11.08.2026 05:29
Agnieszku Faron, ultrabežkyňu z Poľska, stretávame na pretekoch Slovenskej Ultratrailovej Ligy často. V rozhovore s ňou sa vraciame k stovke, ktorú prebehla na Slovensku v júli, no predovšetkým sme sa pýtali na jej behanie ultra - či už u nás, alebo v Poľsku. Nech sa páči, rozhovor s Agnieszkou:
Ahoj Agnieszka, gratulujem k úspešnému zdolaniu Nízkotatranskej stíhačky. Aké sú Tvoje pocity po tejto stovke, ktorá patrí k najnáročnejším na Slovensku?
Ahoj, tento rok som Stíhačku bežala spolu s Magdou. Podarilo sa nám zvládnuť veci, ktoré nám na predchádzajúcich ultra pretekoch robili problémy – najmä žalúdok a chodidlá. Prvýkrát na ultra pretekoch som sa jednoducho cítila dobre. Telo spolupracovalo s hlavou, a to je podľa mňa v ultra to najdôležitejšie.
Počasie bolo skvelé, a vďaka tomu nám nádherné výhľady aj celá trať dodávali veľa energie a pozitívnych emócií.
Nízke Tatry sú nádherné. Navyše nás na poslednej občerstvovacej stanici povzbudili Majka a Miška, ktoré boli na občerstvení. Dodali nám energiu a taký „posledný silný impulz“, aby sme pokračovali až do cieľa.
Som veľmi spokojná aj s výsledným časom. Ani sme neplánovali, že by sme mohli zvládnuť čas pod 20 hodín, a nakoniec sa nám to podarilo.
Tvoja ultrabežecká cesta však siaha už ďalej do minulosti. Ako si sa k horskému ultra dostala?
Prvýkrát som štartovala na horskom ultrabehu v roku 2013 a boli to poľské preteky Bieg Rzeźnika (80 km). Nepoviem, že to bolo vtedy „super“. Nebola som ešte dostatočne pripravená, takže ma bolelo úplne všetko. Ale práve tam sa to všetko začalo.
Moja ultrabežecká cesta trvá od roku 2013, s menšou prestávkou, keď sa mi v roku 2019 narodil syn. Nasledujúce dva roky som mala problém vrátiť sa na dlhšie trate. Nebolo dosť času na kvalitnú prípravu a moje telo mi jednoducho dávalo najavo, že ešte neprišiel ten správny čas.
Až po pandémii sa mi podarilo opäť vrátiť k ultrabehom. Posledné dva roky trénujem intenzívnejšie so svojím trénerom a je vidieť, že s každými ďalšími pretekmi sa zlepšujem.
Na svojom konte mám už niekoľko pretekov na vzdialenosť 100 míľ.
Ktoré boli Tvoje prvé 100 km ultra preteky a čo pre Teba znamenali?
Prvé preteky na vzdialenosť 100 km, ktoré som dokončila (takmer 100 km, pretože trať mala myslím približne 96 km), boli Niepokorny Mnich. Trasa viedla cez kraj, z ktorého pochádzam.
Aj keď môj výsledný čas nebol nijako výnimočný a počas pretekov panovali veľké horúčavy, podarilo sa mi obsadiť 3. miesto medzi ženami.
Čo mi tieto preteky dali? Myslím si, že predovšetkým zmenili môj pohľad na seba samu. Uvedomila som si, že prekonávanie vlastných hraníc prináša pocit vnútornej sily. Zrazu zistíš, že dokážeš oveľa viac, než si si myslela. A táto sila nie je len fyzická – je to aj psychická sila, ktorá ti pomáha zvládať výzvy v bežnom živote.
Som presvedčená, že dokončenie týchto pretekov v náročných podmienkach mi neprinieslo len motiváciu trénovať ešte viac, ale výrazne posilnilo aj moju psychiku. Práve v roku 2015 som sa rozhodla ísť ďalej a začať sa pripravovať na ešte dlhšie horské ultratraily.
