetci traja sa potom oblečieme a vyberáme sa pešo dolu mestom k Centro Sportivo, odkiaľ o 6:00 odchádzajú autobusy, ktoré nás odvezú na štart do mestečka Carona. Ujo autobusár bol pre mňa hrdinom dňa, pretože niektoré zákruty musel vyberať na dva krát a zacúvať, no všetko zvládal s prehľadom a frajersky jednou rukou točil volant :)

Nastupovanie do autobusov a celkovo aj celý priebeh preteku je premakane zorganizovaný, vśetko ide ako hodinky.

Keďže nie som žiadny odborník na to, čo si zobrať na ultra trail, nebudem sa rozpisovať :) Mne obvykle stačia tenisky, voda a nejaké jedlo, samozrejme čelovka, no na GTO by som určite odporučila paličky - pomohli mi nielen do kopca, ale hlavne z kopca, lebo tie zbehy boli miestami vražedné :) V podstate som ich ani raz počas celého behu nezložila a používala asi non-stop.  Štart GTO je v mestečku Carona pri peknom jazere, ktoré sa na začiatku obehne dokola a potom sa už vydávate na prvé stúpanie do lesa :) Na nejakých ôsmich kilometroch je to asi 1000 metrové prevýšenie, no s entuziastickým nadšením to na začiatok vyšlapať nie je žiadny problém. Idem spolu s ďalším slovákom Peťom Tomašovičom, takže sa navzájom trošku hecujeme :)

Carona - štart GTO

Po prekonaní prvého tisícmetrového prevýšenia sa dostávate na prvú občerstvovačku Laghi Gemelli de Carona, ktoré je v nadmorskej výške 2000 m n.m. Stretávam tu Danka Neštického, spoločne potom prejdeme ďalších 6 kilometrov. Po chvíli si uvedomím, že vlastne už beží od včerajšieho rána, no vyzerá výborne a tajne ho obdivujem :)

Na tomto úseku už začínajú vyhliadkové zážitky, jazerá, alebo plesá, nádherné lúčne kvety a okolité hory - to je naozaj zážitok.

Po tomto úseku nás čakajú podľa profilu trate ešte dve náročnejšie stúpania na Rif Capanna a potom zbeh do Zambli - čo je veľká občerstvovačka na 30-tom kilometri, kde prebieha aj kontrola povinnej výbavy - zväčša len taká formálna. Mňa sa ujo v rukaviciach len spýtal, či mám mobil, bundu a čelovku. Občerstvovačky sú podľa mňa veľmi fajn vybavené, aj keď trošku chýbajú slovenské chlebíky s nátierkami :) Veľmi dobre mi padli melóny, broskyne a slané Tuc-tuc :) Čo je vážne super na talianskych ultra trailoch a zažili sme to aj v Španielsku, že na každom sedle, hrebeni a chatách sú ľudia, ktorí povzbudzujú, vykrikujú vaše meno, ktoré máte na štartovom čísle,  takže aj keď už nevládzete, v diaľke pred sebou počujete cez celé údolie zvoniť kravské zvonce a krik ako na Tour de France: "Vai, vai! Forza, forza! Avanti! Brava!" Ja som mala na štartovom čísle meno Jekaterina, takže podľa Talianov som už potom počas celého preteku bola "Dželaterína" :) "Dželaterína, coca cola? Té? Aqua? , ozývalo sa na občerstvovačkách :)

Trasa je výborne vyznačená, takže nie je šanca, že by ste sa niekde stratili a podľa mňa si ani netreba nahrávať gpx do hodiniek. Na trati stále niekto je, pred vami, za vami, až k večeru sa potom hadík pretrhá a každý si ide svojím tempom. Počasie bolo aj minulý rok dosť horúce, tento rok to vyšlo na 34 stupňov počas dňa, no neskôr prišla aj hmla a dokonca aj malá búrka s hrmením a dažďom, no našťastie žiadne blesky. V noci sa príjemne ochladilo, no stále sme si vystačili iba s tričkom na krátky rukáv, bundu som ani raz nevytiahla s ruksaku. Trasa GTO je naplánovaná tak, že väčšinu prevýšenia si odbijete v prvej časti, čo je super, lebo ešte máte dosť energie. Mňa osobne nezabila vzdialenosť, ani prevýšenie, ale náročný a technický terén, ostré kamene, často sa pod nohami pohybujúce na všetky strany. Ako povedala Peťa Mücková - " Pamatuju si, že to hodně bolelo :) " Ani náhodou sa to nepodobá na mäkučké chodníčky v Karpatoch :)

Pre mňa najťažší úsek bol medzi 40. a 50. kilometrom, trochu to pripomínalo Súľovské skaly, a prechod single chodníčkom mi prišiel ako večnosť. S Peťom sme mali približne rovnaké tempo, trochu ho trápili problémy so žalúdkom, tak sme to ťahali väčšinou spolu. Pre mňa osobne bolo odmenou dostať sa po búrke na Monte Poieto, kde sa nám ukázala nádherná dúha a sľubný západ slnka pri zbehu na ďalšiu občerstvovačku v mestečku Selvino, kde sme už nahodili čelovky.

Zo Selvina sme ešte nabrali nejakých 400 m prevýšenia a vyštverali sme sa na posledný väčší kopec nad Bergamom, čo bol pre mňa najkrajší zážitok z celej trasy. Bola už noc a za svetla čeloviek sme vystúpili na hrebeň, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na vysvietené mesto, skoro ako z lietadla, a naľavo na nás zazeral obrovský oranžový mesiac. Kopec sme pracovne nazvali "Kopec panenky Marie" :) lebo na ňom bola namontovaná socha namiesto kríža, a tiež to na mňa pôsobilo tak nejak magicky :) a potom sme ju ešte často spomínali, lebo zbeh z tohoto kopca veľmi bolel :D - opäť ostré kamene a pre mňa nebehateľný terén.

