Lazová stovka 2017

Peter Knížat

Dva týždne po UltraLanovke pre Plamienok sa konala Lazová stovka. Po bolestivej Lanovke som si povedal, že so stovkami tento rok končím, no našťastie mi to vydržalo len pár hodín po akcii. Nič nie je krajšie, ako keď je na sociálnej sieti poplach a hurhaj z toho, že Lazovka bude tento rok pod snehom. Teda minimálne jej časť na hrebeni a vrchole Veľkej Javoriny. Nečudujem sa, celý týždeň bolo škaredé počasie, no vo štvrtok to vyzerá na pravú jarnú atmosféru s dávkou slnka. Nakoniec z toho bola pravá aprílová akcia so všetkým, čo počasie dokáže vyviesť. Nič to, poďme ale pekne poporiadku.

V piatok už tradičné nestíhanie a balenie sa na poslednú chvíľu štýlom všetko nahádzať do batoha a dúfať, že na štarte nič nebude chýbať. Popravde až do piatkového obeda som nevedel, či budem zdolávať trasu, alebo pomáhať niekde na občerstvovačke. Spolu-bežkyňa Veronika rozhodla, že si pôjdeme vychutnať trasu, tak beriem aj paličky (už by sa patrilo trošku si začať zvykať). Cesta do Vrbového pohodlne ubieha a človek len rozmýšľa, aké dobrodružstvo ho čaká tento krát (ďakujem Maťovi Drozdovi za odvoz). V škole je už narazený sud s pivom, registrácia prebieha v plnom prúde. Ešte večera a rýchlo spať. Po dlhšom čase opäť klasika v podobe karimatky a spacáku na parketách. Spánok sa mi tú noc vyhýbal a až na pár minút som prebdel do rána. Telocvičňa sa opäť začínala budiť o niečo skôr, pretože bol naplánovaný aj skorší štart bez čipov. Batoh som si prichystal ešte večer, nech sa ráno nestresujem. Raňajky sa tento krát nekonali, žalúdok si akosi nepýtal... Tak nič- len pitný režim, obliecť sa a poďme ho na štart. Veronika nikde, nakoniec sa dozvedám, že jej nôžka by sa pravdepodobne len trápila, takže spoločné putovanie sa nekoná.

06:30 a Slavo štartuje jubilejný desiaty ročník Lazovky. Popravde zopár prvých kilometrov som stále rozmýšľal, či sa predsa len nevrátim a nepôjdem pomôcť niekam na občerstvovačku. Našťastie sa vždy našiel niekto s kým sa dalo na chvíľu pokecať, tak sa myšlienky uberali tým správnym smerom. Po prvej kontrole pod Tlstou horou ma dobehol Belo. Presne toto som potreboval, rozbehnúť sa. Od štartu sme boli ďaleko a vracať sa mi už nechcelo, takže bolo rozhodnuté. Prebehlo sa cez Pustú Ves a pokračovalo smer Lopušná. Bežalo sa mi celkom dobre a tak som sa rozhodol pokračovať opäť chvíľku sám. Opäť nasledoval zbeh tento krát do dedinky Košariská - rodiska M. R. Štefánika. Miestny kostolík, rodný dom a pokračovať po chodníku až do Dolných Košarísk. V pozadí sa už týčilo Bradlo. Fotiť sa mi veľmi nechcelo. Stále vyťahovať a schovávať telefón je zbytočne zdĺhavé a tak skôr uvažujem nad nejakou GoPro kamerou, ktorá by bola vždy po ruke. Snáď časom. Ešte prebehnúť cez Mohylu. Bradlo (19km od štartu) - prvá živá kontrola. Už na pár desiatok metrov rozvoniavalo tradičné cesnakové pečivo. Žalúdok sa avšak stále nedal do kopy tak len kúsok, doplniť vodu a do druhej fľašky kofolu. Nič to, nezdržovať sa a radšej pokračovať. Pokračujem po červenej značke. Pri zbehu do Jandovej doliny mi takmer explodovala fľaša, tak som radšej každých 5 minút odfukoval. Softfľaše majú hold aj svoje pre aj svoje proti. Trasa ubiehala pomerne rýchlo. Občas prehodiť zopár slov a pokračovať. Nasledoval nekonečný asfaltový úsek až do osady Škarítkovci a občasné blúdenie. Konečne terén. V stúpaní som sa modlil nech kompletne nevyložím žalúdok tak ako minulý rok, nestalo sa - nebolo čo. Konečne zrúcanina hradu Branč. Trošku som sa pozastavil nad značením, no radšej som šiel tak ako minulý rok, bola tam tajná kontrola, teda mala byť, no vďaka vetru nebola. Faborky avšak ukazovali po asfaltke do dediny. Nevadí. Dobehol som Paliho Urbaníka a tak sme sa ku občerstvovačke prešli spolu. Podbranč (36km od štartu) - druhá živá kontrola. Opäť vynikajúca partia. Žalúdok stále protestuje, tak len zo dve tabletky magnézia proti kŕčom a poďme ho bežkať ďalej. Ďalší asfaltový zbeh, vidím to tak, že o rok zoberiem cesťák, nech si to vyskúšam aj zo sedla. Prechádzame krásnymi osadami a lúkami stále po červenej značke. Sem tam nejaká kontrola, dokonca aj jedna „tajná“. Kúsok pred dedinou sa odpájame zo značky a zbiehame do Vrboviec. Dokonca aj zopár kvapiek padne. Na námestí už tradične kontrola a občerstvovačka v miestnom pohostinstve. Vrbovce (47km od štartu) - tretia živá kontrola. Na dropbag som sa veľmi tešil. Nič nie je krajšie, ako zaboriť hlavu do voňavého termo trička :). Ako málo stačí človeku ku šťastiu. Neviem, čo sa stalo, no akosi sa mi nechce pokračovať. Že veď ešte chvíľku posedím, nakoniec som sa tu zdržal asi hodinu. Ale hádam už by sa patrilo ísť. Pomaličky sa rozbieham cez dedinu, po pár minútach zisťujem, že zlým smerom. Tak hold - späť (ponaučenie: vymoženosť ako hodiny s GPS využívaj na 100%). Hlava plná myšlienok, no tento krát, žiadne zlé (teda len zopár). Celý deň si hovorím, že keď sa mi nebude chcieť, tak jednoducho skončím, bez akéhokoľvek trápenia, veď svet sa nezrúti. V týchto myšlienkových pochodoch som takmer opäť zle odbočil, no dobehol ma Braňo Gereg. Super, cesta za neutíchajúcej konverzácie ubieha rýchlejšie. Takto sa dostávame cez štátnu hranicu do Čiech. Pred rokom krásne slnečno, dokonca zopár turistiek U Tří Kamenů, dnes nič. Dnes vládne klasické depresívne aprílové počasie. Rozbiehame sa k Slavovmu vyhlásenému romantickému mlynu Kuželák. Opäť depka, tak radšej pokračujem.

Prebiehame okolo rozhľadne Drahy do obce Javorník. Posledný kilometer nás delí od občerstvovačky, ale nie, ono sa jednoducho zrovna teraz musí rozpršať. Hotový monzún. RS Filipov (57km od štartu) - štvrtá živá kontrola. Zmoknutý do poslednej nitky prichádzame na kontrolu. Opäť perfektná partia. Až ma lámu čierne myšlienky, že to tu zabalím. Ľubka Fenclová pohotovo nekalé úmysly zatrhla. Nič to, tak sa poďme aspoň trošku zohriať do chaty. Po polievke a dvoch langošoch sa aj žalúdok zobudil. Veru už bolo na čase. V teple chaty sme strávili ďalšiu hodinu. V duchu si vravím, že koľko ľudí nás tu len obehlo. V podstate mi to bolo jedno, tento nenútený prístup mi dodáva akúsi dávku pohody. Veď času je dosť. No poďme, čaká nás najväčšie prevýšenie, vytrepať sa na hrebeň Veľkej Javoriny. Paličky, ktoré mám celý čas na chrbte sa konečne hodia. Po chvíľke nás dobieha Standa Koláček, putovanie pokračuje v trojici. Prechádzame okolo chaty prázdnej chaty Megovka. Dnes žiadna tajná občerstvovačka v podobe mocných elixírov. Stúpanie pomaly začína naberať na intenzite, paličky sú dobrý spoločník. Na zemi nachádzame kontrolu v podobe hlavolamu, alebo nájdi si svoj kontrolný lístok. XY papierov - no správne číslo nikde. Po pár minútach sa nám ich našťastie podarilo nájsť. Nekonečné stúpanie prešlo a my sme sa konečne dočkali - hrebeň. Tak a teraz už len pár kilometrov na chatu. Počasie sa k západu slnka začalo pomaly umúdrovať a občas sme si tak mohli vychutnať aj krásne výhľady. Tieto dokonca stáli za vytiahnutie telefónu a cvaknutia zopár záberov.

