Rozhovor s Adamom Lisým

Ak ste v posledných rokoch navštevovali slovenské ultra a diaľkové pochody, alebo ste sledovali videá z nich, potom ste sa pravdepodobne už stretli s menom Adama Lisého. A práve rozhovor s Adamom o behu a tom, čo dáva bežeckej komunite, vám teraz prinášame.

Adam, ďakujem, že si si našiel čas na rozhovor pre SLOVAK ULTRA TRAIL. Z tvojich aktivít vyplýva, že si pomerne zaneprázdnený - bežecká komunita ťa pozná ako ultrabežca, tvorcu filmov, ale aj organizátora pretekov. Začnime teda tým základným - behom. Ako si sa k nemu a k ultra dostal?

Tak k ultra ako takému som sa dostal cez Johnnyho Pristacha, ktorého som vtedy ešte osobne nepoznal, ale kamarátka mi vravela, že má kolegu, ktorý behá a dokonca aj organizuje 100 kilometrové behy. Keď mi o tom prvý krát rozprávala, veľmi som jej neveril, myslel som, že si to asi s niečím pomýlila. No keď som prišiel večer domov, zistil som, že má pravdu. Niekto ako Johnny naozaj existoval a dokonca aj Bánovská 100-vka! Pár dní nato som sa prihlásil a začal “trénovať” :D

Takže Bánovská stovka s trasou v tvojich domovských vrchoch, bola tvojim prvým stretnutím so vzdialenosťami nad sto kilometrov? Alebo dokonca nad 42?

Týždeň pred Bánovskou stovkou sa konala ešte Bánovská päťdesiatka, ktorá bola mojím prvým ak sa to tak dá nazvať behom nad 42 ale asi aj nad 20 kilometrov. No a potom hneď o týždeň bola už spomínaná stovka

Tak to bol prudký skok do stovkárskych vôd, keďže Bánovská stovka zďaleka nepatrila k najľahším. Odvtedy sme ťa mohli vidieť na nespočetnom množstve diaľkových pochodov a ultrabehov, či už na 50, 100 alebo aj viac kilometrov. Na ktoré sa ti uchovali najvýraznejšie spomienky?

Áno, ten začiatok bol veľmi rýchly, ako asi u väčšiny :) Skúsiš to a chceš zase, tak to je -  proste droga. Najsilnejšie spomienky sa mi viažu určite k prvej dokončenej stovke, ktorou bola pre mňa Malofatranská v roku 2013 (tú Bánovskú som vzdal 8 km pred cieľom).

Prečo práve Malofatranská stovka? Vďaka jej náročnosti?

Nie, bola to v kalendári najbližšia po tej Bánovskej. V čase, keď som sa tam prihlasoval bola už štartová listina plná, takže som moc nepočítal s tým, že sa tam dostanem. Ale chcel som to aspoň skúsiť. Keď mi potom organizátori písali, že sa uvoľnilo miesto, bral som to ako znamenie a šiel som do toho. Dokončil som vtedy tuším ako predposledný, ale dokončil.

V ďalších rokoch však už ani zďaleka nebolo tvoje meno na chvoste výsledkových listín, naopak - často bolo v prvej desiatke alebo aj vyššie. Čo k tomu viedlo?

Myslím si, že začiatky v ultra sú práve v tomto také krásne a chytľavé, že vidíš, že sa od závodu k závodu zlepšuješ a celkom výrazne. Toto bol aj pre mňa samozrejme hnací motor, chcel som sa stále posúvať dopredu. Riešil som stále dookola výbavu namiesto toho, aby som radšej trénoval.

Úspechy sa však dostavili. Ktorý považuješ za svoj najvýraznejší?

S odstupom času to už za úspechy nepovažujem. V tom čase som to tak bral. Napísalo sa o mne sem tam v novinách, ľudia mi gratulovali a podobne. Ale keď som sa v tom čase prihlásil u nás na obyčajnú Bánovskú bežeckú ligu, neskončil som ani v prevej desiatke a vôbec ma to netrápilo, lebo som si hovoril, že ja som predsa ultra bežec :) Ale ak by som mal nejaký môj utra beh za najúspešnejší, tak to bol asi Štefánik trail - myslím v roku 2016. Tam sa mi šlo naozaj dobre a rád na to spomínam ako relatívny úspech :)

Bežcom však odovzdávaš niečo aj ty. Trailové preteky v kopcoch okolo tvojho bydliska sú pekným dôkazom, že bežecká komunita naozaj funguje. Aká bola tvoja cesta k organizovaniu pretekov?

Áno, snažím sa vrátiť požičané. Myslím, že je to veľmi dôležité. Nie je nad to, keď beh organizuje niekto, kto má beh naozaj rád. Na tej akcii sa to odrazí a ľudia ju majú radi. A presne to sa snažím robiť aj ja. U mňa tá cesta bola celkom jednoduchá. Raz na jeseň, ak sa nemýlim, tak pred šiestimi rokmi po tom, ako som si bol zabehať, mi napadla myšlienka, že by bolo super niečo zorganizovať aj v našom kraji na mojich obľúbených kopcoch. Tak som možno ešte v ten večer zavolal Johnnymu, s ktorým sme sa už medzi časom spoznali a spýtal som sa ho, či by nešiel do toho nešiel so mnou. Samozrejme súhlasil a beh Trojkráľová trojka bola na svete.