Na Slovensku Ťa stretávame pomerne často. Znamená to, že si sa zamerala na slovenské ultra akcie, alebo ich kombinuješ s domácimi, prípadne pretekmi v iných krajinách?
Mojimi prvými pretekmi na Slovensku (ak nerátam maratóny v Košiciach a Bratislave) bola Stíhačka v roku 2017. A práve tam sa to všetko začalo. Potom prišla Východniarska... Jednoducho mám slovenské ultra preteky veľmi rada.
Keďže bývam neďaleko slovenskej hranice, už od detstva sme často chodievali na Slovensko – či už na turistiku do hôr alebo spoznávať nové miesta. Cítim sa tu tak trochu „ako u susedov“.
Samozrejme, behávam aj v Poľsku, najmä na našich lokálnych pretekoch, ktoré sú väčšinou kratšie.
Približne raz do roka sa snažím vycestovať aj na nejaké zahraničné preteky, napríklad do Chorvátska alebo Slovinska. Tento rok sa mi podarilo zabehnúť veľmi dobrý výsledok na pretekoch Ultra Trail Vipava Valley, kde som dokončila 100 míľ.
Aká je najväčšia ultra vzdialenosť, ktorú si na pretekoch doposiaľ absolvovala? Ktoré dokončené ultra považuješ za doteraz najnáročnejšie?
Najdlhšou vzdialenosťou, ktorú som doteraz absolvovala na pretekoch, bolo 100 míľ. Dokončila som už niekoľko behov na tejto vzdialenosti v Poľsku aj v zahraničí, ale ani jeden z nich nebol tým najťažším.
Napriek tomu si myslím, že práve Stíhačka v rokoch 2017 a 2018 bola pre mňa najnáročnejším ultrabehom. Predovšetkým preto, že mi veľmi nesedia preteky s veľkým prevýšením. Pri dlhých stúpaniach ma často začne bolieť hlava a zároveň nemám takú silu v nohách, aby som ich zvládala rýchlo. A druhá vec – ani zbehy nie sú jednoduché. Voľné kamene a šmykľavé skaly dokážu človeka poriadne potrápiť.
Tento rok som na Stíhačke spadla len raz, čo považujem za úspech. V roku 2017 som však spadla tak nešťastne, že som na zastavenie krvácania z prsta minula všetky obväzy z povinnej výbavy. Aj napriek tomu to bol skvelý zážitok, hoci bežať len s jednou paličkou a so silno pulzujúcim, obviazaným prstom nebolo vôbec jednoduché.
Slovenské akcie nedosahujú počtom účastníkov rozmery veľkých zahraničných pretekov, no ľudia sa na ne radi vracajú aj kvôli "rodinnej" atmosfére. Ako to vnímaš Ty? Vyhovujú Ti viac preteky s tisíckami ľudí na štarte, alebo akcia, kde sa počas pretekov môžeš spoznať s veľkou časťou ľudí?
Veľmi rada mám komornejšie preteky, na ktorých štartuje približne 100 až 200 ľudí.
Okrem toho, že sa tam ku každému pristupuje individuálne a človek nie je len štartové číslo, ktoré sa posúva davom ako na veľkých masových podujatiach, panuje na nich oveľa priateľskejšia atmosféra. Vďaka tomu máš možnosť lepšie spoznať ostatných bežcov a vytvoriť si nové priateľstvá.
Keď prichádzam na vaše preteky, mám pocit, akoby som išla za svojou vlastnou partiou. A spoločné pivo alebo jedlo pred či po pretekoch je tiež skvelá príležitosť stráviť spolu príjemný čas.
Pretože ultra nie je len o behaní. Ultra sú predovšetkým ľudia. ❤️
Je niečo, čo výrazne odlišuje slovenské ultra akcie od pretekov v Poľsku?
Na Slovensku som doteraz štartovala najmä na pretekoch zaradených do ligy SUT, takže moje dojmy vychádzajú predovšetkým z týchto horských behov.
