L´Echappée Belle (únik do krásy Ultra skyrunningu)

Lucia Dobrucká

Po nekonečnom balení sa a cestovaní zo Žiliny cez Bratislavu (parádny nocľah u Radka), Rakúsko, Nemecko a Švajčiarsko sa dostávame v pätici – Radko Harach, Belo Spišák, Majko Priadka, Pištík a Ja do Francúzska, konkrétne do cieľovej stanice preteku – Aiguebelle - vo štvrtok v nočných hodinách.

V mrákotách staviame stany na lúke v centre a v bezvedomí sa doň aj vrháme. Srdce mi skáče radosťou, keď sa o niekoľko hodín ráno zobúdzam a obzerám okolité pohoria. Sú ukryté v chuchvalcoch hmly, sem-tam sa zjaví vo výšinách špicatý vrcholček. Raňajky, návšteva uličiek a cca o 14:20 sa registrujeme na preteky Echappée Belle, ktoré sa budú konať 31.08. - 01.09. - 02.09. 2018. Kontrolujú nám povinnú výbavu. Pištík mi prekladá, bez neho by to bolo na posunkovú reč :D - vyzdvihujem si štartovný balíček. Hádžeme s Majkom slogan Krajšie a Ťažšie do kamery a užívame si posledné hodinky voľna.. :-)

S Pištíkom kráčame na Pasta párty - z 10 metrov je ostrých 10 minút cez lesík a mierne kopčeky, no čoskoro sa objavuje súkromná budova pri jazierku s leknami. Kráčame schodmi a je tu komorná atmosféra, wau! Príjemná hudba, cestovinky a dezert: jablkové pyré a biely jogurt, mlsáme. Prejedení kráčame do stanov, zajtra vstávame o druhej.

RÁNKO! Veľký deň je TU – balíme sa, pripravujeme materiál, obliekame sa do športových dresov a 03:05 všetci vyrážame autom 85km cez Grenoble smer VIZILLE – štart 144km nádherného preteku L´ Echappée Belle INTEGRALE s 11100 m prevýšením. Cítim sa prekvapivo pokojne. Na štarte máme ešte čas cca hodinku a pol, posledné úkony (WC, príprava bežeckého batohu, fit tyčinky, úprava camelbacku, pripnutie štartovných čísel..). Už prišli aj autobusy z pretekármi. Radko s Belom a Pištíkom nám spolu s Majkom pripravujú čajíky, kávičky a keksíky. Kto sa má lepšie? :D

Čas je nekompromisný. 05:47, 05:52 – posledné fotky zo zástavou a vlajočkou Slovak Ultra Trail. Stres sa stratil do neznáma. Posledná rozlúčka, pusa Pištíkovi, podanie rúk navzájom a už sa s Majkom presúvame k štartovnej bráne. Všetci bežci musia pred ňou prejsť kontrolou (včera po kontrole povinnej výbavy sme označení zelenými páskami), presúvame sa čoraz bližšie – dostávam zimomriavky a tisnú sa mi slzy šťastia do očí – fu, čo sa deje? Predychávam tie neopísateľné pocity radosti, pokoja a blaha – cítim sa ako v gigantickej zorbingovej guli naplnenej emóciami. Vo vzduchu je cítiť obrovské dobrodružstvo. Organizátori s nami tlieskajú a odpočítavajú posledné sekundy.

ŠTAAAAART!! Za svetla čeloviek a potleskov príbuzných sa 500 členný húf posúva vpred. Majko Priadka sa prebíja vpred a už ho nevidím. Ja si chvíľku hľadám cestu cez množstvo bežcov, bežím parkom raz vľavo, raz vpravo. Park končí a začíname mierne stúpať, beží sa mi dobre a strážim si tempo. Postupne naberáme výšku serpentínami. Prechádzame Mont-Sec, starší ujo nám tlieska s úsmevom. Po strmšom tiahlom stúpaní vybieham na lúku a predo mnou sa zjaví obraz pokojne sa pasúcich koníčkov v hmle, skvostné! Bežíme cez jazero Lac de Luitel, kde paličky nemôžeme používať a ide sa po vyznačenom úseku, pretože je tam prírodná vodná rezervácia. Priznám sa, že si tento úsek už moc nepamätám. :D Stretávam jedného bežca, ktorý mi hovorí, že som 2 žena – wtf? Iba myknem plecom, je mi to jedno, však sme iba na začiatku. Pokecáme navzájom lámanou angličtinou a chvíľku bežíme spolu. Pribiehame na Arselle 16,6. km, kde sú ovácie našich slovenských povzbudzovačov!! Belo trasie, myká zvoncom, Pištík skáče a tlieska, Radko fotí a usmieva sa – takú dobrú náladu mi spravili, že po krátkej občerstvovačke idem celá vytešená ďalej.

Nasledujú kamenisté strmšie úseky, zapájam paličky. Po čase prechádzame okolo stáda oviec s pastierom a strážnym psom (patou) - našťastie spí. Zdvíham paličky, aby som ho nezobudila a zdolávam traverzy, serpentíny, stúpania a klesania. Za mnou počujem skupinku bežčov. Nasleduje nejaký zvuk šmyknutia, ticho, zvuk ľudského pazvučieho chrrr a znova ticho. Obzriem sa - jeden z bežcov sa šmykol na klzkom kameni a spadol v prudšom klesaní prudko na skalu. Zdvíha sa s ťažkosťami zo zeme a už ho ratujú traja-štyria bežci. Priskakujem k nim, pýtam sa, či je OK. Má rozťaté čelo, tak na 2-3 cm a je v miernom šoku z toho, čo sa práve stalo. Vyťahujeme obväzy a krytie, preväzujeme hlavu. Vidím, že nás je tam veľa poskytujúcich prvú pomoc, tak sa pýtam, či ich tam môžem nechať a pokračovať ďalej. Oni, že jasné. Idem teda ďalej, v duchu si prekladám, ako na ďalšom kontrolnom bode podám informáciu o zranenom bežcovi na trati.

Po výbehu strmších pasáží sa ocitnem v údolí rozprávkových „pliesok“ a štítov, prebehnem cez kamenný mostík medzi jazierka a opäť po nabratí výšky sa prehupnem na rozsiahle „ihrisko“ so zelenou trávou. Chata Refuge de La Pra vo výške 2102 m n.m. sa krčí predo mnou v takejto čarokrásnej prírode (27,2. km). Vysvetľujem situáciu o zranenom bežcovi jednému z občertsvovačky, ktorý má vysielačku. On sa ma pýta, že či to je môj priateľ a či ho chcem čakať. Usmejem sa, že nie je to môj známy a že chcem iba podať info, že príde na chatu. Porozumie, takisto sa usmeje, poďakuje a podáva mi aktuálne info, že na najvyšší bod La Croix de Belledonne sa nejde kvôli zlému počasiu a mám ho traverznúť cez Col de Freydane – úsek s ľadovcom. Nakŕmim sa, pribehla aj ďalšia žena, ktorá ide s jedným mužom. Trochu sa obavám a panikárim, či je zmena trasy dobre vyznačená. Doteraz sú úseky trate perfektne vyznačené oranžovými vlajočkami (konkrétne na celej trase je 7000 fáboriek). Pýtam sa teda tých dvoch, či môžem ísť chvíľku s nimi. Naberáme výšku a traverzujeme popod najvyšší bod, chvalabohu sú tam navigovači. Na niektorých sedlách medzi občertsvovačkami sú tzv. ďalšie kontrolné body s ľuďmi, ktorí si odpisujú naše štartovné čísla.

Col de Freydane je vo výške 2639 m n.m., zbiehame okolo ľadovca a cezeň k čarovnému tyrkysovému jazierku Lac Blanc. Nasleduje zastávka na Refuge Jean Collet 1936 m n.m. Skackáme cez veľké balvany, hore, dole, hore, dole, šikmo doprava. Chvíľkami som ošľahaná vetrom a zahalená v hmle. Chata je na 38,2. kilometri – prichádzam s úsmevom, kývam dobrovoľníkom a horskáčom na občerstvovačke. Ide sa mi fajn a užívam si to. Žienke predo mnou sa to asi nepáči, hádže do seba jedlo a maká s plnými ústami vpred, nechávajúc za sebou svojho parťáka. V duchu sa zasmejem, absolútne ma to netrápi a nemám ani cieľ sa za ňou hnať. Hodujem ďalej, fantastická vianočka s hrozienkami, oriešky, banány, citronáda, pomaranče, tuc-tuc, syry, tyčinkové salámky... Nakŕmená sa posúvam ďalej, opäť serpentínkami do obrovskej doliny, volám Pištíkovi, že sa mi ide dobre a ďalšiu zastávku mám na Habert d´Aigubelle na 47,1. km – dozvedám sa, že Majko je stále tretí a valí ako Pán. Driapem sa na Col de la Vache (2538 m n.m.), traverzujeme, stúpame. Po odbočke vľavo sa mi naskytne pohľad na horské masívy, obrovské pohoria s nekonečnými dolinami. Rozbiehame sa v trojici nadol, no cestička opäť stúpa a pod nami sa objavuje sedlo s postavičkami – šťastní nám ukazujú cestu nadol.

No zbohom, chata je úplne dole. A najhoršie na tom je to, že stretávam bežcov, takže tadiaľto pôjdeme aj hore. :D No paráda. Konečne sa dostávam dole, kŕmim sa, naberám si vodu do camelbacku a vyrážam za potlesku turistov opäť nahor. Stále sa mi ide dobre, šetrím sa a kochám sa. Stretávam Peťu Muckovú, tiež vyzerá v pohode, pozdravíme sa. Bočím vľavo, smer Le Pleynet, volám Pištíkovi. Nasleduje dosť tiahle stúpanie, za ktorým je šikmina. Na lúčke zbadám ibexov? – kozorožec alpský (moje znamenie), dva alebo tri kusy sa tú pasú v tejto skalnej divočine. Bežci predo mnou idú z kroku na krok, dávam si do uší slúchadlá (vydržali tak na 15-20 km, potom šli do batohu :D ) a povzbudzujem ich mojím pískaním si. :D Čaká nás ešte jedno ťažšie sedlo vo výške 2538 m n.m., ktoré už aj vidíme. Ako pohľad na Priečne sedlo z Téryho chaty plus dajte si ho ešte tak 4-5krát :D... Nie sú tu reťaze, ale veľké balvany a lokre. Na každom siedmom balansujem a hľadám rovnováhu. Dobieham čecha Tomáša Štveráka, ktorý ma evidentne krízu. Takmer spoločne sme konečne v sedle, kde si odpíšu naše čísla a ideme ďalej. Prudké zbehy cez lokrovisko, čo viac si priať? :D

Padám od začiatku preteku asi piaty raz na zadok, chvíľkami bežím absolútne sama v hmle a vetre. Hľadám oranžové vlajočky a ocitám sa pri jazierkach Les 7 laux, najmagickejšom mieste. Preskakujem potôčik, prechádzame popod mohutné skaly, za sebou počujem drona. Vraciam už asi štvrtého bežca na trať. :D Je tu stoický kľud a magické prostredie. Po dlhšom klesaní zbadám Le Pleynet, srdce mi poskočí a letím s pár bežcami nadol. Možno dva kilometre.

Zrazu sa točíme naľavo a...A STÚPAME! Omg, dobre, tak možno pár úsekov a pôjdeme nadol, traverzujeme nejaký kopec, zbehy a nekonečné výbehy. O chvíľu už strácam nervy a z plného hrdla si zanadávam. Čo to má znamenať? Vzďaľujeme sa od strediska, mikrofón počujem celý úsek. Psychicky som úplne rozložená. :D

V diaľke predo mnou zbadám bežcov a chce sa mi plakať – to kto vymyslel tento úsek, že 6,9 km tam dole. Nadávam, chvíľami bežím, chvíľami kráčam, vyhladla som. Po tomto trápení sa ocitáme na lúkach so stádom kráv. Jedna mega veľká krava ide po mojej pravici. Spomalím, dvihnem paličky a dám ich do jednej ruky. Ani nedýcham. Zrazu ona zmúuukne až tak, že podskočím, div, že sa nerozbehnem. :D Pridávam do kroku a dobieham ďalšie dve stáda, aj s býkmi. Pulzy v krku, idem ďalej, dívam sa radšej do opačnej strany. Víťazoslavne sa vynáram z lesa, Pištík ma tu už čaká. Som nadšená, ale i poznačená z posledných sedem kilometrov.

Som šťastná, vystresovaná a vyhladovaná. Doslova hádžem do seba jedlo, na každej občerstvovačke majú nádobku s dezinfekčným mydlom, ktorú musíme použiť. Orechy mixujem s banánmi, polievku s keksíkmi, tyčinky so syrmi, vianočky so salámou. Išlo sa mi doteraz parádne , no ten posledný úsek som nečakala a trochu ma dorazil. Majko Priadka už valí na Super Collet tretí. Ja som tu na Le Pleynet (63,9. km) tiež vnímaná ako tretia žena, ale nie je to pre mňa dôležité. Pištík je šťastný a robí mi full servis, skáče okolo mňa celý nadšený. Trošku ho trasie, však tu čakal pár hodín a je mi ho ľúto. Lieta tu záchranársky vrtuľník, deti sa hrajú v nafukovacom hrade. Bombová atmosféra! Mám radosť z toho, že som tu a užívam si to podľa seba. Po krátkej pauze vyrážame za potlesku strmo nadol, už z mojím pacerom - Pištíkom.

Čím viac klesáme, tým ťažšie sa mi ide. Tomáš Štverák nás predbieha. Prechádzame asfaltkou a začíname stúpať. Cítim akési rýchle pulzy a oblieva ma studený pot. Nachvíľku hovorím Pištíkovi, že si ľahnem na zrezaný strom. O 5 minút pokračujeme, akosi sa to nelepší. Je mi ťažko na žalúdku, pulzy sú rýchle a mám pocit, že každú chvíľu zaparkujem tvárou kdesi do trávy. Máme niekoľko prestávok, opieram sa o paličky a nevládzem. Predychávam a idem ďalej. Stojím, kráčam pár metrov. Opäť stojím. Kristušák!! Strašne ma to mrzí, som nahnevaná na seba, že som nepobudla na Le Pleynet dlhšie. Strašne mi je ľúto Pištíka, ktorý sa tak tešil a ja mám práve TERAZ krízu? Teraz, keď už sme konečne spolu?! Pokračujem a nechcem Pištíkovi povedať, že je mi s prepačením „Na HOVNO“.. on to však vidí a stopne ma v strmšom stúpaní. Je mi divne, naťahuje ma na zvracanie a púšťam pár zvratkov a slín na zem. Zvečerieva sa, cítim sa ako otrávená jedlom – slabá, s ťažkým žalúdkom. Dosť ľudí nás obehne.

Po chvíli aj Peťa, ktorá ma povzbudí v pokračovaní objatím. Ležím tam v hline, dívajúc sa do korún stromov, slzy sa mi tisnú do očí. Píšeme chlapcom, že to asi balíme. Chytám triašku, ktorá začne byť nekontrolovateľná. Pištík ma drží, aby som sa mohla vôbec obliecť do kompresných nohavíc. Po cca polhodine sa rozhodnem, že idem ďalej. Nie som ešte OK, ale skúsim to prekráčať. Pijem uhorkovú šťavu, ktorú som si naliala do fľaštičky ešte pred štartom. Ešte pár odgrgnutí a pomaly ideme ďalej.. :D Zvádzam boj sama so sebou, emócie so mnou lomcujú, nechcem to vzdať! Psychika sa bije s fyzickou silou, kruté :D Ťaháme sa ďalej, Pištík ma neskutočne podporuje. Po strašnom trápení sa dostávame konečne na Gleyzin (79,4. km). Nasledujú kilometre plné emócií, pomalého postupu, nadávok, rezignovania, ľahostajnosti, proste negatív.. Ľavá noha ma pobolieva.

Kŕmelec - Périoule (89,2. km) – trasa je opäť sinusoidná, už nemám emócie a tupo kráčam ďalej, cítim prázdnotu, ale aj akýsi pokoj..mlčím. .Nasleduje dlhý zbeh, kontrola a dlhý výbeh, tiahly, strmý a nekonečný. Keď zbadáme ďalších kontrolkárov, s nadšením už hľadám chatu. Ale nie, chata je v diaľke, ešte musíme traverznuť úsek s fixnými lanami. Sadám na kameň a opäť ma zmáčajú slzy. Rezignovane vytiahnem tyčinku a spravíme si vlastnú občerstvovačku. Nenávidím celý svet. :D Kríza za krízou. :D Zbičovaný emóciami sa ťaháme cez elektrické ohrádky na Super Collet (98,9. km).

Už sa nevládzem ani usmievať, vzniká z toho dajaký poúškrn. Hádžeme do seba polievku. Chytá ma spánok, ľahnem si ku Pištíkovi, ktorý sa kŕmi. V mysli mu veľmi ďakujem, že je so mnou. Obzeráme stany na spanie. Zvažujeme postup ďalej. Pištíkovi sa to moc nepáči a navrhuje, aby som sa prespala. Mne sa zas nepáči spanie. Po dlhšom oddychu ideme teda, trošku neochotne, ďalej. Ľavou nohou mi prejde kŕč, zjajknem a zvažujem návrat. No opäť sa posúvame vpred. „Dobiehame“ Japoncov? Jedného z nich hádže zo strany na stranu, chvíľku sa rozpráva so mnou, až kým nezistí, že jeho kolega je vlastne 3 metre pred nami.. :D Zábavné, keby nás tak niekto sledoval – chodiace zdochliny. Pištík sa pýta, či sa mi dá spať. Kráčajúc zo zavretými očami mu odpovedám, že ani nie. Ešteže je tma a máme čelovky. Otváram Chimpanzee - ovocný gél s agáve sirupom, čokoládkou a guaranou, mňáám, to je dačo. Je hmla, tma a ledva vidíme fáborky. Nedá sa mi bežať, cítim akýsi kŕč v ľavej nohe. Zbiehavame do akejsi doliny, Pištík mi obviaže koleno a ideme ďalej.

Brieždenie. Každý krok ma zabíja a bolí. Ocitáme sa na kontrole, kde nám hovoria, že o dva kilometre je Val Pelouse. Ideme teda ďalej. Zúfalstvo a beznádej. Vyberáme Roadbook, kde v prdeli sme. Nasleduje krutá pravda, do Val Pelouse je to ešte 9 km a to budeme ešte stúpať. Po dlhšej pauze sa zdvíhame zas z chodníka a o päť minút sme na útulni Refuge de Férices (dávam do seba tri vianočky, kofolu a vchádzam dovnútra). Pištík sa pýta jedného chalana, či si tam môžeme zdriemnuť. Ocitám sa teda v cudzom spacáku, trasie ma. Pištíkovi hovorím, nech ma o päť minút zobudí, zobudil ma o 15 minút. Prevrátim sa na druhý bok a poviem mu že ešte aspoň päť minút. Zobudil ma asi o 25 minút. :D Opäť asi z piatou triaškou v poradí (zakaždým z občerstvovačky som sa nevedela zohriať) vybiehame v ústrety poslednému prudkému stúpaniu a ďalším kilometrom. Nasledujú technické zbehy a výbehy, ktoré musím kráčať.

V jednom zo sediel sa nám hmla rozplynie a uvidíme okno s čarokrásnym výhľadom do doliny a na štíty. Pištík iba otvára ústa a ja sa teším z neho, že konečne môže vidieť takéto pohoria. Kráčame strmo nadol, znova behateľné úseky. Odrazu mi prepne, chytím zúrivý plač a rozbehnem sa šialene nadol. Hlava – nehlava, nebezpečne si to rúbem cez skalné úseky, ani si nechcem pomyslieť, ako sa Pištík zatváril. Tak teraz to na mňa prišlo – stav, keď kráčate asi 40 km, krívajúc, pociťujúc bolesť zakaždým pri dopade na ľavú nohu..bežím, plačem a trhám s nohou, kričím, nech sa aj roztrhne, aby už bol pokoj... Proste strata nervov...utrpenie.

Pištík iba za mnou kričí, aby som prestala a že si môžem ublížiť...nereagujem. Mám chuť si odrezať nohu, zabočím za zákrutu, v tvári zlomený, zničený a nasratý výraz. Cvak - fotograf - párada, teším sa na tú fotku! :D Zanadávam, uškrniem sa a pošmyknem sa - cvak - ďalšia fotka pri balanse... :D Začína mi to byť smiešne. Krivobehajúc postupujeme cez elektrický ohradník. Šuchnem ho však paličkou a dostávam ranu do zápästia. Pištík tiež. :D Smejeme sa. Savojské Alpy nám ukazujú svoju mohutnosť v okne hmly.

Po tomto utrpení sa dostávame na Val Pelouse (116,5. km). Odpípanie štartovného čísla z čítačkou kódu. Pištík je už tiež trochu unavený, od Le Pleynet, i trošku demotivovaný. Ani sa mu nečudujem, keď beží teraz s takým kriplom ako som ja momentálne. :D Dlho papáme, naberáme energiu a berieme si od fyzioterapeutky chladiaci obväz. S náladou je to trošičku lepšie. Vyberáme sa asi po polhodine ďalej na Le Pontet. Skúšam rôzne metódy behu, s nohou šikmo doľa, v zákope, predkope a taaak. :D Je to komické, zatínam zuby a makáme bez slov. Negatívne emócie opäť zmizli..Robím bežecké minikrôčiky, bolí to, ale prebíjam sa. Výbeh cez dva kopčeky, zbeh cez technický hrebeň a stúpame do sedla – živá kontrola. Sme zohratí a postupujeme na Veľkú mačku - Grand chat. Dá sa mi pomaly bežať. Púšťame stíhačky (bežcov z 85km trasy) pred seba. Počujeme zvonce – žeby Belo s Radkom? Nie, to iba kravy sa tu pasú. :D

Dlhoočakávaný vrchol, posledné elektrické ohrádky a čaká nás 9 km klesania. Na počudovanie sa mi dá bežať, tak sa do toho púšťam, žačína nám to ísť. Ďalšia kontrola asi v polovici, pretínanie asflatových úsekov a opäť prudké klesania. Stetávame bežca, ktorému odišli kolená a kráča. Po polstoročí sa konečne ocitáme v lesíku, ktorým vybiehame na predposlednú kontrolu - Le Pontet 133,5. km. Je tu Belo rinčiac so zvončekom – podáva mi zabalený koláčik, ktorý mi spraví náladu a Radko, ktorí fotí a povzbudzuje nás, aj Majko – skončil celkovo ako tretí muž a vyzerá sviežo! :D

Moc sa nezdržiavame a ideme v ústrety posledným 12 km. Mierne stúpanie, odbočka doľava, strmý úsek do neba, pár serpentín, kontrola, zbeh, výbehy. Cieľ je už blízko a cítime to obaja. Najviac sa teším z toho, že sa mi dá ako-tak bežať. Prudké klesanie, niekoľko asfaltu, opäť klesanie lesom. Z výšin sa pomaly dostávame čoraz hlbšie do doliny. Vidím Aiguebelle a neverím vlastným očiam. Sme ešte vysoko, ale to zohriatie v srdiečku.  :-) Klesáme a klesáme, obiehame bežcov.

