Barborská cesta
Karin Vargová Ursínyová, Lenka Sentkerestiová, Filip Varga a Martin Škrabák sa počas víkendu 9.-10. apríla vybrali na Barborskú cestu. Ide o turisticko poznávaciu trasu, ktorá spája banské pamiatky a celý rad iných zaujímavostí v oblasti stredného Slovenska. O ich ceste, počas ktorej absolvovali 195 kilometrov, vznikla táto reportáž. Prvú časť rozprávania z Barborskej cesty napísala Karin:
Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky.. poznáte to! ALE..koryto rieky sa mení a EGO stále NIE. :-)
A tak sme si povedali, že ideme na to po druhý krát. Všetko v rovnakom režime, rovnaká trať, rovnako extrémne počasie, rovnaký časový limit, len z troch boli štyria. :-)
...ako sa blížil beh a predpoveď sa zhoršovala, v mojej hlave sa častejšie objavovala otázka: PREČO?!
Keď ste na preteku a vonku leje ako z krhly, je hrozná zima, blato, blato, blato, do toho príde víchrica a sneženie, tak to neriešite a bežíte do cieľa.. keď ale máte voľno, aby ste strávili dva krásne dni plné behu s priateľmi v prírode, tak máte isté očakávania. Napríklad: jarné počasie, slnečno, peknú trať, zábavu, chuť behať. ALE...
...človek mieni a Boh Ultra mení a tak sa štyria ultra šialenci zocelení dažďom, snežením, zimou a víchricou vybrali zdolať Barborskú cestu.
2:00 sobota, stojíme na štarte. Momentálne neprší, asi tak 20 minút, inak lialo celú noc. Všetci štyria vieme, prečo sme tu a teraz... Vieme?! :-)
3 – 2 – 1 štart, už len 195 km do cieľa... Očakávania veľké, najväčšie. Pomaly cupitáme a opúšťame ruch mesta smer Špania Dolina. Zvieratiek všade kopec, tak pravidelne čo-to zakričíme. Neprší, zatiaľ. Pekným tempom sa presúvame do Harmanca, kde vykúpime miestne potraviny v sobotu ráno. Vyzeráme zúfalo, tak nás domáci uložia na regáloch, aby sme si vystreli nôžky. :-) Trošku sme zahriali telo, Lenka hľadala internet, ktorý nenašla. Pred nami je pekný stupáčik na Kordíky...
...a lejak ako z krhly pred nami a blato s nami, doslova všade. Poznáte to, jedna kvapka, dve kvapky a odrazu máte premočené všetko, ani top ultra bunda nepomáha, do toho je zima, ale Vy máte klapky na očiach a idete si svoje, do kopca, ako keby slnko svietilo.
Na Kordíkoch sme si s Lenkou zafilozofovali o ultra behu a pokračovali sme ďalej, prekvapivo do kopca. Hore sneh (bežkovalo sa ešte stále, tak sme nič iné nečakali). Vtom zafúkalo tak, že nám skoro od... dekel. Pridávam do vrtuľky a popri tom pozerám na Filipa s výrazom v očiach, čo je toto do ... !!
Filip medzi rečou povedal: "jáj áno, hlásia na dnes výstrahy na horách." OK, takže k lejaku sa pridáva víchrica. A teraz to rýchlo spracuj a bež ďalej šťastná! Tak veľmi sme bežali v ústrety tomuto pocitu šťastia, až sme stratili Škraba, resp. Martina. Vraj som mu povedala, že ho počkám v lese, no buď som ho vedome oklamala, alebo mi sústavný dážď s víchricou otupil mozog a donútil ma bežať o život ako divokú amazonku a prioritne riešiť seba. ;-) Dobre, divoké amazonky sme boli tri, lebo boj o život so mnou zdieľaj aj Filip s Lenkou. Tak sa nám Martinko stratil. Naša teória bola, že je už dávno na Krahuliach. Nebol, ALE... Otočíme sa a Martin bežíííí o život dole zjazdovkou, výraz v očiach nám napovedá, že sme hyeny, ktoré ho obetovali ako barana na oltár Ultra Bohu :D. V najbližšej krčme opätovne spojíme naše priateľstvo, Lenka hľadá internet, zohrejeme kosti. Ja sa prezliekam, lebo pocit morkých nohavičiek mi teda nevyhovuje a nie, nebolo to kvôli prítomnosti Filipa a Maťa. ;-) To aby bol návrat do reality ešte horší ako si vieme predstaviť..