Podľa mňa je to trochu iné ako v Poľsku. Možno keď som začínala pretekať, bolo to podobné, ale dnes je situácia úplne iná. Hovorím to nielen ako bežkyňa, ale aj ako organizátorka horských behov, pretože s našou nadáciou organizujeme v Poľsku každý rok päť horských pretekov.
Na Slovensku mám pocit, že bežci pristupujú ku všetkému uvoľnenejšie – k samotným pretekom aj k ich organizácii. Je v tom menej stresu a viac pohody.
V Poľsku je dnes veľa veľkých horských behov s tisíckami účastníkov, silnými sponzormi a veľkolepou produkciou. Zároveň však existuje aj množstvo menších podujatí, ktoré síce nemajú také veľké zázemie, ale ponúkajú oveľa príjemnejšiu atmosféru a nie sú postavené na veľkom „show“.
A práve tieto menšie preteky mám veľmi rada. Svojou atmosférou mi pripomínajú mnohé horské ultra preteky na Slovensku.
Vráťme sa k Nízkotatranskej stíhačke. Bola to Tvoja prvá účasť na NTS?
Tento rok to bol môj štvrtý štart na NTS. Po každom ročníku som si hovorila: „Už nikdy viac.“ Ale neviem, čo tieto preteky majú v sebe... Priťahujú ma ako magnet.
V roku 2017 sa ešte bežalo vo dvojiciach. Vtedy sme so svojím bežeckým kolegom získali štartovné vďaka spolupráci medzi SUT a RunAndTravel.
Okrem toho, že som mala krvácajúci prst po páde, dostali sme ešte aj 3-hodinovú penalizáciu za Ďurkovú. Nebolo tam vôbec nič vidieť, orientovali sme sa len podľa mapy a hodiniek môjho kolegu, ktoré tesne po odbočke na Ďurkovú stále ukazovali, že sme na správnej trase...
Napriek tomu všetkému je pre mňa Stíhačka jednoducho nádherný beh. Má svoje čaro a vždy ma k sebe znovu pritiahne.
Preteky majú kvôli povoleniu na ich konanie špecifický aspekt - elimináciu na Čertovici, ktorá znamená iné rozloženie tempa, ako zvyčajne. S akou taktikou si na NTS išla Ty?
Musím povedať, že tohtoročná eliminácia nás s Magdou trochu vystresovala. Predchádzajúce roky nebolo na štarte toľko pretekárov. Minulý rok sme prešli cez Čertovicu myslím ako jedny z posledných, ale teraz, keď štartovalo približne 30 žien a ďalej postupovalo len 18, mali sme obavy, či sa nám to vôbec podarí.
Už pri svojej prvej Stíhačke v roku 2017 som nechápala, prečo všetci od štartu bežia tak rýchlo. Nikdy som takto nezačínala, pretože som vedela, že u mňa by sa to skončilo zle. Až na Čertovici som pochopila, prečo je to také dôležité.
Čo sa týka tohto roka, s Magdou sme mali jasnú taktiku – prvé, ľahšie kilometre zvládnuť v pomerne svižnom tempe, aby sme pri výstupe na Kráľovu hoľu mali ešte niekoho za sebou. Snažili sme sa držať rovnomerné tempo, ale zároveň sme vedeli, že nemôžeme ísť úplne naplno. Ak by sme sa dostali za Čertovicu úplne vyčerpané, druhú polovicu pretekov by sme už nezvládli.
Na občerstvovacích staniciach sme sa snažili len rýchlo doplniť tekutiny a zbytočne tam nestrácať čas. Na Čertovicu sme prišli myslím na 16. alebo 17. mieste, takže za nami bola ešte jedna pretekárka, ktorá mohla postúpiť ďalej.
Práve vďaka tomu, že sme bežali rozumne a rovnomerne, neprišla žiadna veľká kríza – ani energetická, ani žalúdočná, a samozrejme ani DNF. Bolo to jednoducho skvelé.
Nakoniec sme dobehli na 10. a 11. mieste, čo je pre nás obrovská motivácia do ďalších pretekov.
