Pokus o non-stop prechod Východokarpatskej magistrály

Július Kaľavský

V piatok 22.5.2020 vyrazila Peťova oktávka kombi s truhlou a piatimi pasažiermi z Košíc do Uble s tým, že sa traja z nich - Maťo, Silvo a ja - pokúsia o dvojdňový prechod Východokarpatskej magistrály. Hiking.sk o nej uvádza údaj 248/10500+. Piatym v aute bol 33-násobný účastník MMM Jožo. Ten nám mal s Petrom, skúseným ultratrailovým masochistom, pomôcť zámer uskutočniť. Obaja už so supportom nejakú tú noc pretancovali.

Ako sa ukázalo, bolo to do mesiaca a do dňa, kým sme vyštartovali v tomto zložení. Vtedy ma po Border to Border kontaktoval Silvo, že poď VKM. Maťo však chýbať nemohol, lebo s tou VKM-kou sme sa on a ja pohrávali už zopár rokov. Asi sme to obaja vzali ako signál, že teraz. Silvo má za sebou kadejaké ultra, pred rokom prešiel Rudnú, Maťo, ten robí všetko, takže: no problem.

Štartli sme presne o šiestej večer od rázcestníka na slov.-ukr. hranici v Ubli. Fikli sme prvý úsek do Novej Sedlice k budove NP cca 27 km (2:50) bez viest úplne "v klídku". Len sivá brada furt hučala:"To prepálené!" Asi o štvrť na desať sme sa s čelovkami pustili na Kremenec (35.km).  O 22.55 sme boli hore. Úplné ticho, hmla, hneď sme pokračovali technickým terénom, bez prestávky až do sedla pod Ďurkovcom (na ňom teplomer - 2°C), kde sme s Bizónom (Maťo) zišli na vodu. Žiadne zdržiavanie sa a svižne na Kruhliak. Po zbehu z neho sme sa v Ruskom sedle (57.km) stretli so supportom. Bolo okolo druhej a pod nulou, ale teda strašne sme sa tam klepali. Mimochodom chlapci, 1 hodina a 45 minút, kým vyšli z Jalovej do sedla. Je to 22 km!!! Peťo: “Ta toto už len traktorom.“

Po cca polhodinke sme boli už takí uzimení, že sme sa s radosťou pustili do stúpania na Rypy. Čakal nás vyše 40 km úsek bez podpory. Z tej časti si spomínam len na tri situácie: prekrásne brieždenie, Bizónov tragikomický úsmev a moja dvojhodinová kríza. To brieždenie už čosi po tretej, vtedy som si spomenul na staré generácie v našej rodine, ktoré takto s prichádzajúcim svitom začínali každý jeden pracovný deň. Zároveň som sa na chvíľu zamyslel na tým, že dnes tí, ktorí sú práve za presadenie zimného času, sú už tí starší, tí, ktorí si pamätajú, ako ich rodičia, či starí rodičia mali už o pol štvrtej zapriahnuté. Druhá situácia s tým úsmevom: Hovoril som chlapcom, že na Balnici je voda, že si tam naberieme. Záverečné stovky metrov pred Balnicou (72. km) je taký zubatý terén, v každej dolinke potôčik. To je tá voda, o ktorej som hovoril, ale to nikto nevedel a keďže ja som tam išiel vpredu a nezastal ani pri jednom prameni, Bizón sa ma na Balnici (4:30 SEČ) pochopiteľne pýta: „Kde je tá voda?“ Ja že tam vzadu, ako sme prechádzali cez tie potoky. A prišiel úsmev, v ktorom bolo zúfalstvo aj nadhľad. Vedel som, že nikto z nás sa vracať nebude, hoci nás čakalo 26 km do Laboreckého sedla k autu. No a potom ma začalo brať, dačo som zjedol, vody som mal málo a furt len spať. Silvo a Bizón išli predomnou, hrebeňový chodník medzi vysokými bukmi a odrazu na chodníku stan, modrý ako najkrajšia modrá obloha. Cca 6:30 hod. Pri stane jedna PETka oranžády a jedna poľská minerálka. Zastal som pred zipsom a nahlas hovorím: „Ahoj, môžem sa napiť?“ Stan sa začal natriasať ako agárový rez a vykukla zaspatá tridsiatnicka plešinka: „Cześć.“ Zopakoval som svoju prosbu a rešpektujúc ten covid-stav som si nalial z minerálky do svojho pohárika a poďakoval. To bol môj budíček. Do Laboreckého sedla (98. km) sme dorazili o 8:45 hod. Posledných 10 km bolo pomerne rýchlych, kde-tu lúka ponad Lupkowský tunel. Nasledovala hodinová prestávka s výdatným občerstvením s dobre naladeným supportom. Šmalec, cibuľa, praženica na cibuľke so slaninou a pod. Svietilo slnko, hriali sme sa, jedli a oddýchli.

O 9.50 sme vyrazili smer Čertížske sedlo. Je to rýchly úsek, nás s Bizónom však dobehlo to ťažké žrádlo a navzájom sme sa jeden druhému povysťažovali, ako ťažko sa nám ide. Prešli sme cez krásne Haburské rašelinisko, popri mnohých vojenských cintorínoch z prvej svetovej vojny nad Kalinovom.