Výhľad z "Kopca panenky Marie" :)

Ako sa blížila polnoc, naše smelé plány stihnúť to dôjsť do cieľa sa vzďaľovali :) Po posledných dvoch občerstvovačkách už v podstate vojdete do mesta, kde vidíte horné Bergamo, kde sa nachádza cieľ a ide vás poraziť, keď zistíte, že organizátori sa rozhodli ešte urobiť asi 6-kilometrový oblúk po miestnych pamätihodnostiach, na ktoré už po takmer 17 hodinách nemáte veľmi chuť. Ťahalo ma to veľmi vydať sa skratkou priamo na námestie, ale povedali sme si, že keď sme sa dostali až sem, teraz to predsa nevzdáme :) prechádzame tunelom a ja s už s plačom na krajíčku rozmýšľam, kde sa v človeku berie ešte tá energia posledná a ide stále ďalej. Pred pretekom som si našla svoje osobné motivačné heslo: "Finishing is your only fucking option" a často mi na trati pomohlo posúvať sa dopredu :) Prechádzame starým vysvieteným tunelom a ešte ako prekvapenie posledné stúpanie do mesta, cesta je vydláždená mrtvolami stoviek slimákov bez ulít, ktoré tam predo mnou dobodali ultra bežci svojimi paličkami. Chvíľa sa umocní ešte viac, keď sa zrazu z tmy vynorí Martin v bežeckom oblečení a s ruksakom a úsmevom so slovami "Čaute, prišiel som sa prebehnúť."  WTF??!!! Od tohto momentu ho už nepovažujem za človeka, bolo asi pol druhej v noci a mal za sebou 72 kilometrov vražedným tempom, keďže prišiel na treťom mieste. Pripomenulo mi to ten vtip, ako niekto urobil rozhovor so známym futbalistom Neymarom, ktorý hovorí: "som najlepší na svete, lebo Messi a Ronaldo nie sú z tejto planéty". Tak niečo podobné si myslím aj o Martinovi. Niekde skrátka musí skrývať tajný zdroj nekonečnej energie. Mám podozrenie, že je to niekde pod Kamzíkom :D

Martin s Peťom sa veselo rozprávajú a ja už od únavy len hlučne ťahám paličky po kamennej dlažbe starého mesta, na čo sa obidvaja obzrú, že či som v poriadku :D Ešte nás obehne zopár bláznivých Talianov a už sa blížime do uličiek, ktoré vedú na námestie. Je takmer pol druhej nadránom, ale v meste to žije. Za rohom sa zrazu objaví socha obrovského brontosaura, a chvíľu mám pocit, že už mám asi halucinácie :D ale keď Peťo zahlási, že podobného videl deň predtým na stanici, tak sa upokojím.

Cestou k cieľu sa snažíme vyberať si hladké obkladačky, lebo kamenná dlažba už riadne bolí :) Martin odbehne, že aby nás videl dobiehať do cieľa a nás čaká posledných dvesto metrov. Dobeh do cieľa v Bergame, je celkom zážitok - Na námestí je nafúknutá obrovská brána, ktorá kopíruje historický reliéf, a keď zrazu do nej vybehnete, mieria na vás kamery a foťáky ako na Hollywoodskom chodníku slávy. Ľudia kričia a tlieskajú, a tak som sa na chvíľu cítila ako Peťo Sagan :) Vzápätí som si uvedomila, že už je koniec a nemusím ďalej kráčať, nasleduje úľava a pocit eufórie. Myslím, že trasa GTO bol doteraz asi technicky najťažší ultra trail, aký som bežala, veľa bolesti, námahy, no zároveň krásnych zážitkov, neuveriteľne milých ľudí na trase aj občerstvovačkách, dobrovoľníci boli úžasní, všetci sa stále usmievali, nalievali, porozprávali sa s vami a povzbudili. Orobijci to majú skrátka premakané. Pre mňa je to trasa "once in a lifetime". Môj zážitok ešte umocnil úspech našej slovenskej výpravy, Martinove brutálne zlepšenie a umiestnenie na GTO na 3.mieste, jeho skvelá reprezentácia Slovenska v zahraničí. Na našej trase bežal ešte Matej Páleník, ktorý sa vo svojej kategórii tiež umiestnil na poprednej priečke a ani o tom nevedel :),  Riči, ktorému sa podarilo zlomiť paličky ešte pred štartom a aj napriek tomu dobehol s perfektným časom do cieľa :) a spomínaný môj spoločník Peťo , ktorému ďakujem za príjemnú spoločnosť počas tých 17 hodín :)

Môj veľký obdiv patrí chalanom - Lacko, Danko a Peťo Gemeran, ktorí sa odhodlali na 140 km dlhú trasu OUT, čo považujem za úpný masaker :) a samozrejme vďaka menedžérovi Julkovi za perfektný servis, čo sa týka ubytovania a plánovania celého výletu. Blahoželám aj Peti Mückovej, ktorá sa na 140 km trati umiestnila na neskutočnom 4. mieste.

V neposlednom rade ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa celej tejto akcie, bez tohto "šťastia" v hre by som sa asi sama neodhodlala prihlásiť na taký náročný pretek. A osobitne ešte raz šarmantnému Lackovi, Peťovi, Dankovi, Martinovi, Julkovi, Ričimu za super výlet, kopu srandy a príjemných chvíľ na ceste aj na mieste :)

Orobie je skrátka zážitok na celý život, teda ja si ho určite budem ešte dlho pamätať :)

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.