Na fotkách z NTS si s Magdou Kulhanek. Bežali ste na trati spoločne?
S Magdou sme sa zoznámili minulý rok práve na Stíhačke. Hneď po vystúpení z autobusu sme zistili, že je tiež Poľka. Stihli sme si len krátko pokecať a potom sa každá vybrala svojou cestou.
Znovu sme sa stretli na trati, tesne za Kráľovou hoľou, a práve tam sa to všetko začalo. Zvyšok Stíhačky sme už bežali spolu. Rozprávali sme sa prakticky počas celých pretekov a odvtedy sa zrodilo naozaj skvelé priateľstvo.
Beháme veľmi podobne a sme na približne rovnakej výkonnostnej úrovni. Odvtedy sme spolu absolvovali už niekoľko pretekov.
A vôbec nezáleží na tom, či sa počas behu rozprávame alebo ideme dlho potichu. Stačí vedieť, že tá druhá je vedľa teba. A to samo osebe dodáva veľa sily.
Okrem ultrabehu sa venuješ aj organizovaniu pretekov, čo možno ovplyvňuje aj Tvoj pohľad na ne. Čo sa Ti na NTS páčilo a naopak, čo by si zmenila?
V rámci Nadácie Małopolska Biega organizujeme v Poľsku päť horských behov. Sú to tri edície Ultra Świr, ďalej Przehyba Trail a Ultra Miles of Beskid Wyspowy.
V poslednom období sme sa rozhodli viac zamerať na kratšie trate, pretože na najdlhších vzdialenostiach sme nemali veľký počet účastníkov. Preto ponúkame najmä preteky na 20 až 45 km a tiež časové formáty, ako sú 12-hodinové a 24-hodinové preteky na horskom okruhu dlhom 15,5 km počas Ultra Świra.
Čo sa týka NTS a ostatných slovenských pretekov, mne osobne sa na nich páči prakticky všetko. Občerstvovacie stanice sú výborne pripravené, jedlo je skvelé, ľudia sú úžasní a veľmi sa mi páči aj celý informačný servis okolo pretekov.
Jediná vec, ktorú som už spomínala, je eliminácia na NTS. Viem, že nie je v rukách organizátorov a vyplýva z podmienok povolenia, ale pre pretekárov je to dosť stresujúci prvok.
Inak však za mňa – všetko SUPER!
Kam sa chystáš najbližšie?
Mojím najbližším štartom bude Rusínska 100. Bežala som ju už minulý rok a veľmi sa mi páčila. Navyše štart a zázemie pretekov sú len niečo vyše 100 kilometrov od môjho domova, takže sa teším, že nemusím cestovať ďaleko.
Týždeň po Rusínskej organizujem Letného Ultra Świra, kde bude aj 24-hodinový beh, takže uvidíme, ako veľmi ma organizácia unaví. Od toho budú závisieť aj moje ďalšie štarty v tejto sezóne.
Jedno je však isté – určite sa ešte uvidíme v Štiavnici na konci októbra.
Držím palce do ďalších ultrabehov a teším sa na stretnutie. :-)
Ahoj Agnieszka, gratulujem k úspešnému zdolaniu Nízkotatranskej stíhačky. Aké sú Tvoje pocity po tejto stovke, ktorá patrí k najnáročnejším na Slovensku?
Ahoj, w tym roku Stihacke biegłam razem z Madzią. Udało nam się dograć elementy, które wcześniej gdzieś zawodziły, typu problem z żołądkiem i stopami. Po raz pierwszy na biegu ultra było mi po prostu „dobrze”. Ciało współpracowało z głową, to najważniejsze w ultra. Pogoda była super, więc dzięki temu i widoki i cała trasa dała nam moc energii i pozytywnych emocji.
Tatry Niskie są przepiękne. Do tego na ostatnim punkcie Majka z Miśka, które były na punkcie żywieniowym dodały nam energii i takiego „ostatniego mocnego kopa” by iść dalej.
Ja jest bardzo zadowolona z czasu, bo nawet nie planowałyśmy, że jest opcja by złamać 20h, a udało się.
