ŁEMKOWYNA Trail 100

04.11.2026 07:00

Tomasz Kik

Zo zrejmých dôvodov poznám Poľsko a prakticky všetky jeho pohoria celkom dobre. Napriek tomu mi až doteraz zostávali nepoznané Nízke Beskydy - jedno z mála horských pásiem v Poľsku, ktoré som ešte nemal príležitosť navštíviť. Zhodou okolností sa práve tam konajú jedny z najlegendárnejších poľských ultra pretekov - Łemkowyna Ultra Trail. Možnosť spoznať aj túto dovtedy nepoznanú časť Karpát bola preto jedným z hlavných dôvodov prečo som mal tieto preteky v hľadáčiku už dlhé roky.

Prvý pokus zúčastniť sa na tomto podujatí mi na poslednú chvíľu prekazila pandémia. V nasledujúcich rokoch sa zase vždy našlo niečo, čo sa mi - aspoň z bežeckého hľadiska - zdalo lákavejšie. Úprimne povedané, myslím si, že za týmto - hneď zdôrazním - nespravodlivým hodnotením stál aj fakt, že ešte pred pandémiou patrila Łemkowyna do série Ultra Trail World Tour. V tom čase bol tento cyklus synonymom kvality a prestíže a samotná akcia tak patrila medzi najvýznamnejšie bežecké podujatia v Poľsku.

V postcovidovej realite sa však situácia zmenila a Łemkowyna Ultra Trail sa už v novej sérii UTMB World Series neobjavila. Pôvodný cyklus Ultra Trail World Tour (UTWT) totiž koncom roka 2021 ukončil svoju činnosť a nahradil ho nový globálny formát UTMB World Series. Časť pretekov sa stala jeho súčasťou, zatiaľ čo iné zostali nezávislé.

Práve do tejto druhej skupiny sa zaradila Łemkowyna, ktorá sa však po odchode zo série vôbec nevzdala svojho rozvoja. Práve naopak. Podujatie naďalej rastie, pričom kladie dôraz aj na kultúrne dedičstvo regiónu, ktoré - popri športovej stránke - je jedným z jeho základných pilierov.

Lemkovsko (Łemkowszczyzna) je totiž jedinečný región s bohatou históriou a tradíciami, ktorý si rozhodne zaslúži ochranu a zachovanie svojho dedičstva. Je vidieť, že práve tento zámer a snaha o udržateľnú propagáciu regiónu patria medzi hlavné myšlienky organizátorov. Vďaka tomu je Łemkowyna stále veľkým podujatím organizovaným na veľmi vysokej úrovni, no zároveň s jasným dôrazom na miestnu kultúru a tradície.

Výsledkom je jedinečná atmosféra pretekov, ktorej čaro umocňuje hustý opar jesenných hmiel rozprostierajúcich sa nad dolinami Nízkych Beskydov. Rozhodne sa sem teda oplatí prísť, najmä ak je vašou srdcovkou Javornícka stovka. Łemkowyna Trail je totiž jej sestra-dvojča, takisto krásna, no s tým rozdielom, že je o niečo slávnejšia.

Treba však povedať, že Łemkowyna Trail je z logistického hľadiska pomerne náročné podujatie. Nízke Beskydy sa nachádzajú takmer na samom okraji Poľska takže cesta sem môže byť pomerne dlhá aj zo Slovenska. Navyše, jednotlivé preteky v rámci Łemkowyna Trail sa začínajú na rôznych miestach a odlišné sú aj lokality, v ktorých si účastníci vyzdvihujú štartové čísla.

Ja som si z pestrej ponuky trás vybral klasickú stovku (103km/3500+). V mojom prípade sa teda prezentácia konala v Krosne, štart bol v Iwoniczi-Zdroji a cieľ až v Komańczy. Aby toho nebolo málo, na stokilometrovej trati organizátori nerátajú s možnosťou odovzdania drop bagu. Vlastné veci si možno nechať odviezť len do cieľa pretekov. Navyše, na celej trase je len päť občerstvovacích staníc, čo bez vlastného supportu predstavuje pre bežca ďalšiu logistickú výzvu. Rovnako náročné to môže byť aj pre prípadného supportera keďže nie všade sa dá dostať autom.

