EcoTrail Wicklow 2019

Peter Knížat

Už je to dávno, čo som chcel skúsiť nejaký pretek v zahraničí, no každým rokom som to odkladal. Neviem, či to bol rešpekt, ale skôr som mal pocit, že by bolo fajn pochodiť preteky doma a až neskôr si skúsiť niečo vonku. V tomto som žil až do konca augusta, kedy sa naskytla príležitosť. Príležitosť, ktorá sa neodmieta - ísť do Írska na EcoTrail Wicklow (80 km / +2700 m).

Už dlhšiu dobu Slovak Ultra Trail spolupracuje s rôznymi zahraničnými pretekmi a „čerešničkou na torte“ sú voľné štartovné miesta na rôzne preteky v Európe i vo svete. Následne spravia súťaž a tak môže verejnosť vyskúšať šťastie. Ja som v súťažiach nikdy šťastie nemal, no prečo to aspoň neskúsiť. A povestná motyka vystrelila...  Nebudem klamať, konkrétne tento pretek ma zaujal viac ako tie ostatné. Írsko a jeho nespútaná príroda, plná kopcov a nekonečných plání. Vlastne aj celá myšlienka prepojiť mestá s okolitou prírodou, aby tak vznikla istá symbióza, sa mi veľmi páči. Táto séria pretekov sa behá v mnohých európskych metropolách. Od Štokholmu cez Brusel, Paríž, Madrid až po Reykjavík. Vybrať si môže naozaj každý. Viac na https://www.ecotrail.com/ .

Celá tohtoročná sezóna mi vychádzala podľa plánov, dokonca som pocítil isté zlepšenie, no asi bude pravda, že všetko dobré sa raz skončí. Mne sa toto stalo na júnovej Malofatranskej stovke, kde som si tesne pred prvou občerstvovačkou vyvrtol členok a ponatŕhal šľachy, čím sa bohužiaľ moja sezóna predčasne skončila, teda aspoň jej podstatná väčšina. Bol som avšak rád, že môžem na ostatných pretekoch aspoň pomáhať. Nesmelým plánom bolo od augusta jemne trénovať, potom skúsiť Rýchlik Zoška Bratislava a ak to pôjde, tak vyskúšať aj Ponitriansku stovku a následne ísť do spomínaného Írska. Behať sa mi prekvapivo dalo, ale bol by v tom čert, aby sa niečo neudialo a tak na mňa prišla smrteľná mužská choroba - „soplík“. Ten ma na Rýchlik odpálil a tak som skončil doma v posteli. Ponitrianska sa tak nekonala a ja som sa opäť ocitol v pozícií dobrovoľníka. Chorobu som síce vyliečil, no natrénované som nemal absolútne nič. Čerešničkou na torte bolo to, že som dva dni pred odletom skončil na pohotovosti s vysokými horúčkami. Po uprosení doktora som dostal silné trojdňové antibiotiká a aspoň maličkú nádej, že poletím. Z plánov, ako pretek zabehnúť, bola nakoniec túžba pretek aspoň dokončiť v limite a ako tak si užiť krátku dovolenku v pre mňa dovtedy neznámej krajine. Nakoniec sa našťastie všetko podarilo. No pekne poporiadku...

Vo štvrtok večer som sa dostal do Bratislavy, kde som prespal u náčelníka Rada. Ten ma vybavil vlajkou SUT, slovenskou zástavou a dokonca ma odviezol v piatok ráno na letisko, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Tam sme počkali kamošku Vandu, druhú výherkyňu súťaže. Po asi trojhodinovom lete sa naše dobrodružstvo začalo. Čo by to bol za výlet na Britské ostrovy, keby nás neprivítalo typické daždivé počasie. Na letisku nás už čakal kamarát Rišo, ktorý nás u seba ubytoval a rovnako bežal pretek, za čo sme mu nesmierne vďační. Ani si neviem predstaviť, že by sme toto museli riešiť hotelmi a kombinovanou dopravou. Odvoz „domov“, typické Írske raňajky a poďme ho do Bray-u - malého prímorského mestečka, kde nás čakala prezentácia. Predtým ešte prechádzka na neďaleký Bray Head, prvý kopec zajtrajšieho preteku.

Už v prechádzkovom tempe som cítil, že pre moje ťažké nohy to bude zajtra boj. Ale ten výhľad stál za to. Nebudem klamať, pre mňa to bolo prvý krát kedy som videl more, niečo tak krásne a nespútané. V kútiku duše som dúfal, že zajtra pobežíme nádherným trailom, ktorý sa týčil na juh. Zbehli sme do mestečka, dali si pivo (samozrejme Guinness) a odprezentovali sa. Večer už len trošku prezrieme trasu nech neblúdime, chystáme si veci na zajtra a ideme sa vyspať. Ráno som sa zobudil ešte pred budíkom a prvú vec, čo som spravil, bola kontrola počasia. No super, celý deň má pršať. Do Bray-u sme prišli asi hodinu pred štartom, nech máme na všetko čas. Moje prvé kroky viedli na pláž, pozrieť si nezabudnuteľný východ slnka nad hladinou mora. Stretli sme aj ďalšieho Slováka žijúceho v Írsku, Ondreja s manželkou, ktorý pobeží rovnako ako my. Následne sme sa presunuli do koridoru a o 8:30 výstrel z pištole odštartoval pretek.

