Canfranc-Canfranc

22.10.2025 20:03

Lenka Sentkerestiová

Vopred Vás upozorňujem, že podobne dlho ako zabehnúť Canfranc-Canfranc 100K trvá aj prečítanie tohto reportu. 

S Filipom, Mahu a Timom v utorok sadáme v dobrej nálade do po strop nabaleného auta a vyrážame. Čaká nás 20 hodín čistej jazdy, ktorú obohatíme o noc na švajčiarskych piknikových stoloch a jedno kupkanie sa v studenom mori v random francúzskej dedine.

S Filipom bežíme 100 km / +8848 m. Mahu sa chystá na 70K a vyráža v sobotu ráno. My v piatok o 22:00. Cez deň sa snažím ešte čosi pospať, ale Filip mi to prekazí šušťaním nejakých sáčkov. V momente, keď som zaspala, vytiahol obrovskú igelitku plnú malých igelitiek a ešte menších igelitiek a gélov a všetkým šušťal rovno mne pri hlave. A je po spánku. Aspoň ležkám a jem. Čakanie na štart je ako čakanie na popravu.

Timo s Mahu nás odprevádzajú na štart. Kontrola povinnej výbavy, odovzdanie dropbagov a ostávame zavretí v štartovacom koridore, aj keď do štartu ostáva 40 minút. Púšťajú hudbu, energický moderátor tu pumpuje dav, dedinka je plná fanúšikov. Boli sme tu minulý rok ale zrušili preteky kvôli búrke. Nejaké časti trate už poznám. Hneď za štartom trasa odbáča do lesa na behateľné singláče, ale treba si chytiť miesto.

So štartom teda cielene zrýchľujem. Tempo nasadili vysoké ale nevadí, behavé úseky treba behať, je ich tu ako šafránu. Po chvíľke ma začne bolieť bruško, niečo ako PMS ale teraz nie je ten čas. Zvláštne, ale pokračujem v tempe. Za minútku mám čierne pred očami. Odbehli sme necelé dva kilometre, nechápem. Obieha ma Filip. „Ako?“ Len vravím, že „bruško“ a on beží ďalej, ani sa za mnou neobzrel. :D Hoci vybaviť túto záležitosť v kríčkoch mi trvá asi 10 sekúnd, kým na týchto singláčoch nájdem vhodné miesto, obehne ma asi 50 ľudí. Zaraďujem sa naspäť. Tak pekne sa mi mohol podariť ten začiatok! Veľmi je mi ľúto. Teraz som v skupinke ľudí, ktorí tieto singláče viac kráčajú ako behajú.

Chvíľku sa ešte poľutujem, potom mením mindset. Rozhodla som sa, že aspoň budem mať viac energie do ďalších častí, toto bude dlhých 100 kilometrov. Hlava tento argument berie ako relevantný a pokračujem zas v pohode. Keď sa dá, obieham, no stojí to nejaké sily. Po štyroch km sa dostávame na prvé prudké stúpanie. Chodníčky tu nie sú, len odrazky pozapichované v zemi. Môžeš ísť ako chceš. Ja volím stratégiu strmhlav hore. Celý kopec je posiaty svetlami čeloviek, je to krásne. Noc je teplá a nefúka. V jednom momente zazriem hodinky, ukazujú tempo: 20:20 min./km a effort pace: 4:10 min./km (akému tempu zodpovedá aktuálne tempo na rovinke) :D :D :D dobre sa pobavím, „idem bomby“. Ale naozaj idem. Obieham všetkých, ktorých môžem, hore bude scramblingová pasáž, nechcem tam strácať čas.

Pred „vstupom“ čakajú dobrovoľníci. „Nebežte!“, „Opatrne!“, kričia. Sú tam natiahnuté fixy ale dosť nešťastne, povedala by som. Dlhé sú tak 25 metrov a v traverze. Ak jeden zakopne a chytí sa ho, napnuté lano stiahne všetkých po jeho dĺžke. Nah, nič pre mňa, volím cestu jemne ponad. Terén asi ako Ostrý Roháč, akurát že sme tu o polnoci. Konečne zbeh.

Všetko je technické, drolí sa tu šotolinka, aj padnem, aj padne nejaká kočka predomnou. Bežím jej pomôcť. Alba! Pamatám si ju z minulého roka, lebo vedela anglicky. Želáme si veľa šťastia a odbieham. Filipa som stále nedohnala. Divné, v týchto technických zbehoch som silnejšia. Terén sa postupne mení na lúčnatý a neskôr na lesnú cestičku. Vbehnem medzi stádo kráv, sme od seba na meter. Strašne sa zľaknem ale nevydám ani hlásku. Pomaly sa cez ne plížim, srdce mi bije úplne nahlas. Mám strach z voľne sa pasúcich kráv a koní. Teraz je ešte aj noc, ani neviem, koľko ich tu je. Keď ich stretnem doma, som schopná ich obísť aj cez chraštia, potoky a žihľavy (true story). Som bezpečne za a dobieham Filipa.

