Julian Alps Trail Run by UTMB
Richard Kusý
Tentokrát som si spravil opäť výlet do Slovinska na Julian Alps Trail Run by UTMB - pre mňa to bol reparát, nakoľko rok predtým som tu skončil predčasne pre gastro virózové problémy až v sanitke. Ide o preteky, ktorých cieľ a celé zázemie sa odohráva v Kranjskej Gore, ale nakoľko sa tam beží viacero rôznych vzdialeností, tak tie väčšinou štartujú z iného miesta a cieľ majú spoločný.
Ja som si vybral najdlhšiu trasu, ktorej výsledné parametre podľa hodín sú cca 122 kilometrov a cca 5900 vm. Štart pretekov som mal 18.9.2026 o 21:00 hod.
Tento rok som na preteky nešiel v príliš veľkom predstihu, pretože som vedel, do čoho idem a viac menej som to chcel spraviť čo najviac na otočku, aby na mňa rodina doma moc dlho nečakala. Takže do cieľa cesty som dorazil až vo štvrtok poobede a za stáleho lejaku som vybavil registráciu.
Spanie mi vybavil na poslednú chvíľu kamoš Patrik. M., za čo mu patrí veľká vďaka. Prespal som u takej veselej partie zo Slovenska, ktorá to poňala skôr ako výlet, takže sme si vymenili zážitky, nakoľko pre mňa celá akcia bola splniť reparát a podať dáky solídny výkon.
Na štart nás odviezol Patrikov brat, takže odpadla starosť prepravy busom. Štart sa nachádza v centre starého mesta Radovljica cca 45 minút jazdy autom z cieľa - na toto treba myslieť ešte pred registráciou na preteky. Tento rok boli na štarte trošku iné podmienky, ako rok dozadu. Teplota bola príjemná, akurát som očakával výraznejšie blato, keďže deň predtým výrazne pršalo a ešte sa aj očakávalo, že niečo padne počas pretekov.
Preteky sa odpálili v klasicky rýchlom štýle 3:30 na km. Začiatok bol ale úplne iný, ako rok predtým, takže aspoň ma čakalo niečo nové. Prvú časť pretekov som poznal, takže po 24. kilometer, kde bolo také dôležitejšie občerstvenie, to rýchlo ušlo. Na čele sme sa pekne striedali až na Patrika, ktorý si išiel zatiaľ sólo jazdu. Tu som doplnil vodu na dlhý úsek a vyrazil do nekonečného stúpania, ktoré som poznal a presne tu ma to rok dozadu skolilo. Tento úsek prechádza z dediny až hore cez farmy, elektrické ohradníky a úseky plné dobytka do hôr.
Postupne sa pretekári roztrhali a viac menej som išiel sám. Ako som vyšiel hore, vedel som, že tej vody som si mal zobrať aj viac alebo sa lepšie napiť, lebo už som skoro nič nemal a dole to bolo ešte ďaleko. Mal som ale v zálohe studničku, ktorú som poznal, takže som to aj využil. Počas toho nám začalo postupne jemne mrholiť a viditeľnosť bola veľmi malá. Po dlhom zbehu nás čakala dôležitá občerstvovačka a pre mňa zlomový bod - hranica, kde som predtým skončil: jazero Bled. Doplnil som rýchlo vodu a letel ďalej.
Odtiaľto nás čakal pre mňa celkom nudný úsek okolo jazera, kde toho moc nebolo vidieť - nejaký ten malý kopček, ale veľká časť po asfalte cez dedinu - mesto. Celý úsek bol super behavý až do Žirovnice. Toto je dosť kľúčové miesto, kam sa dajú poslať veci (dokonca sa tu dá aj pospať na matracoch) a je to posledné miesto predtým, ako začnú veľké hory, lebo doteraz sme sa pohybovali tak do cca 1200 m n. m. Tu ma čakal Patrikov brat, ktorý mi dal pár vecí. Vymenil som jednu vypálenú čelovku, čo som nečakal, že sa stane už tu stane. Na toto inak bacha pri týchto pretekoch - svieti sa tu pomerne dlhú časť z trasy pretekov (tento rok skoro až do siedmej) a keď je viditeľnosť slabá, ako občas tento rok bola, tak treba silnejšie svietiť.
Odtiaľto sa začína postupne stúpať do Julských Álp, terén sa jemne mení a prichádzam do hustého lesa. Sám, nikto nikde. Zase mrholí, občas trochu jemne prší a celé toto počasie ma začína strašne unavovať. Pristihol som sa, ako driemem na paličkách. Postupne ma niekto dobiehal, tak pozerám, že do ďalšej stanice je to ďaleko. Kávu som si predtým nedal, tak to vyzerá na silný gel, ktorý ma vždy nakopne. Po chvíli už to ide a postupne pridávam. Na občerstvovaciu stanicu prídem s náskokom a dokonca vidím pred sebou dvoch ľudí ako odchádzajú, tak si vravím - aspoň bude koho naháňať do vrchu. Doplním vodu, vypýtam si kávu, ktorá je ale totálne studená, lebo vonku bolo okolo 5 stupňov stupňov, všetko tam na stoloch bolo ako z ľadničky. Dám si a idem smer najstrmšie stúpanie.