Našťastie organizátori vychádzajú bežcom v ústrety a ponúkajú možnosť autobusovej dopravy medzi všetkými najdôležitejšími bodmi pretekov, teda medzi miestom prezentácie, štartom a cieľom. Za túto službu si však treba dodatočne priplatiť. Je to veľmi užitočná pomoc, no osobne by som privítal viac spojov, hlavne z cieľa pretekov aj keď samozrejme rozumiem tomu, že z logistických a ekonomických dôvodov by to bolo dosť zložité pre organizátorov. 

Samotná trasa nepredstavuje prakticky žiadne väčšie technické problémy, samozrejme za predpokladu, že nenaprší. Podklad v Nízkych Beskydách tvorí totiž prevažne hlina, ktorej netreba veľa vlhkosti, aby sa zmenila na obrovské klzisko. Napriek tomu, že tento rok pred pretekmi prevládalo slnečné počasie a prakticky vôbec nepršalo, aj tak sa na niektorých úsekoch šmýkalo.

Trasa, s výnimkou prvých 30 kilometrov, na ktorých sa nachádza niekoľko strmších výstupov a technickejších zbehov, je veľmi behateľná a treba priznať, že aj malebná, hoci na môj vkus by sa niektorým asfaltovým úsekom dalo vyhnúť. Spomínaných päť občerstvovacích staníc síce nie je žiadny luxus, no v tomto ročnom období riziko dehydratácie asi nehrozí. Nikto hladný takisto nezostane. Som si istý, že na občerstvovackach každý určite nájde niečo pre seba. Navyše v cieli pretekov čaká na bežcov celkom príjemné gurmánske prekvapenie. Ponuka jedál, najmä teplých a naozaj kvalitných je celkom široká. V podstate to platí aj pre všetky služby celého, a vôbec nie malého, bežeckého mestečka, v ktorom to naozaj žije. Atmosféra je skvelá a vďaka nej veľmi rýchlo zabúdam na poprtekovú únavu... rovnako ako na väčšinu výbavy, v ktorej som bežal. Tú si však, bohužiaľ, všimnem až vtedy, keď už bude neskoro, teda počas cesty domov.

Napriek tejto strate v okamihu keď píšem tento report, stále prevláda dobrý pocit - jednak z celkovej atmosféry, ktorú som už spomenul, ale konečne takmer na 100% aj z vlastného výkonu. Behatelné trate, akou je Lemkowyna (samozrejme, pokiaľ nie je príliš veľa blata), mi proste veľmi sedia. A ak sa k tomu pridá kvalitná skupina bežcov, ktorí sa navzájom ťahajú - ako to bolo práve v prvej časti týchto pretekov - tak je to v mojom prípade to najlepšie, čo sa môže stať.

Od samého začiatku som totiž kontroloval intenzitu a držal sa v šesťčlennej skupinke, ktorá sa vytvorila hneď po štarte. Tempo bolo pre mňa ideálne, až na zbehy, ktoré chalani išli ako šialení. Ja som sa však nenechal zatiahnuť a radšej som sa šetril na druhú časť pretekov preto som zostával trochu vzadu. Akonáhle však prišli rovinky a výbehy do kopca veľmi rýchlo som sa nielenže opäť pripájal do skupiny, ale chalanov som aj pomerne ľahko predbehal, hoci som to vôbec nemal v pláne. Bol to pre mňa len signál, že tlačiť na pílu absolútne nedáva zmysel pretože skôr či neskôr sa to bude musieť zlomít. Tempo, ktorým sme bežali totiž bolo výrazne pod 10 hodín a bol som si istý, že nie každý to vydrží. Či to však vydržím ja? To bola hlavná otázka, ktorú som si v prvej polovici pretekov kládol veľmi často. O to častejšie, keď sa to napokon - ani neviem ako - zlomilo a približne na 45 kilometri som sa ocitol sám na čele celého preteku.

Úprimne povedané táto situácia nebola úplne tým v čom som sa chcel v tejto fáze pretekov ocitnúť. Keďže sa to už ale stalo povedal som si, že sa s tým jednoducho treba zmieriť a skúsiť udržať prvú pozíciu až do cieľa. Rovnomerná intenzita, ktorú som dovtedy udržiaval bola pre mňa však celkom komfortná. Keďže táto taktika už v tejto fáze pretekov prinášala ovocie vôbec som ju nemenil a pokračoval som ďalej svojím tempom. Ukázalo sa, že to bola správna voľba. Na 85 kilometri som sa totiž dozvedel, že mám 12 minútový náskok, čo som na základe toho ako som sa cítil vyhodnotil ako veľmi dobrú správu. Bežalo sa mi stále veľmi dobre takže som vedel, že ak sa nestane nič nečakané víťazstvo na Lemkowyne by sa mohlo naozaj stať skutočnosťou.