Ahoj,
tento rok som Stíhačku bežala spolu s Magdou. Podarilo sa nám zvládnuť veci, ktoré nám na predchádzajúcich ultra pretekoch robili problémy – najmä žalúdok a chodidlá. Prvýkrát na ultra pretekoch som sa jednoducho cítila dobre. Telo spolupracovalo s hlavou, a to je podľa mňa v ultra to najdôležitejšie.
Počasie bolo skvelé, a vďaka tomu nám nádherné výhľady aj celá trať dodávali veľa energie a pozitívnych emócií.
Nízke Tatry sú nádherné. Navyše nás na poslednej občerstvovacej stanici povzbudili Majka a Miška, ktoré boli na občerstvení. Dodali nám energiu a taký „posledný silný impulz“, aby sme pokračovali až do cieľa.
Som veľmi spokojná aj s výsledným časom. Ani sme neplánovali, že by sme mohli zvládnuť čas pod 20 hodín, a nakoniec sa nám to podarilo.
Tvoja ultrabežecká cesta však siaha už ďalej do minulosti. Ako si sa k horskému ultra dostala?
Pierwszy raz w biegu górskim wystartowałam w 2013 roku i był to nasz polski Bieg Rzeźnika (80 km). Nie powiem, że było wtedy „super”. Nie byłam aż tak przygotowana, więc bolało wszystko, ale tak się to zaczęło i od 2013 trwa z małą przerwą gdy urodziłam syna w 2019 i przez 2 lata po tym miałam problem by wrócić na „dłuższe trasy”. Nie było i tyle czasu by się dobrze przygotowywać i jednak mój organizm wciąż mówił, że to jeszcze nie czas. Dopiero po pandemii udało mi się znowu wrócić na biegi ultra, a od 2 lat trenuję mocniej ze swoim trenerem i widać, że z każdymi zawodami jest coraz lepiej :)
Na swoim koncie mam kilka 100 milowych biegów.
Prvýkrát som štartovala na horskom ultrabehu v roku 2013 a boli to poľské preteky Bieg Rzeźnika (80 km). Nepoviem, že to bolo vtedy „super“. Nebola som ešte dostatočne pripravená, takže ma bolelo úplne všetko. Ale práve tam sa to všetko začalo.
Moja ultrabežecká cesta trvá od roku 2013, s menšou prestávkou, keď sa mi v roku 2019 narodil syn. Nasledujúce dva roky som mala problém vrátiť sa na dlhšie trate. Nebolo dosť času na kvalitnú prípravu a moje telo mi jednoducho dávalo najavo, že ešte neprišiel ten správny čas.
Až po pandémii sa mi podarilo opäť vrátiť k ultrabehom. Posledné dva roky trénujem intenzívnejšie so svojím trénerom a je vidieť, že s každými ďalšími pretekmi sa zlepšujem. ?
Na svojom konte mám už niekoľko pretekov na vzdialenosť 100 míľ.
Ktoré boli Tvoje prvé 100 km ultra preteky a čo pre Teba znamenali?
Pierwszy bieg na dystansie 100 km, który ukończyłam (prawie 100 km, bo tam chyba 96 km było) to był Niepokorny Mnich, którego trasy prowadziły przez tereny skąd pochodzę. Mimo, że czasowo nie było tam super, upał, to wtedy udało mi się zakończyć go na 3 pozycji. Co on zmienił, myślę, że podejście do siebie, do tego, że czasem „przełamanie granic” daje poczucie takiej wewnętrznej siły, że możesz wiele, że masz moc, która zamienia się nie tylko w fizyczną moc, ale taką która daje siłę by działać w życiu. Myślę, że ukończenie tego biegu w trudnych warunkach dało mi nie tylko motywację by trenować mocniej, ale wzmocniło psychikę, i to, że właśnie w 2015 roku postanowiłam „iść dalej” to znaczy rozpocząć przygotowania do jeszcze dłuższych dystansów w górach.