Tu kdesi prekonával Bizón svoju krízu, bolo pomerne teplo, dal som mu zo svojej vody a do Čertížskeho (126. km) dorazil čosi po nás. Mne sa bežalo dobre a na celom úseku som nič nezjedol, tá praženica držala ako kliešť. Vo vzťahu k vtedajšiemu predpovednému modelu, že o polnoci má začať pršať, sme tu urobili prestávku s odpočinkom.

Bolo čosi po druhej. Hodili sme sa do bavlny, tu nás odrazu prekvapil Sašo, ktorý z Čertížskej krčmy priniesol čapák a 6 krígľov, za ktoré nechal krčmárke 60 ečiek zálohy. :-) Malo to veľmi pekný spoločenský nádych, celé to sedlo. Peťo nám uvaril batátovú polievku, Sašo cestoviny s kukuricou, každý niečo svoje zahryzol a zaľahli sme. Ja do rigolu do trávy a na hodinu a pol som opustil realitu.

Jožo naplánoval, že nám treba vypadnúť o 17-tej, tak rátal dopredu postup, aby sme pred dažďom došli do Polianskeho sedla. Oddýchnutí sme 14 km úsek na Duklu (139. km) urobili za hodinu a trištvrť, doplnili sme vodu, niečo zahryzli a pustili sme sa proti noci. Bolo sedem večer.

Prekrížili sme cestu kamiónom medzinárodnej prepravy a vnohy do hustého lesa, do terénu, ktorý sa nás možno trochu pokúšal rozladiť. Vkuse hore dole, čo nastúpaš, to naklesáš a zasa. K tomu rázcestníky, ktoré nás zopár krát zaradili do kategórie kontemplatívneho pútnika, pre ktorého čas nehrá v živote žiadnu úlohu. Filipovský vrch – výšľap a zbeh, polhodinu sme dreli a na najbližšom smerovníku ubudlo z času 30 minút. To človeka posilní. Ale my našťastie poznáme ten tragikomický úsmev s nadhľadom a to, že je tam aj zúfalstvo, to je najmenej. :-) Prešli sme ešte Roztockým lesom, príjemne teplo, len krátky rukáv, sem tam už kvapky dažďa, ale tu Silvovi nešlo, bol už bez vody, tak som mu dal. Aj on si vyžral svoje, okrem toho, že si vyžral vodu. :-) Bolo dusno a dlhý, ťažký úsek. O 23:45 hod. sme boli v Polianskom sedle (167. km). Tu podporný tím na moje potešenie nečakane posilnil najväčší logistik pod slnkom Dano L. Pripravili sme sa na 11 km úsek v daždi a tme a pätnásť minút po polnoci sme už vo vytrvalom daždi vyrazili.

Peťo nám na poslednú chvíľu zakričal: „Nebežte to, len kráčajte!“ Neviem, prečo to hovoril, ale nikto z nás to nekomentoval a skutočne sme až na sedlo Dujava neurobili bežecký krok. Táto časť nie je prevýšeniami vôbec náročná, ale my sme sa tam motali pomedzi vývraty, schádzali sme zo značky a hľadali sme na lúkach správny smer. Najradšej zo všetkého budem asi spomínať na chodidlá naložené v ľade, totiž keď sme boli na lúkach, tak to akoby sme kráčali po horskom potoku. Počas tej hodiny päťdesiat sa výrazne ochladilo začalo fúkať. Mal som na rukách neoprénové rukavice, ale bola mi zima. Po druhej ráno sme boli v sedle Dujava, kde nás už samozrejme čakal support a tam to bolo in medias res – rovno do suchého a sadnúť do áut. Klepal som sa ako osika, sadol som si k Danovi na zadné sedadlo, zabuchol dvere a vtedy – pivo! Chcem pivo, pomyslel som si a vystúpil som do toho nečasu vybrať z kufra jeden plech. Asi tri hlty a zaspal som ako štolverka.

Keď som otvoril oči, bolo asi 5 hodín, dážď bubnoval a vietor trhal s celtou cez stojky natiahnutou medzi autami. Dano, ktorý spal za volantom, sa na mňa pozrel a nič sme si nepovedali, Silvovi vedľa neho o chvíľu zazvonil budík. Prvý sa ozval: „Čo robíme?“ Povedal som, že neviem. Pozreli sem na vedľajšie auto, tam žiadny pohyb. Hovorím Silvovi, choď sa pýtať, čo hovoria oni. Neviem presne, čo rozhodlo, že to balíme, ale 6 chlapov sa takto rozhodlo. Pozerali sme predpovedné modely, ktoré o zlepšovaní situácie nehovorili. Čakal nás najbližšie navyše bezmála 40 kilometrový úsek do Kurovského sedla bez podpory. Dohodli sme sa, že končíme. Attempt failed.

Moje corosy namerali 178 km a 7000 m+ a 25 hodín pohybu. Brutto 32 hodín. Zdolať zostávalo cca 60 km a 3500 m+. Tých premenných, ktoré nás zastavili, bolo viac. Viem o nich a zostáva otázkou, či sa na to niekedy ešte dám. V každom prípade to bola skvelá akcia, ktorej nechýbala spoločenská rovina ale aj všetko, čo k ultratrailu patrí. Som veľmi rád, že som videl ďalšie krásy Slovenska a že viem, že mám okolo seba ľudí, čo so mnou dokážu zdieľať následky týchto pološialených masochistických huncútstiev.

In summo: Východokarpatská magistrála je oriešok.

Ďakujem svojim spolubežcom Maťovi a Silvovi za spoločnosť, Peťovi, Jožovi, Sašovi a Danovi za nezištný a živelný support.

Julo Kaľavský