Dolomiti Extreme Trail 2025
V piatok 6.6.2025 som mal vďaka Slovak Ultra Trail Team možnosť už druhý raz stáť večer o 22.00 hod. na štarte prekrásneho ultratrailového podujatia vo Forno di Zoldo v Taliansku. Ide o preteky, ktoré ponúkajú na výber šesť rôznych tratí (11, 22, 35, 55, 72, 100). Na tom by nebolo nič zvláštne, veď i u našich severných susedov poznáme takéto „podniky s viac-chodovým menu“.
Tu vo Val di Zoldo, ako sa súhrnne nazýva dokopy 43 osád oblasti pod 3,2k ikonami ako Monte Civetta a Monte Pelmo, však každá dištancia prinúti účastníka prekonať výrazne neštandarné celkové prevýšenie. Aj to je iste jedným z faktorov významného medziročného nárastu záujemcov o túto bežeckú udalosť. V tejto súvislosti možno ešte spomenúť, že 35 km trasa, ktorá mala tento rok premiéru, bola vypredaná ako prvá.
Vlani som tiež štartoval na 100 km trati a takisto za Slovak Ultra Trail Team, ale nedokončil som. Tentoraz to vyšlo a dobehol som do cieľa. Hoci bežeckého kroku si človek veľmi neužije, vychutná si nádherné okolie, cez ktoré prechádza a keď sa navyše vydarí počasie, oplatí sa i na chvíľu zastaviť a urobiť zopár záberov.
Štart stovky sa oneskoril o zopár minút, pretože pred štartovú čiaru minútu pred výstrelom zacúvala sanitka, s ktorou kohosi odvážali. 400 bežcov trpezlivo vyčkalo a išlo sa. Organizátori poskytujú medzičasy na štyroch miestach a jeden tesne pred cieľom. Rozdelil som si teda v hlave svoj beh na tieto úseky a ukázalo sa zas a znova, že mám bližšie k letovej fáze ako k silovej príprave. V tiahlych stúpaniach som mal oproti spolubežcom navrch, v stojkách naopak. No a tak to išlo ako na hojdačke celý čas.
Je nutné poznamenať, že s pribúdajúcimi kilometrami sa aj tiahle stúpanie čoskoro mení na stojku, čiže na takom Passo Cibiana (72. km), kde je občerstovačka a kde som si doprial už asi piatu polievku, som sa rozhodol, že si pri nej posedím pekne za stolom. A neurobil som zle. Ale ak si hovoríte, že som tu chytil druhý dych, ste na omyle. Vyfučaný som išiel až do cieľa. Podstatné je to, čo som vďaka tým zopár minútam oddychu v prítomností dobrovoľníkov na ľudoprázdnom checkpointe zažil. Polievku mi doniesla veľmi milá čiernovlasá štyridsiatnička, ktorá sa hneď po anglicky pýtala, čo ešte môže pre mňa urobiť. V ruke som držal kúsok chleba, tak som si pýtal ešte jeden. Začal som pomaly jesť a všimol som si, že sa tam okolo nej mocú tri deti. Odhadom 12-ročné a 15-ročné dievčatá a jeden, povedzme, 18-ročný chalan. Keďže už aj bežec, ktorý pribehol predo mnou, občerstvovačku opustil, zostal som tam na chvíľu ako účastník sám. Vtom si tá žena sadla oproti, vytiahla mobil, dva-tri ťahy po obrazovke a opýtala sa: “Ty si Julius Kalavsky?“ Ja: “Áno. Ona: “Si päťdesiatytretí.“ Ja: „ Ďakujem.“ Ona: „Odkiaľ si?“ Ja: „Zo Slovenska.“ Usmiala sa, ukázala na tú mladšiu dievčinu, ktorá práve prechádzala s niečím popri stole a hovorí: „Moja dcéra bola na MS v hokeji v tvojej krajine a dnes hrá hokej.“ Dodnes dúfam, že som sa pri svojej únave prejavil po tejto poznámke dostatočne zúčastnene. Ale zdá sa mi, že som to až tak nepohnojil, lebo mladá pritakala a ja som si od nej pohotovo vyžiadal potvrdenie slovíčkom: „Skutočne?“ A pridala ešte zopár rozširujúcich informácií, ktoré si však už samozrejme nemôžem pamätať, keďže záujem som iba hral. Medzitým už ale pri mame sedela aj staršia dcéra a chlapec – jej syn. A vtedy som si uvedomil, že tie deti sú bez mobilov, nemali ich ani v rukách ani vo vreckách. Ruky mali voľné, staršia dcéra si pri pohľade na mňa jednou rukou opierala bradu, druhú mala voľne položenú na stole. Chlapec sedel na lavičke obkročmo čelom k mame a na mňa sa díval s lakťom opretým o stôl. Tá ich zúčastnenosť v čase a priestore, to ich správaním jasne prejavené vedomie, že sú každou chvíľou tu na Cibiane na DXT so svojou mamou dobrovoľníčkou prítomné, mi pripadalo odrazu tak prenikavo sympaticky, že som mame vtedy bez váhania povedal: „Obdivujem Vaše deti, že Vám tu pomáhajú a nepozerajú pri tom do mobilov.“ Dobrovoľníčka sa srdečne zasmiala a povedala: „Ale my máme svoje pravidlá!“ Deti pri tom neprejavili žiadnu reakciu. Mama iba ľavou rukou chytila staršiu dcéru okolo ramena a dodala: „Ona má napríklad dovolené byť na mobile 40 minút denne.“ Po pár zdvorilostných frázach som si ešte opýtal čosi z občerstvenia, po čo mi mladý Talian bez zaváhania ochotne skočil. Rozlúčil som sa a pustil som sa do posledného súvislého stúpania na Monte Rite. Prešiel som azda 500 m, keď mi došlo. Fíha, veď ja som nevytiahol mobil.
Do cieľa som prišiel za 20 h 52 min. Zostáva dodať, že je to ťažšie podujatie ako Echapée Belle vo Francúzsku, ktoré bolo doteraz u mňa v osobnom rebríčku najvyššie. Na DXT je záverečný úsek Cibiana – Forno di Zoldo neúprosný. Poznanie trate mám za sebou, ak sa vrátim, mám tromfy.
Ďakujem za čítanie a s účasťou hoci na kratšej z trás určite neváhajte.
S pozdravom Julo K.
.jpg){kind=logo}