Začiatok na promenáde po pár stovkách metrov vystriedali schody a neskôr prudké stúpanie lesíkom, presne podľa včerajšej prechádzky. Veľmi ma prekvapilo značenie, včera ani náznak, no dnes vlajočky na každom mieste až bol problém zablúdiť, dokonca sa mi zdali až príliš nahusto. Takto sa had bežcov vyštveral po 240 výškových metroch od úrovne mora na Bray Head a následne sa plní moje želanie. Rozbehli sme sa tým krásnym trailom na juh.

Po nejakých troch kilometroch sa trasa stočila do vnútrozemia. Všade dookola sa pásli kone. Zbeh bol príjemný a tak sa naháňanie začalo pomerne skoro. Prebiehame okolo domu a záhrady Kilruddery House, ktorý teda v zamračenom počasí nejako nevynikol, no bol to jeden z hlavných ťahákov akcie. Chodník je spevnený a vedie krásnym lesom až do dedinky Kilmacanogue, nad ktorou sa týči nádherná veža miestneho kostola. Odtiaľto začíname prudšie stúpať a cez chodník plný papradia traverzujeme kopec Great Sugar Loaf. Na jeho druhej strane zbiehame prudkým kamenistým chodníkom na prvú občerstvovačku (14 km), ktorá sa nachádza na parkovisku. Popravde, neviem ako opísať ponuku. Asi len jedno slovo - bieda. Zisťujem, ako veľmi nás na akciách Slovak Ultra Trail rozmaznávajú a sú nám schopní dať, čo nám na očiach uvidia. Tu to veľmi neriešia, čistá voda (ak sa dá nazvať čistou, mne prišla dosť horká, no človek si nenavyberá) ďalej kúsok koláča, banány, jablká a extrémne sladké kúsky nejakej tyčinky, zo slaného iba suché nachos. Po ani nie minúte som hotový, má to svoje výhody. Aspoň sa dlho nezdržím. Ďalej pokračujeme dlhým asfaltovým úsekom až do krásneho ihličnatého lesa Djouce Wood a po krkolomnom zbehu a následnom výbehu sa dostávame k ďalšiemu lákadlu celého preteku - dychberúcemu vodopádu Powerscourt Waterfall.

Niečo nádherné, len je akosi málo času na obzeranie. Po ďalšom asfaltovom úseku moje telo začína vypínať. Po tom všetkom som si aj myslel, že to príde, no nečakal som, že to bude po prvých 20 kilometroch. Stúpanie do kopca už len krokom a v hlave nepekné pocity. Tu ma dobehli a následne obehli Vanda s Rišom, šli perfektne a tíško som im závidel. Snažil som sa ich držať, no tempo mali vynikajúce. Napojili sme sa na Wicklow Way a po pravej strane sa začal týčiť 725 metrov vysoký kopec Djouce. Tu sa trasa rozdeľovala na hlavnú 80 km trasu a kratšiu 40 km trasu. Kratšia sa stáčala okolo kopca a hlavná stúpala. Myšlienky som mal všelijaké a nevedel som si predstaviť, že sa takto budem trápiť nasledujúcich x hodín. No predsa som sem neletel len tak, zaťal som sa, začal stúpať a pokračovať v hlavnej trase. Výhľady boli krásne, len to zamračené počasie ich trošku kazilo. Djouce sme tesne pod vrcholom začali traverzovať a následne sa rozbehli zbehom cez rašeliniská a mokrade, ponad ktoré bol vybudovaný drevený chodník.

Niečo úžasné... Na konci sa chodník odklonil do temného lesa, kde sa pre vysokú vlhkosť začalo na dreve šmýkať a tak bežím opatrne, nech sa niečo nestane. Z lesa sme vybehli na asfaltku, na konci ktorej sa nachádzala ďalšia občerstvovačka (31 km). Aj tu len „čistá“ voda a tak som pokračoval ďalej. Zbehom cez lesy a polia do dedinky Roundwood, kde sa nachádzala väčšia občerstvovačka (39 km), no s ponukou chabou ako na tej prvej. Sedím a rozmýšľam, čo ďalej. Mám to ukončiť a zavolať si taxík? V myšlienkach ma prerušuje Ondrej, ktorý sa už vracia späť po trase. Vylievam sa, že to možno ukončím. Pred chvíľkou odišla jeho manželka, ktorá by ma zobrala do cieľa, no nič. Kašlem na to a začnem si to vychutnávať. Poďakujem a obaja sa rozbiehame svojím smerom. Mňa čaká krátky asi 5 kilometrový okruh cez park a následne popri Vartry Reservoir späť na občerstvovačku. Tu sa chvíľu zdržím a psychicky pripravím na cestu späť. Musím pokračovať a rýchlou chôdzou sa vraciam po asfaltke naspäť. Odtiaľto sa s jedným Írom ťaháme a povzbudzujeme. Pomaličky sa rozbieham, no je to stále do kopca, takže skôr taký indiánsky beh. Chvíľku kecáme, no tesne pod Djouce počujem už len neustále „fucking mountain“. :).