Prvé preteky na vzdialenosť 100 km, ktoré som dokončila (takmer 100 km, pretože trať mala myslím približne 96 km), boli Niepokorny Mnich. Trasa viedla cez kraj, z ktorého pochádzam.
Aj keď môj výsledný čas nebol nijako výnimočný a počas pretekov panovali veľké horúčavy, podarilo sa mi obsadiť 3. miesto medzi ženami.
Čo mi tieto preteky dali? Myslím si, že predovšetkým zmenili môj pohľad na seba samu. Uvedomila som si, že prekonávanie vlastných hraníc prináša pocit vnútornej sily. Zrazu zistíš, že dokážeš oveľa viac, než si si myslela. A táto sila nie je len fyzická – je to aj psychická sila, ktorá ti pomáha zvládať výzvy v bežnom živote.
Som presvedčená, že dokončenie týchto pretekov v náročných podmienkach mi neprinieslo len motiváciu trénovať ešte viac, ale výrazne posilnilo aj moju psychiku. Práve v roku 2015 som sa rozhodla ísť ďalej a začať sa pripravovať na ešte dlhšie horské ultratraily.
Na Slovensku Ťa stretávame pomerne často. Znamená to, že si sa zamerala na slovenské ultra akcie, alebo ich kombinuješ s domácimi, prípadne pretekmi v iných krajinách?
Pierwszym moim biegiem na Słowacji była ( nie licząc maratonu w Koszycach i Bratysławie) Sthiacka w 2017 roku i tak to się zaczęło. Potem Vyhodniarska … lubię biegi na Słowacji.
A ,że, mieszkam blisko granicy ze Słowacją to często od dziecka jeździliśmy turystycznie na Słowację i w góry i zwiedzać. Czuję się tak „po sąsiedzku”. Biegam tez w Polsce, głównie w naszych lokalnych biegach, krótszych.
Tak raz w roku jeżdżę gdzieś dalej np. do Chorwacji, Słowenii. W tym roku udało mi się całkiem dobrze pobiec na Słowenii 100 mil w ramach biegu Ultra Trail Vipava
Mojimi prvými pretekmi na Slovensku (ak nerátam maratóny v Košiciach a Bratislave) bola Stíhačka v roku 2017. A práve tam sa to všetko začalo. Potom prišla Východniarska... Jednoducho mám slovenské ultra preteky veľmi rada.
Keďže bývam neďaleko slovenskej hranice, už od detstva sme často chodievali na Slovensko – či už na turistiku do hôr alebo spoznávať nové miesta. Cítim sa tu tak trochu „ako u susedov“.
Samozrejme, behávam aj v Poľsku, najmä na našich lokálnych pretekoch, ktoré sú väčšinou kratšie.
Približne raz do roka sa snažím vycestovať aj na nejaké zahraničné preteky, napríklad do Chorvátska alebo Slovinska. Tento rok sa mi podarilo zabehnúť veľmi dobrý výsledok na pretekoch Ultra Trail Vipava Valley, kde som dokončila 100 míľ.
Aká je najväčšia ultra vzdialenosť, ktorú si na pretekoch doposiaľ absolvovala? Ktoré dokončené ultra považuješ za doteraz najnáročnejšie?
Najdłuższym dystansem jaki przebiegłam był bieg na dystansie 170 km, który biegłam w Polsce, nie był on jednak najcięższy.
Mimo, wszystko myślę, że Stihacka w 2017 i 2018 była dla mnie najtrudniejszym biegiem. Po pierwsze dlatego, że ciężko mi idą takie biegi, gdzie jest dużo przewyższenia. Głowa szybko mnie zaczyna boleć, a i nie mam takiej „mocy” w nogach by szybko te wysokości pokonywać, a dwa... zbiegi też nie są łatwe, bo luźnie kamienie, śliskie skałki potrafią dać w kość.
W ty roku tylko raz się wywróciłam na Stihace, co było sukcesem, W 2017 tak się wywróciłam, że wszystkie bandaże z obowiązkowego wyposażenia poszły na tamowanie krwi z palca ;) ale i wtedy było super, choć ciężko biegać z jednym kijkiem i palcem zabandażowanym, gdzie krew mocno pulsuje.