V môj prospech bolo aj to, že trasu som už vôbec nemusel riešiť nakoľko sa na 75 kilometri spojila s ďalšími trasami pretekov w rámci celého podujatia. Vďaka tomu som bežal v spoločnosti ďalších bežcov, hoci - ako vždy v takýchto prípadoch - prebiehať celú šnúru bežcov bolo občas celkom náročné.

To, čo má však v záverečnej fáze pretekov ťahalo najviac vpred bola odpoveď na otázku či sa mi podarí prekonať traťový rekord. Keďže ani na 100 kilometri to nebolo vôbec jednoznačné, celý čas som sa sústredil na to, čo je predo mnou, a nie za mnou. Odpoveď som však dostal až v cieli, keď z úst moderátora zaznelo, že som traťový rekord zlepšil približne o minútu.

Síce to nie je veľa a má to skôr symbolickú hodnotu to zato dáva krásnu bodku za celou sezónou. Zároveň je to pre mňa ďalším dôkazom toho, že treba vždy konzistentne ísť za svojím cieľom.

Úspech v športe, ktorý každý hodnotí podľa vlastného meradla totiž nikdy nie je dielom náhody, ale výsledkom úsilia a trpezlivosti. A keď medzi jedným a druhým vznikne synergia môže sa stať, že dosiahneme viac než sme si vôbec mohli želať. Presne o tom je môj príbeh na tohtoročnej Lemkowyne - podujatiu s neopakovateľnou atmosférou. Tvoria ju nielen malebné jesenné horské scenérie, ale predovšetkým ľudia - dobrovoľníci a organizátori, ktorí - musím podčiarknuť - boli vždy veľmi ochotní pomôcť. Preto, hoci Łemkowyna už patrí medzi moje splnené bežecké ciele, je možne, že sa sem niekiedy ešte vrátim aby som sa tentoraz popasoval s kráľovskou disciplínou tohto podujatia, teda so 150 kilometrovou traťou.

Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce, Slovak Ultra Trail za možnosť reprezentovať Slovensko na medzinárodnej scéne, Mount to Coast za podporu a v neposlednom rade Lemkowyne za pozvanie! 

Zo zrejmých dôvodov poznám Poľsko a prakticky všetky jeho pohoria celkom dobre. Napriek tomu mi až doteraz zostávali nepoznané Nízke Beskydy - jedno z mála horských pásiem v Poľsku, ktoré som ešte nemal príležitosť navštíviť. Zhodou okolností sa práve tam konajú jedny z najlegendárnejších poľských ultra pretekov - Łemkowyna Ultra Trail. Možnosť spoznať aj túto dovtedy nepoznanú časť Karpát bola preto jedným z hlavných dôvodov prečo som mal tieto preteky v hľadáčiku už dlhé roky.
 
Prvý pokus zúčastniť sa na tomto podujatí mi na poslednú chvíľu prekazila pandémia. V nasledujúcich rokoch sa zase vždy našlo niečo, čo sa mi - aspoň z bežeckého hľadiska - zdalo lákavejšie. Úprimne povedané, myslím si, že za týmto - hneď zdôrazním - nespravodlivým hodnotením stál aj fakt, že ešte pred pandémiou patrila Łemkowyna do série Ultra Trail World Tour. V tom čase bol tento cyklus synonymom kvality a prestíže a samotná akcia tak patrila medzi najvýznamnejšie bežecké podujatia v Poľsku.
 
V postcovidovej realite sa však situácia zmenila a Łemkowyna Ultra Trail sa už v novej sérii UTMB World Series neobjavila. Pôvodný cyklus Ultra Trail World Tour (UTWT) totiž koncom roka 2021 ukončil svoju činnosť a nahradil ho nový globálny formát UTMB World Series. Časť pretekov sa stala jeho súčasťou, zatiaľ čo iné zostali nezávislé.
 
Práve do tejto druhej skupiny sa zaradila Łemkowyna, ktorá sa však po odchode zo série vôbec nevzdala svojho rozvoja. Práve naopak. Podujatie naďalej rastie, pričom kladie dôraz aj na kultúrne dedičstvo regiónu, ktoré - popri športovej stránke - je jedným z jeho základných pilierov.
 