Na vrchole sa vo mne niečo zlomí - konečne sa rozbieham. Ďakujem a valím technickým zbehom. Energie mám priam na rozdávanie a začínam dobiehať a predbiehať ďalších ľudí. Pre toto milujem ultra. Chvíľku ste na pokraji síl,  o kilometer ďalej už trielite akoby sa nič nestalo. Konečne s úsmevom na perách. Všadeprítomné ovce len uskakujú z chodníka a chlapík, ktorý usmerňoval ľudí na dlhšiu a kratšiu trasu sa len usmeje a neveriacky krúti hlavou. Poďakujem mu. Tu sa trasa napája na kratšiu a po nej pokračuje až do cieľa. Z lúky sa dostávam do temného lesa, no tento je temnejší o niečo viac. Dokonca je tu opar, preboha čo sa deje, kde som. Stále bežím a o pár metrov ďalej obieham chlapíka, ktorý umelo ten opar vytvára a fúka ho do lesa. Neskôr si všimnem sneh, množstvo ľudí a kamery. Vybieham z lesa a prebieham okolo kamiónov, kde fajčia asi šoféri, tak sa pýtam, čo sa tu deje. Že vraj sa tu natáča film, so záujmom sa spýtam, či neprezradia názov. Nikto nevie, no nakoniec z jedného vypadne „Green Night“ (asi len pracovný názov, no rád by som vedel ako to dopadne). Chodník ďalej vedie papradím a napája sa na asfaltku k občerstvovačke na parkovisku (65 km). Doplním vodu a stúpam smerom ku Great Sugar Loaf, ktorý následne traverzujem a zbieham z opačnej strany ako ráno. Zbieham do dedinky Kilmacanogue a následne opäť traverzujem ďalší kopec, no tentokrát Little Sugar Loaf.

Zbieham k parku kde sa nachádza posledná občerstvovačka (74 km), tu už sa ani nezastavujem a hypnotizujem hodiny na posledných 6 kilometrov. Začína pršať, to bude asi ten celodenný dážď, ktorý nás vďakabohu obišiel. Teraz ma už netrápi... Opäť sa napájam na trasu a už len vybieham na posledný kopec a nádherným trailom popri mori sa vraciam na Bray Head, odkiaľ vidím cieľ. Tu už sa nešetrím a technickým singláčom letím ako o život. Obieham ešte zopár bežcov, po schodoch a asfaltke sa vraciam do Bray-u, posledný kilometer šprintom za potlesku miestnych do cieľa. Hodinky zastavujem po 10 hodinách a 37 minútach. Dúfal som v lepší čas, no za týchto okolností to beriem všetkými desiatimi. Dostávam lístoček s medzičasmi na jednotlivých kontrolách a usmievavý dobrovoľník mi čapuje pivo. V krčme to žije kvôli behu, no aj práve prebiehajúcim Majstrovstvám sveta v rugby. Hľadám Vandu a Riša, tí už sa zohrievali v aute. Obaja dobehli v skvelom čase a Vanda dokonca ako tretia medzi ženami. Obrovská gratulácia!

Prezlečiem sa a spoločne ideme na zaslúženú večeru. Krásny deň je za nami. Z večere sa za tmy poberáme domov - ešte stále vidíme čelovky, ktoré zbiehajú Bray Head. Klobúk dole pred všetkými, čo tento pretek dokončili...

A dojmy? Pretek to bol neskutočný, dychberúca divoká príroda, krásny trail, úžasné scenérie a v podstate okrem občerstvovačiek nie je čo vytknúť. Možno boli aj tie v pohode, len my na Slovensku sme veľmi rozmaznaní :).

Obrovské ĎAKUJEME patrí všetkým organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto nádherné podujatie nemohlo vzniknúť. Rovnako sa chcem poďakovať celému Slovak Ultra Trail, že nám umožnili sa tohto krásneho preteku zúčastniť. Obrovské ďakujem patrí Rišovi, že nás u seba ubytoval a spravil nám sprievodcu touto úžasnou krajinou. A rovnako ďakujem aj Radovi a Peti za ubytovanie v Bratislave :).

Detail trasy:   https://www.strava.com/activities/2747646881 

A video od jedného z pretekárov na 80 km trase: https://www.youtube.com/watch?v=rSwrbj4Eksg

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Peter Knížat, Richard Rapavý, EcoTrail Wicklow

https://peterknizat.blogspot.com/