Moja druhá stovka, a opäť na Slovensku, alebo Ewa Wzorek o Kysuckej stovke 2020

Kysucká stovka s dĺžkou 113 km a súčtom stúpaní cca 4700 m je jedným z cyklu behov organizovaných pod záštitou Slovak Ultra Trail. Štartovať na tomto behu som sa rozhodla už začiatkom roka. Keď mi to kamarát navrhol, hneď som súhlasila, lebo som vedela, že to bude ďalšia super skúsenosť, a navyše opäť v zahraničí.

Po príjazde sme sa vybrali do športovej haly v Kysuckom Novom Meste, kde sme si mohli prevziať štartovné balíčky. V balíčku bola taška, čelenka GARMIN, magnetka, a na naše počudovanie žiadne pripínacie štartovné číslo, ako zvyčajne býva na behoch, ale kartička so 6 kontrolnými bodmi a číslom vedľa. Potom sme sa spolu s ostatnými pretekármi vybrali na štart, ktorý sa nachádzal 1 km od haly v Radoli.

Presne o 21:00 sme vyrazili do dažďa. Teplota bola okolo 0 °C. S vedomím, koľko kilometrov nás čaká, sme si pokojne vykračovali. Prvý kontrolný bod sa nachádzal na 8. km. A druhý? O 27 km ďalej! Doplnili sme tekutiny a pokračovali. Podmienky na trase od začiatku naznačovali, že to bude zaujímavý výlet. Koľko tam bolo blata!!! Všade samé blato! Totálne nás to zabíjalo. A to bol len začiatok 113 kilometrovej trasy!?!? Veď pozrite sami!

Aj pole bolo, dokonca dve. No aspoň bol mäkký podklad. Nič to, treba ísť ďalej, a tam, kde sa dá bežať, bežať. Na začiatok aspoň po K2 na 35. km. Štartovalo sa v noci, takže som vedela, že na mňa môže doľahnúť únava. A tak aj bolo. Bola som unavená z toho, ako strašne sa mi chce spať, ale hlavne z toho blata. Pre Kristove rany, čo to malo byť!? Ale keď sme dorazili na kontrolu, dali sme si polievku, doplnili sme, čo bolo treba, a sily sa nám vrátili.

Vyrazili sme teda ďalej a vyššie. Boli sme radi, že už len 2 – 3 hodinky, a bude deň. A vtedy to začalo: okolo 38. – 40. km prišli halucinácie. Keď sme vychádzali na kopec, neďaleko som zbadala značku s názvom vrcholu a potešila som sa, že o chvíľu pôjdeme z kopca. A tu surprise! Počúvajte, prišla som bližšie, a tam bielo-červená páska (značenie trasy)! Ďalšia situácia sa odohrala v podobnom čase, keď sme sa plazili hore zasneženým kopcom. Po ľavej strane som v diaľke uvidela zasneženú strechu. Pomyslela som si: „Super! Dom uprostred lesa, pecka!“ Prišla som bližšie, a bola to naklonená lúka pokrytá snehom! Pýtala som sa samej seba: „Ako je to možné!?“ Vtedy som si uvedomila, že to je iba 40. km, a mne sa už dejú takéto veci – a na ďalšiu kontrolu je to ešte kúsoček. Ale všetku bolesť vynahrádzali výhľady, veď pozrite!

Na asi 50. km som kamarátovi povedala: „Maciek, o chvíľu dostanem krízu.“ Maciek mi bez rozmýšľania odpovedal: „Ewa, daj si Snickers.“ Poslúchla som a začala som sa cítiť lepšie. Teraz, keď píšem túto reportáž, musím uznať, že som sa asi správala ako primadona. Pritom Snickers ešte nikdy nesklamal! Dorazili sme na kontrolu na 53. km, tentokrát bola vonku. Tradične sme podopĺňali, a hor sa ďalej! Po vyše päťdesiatich kilometroch sa mi začali ozývať chodidlá. Ponožky a topánky som mala celé premočené, jemná bolesť chodidiel sa ozývala pri každom ďalšom kroku. Našťastie to nebolo také zlé a dalo sa pokračovať. Preteky sa konali bez dropbagov. Vydali sme sa ďalej na kopec smerom k chate na Veľkej Rači. Pri zbehu nadol sme po pravej strane stretli kravičky.  

Ďalšia kontrola bola na cca 66. km v Oščadnici – Dedovka. Keď sme k nej dorazili, dali sme si ďalšiu teplú polievočku, doplnili sme energiu a pokračovali. Trasa viedla dolu asfaltkou a neskôr nahor. Ale chodidlá nedali pokoj. A k tomu znova halucinácie: uprostred lesa som zbadala vyvrátený, zanedbaný autobus – boli to porozhadzované konáre; neskôr dve ženy oblečené vo vojenskom oblečení, ako sedia pod stromom – vysvitlo, že pod stromom boli dva veľké pne. To snáď nie! To naozaj!? No paranoja. Ďalšia občerstvovačka bola na 86. km. Bola už bližšie ku koncu, a predsa tak ďaleko. Podopĺňali sme a opäť sa vydali na cestu, kde nás čakal posledný kontrolný bod na 104. km. Ale medzitým sme videli toľko prekrásnych miest!

