Malofatranská 50

Erik Hübner

Toto som si naozaj musel nechať trochu uložiť v hlave. Aj tak by som neprekonal „traťové“ rekordy najrýchlejšieho fotoreportéra na svete Riša Pé, ktorý ešte len pretína cieľovú pásku a už je článok zavesený na nete. Po tom, ako som sa rozhodol zopakovať si mordor spred dvoch rokov na Ultra Fatre, som si povedal, že by bolo dobré predtým hodiť ešte nejakú generálku. NTS49 by už bolo pre mňa príliš psycho, nakoľko sa koná iba víkend pred Ultra Fatrou, takže jedinou možnosťou zostala nepoznaná Malofatranská 50-ka. Tri týždne medzi ťažkými pretekmi sú pre mňa síce stále málo, ale veď aspoň sa pokochám, no nie?

Organizácia pretekov je na najvyššej úrovni, dokonca je ponúkaný za mierny poplatok aj odvoz z cieľa do miesta štartu, čo využívam, nakoľko na štarte zanechávam auto. Predpoveď znie veľmi optimisticky, až natoľko, že pravdepodobne nevyužijeme ani bundy, ani opaľovacie krémy. Až na to, že posledných pár dní tu výdatne popršalo, takže blatko je priam zaručené. Keďže väčšiu časť trasy dôverne poznám, nemám žiadne veľké obavy z toho, že sa tu príliš ubehám. Nejaké tie nádeje na pár kilometrov behu dávam do prvej a poslednej časti trati, na ktorej moja noha ešte nespočinula. HA-HA-HA.

Po štarte sa fičia prvé tri kilometre miernym stúpaním po asfaltke, tak to každý nakopne štvorkovým tempom, akoby bol cieľ už vo Vrátnej. Na odbočke v Starom dvore na seba bežci pokrikujú a mnohí nechápu (lebo nevedia), že sa tu odpája kratšia 33 km verzia od dvoch dlhších (50 km a 100 km). Počuť hromadné rozkladanie a klepkanie paličiek a už sa vchádza do vytúženého lesa. Toho sa nabažím asi po prvých troch minútach, následne mi už celú dobu lezie na nervy. Prakticky nepretržitý tobogán až do sedla Príslop, kde sa znova spájame s kratšou trasou. Ďalšie stúpanie blatovými orgiami na hrebeň, kde v niektorých úsekoch neverím, že by som to bez paličiek dal. Doslova som na nich obesený ako Vlhová na štarte zjazdu a nohy mi zaberajú naprázdno. Na hrebeni chvíľka pohody v úzkom jarku, kde si treba dávať pozor na každý krok a v hmle povzbudzujúci prízrak v podobe Šinťa, s ktorým sa zdravím. Akonáhle mi zapraje veľa šťastia a ja poďakujem, prichádza prvý neuvážený krok do neznáma s bolestivým vyvrtnutím členku. Krívam až po odbočku v sedle za Kraviarskym, kde mi zozadu známy hlas kričí „dolevááá“. V tom prefičí okolo mňa Štvery a ja sa chytám do vláčiku v trochu šialenom zbehu. Díky ešte raz za toto nakopnutie.

Na prvú občerstvovačku, po prebehnutí osviežujúceho potoka, pribieham po dve a štvrť hodinách. Obžerstvo sa nachádza už tu, no zatiaľ som schopný zhltnúť len pár kúskov melónu a banán. Jupí, zasa trochu behu po asfaltke, ale po 500 metroch sa stáčame do kopca na Grúň. Ten je na počudovane behateľný, takže si to konečne trochu užívam, kým sa okolo chaty na Grúni nezačne o slovo hlásiť volanie prírody. Musím túto neodkladnú povinnosť vybaviť a následný zbeh do Štefanovej je mierne náročný, nakoľko sa koná po neobľúbených voľných kameňoch. V Štefanovej som o deviatej, takže už stretávam prvých návštevníkov Malej Fatry s ich prvými neodmysliteľnými otázkami typu „odkiaľ a kam bežíte?“. Zatiaľ som vo vhodnom psychickom rozpoložení odpovedať, takže pohoda. Blatko zariadilo, že auto zabezpečujúce bonusovú občerstvovaciu stanicu do Podžiaru nevydriape, tak sa táto stanica presúva priamo na trasu do sedla Vrchpodžiar. Ako dobre. Teplo je už statočne a som rád, že je tu možnosť doplniť ďalšiu vodu. Ako na každej stanici naberám plnú nádrž, spoločne utrúsime pár vtipných poznámok k mojim topánkam (ktorým už nevidieť farbu) a už zaberám na Rozsutec.