Celkom som sa nakopol a po pár minútach vidím prvého súpera, ktorého som o pár metrov už mal a radšej sa mi pekne uhol - netrebalo sa ani moc snažiť. Terén už bol skôr taký tatranský, ale viditeľnosť minimálna - celé stúpanie po vrch bolo v silnej hmle a mrholení. Uvažoval som nad bundou ale zvolil som taktiku, že nezastavujem a idem na výkon, ten to zohreje. Postupne som v diaľke videl ďalšieho pána na odstrel, ale tento už mal viac síl a nebolo ho tak jednoduché dobehnúť. Pred nami nás čakala zaujímavá vsuvka - na trati boli natiahnuté fixné laná a horskí záchranári, takže som si predstavoval, že pod nami budú asi riadne rokliny. Prichádzali sme postupne hore a obiehal ďalšieho súpera, ale videl som, že tento sa ma bude asi držať dlhšie. Ako som prichádzal na horskú chatu na najvyššie položené miesto trate (cca 2200 m n. m.) na vrchol, kde bolo občerstvenie na 75. kilometri, tak som si vravel, že tu musím zastaviť, lebo čosi ma tlačilo v topánke už dlhšie. Ako som si to riešil, tak ma dobehol súper, ktorého som do vrchu obehol.
Obaja sme doplnili a vyrazili spolu na hrebeň, ktorý postupne začínal klesať dole. Tu som začínal pociťovať prvé problémy jemne podobné problémom z roku predtým, ale vedel som, že to pôjde asi iba zospodu. Stupňovalo sa to, tak som radšej chalana z Talianska pustil pred seba a postupne si zbalil čelovku, lebo už prestávala byť potrebná a vedel som, že si bude musieť odskočiť. Pár krát sa to zopakovalo, až som si povedal, že si dám si radšej čierne uhlie, lebo už ma to prestávalo baviť... Kým to zabralo, bol som ešte pár krát na WC. Na ďalšiu občerstvovaciu stanicu na 87. kilometri som dorazil už sám a pýtal som si čosi na brucho ale bez úspechu - oni začali riešiť, či som OK, či ma pustia ďalej.
Doplnil som radšej vodu a letel naháňať chalana, lebo nás čakalo strmé ťažké zablatené stúpanie, v akom som aj predtým bol lepší ako on. Po pár minútach som ho v hmle zazrel. Opäť nám jemne mrholilo, viditeľnosť nula. Postupne som sa dostal pred neho a išiel si svoje, nakoľko žalúdok sa zlepšoval. Terén sa zo skaly menil na hlinu a blato. Od cca 89. kilometra nasledovalo dlhé ťažké klesanie dole, ktoré začalo v extrémnom sklone a bolo totálne rozbahnené. Asi prvý krát som používal palice aj smerom dole. Do toho bolo treba prechádzať ohradníky pre dobytok... Túto časť som išiel opatrne, nechcel som riskovať zranenie. Postupne ma dobiehal opäť parťák z Talianska, ktorý išiel dole, ako keby bolo sucho. Snažil som sa za neho zachytiť, ale videl som, že smerom dole má lepšie nohy a mne celkom slušne začínali odchádzať stehná. Prišli sme na zvážnicu, kde on prepol na iný prevod a ja som len sledoval, ako mizne a bolo mi to viac menej už jasné a aj jemne jedno. Vravím si, odteraz si idem svoje až do cieľa, len aby ma nikto nepredbehol.
Prišiel som dole do dediny Dovje na ďalšie občerstvovaciu stanicu (103. km), doplnil som pitie, zobral som si horúci čaj na ten žalúdok, čo sa ukázalo ako super riešenie. A vydal som sa na posledný, asi najnudnejší úsek do cieľa, kde ma čakalo až na pár stúpaní veľa roviny a asfaltu po dedinách a cyklochodníku. Tu som už častejšie sledoval hodiny, lebo nohy boli rozobrané do šróbika, takže som musel sledovať tempo, aby som to ako tak držal. Za mňa je toto dosť nelogický koniec pretekov a hlavne totálne kontrastný po tom ťažkom alpskom teréne, ktorý sme mali predtým.
Postupne už som videl dobeh do cieľa, takže som bol rád, že už je po tom, lebo som cítil, že to bola pre mňa zatiaľ najdlhšia výzva a zároveň prvá, ktorá bola celú noc. Posledných 20 kilometrov som už išiel len na vode bez gélov, lebo som mal ten žalúdok trošku rozhasený. Z cca 700 ľudí som dobehol 5. celkovo a tretí v kategórií za 14:27:32.