Najdlhšou vzdialenosťou, ktorú som doteraz absolvovala na pretekoch, bolo 100 míľ. Dokončila som už niekoľko behov na tejto vzdialenosti v Poľsku aj v zahraničí, ale ani jeden z nich nebol tým najťažším.
Napriek tomu si myslím, že práve Stíhačka v rokoch 2017 a 2018 bola pre mňa najnáročnejším ultrabehom. Predovšetkým preto, že mi veľmi nesedia preteky s veľkým prevýšením. Pri dlhých stúpaniach ma často začne bolieť hlava a zároveň nemám takú silu v nohách, aby som ich zvládala rýchlo. A druhá vec – ani zbehy nie sú jednoduché. Voľné kamene a šmykľavé skaly dokážu človeka poriadne potrápiť.
Tento rok som na Stíhačke spadla len raz, čo považujem za úspech. ? V roku 2017 som však spadla tak nešťastne, že som na zastavenie krvácania z prsta minula všetky obväzy z povinnej výbavy. ? Aj napriek tomu to bol skvelý zážitok, hoci bežať len s jednou paličkou a so silno pulzujúcim, obviazaným prstom nebolo vôbec jednoduché.
Slovenské akcie nedosahujú počtom účastníkov rozmery veľkých zahraničných pretekov, no ľudia sa na ne radi vracajú aj kvôli "rodinnej" atmosfére. Ako to vnímaš Ty? Vyhovujú Ti viac preteky s tisíckami ľudí na štarte, alebo akcia, kde sa počas pretekov môžeš spoznať s veľkou časťou ľudí?
Ja bardzo lubię takie kameralne biegi, takie 100-200 osób max. Oprócz tego, że jesteś wtedy traktowany „pojedynczo” a nie jak na masowych biegach jak numer startowy, który się pcha dalej. Jest bardziej przyjacielska atmosfera i j dzięki temu możesz bardziej zintegrować się z innymi biegaczami. Jadą do Was na biegi, czuję się tak jakbym jechała do swojej ekipy :) I czasem takie wspólne piwko, jedzenie przed czy po biegu to tez super sprawa by miło spędzić czas. Bo Ultra to nie tylko bieganie, Ultra to ludzie … :)
Veľmi mám rada komornejšie preteky, na ktorých štartuje približne 100 až 200 ľudí.
Okrem toho, že sa tam ku každému pristupuje individuálne a človek nie je len štartové číslo, ktoré sa posúva davom ako na veľkých masových podujatiach, panuje na nich oveľa priateľskejšia atmosféra. Vďaka tomu máš možnosť lepšie spoznať ostatných bežcov a vytvoriť si nové priateľstvá.
Keď prichádzam na vaše preteky, mám pocit, akoby som išla za svojou vlastnou partiou. ? A spoločné pivo alebo jedlo pred či po pretekoch je tiež skvelá príležitosť stráviť spolu príjemný čas.
Pretože ultra nie je len o behaní. Ultra sú predovšetkým ľudia. ❤️
Je niečo, čo výrazne odlišuje slovenské ultra akcie od pretekov v Poľsku?
Na Słowacji startowałam głównie w biegach, które są w lidze SUK, dlatego moje wrażenia opieram głównie na biegach górskich, które do tej pory u was przebiegłam.
Według mnie jest troche inaczej niż u nas w Polsce. Może na początku jak startowałam było podobnie, ale teraz jest całkowicie inaczej i mówię tu jako biegaczka i jako organizator biegów górskich, bo sama z naszą fundacją organizuję w Polsce 5 biegów górskich w roku. Na Słowacji biegacze podchodzą bardziej na luzie do tego. I do samego biegu i do organizacji … tak mniej stresowo...
Poza tym, w Polsce jest dość duża ilość biegów górskich „masowych”, wiesz takie co mają po kilka tysięcy ludzi, które mają super sponsorów … a jest też spora część biegów, które są małe, ale z fajniejszym klimatem, bez takiego „show” na pokaz.