Dáky je čudný. „V pohode?“ „Hej.“ „Možem bežať ďalej?“ „Hej.“, duchaplné konverzácie vedieme. Buď sa hnevá, že som ho dobehla alebo sa mu zle ide. Každopádne nevyzerá tak, že by sa mi chcel zverovať, tak pokračujem. Beží za mnou. Vbiehame do dediny s prvou občerstvovačkou. „Pekne Pampú“, pochváli ma. Je asi 1h ráno, na ulici je tak 80 ľudí a tlieskajú. Neskutočný pocit. Vbieham dnu. Nechávam si napustiť fľašky, zatiaľ si balím jedlo a vyhadzujem smeti. Jeden pohárik kolči a dobieha Alba. Beriem fľašky, Zurovi vravím, že idem, on že dobehne a odchádzam. Menej ako 2 minúty čistého času. Ako profík. :D

V druhom úseku 11 km / +1990 m sú všetky výškové na prvých 8 km. Tu nemám preklep. 8 km / +1990 m a 3 km mierny zbeh. Gél a šup na to. Na moment zazriem aj Filipa, len milo zakričím „ahoj Zurino“ a už sa mu do konca nepodarí ma dohnať. Strašné idú bomby títo Španieli. Kým sme v lese, je cestička, hore už len trávy a neskôr porozhadzované skaly. Postupne sa dostávame na kopec Collarada 2886 m n.m. Strašne tu fučí, hmla je, vidím ledva pod nohy. Mám bundu aj rukavice. Vrchol preletím, nezdržujem sa. Zbeh je v tejto hmle náročnejší, hore ideš, dokiaľ sa dá a keď už sa nedá, si hore. Dole je to iné. Reflexky sú medzi sebou v takej vzdialenosti, že od jednej treba prejsť 5-10 metrov ďalej hmlou a potom sa dakde v diaľke zjaví ďalšia. Noc tu ma baví až na jeden moment, keď som vliezla do nejakého strmého žľabu a nevedela ho obliezť naspäť, tak som ho musela zliezť celý a končilo to jemným padákom. No, dobre, že bola taká hmla, inak by som sa tam vybála. Na kontrole mi povedali, že som tretia a teraz obieham nejakú babu. Neberiem to vážne, Alba je dakde za mnou, táto „chica“ tiež vyzerá byť pri sile. Hlavu nastavujem naspäť na to, že toto treba hlavne dožiť a starať sa hlavne o seba.

Hmla sa už rozplýva, prebieham z doliny do doliny (samozrejme sedlom) a v každej sú roztrúsené čelovky. Nádhera! Ešte zbeh ku chatke pri jazere Ibón de Ip, dám si tu čosi fajné a už z diaľky vidím svetielka, ako z chatky stúpajú do 2662 m n.m. na Tronqueru. Občerstvovačky vyzerajú všetky rovnako: sendvič so šunkou a syrom, olivy, saláma, arašidy, gumkáče, banán, melóny, pomaranč, voda, jont. Žiadna soľ, žiadne čipsy. Z tých čipsov som smutná. Dačo zobnem a idem. Hore sa začína brieždiť. KRÁSA! KRÁSA! KRÁSA! Milujem to tu, srdiečko mi plesá z výhľadov. Treba ale naklesať do 1700 m n.m., tam by malo byť zas jedlo a trasa sa už spojí s trasou 70K. Dúfam, že stihnem Mahu.

Do zbehu sa mi rozbieha ťažko, som nejaká lenivá, aj bundu si obliekam len cez batoh, ale dobieha ma nejaký žabožrút. Najskor milo „Ça va?“ „Ça va, ça va“. Potom príde s vetou typu: „si odvážna, ze bežíš sama a máš obdivuhodný zmysle pre orientáciu“. Neznášam tieto francúzske small talky so slovníkom filozofa. Debate o ničom v jazyku, ktorý neznášam o 7 ráno sa chcem vyhnúť, preto vravím, že neviem po francúzsky a ďalej bežíme potichu. Well played, Pampú! Na 42. km by malo byť jedlo. Nie je. Na 44. km je kontrola, ale len s vodou. Jedlo bude vraj za 2 km. V tomto teréne to znamená od 15 do 40 min ale ja už som bola hladná na tom 42. Och! Bruško je už dlho nešťastné a ja tiež. Čipsy zas nikde jooooj. Dačo zbaštím, idem ďalej stúpať do 2372 m n.m.