Lemkovsko (Łemkowszczyzna) je totiž jedinečný región s bohatou históriou a tradíciami, ktorý si rozhodne zaslúži ochranu a zachovanie svojho dedičstva. Je vidieť, že práve tento zámer a snaha o udržateľnú propagáciu regiónu patria medzi hlavné myšlienky organizátorov. Vďaka tomu je Łemkowyna stále veľkým podujatím organizovaným na veľmi vysokej úrovni, no zároveň s jasným dôrazom na miestnu kultúru a tradície.
 
Výsledkom je jedinečná atmosféra pretekov, ktorej čaro umocňuje hustý opar jesenných hmiel rozprostierajúcich sa nad dolinami Nízkych Beskydov. Rozhodne sa sem teda oplatí prísť, najmä ak je vašou srdcovkou Javornícka stovka. Łemkowyna Trail je totiž jej sestra-dvojča, takisto krásna, no s tým rozdielom, že je o niečo slávnejšia.
 
Treba však povedať, že Łemkowyna Trail je z logistického hľadiska pomerne náročné podujatie. Nízke Beskydy sa nachádzajú takmer na samom okraji Poľska takže cesta sem môže byť pomerne dlhá aj zo Slovenska. Navyše, jednotlivé preteky v rámci Łemkowyna Trail sa začínajú na rôznych miestach a odlišné sú aj lokality, v ktorých si účastníci vyzdvihujú štartové čísla.
 
Ja som si z pestrej ponuky trás vybral klasickú stovku (103km/3500+). V mojom prípade sa teda prezentácia konala v Krosne, štart bol v Iwoniczi-Zdroji a cieľ až v Komańczy. Aby toho nebolo málo, na stokilometrovej trati organizátori nerátajú s možnosťou odovzdania drop bagu. Vlastné veci si možno nechať odviezť len do cieľa pretekov. Navyše, na celej trase je len päť občerstvovacích staníc, čo bez vlastného supportu predstavuje pre bežca ďalšiu logistickú výzvu. Rovnako náročné to môže byť aj pre prípadného supportera keďže nie všade sa dá dostať autom.
 
Našťastie organizátori vychádzajú bežcom v ústrety a ponúkajú možnosť autobusovej dopravy medzi všetkými najdôležitejšími bodmi pretekov, teda medzi miestom prezentácie, štartom a cieľom. Za túto službu si však treba dodatočne priplatiť. Je to veľmi užitočná pomoc, no osobne by som privítal viac spojov, hlavne z cieľa pretekov aj keď samozrejme rozumiem tomu, že z logistických a ekonomických dôvodov by to bolo dosť zložité pre organizátorov. 
 
Samotná trasa nepredstavuje prakticky žiadne väčšie technické problémy, samozrejme za predpokladu, že nenaprší. Podklad v Nízkych Beskydách tvorí totiž prevažne hlina, ktorej netreba veľa vlhkosti, aby sa zmenila na obrovské klzisko. Napriek tomu, že tento rok pred pretekmi prevládalo slnečné počasie a prakticky vôbec nepršalo, aj tak sa na niektorých úsekoch šmýkalo.
 
Trasa, s výnimkou prvých 30 kilometrov, na ktorých sa nachádza niekoľko strmších výstupov a technickejších zbehov, je veľmi behateľná a treba priznať, že aj malebná, hoci na môj vkus by sa niektorým asfaltovým úsekom dalo vyhnúť. Spomínaných päť občerstvovacích staníc síce nie je žiadny luxus, no v tomto ročnom období riziko dehydratácie asi nehrozí. Nikto hladný takisto nezostane. Som si istý, že na občerstvovackach každý určite nájde niečo pre seba. Navyše v cieli pretekov čaká na bežcov celkom príjemné gurmánske prekvapenie. Ponuka jedál, najmä teplých a naozaj kvalitných je celkom široká. V podstate to platí aj pre všetky služby celého, a vôbec nie malého, bežeckého mestečka, v ktorom to naozaj žije. Atmosféra je skvelá a vďaka nej veľmi rýchlo zabúdam na poprtekovú únavu... rovnako ako na väčšinu výbavy, v ktorej som bežal. Tú si však, bohužiaľ, všimnem až vtedy, keď už bude neskoro, teda počas cesty domov.
 
Napriek tejto strate v okamihu keď píšem tento report, stále prevláda dobrý pocit - jednak z celkovej atmosféry, ktorú som už spomenul, ale konečne takmer na 100% aj z vlastného výkonu. Behatelné trate, akou je Lemkowyna (samozrejme, pokiaľ nie je príliš veľa blata), mi proste veľmi sedia. A ak sa k tomu pridá kvalitná skupina bežcov, ktorí sa navzájom ťahajú - ako to bolo práve v prvej časti týchto pretekov - tak je to v mojom prípade to najlepšie, čo sa môže stať.
 