Od 94. do 100. km začala kríza, totálna kríza. Vlečú sa tie kilometre a vlečú, chodidlá bolia, no nevšímam si to, lebo keď na to budem myslieť, budú bolieť ešte viac. Idem vpred, idem, ale som napoly mŕtva. Ledva kladiem jednu nohu pred druhú. Maciek mi niečo hovorí, no ja nič nepočujem, nereagujem. Bože, keby ste ma vtedy videli! Brrr. Opäť je noc, opäť je tma, opäť ideme s čelovkou, a druhá noc je čoraz chladnejšia. Maciek ide predo mnou, ja za ním. Zabáram sa do snehu, vchádzam do blata, ktorému sa pokojne dalo vyhnúť. Jednoducho tak slabo vidím, tak strašne už nemám sily. Mám všetkého dosť, tak veľmi už chcem byť v cieli! Ale nevzdávam sa. Lebo od začiatku som vedela, a v najťažších chvíľach som si neustále opakovala, že aj tak viem, že to dokončím. Že to zvládnem, že si trochu pofrflem, posťažujem sa, na chvíľu znenávidím beh, ale aj tak to dám. Jednoducho som to vedela. Dorazili sme na posledné kontrolné stanovište. Tam polievočka, kávička, a už len 9 km do cieľa! Aké už??? Až 9 km!!!!! Vyrazili sme z občerstvovačky, Maciek zapol hudbu, a ide sa! Už len posledných 9 km! Bolo nám jedno, že ideme opäť do kopca, bolo nám jedno, že potom zasa z kopca, bolo nám jedno, že naše chodidlá plačú. Už len nejak dôjsť do cieľa, premáhame sa. Keď sme konečne dole, chýba ešte chvíľa, ešte moment. Posledné metre do cieľa bežíme. CIEEEEEEĽ! Ach, aká úľava!!! Opäť sa to podarilo! Oficiálne moja najdlhšia vzdialenosť – 133 km. Ale s akým prevýšením! 4700 m! Zagratulovali nám, dostali sme diplomy a pobrali sa na fantastický guľáš.

Moji milí, to bola výprava! To blato ma totálne zabilo. Prvýkrát v živote som mala také halucinácie a preludy. Prvýkrát som bola tak mimo. Bol to veľmi ťažký beh a veľa som kráčala, ale trasa bola skvelá. Zimný beh v horách bez dropbagu – trochu hardcore, čo? Ale viete, čo je na tých horách na Slovensku krásne? Že tam prakticky nie sú ľudia. Si v horách a nevidíš ani jeden dom, nepočuješ ruch cesty. Počuješ iba vtáčí spev. No nie je to nádhera? Veru je!

Apropo občerstvovačky – vynikajúco vybavené! Postarali sa o nás. Mali sme vegetariánske menu, okrem toho sme si mohli dať chlebíky s Nutellou, arašidovým maslom, hrozienka, orechy, koláče, tyčinky, ovocie, čokoládové cupcakes (masaker!). Posilniť sme sa mohli aj čajom, kolou či iontom. Čo sa týka trasy, bola nádherná, ťažká, miestami som rozmýšľala, či nie som náhodou na Łemkowina Ultra-Trail®. Na to blato nezabudnem do konca života! Značenie bolo podľa mňa lepšie než pred rokom na Leteckej stovke, no bolo veľa miest, na ktorých nebolo jasné, kadiaľ ísť: či rovno, či doprava, či doľava. Dobre, že existujú GPX záznamy. A je fajn takúto vzdialenosť bežať s niekým – človeku je veselšie, druhý človek ťa motivuje. Ďakujem, Maciek!  

Som prekvapená, že jediné, čo ma trochu bolí, sú lopatky od ruksaku. S chodidlami to bolo v závere trasy tragické, ale teraz sú už O. K. A nohy? Nohy nič. Neviem, ako je to možné. Samu ma prekvapuje, že ma po absolvovaní takej vzdialenosti nohy neboleli ani nebolia. Asi dobre regenerujem. Napriek tej bolesti, halucináciám, mimóze a všetkým ostatným problémom počas behu, napriek tomu, že som sa dušovala, že už nikdy viac, ma to rýchlo prešlo, a už sa teším na ďalšie ultra. Preto milujem ultratrail – lebo sa dejú nepravdepodobné veci, posúvajú sa hranice našich možností.

Na záver by som vám chcela odkázať, že robiť zdanlivo nemožné je možné. Prezradím vám svoje malé tajomstvo: silná psychika a sebadôvera – nič viac nepotrebujete. Všetko je, samozrejme, na vás. Ale pamätajte, že máte všetko na dosah ruky a že všetko je možné. Iba to jednoducho urobte: VERTE SI! A všetko bude jednoduchšie. Robte nemožné veci a posúvajte svoje hranice, lebo je to niečo nádherné! Práve v takých chvíľach si uvedomíte, aký silný človek ste.  

Autor: Ewa Wzorek (preklad originálneho článku zverejneného na Runandtravel.pl so súhlasom redakcie Runandtravel.pl a autora: SLOVAK ULTRA TRAIL)

Kysucká stovka je organizovaná o.z. SLOVAK ULTRA TRAIL v spolupráci so ŠKT Kysucké Nové Mesto.