Vonku je zima, ale že riadna. Bežíme už aj kopce, tzv. zmrdiaky, lebo by sme inak zmrzli. A dlho sme nebežali asfalt, tak si ho teda dáme. :-) Stred Európy, zima, smer Kremnica a zima je stále. Po tom, ako sme dva razy zmokli, nabrali kilá blata na topánky, ošľahal nás vetrisko na horách, sa na nás podpísala únava. Konkrétne ja som už nebežala do Sklených Teplíc, ale Sklenených Tekvíc. :-)
Tak prichádzame do Kremnice, kde partičku beriem do Malinovej pani. Donesieme tam blato, ale odnášame si v bruškách horúcu čokládu s malinami a šľahačkou (nerobte to ;-)), latte, koláčiky a teplo, aspoň na chvíľu. Vtom pozeráme von oknom a sneží... Rezignujem a bežím. Do konca prvého dňa ostáva "už len 42 km", ale že akých...
Ja, retro bežec, nebežím s hodinkami, ale bežím s bežcami, ktorí majú hodinky. Filip s Lenkou hodinky majú a dosť dobré. Týmto pozdravujem tých, ktorí značili Barborskú cestu, však kto by sa nechcel túlať po hore v lejaku, v zime, kde cieľ nie je jasný, no nie? ;-) Tak sme prišli do kameňolomu, kde sme sa skoro stali jeho súčasťou po tom, čo sme sa spojili so zemou. :-) Bežkáme si ďalej, ja som v tom, že sme prešli 10 km, realita sú 3 km...moja bublina: "čo Ti dr...?"
Potom prichádzajú na rad nejaké dedinky, horná dolná voľačo. Tu som sa už necítila dobre, ale poznáte to, akákoľvek bolesť príde, zaženiete ju myšlienkami, že na ultra Ťa postupne bolí všetko... Tak bežíme smer Šášovské Podhradie. Asfalt, mňamka.
Zrúcanina je pekná a smer Sklenené Tekvice kopec... Čo kopec, kopčisko Ale tu sa prejavila moja zotrvačnosť a ja som v sebe našla resp. vytiahla silu. Neviem odkiaľ, ale prišla a mne sa išlo fakt dobre. Začalo sa stmievať a my sme mali byť už dávno dole v Tekviciach. No neboli sme, tak nasadíme čelovky a čaká nás nočný zbeh po horách. Blato, blato a blato... Čudujem sa, že sa nik z nás nezabil!!
A sme tu, Sklenené Tekvice. Sme unavení, takže sa zmôžeme na: "hmmm, pekné!" ´Pokračujeme smerom na Repište a už to máme za pár. Veď navigácia ukazuje, že od Repišťa smerom k Banskej Štiavnici je to iba 8 km. No takto, tých 8 km bolo asi ako 10 km u Slava na Lazovke, takže krát 2/alebo 3. :D Bežíme niekde po lesoch, horách, po tme, nikde svetelný smog, nič, čoho by sme sa mohli chytiť. Len štyri čelovky, sila bežať, predstava, ako skladáme svoje unavené telá a spíme pár hodín.
No a ako to už býva, postupne Vás začne vypínať. Mňa vypínalo celý deň, zmysel behu som popri tom, ako som prechladla, hľadala ťažko, ale stále som mala silu bežať. Lenke sa už fakt nechcelo, ale že fakt... Filip, ten si išiel svoje, bežal ako zajačik Duracel celý víkend. Ale Martinko nám začal odchádzať, nôžky ťahal ledva za sebou a keď som sa v pravidelných intervaloch pýtala, či pobehneme, vyzeral, že do mňa tú paličku hodí (dodatočne sa priznal, že ma pri každej tejto otázke neznášal ;-)).
Tak si cupitáme smer Banská Štiavnica. Filip vraví, už iba 1,4 km, Lenka na to: "O 15 minút sme v cieli." No určite.
15x 2 = 40, asi takto to vyzeralo v sobotu v noci, keď sme konečne dorazili na námestie v Banskej Štiavnici.
Barborskú cestu sme chceli dať s Lenkou na jednu šupu, v tejto chvíli som bola rada, že nás prehlasovali a dali sme si tri hodinky spánku. Prvé, čo som zháňala v noci, bol urologický čaj. Mala som nádej, ale tak, mali len domácu a ja Paralen. Po osprchovaní som chytila mne veľmi známu zimnicu a ledva som do seba niečo dostala. Rozkaz znel jasne: "musíš Karin!", tak som niečo dala a šli sme spať. O tri hoďky budíček...
Ráno bolo klasické ultra ráno - niečo Vás bolí, niečo prekvapivo nie. Obliekame sa, Filip je nervózny, oblečený vo dverách a my sa motkáme von. Ja som ráno zhodnotila, že nôžky sú ako nové, zvyšok tela sa zvezie. Ostatní na štart bežali ľahúčko, na včerajší deň sa zabudlo. No, ale mne začalo byť zvláštne, tak som si už na štarte šupla zázračnú ružovú tabletku... Už iba 85 km do cieľa. ;-)
Po prvých kkilometrochsom začala vnímať, že toto nie je dobré. Bežíme ďalej... Stúpala u mňa nervozita, lebo mi intuícia naznačovala, že ju mám KONEČNE počúvať. Bežíme ďalej... Ufrflaná som, odnáša si to Filip (prepáč Filipko, vyhováram sa na hormóny) až ma bolesť otupila a musela som sa rozhodnúť. Buď končím a po pár dňoch budem v poriadku a zdravá, alebo budem bežať ďalej a liečiť sa budem ešte dlho, alebo sa moje telo vylieči samé počas 70 km behu (tú tretiu možnosť hovorím začínajúcim ultrabežcom). :-)
No čo už, asi mi tá Barbora ešte nebola súdená a ja som sa pri zhoršujúcom sa zdravotnom stave rozhodla zavolať kamarátku na telefóne Macku, aby po mňa prišla do Banského Studenca. Tak som si ešte s parťákmi zabehla 5 km, počas ktorých som pred nimi bola 5 metrov a plakala som a opúšťala som sa. To je ten moment, keď Ti všetky myšlienky vbehnú do hlavy a Vy sa opúšťate.
V Banskom Studenci sa lúčime a mňa ešte stále hnevá, že v sobotu bola kalamita a dnes je krásne. Posledný krát im mávam na rozlúčku a volám mamine, aby vedela čo sa mi stalo. Jej reakcia bola top: "Karinka, minulý rok si zabehla 68 km, teraz už 125 km, však to je super posun. :-)"
To už prichádza Macka, ktorá ma už pozná a jej reakcia je: "no, ukľudni teraz svoje ego, môžeš to ísť znova!" No určite, NIKDY! Nikdy nehovor nikdy. :-)
Tu sa moja púť Barborskou cestou končí, aby som sa mohla na posledných 8 km vrátiť. :-)
V rozprávaní z Barborskej cesty pokračuje Filip:
Tak a Karinka je fuč...také sú skrátka rozmary života, resp. močových mechúrov. V jednu chvíľu bežíš, v druhú na urinale ležíš...chlad z odluky doľahol na naše srdcia v Banskom Studenci, ale šli sme ďalej. No a to sme netušili, že nás čaká asi najkrajší beh dňa, ak nie aj celej Barborskej cesty. Cca 12 km dlhý nádherný trail cez živelné a na oko nepoškvrnené lesy medzi Banským Studencom a obcou Dubové. Mali sme možnosť vidieť naživo stádo divokých muflónov. A samozrejme oni nás... Z oboch strán win-win. Krásne prostredie - odporúčame prebehnúť.
Ale aby sme zas až tak prudko neošťastneli, Barbora nás naviedla na tranzitné asfaltky od Dubového až po Ostrú Lúku, radšej poďme ďalej, tfuj! Z Ostrej Lúky až po Pustý hrad to bol, taký dirty blatový beh s jednou super príhodou, ktorej hlavnými aktérmi sú lekárska vazelina, krík, hĺbka myšlienky a zarezané trenky. Bohužiaľ je táto príhoda nepublikovateľná. Prepáčte.
Nasledoval výstup na Pustý hrad = 4 km do kopca po asfalte. Pri dosiahnutí vrcholu, sme zistili, že tam nejaká kateringovka práve balí akciu, čo tam bola a asi dvaja ľudia nám nezabudli pripomenúť, že ak prídeme o kúsok skôr, mohli sme mať guláš a iné dobroty. Nikdy takto netýrajte bežcov, ktorý bežia unsupported – je to „vrchol“ a navyše dosť nebezpečné.
Po zbehu z Pusťáku nasleduje nekonečný betónový beh cez Zvolen a následne po cyklotrase až po Sliač-kúpele. Lenka to odhadla na minimálne 12 km úsek. Reálne to bolo tak 5 km. Po doplnení vodných zásob o kvalitný Sliačsky črevobudičový medokíš, sme vyrazili na Sampor. GPX trasa Vás naviguje niekde do obývačky vedúceho kláštora. My sme to decentne obišli. Rútime sa do Hronseku.
Drevený kostolík naozaj pekný, ale už chceme byť v cieli. Posledné posedenie v krčme a ide sa. Pod Kozlincom prichádza opäť na scénu Karin a zas sme spolu. Dozvedáme sa dôležité info z rádia a to, že ženské vetry vraj smrdia viac ako mužské. Analyzujeme túto problematiku ešte hodnú chvíľu a sme na Kozlinci...pre troch zo štyroch členov domáci kopec...pocit známa.
A tak odsýpajú posledné kilometre pekného trailového zbehu do Banskej Bystrice a hurá na bystrické námestie, kde nás milo privíta pár kamarátov a pár rodinných príslušníkov. A takto sa končí pekné ale aj rázovité stretnutie Barbory a nás. Po roku zas spolu, zas v ciely...mám rád túto partiu. Je to taká milá sebranka s humorom štvrtej cenovej, úplne mi vyhovuje...what next?!
Tento beh sa bežal pod záštitou celosvetovo uznávaného bežeckého tímu: A Lot of Pot or Skysneš, ktorý sa môže pýšiť silnou členskou základňou o približnom počte štyri ks.
.jpg){kind=logo}