Od samého začiatku som totiž kontroloval intenzitu a držal sa v šesťčlennej skupinke, ktorá sa vytvorila hneď po štarte. Tempo bolo pre mňa ideálne, až na zbehy, ktoré chalani išli ako šialení. Ja som sa však nenechal zatiahnuť a radšej som sa šetril na druhú časť pretekov preto som zostával trochu vzadu. Akonáhle však prišli rovinky a výbehy do kopca veľmi rýchlo som sa nielenže opäť pripájal do skupiny, ale chalanov som aj pomerne ľahko predbehal, hoci som to vôbec nemal v pláne. Bol to pre mňa len signál, že tlačiť na pílu absolútne nedáva zmysel pretože skôr či neskôr sa to bude musieť zlomít. Tempo, ktorým sme bežali totiž bolo výrazne pod 10 hodín a bol som si istý, že nie každý to vydrží. Či to však vydržím ja? To bola hlavná otázka, ktorú som si v prvej polovici pretekov kládol veľmi často. O to častejšie, keď sa to napokon - ani neviem ako - zlomilo a približne na 45 kilometri som sa ocitol sám na čele celého preteku.
 
Úprimne povedané táto situácia nebola úplne tým v čom som sa chcel v tejto fáze pretekov ocitnúť. Keďže sa to už ale stalo povedal som si, že sa s tým jednoducho treba zmieriť a skúsiť udržať prvú pozíciu až do cieľa. Rovnomerná intenzita, ktorú som dovtedy udržiaval bola pre mňa však celkom komfortná. Keďže táto taktika už v tejto fáze pretekov prinášala ovocie vôbec som ju nemenil a pokračoval som ďalej svojím tempom. Ukázalo sa, že to bola správna voľba. Na 85 kilometri som sa totiž dozvedel, že mám 12 minútový náskok, čo som na základe toho ako som sa cítil vyhodnotil ako veľmi dobrú správu. Bežalo sa mi stále veľmi dobre takže som vedel, že ak sa nestane nič nečakané víťazstvo na Lemkowyne by sa mohlo naozaj stať skutočnosťou.
 
V môj prospech bolo aj to, že trasu som už vôbec nemusel riešiť nakoľko sa na 75 kilometri spojila s ďalšími trasami pretekov w rámci celého podujatia. Vďaka tomu som bežal v spoločnosti ďalších bežcov, hoci - ako vždy v takýchto prípadoch - prebiehať celú šnúru bežcov bolo občas celkom náročné.
 
To, čo má však v záverečnej fáze pretekov ťahalo najviac vpred bola odpoveď na otázku či sa mi podarí prekonať traťový rekord. Keďže ani na 100 kilometri to nebolo vôbec jednoznačné, celý čas som sa sústredil na to, čo je predo mnou, a nie za mnou. Odpoveď som však dostal až v cieli, keď z úst moderátora zaznelo, že som traťový rekord zlepšil približne o minútu.
 
Síce to nie je veľa a má to skôr symbolickú hodnotu to zato dáva krásnu bodku za celou sezónou. Zároveň je to pre mňa ďalším dôkazom toho, že treba vždy konzistentne ísť za svojím cieľom.
 
Úspech v športe, ktorý každý hodnotí podľa vlastného meradla totiž nikdy nie je dielom náhody, ale výsledkom úsilia a trpezlivosti. A keď medzi jedným a druhým vznikne synergia môže sa stať, že dosiahneme viac než sme si vôbec mohli želať. Presne o tom je môj príbeh na tohtoročnej Lemkowyne - podujatiu s neopakovateľnou atmosférou. Tvoria ju nielen malebné jesenné horské scenérie, ale predovšetkým ľudia - dobrovoľníci a organizátori, ktorí - musím podčiarknuť - boli vždy veľmi ochotní pomôcť. Preto, hoci Łemkowyna už patrí medzi moje splnené bežecké ciele, je možne, že sa sem niekiedy ešte vrátim aby som sa tentoraz popasoval s kráľovskou disciplínou tohto podujatia, teda so 150 kilometrovou traťou.
 
Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce, Slovak Ultra Trail za možnosť reprezentovať Slovensko na medzinárodnej scéne, Mount to Coast za podporu a v neposlednom rade Lemkowyne za pozvanie! 
Späť

Naši mediálni partneri: