Julian Alps Trail Run by UTMB
Richard Kusý
Tento krát som si spravil opäť výlet do Slovinska na Julian Alps Trail Run by UTMB - pre mňa to bol reparát, nakoľko rok predtým som tu skončil predčasne pre gastro virózové problémy až v sanitke. Ide o preteky, ktorých cieľ a celé zázemie sa odohráva v Kranjskej Gore, ale nakoľko sa tam beží viacero rôznych vzdialeností, tak tie väčšinou štartujú z iného miesta a cieľ majú spoločný.
Ja som si vybral najdlhšiu trasu ktorej výsledné parametre podľa hodín sú cca 122 km a cca 5900 vm. Štart pretekov som mal 18.9.2026 o 21:00.
Tento rok som na preteky nešiel v príliš veľkom predstihu, pretože som vedel, do čoho idem a viac menej som to chcel spraviť čo najviac na otočku, aby rodina moc na mňa doma dlho nečakala. Takže do cieľa som doraz až vo štvrtok poobede za stáleho lejaku, vybavil registráciu.
Spanie mi vybavil na poslednú chvíľu kamoš Patrik. M., za čo mu patrí veľká vďaka. Prespal som u takej veselej partie zo Slovenska, ktorá to poňala skôr ako výlet, takže sme si vymenili zážitky, nakoľko pre mňa celá akcia bola splniť reparát a podať dáky solídny výkon.
Na štart nás odviezol Patrikov brat, takže odpadla starosť prepravy busom. Štart sa nachádza v centre starého mesta Radovljica cca 45 minút jazdy autom z cieľa - na toto treba myslieť ešte pred registráciou na pretek. Tento rok boli na štarte trošku iné podmienky, ako rok dozadu. Teplota bola príjemná, akurát som očakával výraznejšie blato, keďže deň predtým výrazne pršalo a ešte sa aj očakávalo, že niečo padne počas pretekov.
Preteky sa odpálili v klasicky rýchlom štýle 3:30 na km. Začiatok bol ale úplne iný, ako rok predtým, takže aspoň ma čakalo niečo nové. Prvú časť pretekov som poznal, takže po 24. km, kde bolo také dôležitejšie občerstvenie, to rýchlo ušlo. Na čele sme sa pekne striedali až na Patrika, ktorý si išiel zatiaľ sólo jazdu. Tu som doplnil vodu na dlhý úsek a vyrazil do nekonečného stúpania, ktoré som poznal a presne tu ma to rok dozadu skolilo. Tento úsek prechádza z dediny až hore cez farmy, elektrické ohradníky a úseky plné dobytka do hôr.
Postupne sa pretekári roztrhali a viac menej som išiel sám. Ako som vyšiel hore, vedel som, že tej vody som si mal zobrať aj viac alebo sa lepšie napiť, lebo už som skoro nič nemal a dole to bolo ešte ďaleko. Mal som ale v zálohe studničku, ktorú som poznal, takže som to aj využil. Počas toho nám začalo postupne jemne mrholiť a viditeľnosť bola veľmi malá. Po dlhom zbehu nás čakala dôležitá občerstvovačka a pre mňa zlomový bod - hranica, kde som predtým skončil: jazero Bled. Doplnil som rýchlo vodu a letel ďalej.
Odtiaľto nás čakal pre mňa celkom nudný úsek okolo jazera, kde toho moc nebolo vidieť - nejaký ten malý kopček, ale veľká časť po asfalte cez dedinu - mesto. Celý úsek bol super behavý až do Žirovnice. Toto je dosť kľúčové miesto, kam sa dajú poslať veci (dokonca sa tu dá aj pospať na matracoch) a je to posledné miesto predtým, ako začnú veľké hory, lebo doteraz sme sa pohybovali tak do cca 1200 m n. m. Tu ma čakal Patrikov brat, ktorý mi dal pár vecí. Vymenil som jednu vypálenú čelovku, čo som nečakal, že sa stane už tu stane. Na toto inak bacha pri týchto pretekoch - svieti sa tu pomerne dlhú časť z trasy pretekov (tento rok skoro až do siedmej) a keď je viditeľnosť slabá, ako občas tento rok bola, tak treba silnejšie svietiť.
Odtiaľto sa začína postupne stúpať do Julských Álp terén sa
jemne mení a prichádzam do hustého lesa sám nikto nikde zase mrholí občas trochu
jemne prší a celé toto počasie ma začína strašne unavovať. Pristihol som sa ako
driemem na paličkách postupne ma niekto dobiehal tak pozerám, že do ďalšej
stanice je to ďaleko kávu som si predtým nedal, tak to vyzerá na silný gel, ktorý ma
vždy nakopne.
Po chvíli už to ide a postupne pridávam na stanici prídem s náskok a dokonca vidím
pred sebou 2 ľudí ako odchádzajú, tak si vravím aspoň bude koho naháňať do vrchu.
Doplním vodu vypýtam si kávu ktorá je ale totálne studená lebo vonku bolo okolo 5
stupňov, všetko tam na stoloch bolo ako z ľadničky. Dám si a idem smer najstrmšie
stúpanie. Celkom som sa nakopol a po pár minútach vidím prvého súpera, ktorého
som o pár metrov už mal a radšej sa mi pekne uhol netrebalo sa ani moc snažiť.
Terén už bol skôr taký Tatranský ale viditeľnosť minimálna takže som išiel čisto po
chodníku. Celé stúpanie po vrch bolo v silnej hme a mrholení. Uvažoval som nad
bundou ale zvolil som taktiku, že nezastavujem a idem na výkon ten to zohreje.
Postupne v diaľke som videl ďalšieho pána na odstrel ale tento už mal viac síl
a nebolo ho tak jednoduché dobehnúť. Pred nami nás čakala zaujímavá vsuvka na
trati natiahnuté fixné laná a horský záchranári, takže som si predstavoval, že pod
nami budú asi riadne rokliny.
Prichádzali sme postupne hore a obiehal ďalšieho súpera ale videl som, že tento sa
ma bude asi držať dlhšie. Ako som prichádzal na horskú chatu na najvyššie miesto
trate cca 2200mnm na vrchole, kde bolo občerstvenie 75km tak som si vravel, že tu
musím zastaviť lebo čosi ma tlačilo v topánke už dlhšie. Ako som si to riešil tak ma
dobehol súper, ktorého som do vrchu obehol. Obaja sme doplnili a vyrazili spolu na
hrebeň, ktorý postupne začínal klesať dole. Tu som začínal pociťovať prvé problémy
jemne podobné z roka predtým ale vedel som, že to pôjde asi iba zospodu.
Stupňovalo sa to tak som radšej chalana z Talianska pustil pred seba a postupne si
zbalil čelovku lebo už prestávala byť potrebná a vedel som, že si bude musieť
odskočiť. Pár krát sa to zopakovalo až som si povedal, že dám si ja radšej čierne
uhlie lebo už ma to prestávalo baviť, kým to zabralo bol som ešte pár krát na WC. Na
ďalšiu občerstvovaciu stanicu 87km som dorazil už sám a pýtam si čosi na brucho
ale bez úspechu oni začali riešiť, či som ok, či ma pustia ďalej. Doplnil som radšej
vodu a letel naháňať chalana lebo nás čakalo strmé ťažké zablatené stúpanie, kde
som aj predtým bol lepší ako on. Po pár minútach som ho v hmle zazrel. Opäť nám
jemne mrholilo viditeľnosť 0.
Postupne som sa dostal pred neho a išiel si svoje na koľko žalúdok sa zlepšoval.
Terén sa zo skaly menil na hlinu a blato. Od cca 89km nasledovalo dlhé ťažké
klesanie dole, ktoré začalo v extrémnom sklone a totálne rozbahnené. Asi prvý krát
som používal palice aj smerom dole. Do toho trebalo prechádzať ohradníky pre
dobytok...
Túto časť som išiel opatrne nechcel som riskovať zranenie. Postupne ma dobiehal
opäť parťák z Talianska, ktorý išiel dole ako keby bolo sucho. Snažil som sa za neho
zachytiť a videl som, že smerom dole ma lepšie nohy a mne celkom slušne začínali
odchádzať stehná. Prišli sme na takú zvážnicu, kde on prepol na iný prevod a ja som
len sledoval ako mizne a bolo mi to viac menej už jasné a aj jemne jedno. Vravím
odteraz si idem svoje až do cieľa len aby mi nikto nepredbehol. Prišiel som dole do
dediny DOVJE na ďalšie stanicu 103km doplnil som pitie zobral som si horúci čaj na
ten žalúdok čo sa ukázalo ako super riešenie. A vídal sa na posledný asi najnudnejší
úsek do cieľa, kde ma čakalo až na pár stúpaní veľa roviny a asfaltu po dedinách
a cyklochodníku. Tu som už častejšie sledoval čas a tempo lebo nohy boli rozobrané
do šrobika takže som musel sledovať tempo aby som to ako tak držal. Za mňa toto je
dosť nelogický koniec pretekov a hlavne totálne kontrastný po tom ťažkom Alpskom
teréne, ktorý sme mali.
Postupne už som videl dobeh do cieľa takže bol som rád, že už je po tom lebo cítil
som, že to bola pre mňa zatiaľ najdlhšia výzva a zároveň prvá, ktorá bola celú noc
a posledných 20 km som už išiel len na vode bez gelov lebo som mal ten žalúdok
trošku rozhasený. Z cca 700 ľudí som dobehol 5 celkovo a 3ti v kategórií za 14:27:32.