Diery sa našťastie obchádzajú, takže davom turistov sa vyhneme, ale dosť ich je aj na tejto trase. No musím uznať, že drvivá väčšina akoby chápe rozpoloženie funiaceho, smradľavého, nepríčetného tvora, zablateného až za ušami a uhýba kade ľahšie. Otázky však padajú stále a ja začínam uvažovať, či naozaj nie je vhodné na takéto podujatia nosiť slúchadlá.

Na Rozsutec sa šliape paradoxne najlepšie. Konečne žiadne blato, ale schody. Nechápavé pohľady turistov pri vrchole, keď sa po značke len preženiem okolo a ani neodbočím spraviť selfínku, sú na nezaplatenie. Dolu to ide pomalšie ako hore, napriek tomu musím trpezlivo odpovedať na otázky, aké výživové doplnky používam na kĺby. Ku koncu už namiesto pozdravu každému vravím iba „gumení medvedíci“.

Na Medziholí na checkpointe veľmi veselá banda, až sa mi odtiaľ nechce odísť. Až ma Peťo Ká vyháňa slovami „mazaj na hrebeň“. Na Stoh sa klasicky na úpätí nastavuje robotické tempo a toto sa dodržuje až na vrchol. Aj si to celkom užívam. Je to ako práca pri páse. Dole zo Stohu je to drina pre predné stehná, ale dá sa to vydržať. Dokonca ani blato, pred ktorým ma upozorňuje oprotiidúci Mário Jé, nedosahuje zďaleka takých kvalít ako to bolo na Sokolom. Konečne sa trochu dostávam do tempa, i keď behom sa to moc nazvať nedá. Do kopca bežať nevládzem, z kopca je to terén, po ktorom sa bojím skoro aj chodiť. A tak je to až po odbočku na chatu pod Chlebom. Hurá, konečne vrstevnica a teraz to rozbalím. No bočný sklon chodníka ma vracia do reality a tvrdo mi dáva na známosť, že ak sa rozbehnem, tak rozbalím maximálne tak obväz na kotník.

Na chate roztiahnuté kŕmitko rovno pred terasou zaplnenou vysmädnutými turistami, čo sa sem vytiahli lanovkou. Pri jedení melónu a pití koly nedokážem odtrhnúť oči od nespočtu zlatožltých pollitrov na drevených stoloch. Až ma musí vyhnať ohlušujúci alarm na aute horskej služby, ktorý sa znenazdajky spustí. Nepočuť vlastného slova a tak kývnutím vzdávam vďaku a poctu osadenstvu občerstvovačky a odchádzam preč. Ach ten boží kľud na horách.

Široká príjazdová cesta poskytuje možnosť na rozbehnutie sa, čo je s plným žalúdkom síce trochu ťažšie, ale poteší. A potom, keď míňam odbočku na Veľký Kriváň, to prichádza. Beh. Ja naozaj bežím. Vau. Runners high. Skoro sa mi tisnú slzy do očí. Tento neskutočný stav trvá takmer 4 kilometre. Nasleduje odbočka na traverz pod Suchým a som zase tam kde predtým. Pridajú sa k tomu ešte aj preliezačky a podliezačky a nadávky a už je to kompletné. Tesne pred chatou Kľačianska Magura je výdatný prameň, tak zastavujem a pijem. Super, tak úžasnú vodu som už dávno nepil a tak naberám aj do fliaš. Na chate preto ani veľmi nezastavujem, iba si vypočujem potešujúcu informáciu, že teraz už iba dolu briežkom.

No... briežok je to taký, že stehná potrebujem minimálne z uhlíkových vlákien, ale dobre teda. Keď už asi piatykrát križujem krásnu vyrovnanú zvážnicu a zasa smerujem kolmo dolu do tmavej hory, začínam škrípať zubami. Po vybehnutí z lesa na lúku sa do mňa naplno opiera slnko. Ja mám pred sebou už iba dva kilometre, ale myslím na všetkých, ktorí ich v tomto úpeku budú musieť absolvovať ešte ďalších 50. Peklo. Klobúk dole.

Cieľom prebieham v čase 8 hodín 44 minút. Na to, koľko som sa v tento deň naprechádzal ma to aj celkom prekvapilo. Počasie vyšlo na jednotku, hory boli ako vždy nádherné, po dlhých koronovských mesiacoch sme sa konečne zase postretávali, tak čo viac si priať. Organizátorom veľká jednotka s hviezdou a ešte väčšia vďaka, že sa im stále chce samotrýzniť pri príprave a realizácií takýchto šialeností.

Foto by Pavol Porubčan, Richard Pouš & @photo.juroko