Zrazu kostolík! Nádherný a tak očakávaný. Bežíme ďalej, keď zrazu zbadám dievča. To hádam nie 2km pred cieľom? Pištíkovi poviem, nech zamaká trochu a valíme si to šprintom asi 1 kilometer. Ona tiež. Po výbehu z lesa ma obehne, pozrieme si čísla a zasmejem sa – nechala som sa nachytať babou, čo beži 57km trasu. :D Celkom pekná výbehová vsuvka. Zbiehame na asfalt, prechádzame cez mostík, francúzsky chlapček na bicykli nás povzbudzuje. Na tvári mám veľký úsmev, Pištík tiež. Nadšene poskakuje predo mnou. Už vidím basketbalovú halu, juchuúúú! 500m rovno, zabočiť doľava, organizátori zastavujú autá. Ukazujem štartovné číslo jednému z nich a ten ho hlási do vysielačky. Na dohľad je brána cieľového parku. Bežíme. Pištíka sa pýtam kadiaľ. Odpovedá mi, neboj sa, ja ťa povediem. Zrýchľujeme okolo zábradlí a vznášame sa. Chytíme sa za ruky a prebiehame cieľom šťastní a dotrápení. Radko fotí, Belo beží povedľa kričiac a rinčiac so zvoncom, Majko tlieska. Pozrieme sa na seba a zarinčíme spoločne veľkým finišherským zvoncom.

CIEEEEEEEĽ!!! Ako Pištík chcel povedať - zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec. Cítim sa celkom dobre, až na tú nohu, žalúdok moc nekomentujem. Poďakovanie, gratulácie a ovácie, nadšenie, radosť, nefalšované úsmevy i objatia. Skončila som nakoniec ako 6 žena a nečakane ako tretia žena vo svojej kategórii. Celkovo sme dobehli za 36 hodín a 14 minút na 91. mieste z 500 bežcov, z ktorých nedokončilo asi 180. S Pištíkom sme sa zhodli, že keby nebolo tých starostí, určite by sme stočili 3-4 hodiny, ale človek mieni a pán Boh mení. Vôbec sme takýto výsledok nečakali!!! Najväčiu radosť máme z toho, že sme to dokončili a prešli cieľovou bránou ruka v ruke. :) MILUJEM HO! Bol to rozhodne najkrajší, najdlhší a najťažší pretek s tisíckami zážitkov a emócií. Siahla som si na úplné dno a vyhrala som boj s podlomenou psychikou. :D Sprcha v cieli bola dlhá, až som sa zobudila na to, ako stojím a dívam sa na dolné končatiny - proste vypinák.

Na druhý deň, v nedeľu bolo o 12:00 hodine vyhlásenie výsledkov, ktoré sa avšak posunulo na jednu hodinu, pretože 12:40 prišli poslední dvaja bežci za kvalitného aplauzu do cieľa. Skvelý komentátor, fantastický DJ a energicky nabitá, priateľská popreteková atmosféra. Úžasná párty, za ktorú ďakujem hlavne Slovak Ultra Trail!

Veľké ĎAKUJEM menovite: Radko Harach za kompletné služby pred, v priebehu a po pretekoch, za fotenie, povzbudzovnie na trati a za skvelú náladu. Belo Spišák taktiež za excelentné služby, bezpečný prevoz tam i späť (veľmi nás mrzí to pokazené auto) a povzbudzovanie na trati, Majko Priadka za náladu pred začiatkom pretekov, tebe obrovská gratulácia za fantastické 3. miesto!, Pištík za tvoju podporu od Le Pleynet až do cieľa, ktovie, či by som to vôbec dokončila, ak by si tam nebol. Si skvelý a dokonalý manžel a moja TOP-ka!

Celkovo ďakujem Vám ako partii, za skvelú náladu a podporu, mysleli sme na Vás, ďakujem rodine za potešujúce SMS a priateľom, ktorí povzbudzovali na diaľku. A samozrejme organizátorom, záchranárom a dobrovoľníkom, ktorí sa o nás dokonale postarali na celej dĺžke pretekov. Bola to skúsenosť a zážitok do konca života, na ktorý budem v dobrom spomínať aj napriek utrpeniu na trati. Som šťastná, že som to prežila a mohla sa prebehnúť celým horským masívom Belledonne s čarovnými podmienkami.

Au revoir, France. :)

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Lucia Dobrucká Štefan Dobrucký, Radovan Harach, Échappée Belle

https://luckadobrucka.blogspot.com/