Neostalo však pri jednom behu. Môžeš nám v krátkosti priblížiť tvoje preteky?

Keďže tých pekných kopcov máme v okolí viac, tak vznikli ďalšie dva behy Jarná Rozkoš a Dus ho cross, ktoré však majú momentálne prestávku a ostal som len pri jednom :)

Na Trojkráľovej trojke, ktorú organizuješ spolu s tvojou manželkou Dášou, sme sa tento rok boli pozrieť a vládla tam veľmi priateľská atmosféra, ktorú sprevádzali veľmi pekné výkony bežcov. Aký je to beh a pre koho je určený?

Často rozmýšľam nad tým, čo vlastne znamená atmosféra pri behu. A vychádza mi z toho, že ide vlastne o ľudí, ktorí sa tam stretnú - či už organizátori alebo bežci. Trojkráľovky sa od začiatku zúčastňujú pre mňa prevažne známi ľudia. Aj keď má len 20 km, vždy príde aj partia ultra kamošov a potom je to naozaj sranda. Tento ročník bol v tomto smere výnimočný.

Ty a kamera. V posledných rokoch ťa ľudia spoznali vďaka už peknému počtu snímok, zachytávajúcich nie len beh či ultrabeh. Je to tvoja záľuba, či už profesia?

Je to stále len záľuba. Sem tam spravím aj nejakú komerčnú zákazku, ale aj to väčšinou len takú, v ktorej vidím potenciál sa niečo naučiť a niekam sa posunúť. Hovorí sa síce, že nie je lepšie, ako robiť to čo baví, ale myslím, že je to tak trochu dvojsečná zbraň. Nateraz chcem, aby to bola stále len záľuba, no možno sa o pár rokov zmení.

Tvoje prvé krátke filmy s tematikou ultra som zachytil v roku 2013 - bola to Výzva s Johnnym Pristachom a Festival Biegów Górskich nasledovaná Pražskou stovkou. Predovšetkým Výzva mala poriadny ohlas a objavila sa aj na nejednom festivale. Kam sa odvtedy tvoja tvorba posunula?

Výzva vznikala v čase s mojimi stovkárskymi začiatkami. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak možno viac ako beh má lákal film na túto tému. No na to, aby som vôbec nabral odvahu Johnnyho s týmto nápadom osloviť, tak som musel nejakú stovku zabehnúť :) Bol to pre mňa naozaj prvý ozajstný film, ktorý sa dostal na väčší festival a môžem ho označiť pre mňa za prelomový. Keď sa pozriem na to, kam sa moja tvorba od vtedy posunula, tak samozrejme nejaký posun - hlavne technický - tam je. Celý ten film sa však podaril tak, že sa k nemu stále rád vraciam a vôbec nič by som tam nemenil ani teraz.

Prišli ďalšie filmy z prostredia ultra - či už o domácej Bánovskej stovke, Cross-country Baba-Kamzík, Tatranská Šelma Ultra alebo STEFANIK TRAIL 140. Ale neostal si iba pri bežeckých témach...

Potom vzniklo pár ďalších filmov. Najskôr to bol taký nie príliš vážny dokument o našej ceste so skladačkami na Island, ktorú sme si kamošom vymysleli. Toto skladačkové dobrodružstvo malo o dva roky aj pokračovanie v Laponsku za severným polárnym kruhom a pevne verím, že sa dočká aj svojho tretieho pokračovania :) No a posledný rok to bol film Slovensko na šnúrkach. Išlo vlastne o prvý pokus prechodu Slovenska v štýle Hike and fly. Na tento projekt Ľuboša Kravca som úplnou náhodou natrafil na nete, napísal som mu, dali sme hlavy dokopy a vznikol z toho film, ktorému sa tiež celkom darilo.

S filmom Slovensko na šnúrkach si zaznamenal úspech na minuloročnom festivale Hory a mesto, z ktorého si si odniesol aj cenu, film sa následne dostal aj do televízie. V minulom roku sme ťa však s kamerou videli na nejednom slovenskom ultrabehu a diaľkovom pochode. Vznikla séria snímok, ktorá upútala pozornosť nielen v ultra komunite. O aký projekt ide?

A: A je to tu :) Som rád že sa pýtaš v tomto smere je asi čo vysvetľovať. Tento projekt som nazval Hľadanie Ultra, v tom čase som ešte ani netušil aký je to výstižný názov. Minulý rok som na tomto projekte naozaj tvrdo pracoval a behal s kamerou od závodu k závodu. Vznikol kopec krátkych videí, ktoré som na začiatku vôbec neplánoval, no som veľmi rád, že vznikli, pretože majú niečo do seba. No film ako taký, ktorý bol hlavnou myšlienkou, ma nateraz trochu prerástol. Na jeseň som sa úplne zasekol a od vtedy sa mi nepodarilo pohnúť. Znamená to, že film, ako som sľúbil, na jar tohto roku nebude :( Veľmi som to chcel stihnúť do festivalu Hory a Mesto, no ešte si budem musieť na ten moment zrejme rok počkať.   

Budeme ti držať palce pri tvojej tvorbe a veríme, že premiéru tvojho filmu zažijeme spoločne so skvelými ľuďmi, ktorým robíš svojimi filmami radosť. Ďakujem ti za rozhovor :-)

www.adamlisy.com

Foto: Radovan Harach, archív Adam Lisý, Michal Kostka (PUT 2017)

Rozhovor s Adamom pripravil Rado.