Nejde sa mi dobre ale idem. Človek tu musí byť stále sústredený, lebo terén ho za každú sekundu nepozornosti odmení nejakým pádom alebo vykrúteným členkom. Držím sa žabožrúta, pridal sa k nám aj nejaký Španiel. Obiehajú nás prví sedemdesiatkári. Stúpame kamenitým žľabom na Pico Royo. Sme tu siedmi a aj letmým pohľadom sa dá určiť, kto bežal celú noc a kto štartoval ráno :D V zbehu cez lyžiarske stredisko mi žabožrút odbieha krokom a to mám pocit, že to, čo predvádzam, je beh. Musím občas prekráčať, už pečie slniečko a cítim únavu. Vlečie sa to ako sopeľ. 50. km Konečne čipsy! Mňam, rovno si beriem za hrsť! Bojím sa sadnúť si, že sa už nikdy nepostavím naspäť, tak len dopĺňam gély z dropbagu a idem.

Stúpanie do 2552 m n.m. je trápenie. V každej mláke močím buffku aj seba, sedemdesiatkári ma obiehajú jedna radosť. Závidím im čerstvé nohy. Už začínajú aj baby. Čakám Mahu, potrebujem pekné slovo. Pozerám na hodiny, 56,2 km. Po polhodine pozriem zas, 56,8 km. Toto je tak demotivujúce a tak nekonečné! Po rokoch strávených v tomto stúpaní začína zbeh. Je mi hrozne, odkedy vyšlo slniečko, mám bez prestávky krízu a už je hádam aj obed. Väčšinou sa teším na moment „už len maratón“, lebo si uvedomujem aké je to privilégium, že to môžem povedať a reálne aj myslieť vážne ale teraz sa tu zmietam v jednej krízičke za druhou. Chcem len dožiť.

Nedá sa nič robiť, bežím. Aj kráčam. Veľa. OMG, zase kravy. Vyzerajú pokojne, obchádzam ich len na metre. Haha, môj strach je očividne priamo úmerný mojej únave :D Pred ďalším stúpaním je občerstvovačka. Rozpoznávam usmiatu tvár. Timo! Hneď naňho vychrlím všetky moje ponosy, aj ťažké to je, aj dlhé, aj nevládzem, aj teplo je, aj... „a inak si dobre? Nič ťa nebolí?“ teraz som mu povedala, že ma bolí celý svet a on sa pýta, či dobre :D Ale má pravdu, len ja sa zmietam v mojom nešťastí. Nič vážne mi nie je, som len uplakanec. Hovorí, že Mahu skončí, nejde sa jej dobre, že Filip je 45 minút za mnou, aj tretia chica je podobne. Vidieť ho mi dá riadne veľa energie a sily a tak nasledujúcich 1000 výškových idem ako nič. Hore vraj majú byť behavé vlnky. Samozrejme, že nie sú. Sú to skôr zuby, kde treba nastúpať a naklesať 150 výškových na každom. V puse mám plechovú chuť. Pijem dosť ale už sa ani nepotím na slano. Slabo mi je. Občerstvovačka na 72. kilometri. Pýtam si soľ, pani ukazuje na jonťák. Nie, prosím, už nič sladké, ja potrebujem obyčajnú soľ. Random chalan mi začne po celom stane zháňať soľné tablety. Sedem ľudí mi dá každý po jednej tabletke, štyri zjem hneď v ten moment, ostatné si pošetrím. Veľmi im ďakujem, zachránili ma.

Nasleduje nekonečné stúpanie a klesanie do Candanchú, kilometre sa strašne vlečú, terén je ťažký, treba byť v strehu. Už mám ozaj dosť, už chcem aby to skončilo. Za sebou v tomto momente mám cca 80 km / +6000 m. Začína už byť príjemne. Timo a Mahu v Candanchú predvedú taký servis, že ja nemusím robiť absolútne nič. Zaopatria ma, dajú mi jesť, piť, vymenia baterku v čelovke, dajú infošky, majú čipsy aj radler! Filip aj tretia baba sa približujú. Spúšťam druhé kolo ponosov. Ja by som to zo seba vyliala aj po ceste, ale nebolo komu. Mahu ma preruší. „Dobre vyzeráš“. Och toto zlatunké mláďa. <3 Úplne ma odzbrojila. Je to celé o hlave a tej mojej sa vôbec nedarí sa prenastaviť. Takúto ufrflanú ma vyprevádzajú so slovami „niekoho sa chyť“ a idem na posledných 15 kilometrov s 1500 metrov stúpania a 1800 metrov klesania.

V stúpaní začína druhá noc. Treba vyjsť na Pico Aspe 2645 m n.m., kde je kontrola. Hore fúka silný vietor. Do toho nárazy. Jeden nečakaný náraz vetra ma hodí do skaly a ja celou silou do nej kopnem. Až zmeraviem. Zohnem sa k teniske, padne na ňu kvapka krvi. Z nosa. Do p**e a do p**e! Teraz?! Keď treba zbehnúť 1800 metrov? Nikto tu nie je, pchám do nosa vreckovku a pomaly krivkám dole. Narazený palec ma strašne bolí. Prudký zbeh, samé kamene a šotolina. Aj by som plakala ale dochádza mi voda, tak šetrím tekutiny. Na poslednej občerstvovačke nemajú kryosprej, zato ale majú volské oká. Voňajú krásne, ale ak by som si dala, buď sa odtiaľto nepohnem alebo sa zgrcám. Môj žalúdok sa krásne drží, nepokazíme si to. Naokolo mňa nikto.

Posledné stúpanie má mať 400 metrov, výhľad na celú dolinu a nevidím žiadnu čelovku. Už vidím bludy. Ľudí, tváre, zvieratá. Kofeínové tabletky už došli. Sadám na zem, nastavujem 5 minút a zatváram oči. Paráda. Budík zvoní ale ja sa necítim oddýchnutá. Pokračujem ale ako si rátam odrazky, počujem hlasy v mojej hlave. Filip sa rozpráva s dcérou „jeden ako je jeden náš Rémi, dve ako dve diery na nohaviciach, 3 ako 3 pásy na punčáku, ...“, pokračuje to ďalej vždy do 6. Ani to nedáva zmysel, ani punčák nejeme, tak si nachvíľku sadnem. Dolina je stále prázdna, je teplo a je vidno. Som tu sama. Zrazu precitnem. Slinka mi vybehla z úst. Preboha, neviem ani koľko som spala. Čelovky sú už všade v doline. Hneď sa zberám a pokračujem. Kontrola na konci stúpania. Pýtam sa koľko do cieľa. 7km. Za bežných okolností by mi tento zbeh trval 35minút, no ale teraz mám v nohách 95 km a 8900 m+. Sú to dlhé serpentíny. Značené je to pekne, visia tu fáborky. Nechápem, prečo dali tú narodeninovú oslavu sem, veď je to ešte strašne vysoko. Akú oslavu? Ja tiež neviem. V mojej hlave sa momentálne odohráva brutálna párty. Všetko môže, ale aj nemusí byť pravda. Počujem hlas Filipa a tretej baby (hej, takto sa to v mojej hlave stalo. Neviem kto je tretia baba, ani aký má hlas, ale hovorí čosi a blíži sa). Reťoš, reťoš, ale ozaj neviem, čomu veriť. Som druhú noc na nohách a som vyčerpaná. Keby Filip v piatok nešušťal tými sáčkami, mohlo to byť inak :D Pozbieram posledné sily a rozbieham sa.

Konečne z tohto hustého lesa počujem nejaké auto. Asfalt! Tak rada ťa vidím! Neverím! Som tu! Ešte raz sa pre istotu obzriem, či nááhodou tá tretia chica ale nič. Timo je tu, čaká a do cieľa beží popri mne. Sú 2 ráno. Idem dačo prejesť, dohadujeme sa, ako počkáme na Filipa. Po 20 minútach prišla tá baba. Nebolo možné, aby som ju počula. Opäť raz ďakujem Timotejovi za podporu a skláňam sa. Myslel na všetko, aj ma poslal prezliecť sa, aj spacák okolo mňa omotal, aj telefón mi dal do powerbanky. Geniálne. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za možnosť stále bežať za Slovak Ultra Trail Team, Filipovi, Timovi a Mahu za behy, spoločnosť, srandu, servis, cestu, všetko, ostatným za fandenie. Okrem pretekov samotných to bola pre mňa dovolenka, ktorú si s Vami rada zopakujem. <3 

Najdlhších 100 km v mojom živote však raz za život stačí a fialový necht na mojej nohe hovorí, že dlhšia pauza od behania sa teraz udeje, lebo sa nevopchá do žiadnej tenisky. Trasu odporúčam ľuďom s dobrou orientáciou v teréne, s dobrými VHT skúsenosťami a určite len skúseným bežcom. Telo aj hlava tu dostanú zabrať. Majte sa radi, nerobte sprostosti a nezabúdajte si soľné tablety. A ešte, ich motto: „No se corre, se vive“. Súhlasím.