Za chvíľu sme sa ocitili na lúke, tu to poznám, už sme takmer tu. Len tu akosi chýba vysielač. Hmla bola proti a tak sme si ho mohli len domyslieť. Holubyho chata (72km od štartu) - piata živá kontrola. Braňo sa neplánoval zdržať. Chcel to rozbehnúť a ponáhľať sa do cieľa. To však nebol náš prípad so Standom. Ďalšia ¾ hodina strávená na občerstvovačke. Kofola, čaj a nakoniec aj horúca čokoláda. Hold, každý frčíme na niečom inom. Po ďalšej hodinke strávenej na občerstvovačke vyťahujeme čelovky a pokračujeme. Nasleduje zbeh do Cetuny. Asfalt začína byť nekonečný, no po pár minútach zisťujeme prečo. V dedine sa malo odbočiť. No super, ďalšie kufrovanie. Pred nami je Pali Urbaník, tak ho navigujeme naspäť. Opäť ma modrú a nasleduje tiahle stúpanie k pamätníku ROH. Ďalší hlavolam ako kontrola. Zbeh do Lubiny bolí, začína sa ozývať nešťastné ľavé koleno a prechádzam do krívania. Hlavne nejako zamestnať hlavu. Nasleduje pre mňa asi najneobľúbenejší úsek celej Lazovky - dostať sa cez Vaďovský vrch do Višňového. Dnes to šlo akosi rýchlo a ani sa nenazdáme a zbiehame do dediny. Mám pocit, že cesta dole trvala dlhšie ako hore. Nič to, prebehnúť cez Višňové, na ktorého konci sa nachádza kontrola. Višňové (92km od štartu) - šiesta živá kontrola. Celý čas mi je akási zima a tu sa dozvedáme prečo. Teplota je takmer 5 stupňov pod bodom mrazu a ja v termotričku a bunde. Nuž, ďalšie oblečenie nemám, tak treba improvizovať. Ešte chvíľku sa zohriať pri ohni a pokračovať na posledné kilometre. Výživné stúpanie k Čachtickému hradu je fajn, no teplo uniká. Síce neprší, no pršiplášť by mohol pomôcť. Chalani ho majú na sebe už od Holubyho chaty. Konečne viem prečo :). Pali zostal na občerstvovačke dlhšie, tak sme so Stanom pokračovali sami. Chodník sa stále kľukatil, no posledný vrchol Veľký Plešivec bol stále v nedohľadne. Po pár minútach konečne „on“, no nebol to posledný kopec, nasledovali ešte dva či tri ďalšie, síce kratšie, no vedeli potrápiť. Odtiaľ už nasledoval iba zbeh do Ošmeku. Tu sa po minulom roku nič nezmenilo a cesta do Šípkového viedla cez prekliate blato. Šípkové (105km od štartu) - siedma a posledná živá kontrola. Ani jedlo ani vodu, len sa ukázať Marekovi Hroššovi a presvedčiť sa, či je možné ísť v prípade nepriaznivého počasia po asfaltke a nie popri potoku. Odsúhlasené, a tak som sa rozbehol na posledných 5 kilometrov. Rozbeh mi síce trval asi 10 minút, no nakoniec sa podarilo. Posledný kopec a hor sa do cieľa. Od behu to malo síce ďaleko, no bolo to rýchlejšie ako chôdza. Ešte „prebehnúť“ kúriou Beňovských a konečne vytúžený cieľ.

Hodinky som stopol o 05:14 ráno s celkovým časom 22 hodín a 44 minút. Namiesto oficiálnych 109 kilometrov ukazovali takmer 125, takže summa summárum - NAUČ SA KONEČNE POUŽÍVAŤ GPS!...

Obrovské ĎAKUJEM patrí Slavovi a všetkým dobrovoľníkom, bez ktorých by toto krásne podujatie nemohlo vzniknúť...

Vidíme sa o rok (dúfam, že už bez blúdenia a ideálne zo sedla bicykla) :)

https://peterknizat.blogspot.sk/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.