I takie mniejsze biegi są fajne, trochę podobne do tych na Słowacji.
Na Slovensku som doteraz štartovala najmä na pretekoch zaradených do ligy SUK, takže moje dojmy vychádzajú predovšetkým z týchto horských behov.
Podľa mňa je to trochu iné ako v Poľsku. Možno keď som začínala pretekať, bolo to podobné, ale dnes je situácia úplne iná. Hovorím to nielen ako bežkyňa, ale aj ako organizátorka horských behov, pretože s našou nadáciou organizujeme v Poľsku každý rok päť horských pretekov.
Na Slovensku mám pocit, že bežci pristupujú ku všetkému uvoľnenejšie – k samotným pretekom aj k ich organizácii. Je v tom menej stresu a viac pohody.
V Poľsku je dnes veľa veľkých horských behov s tisíckami účastníkov, silnými sponzormi a veľkolepou produkciou. Zároveň však existuje aj množstvo menších podujatí, ktoré síce nemajú také veľké zázemie, ale ponúkajú oveľa príjemnejšiu atmosféru a nie sú postavené na veľkom „show“.
A práve tieto menšie preteky mám veľmi rada. Svojou atmosférou mi pripomínajú mnohé horské ultra preteky na Slovensku.
Vráťme sa k Nízkotatranskej stíhačke. Bola to Tvoja prvá účasť na NTS?
W tym roku, to był mój 4 start w NTS. Za każdym razem powtarzałam „nigdy więcej”, ale nie wiem co ten bieg ma w sobie... jest jak magnez … W 2017 roku to był start w parach. Wtedy dostaliśmy pakiet startowy z kolegą w ramach współpracy SUT z Runandtravel. Oprócz tego, że mój palec wtedy „krwawił” top jeszcze ta kara 3 h za Durkovą … nic nie było widac, a my tylko z mapa i zegarkiem kolegi, który tuz za zejściem na Durkovą pokazywał, ze „jesteś na trasie” … Stihacka, jest po prostu piękna.
Tento rok to bol môj štvrtý štart na NTS. Po každom ročníku som si hovorila: „Už nikdy viac.“ ? Ale neviem, čo tieto preteky majú v sebe... Priťahujú ma ako magnet.
V roku 2017 sa ešte bežalo vo dvojiciach. Vtedy sme so svojím bežeckým kolegom získali štartovné vďaka spolupráci medzi SUT a RunAndTravel.
Okrem toho, že som mala krvácajúci prst po páde, dostali sme ešte aj 3-hodinovú penalizáciu za Ďurkovú. Nebolo tam vôbec nič vidieť, orientovali sme sa len podľa mapy a hodiniek môjho kolegu, ktoré tesne po odbočke na Ďurkovú stále ukazovali, že sme na správnej trase...
Napriek tomu všetkému je pre mňa Stíhačka jednoducho nádherný beh. Má svoje čaro a vždy ma k sebe znovu pritiahne.
Preteky majú kvôli povoleniu na ich konanie špecifický aspekt - elimináciu na Čertovici, ktorá znamená iné rozloženie tempa, ako zvyčajne. S akou taktikou si na NTS išla Ty?
Ta eliminacja w tym roku muszę powiedzieć trochę nas z Madzią zestresowała. Wcześnie nie było tylu zawodników. W tamtym roku przeszłyśmy chyba jako „przedostatnie” teraz bałyśmy się, ze przy ok 30 dziewczynach tylko 18 przechodzi, że może nie damy rady …
Generalnie już na 1 Stihace w 2017 roku nie mogłam zrozumieć, dlaczego wszystcy tak szybko biegną ten początek, jakoś nigdy tak nie robiłam bo wiedziałam, że to w moim wykonaniu skoczyło by się źle... dopiero na Certovicy wtedy to zrozumiałam.
Ale wracając do tego roku, miałyśmy z Madzia plan, by te pierwsze kilometry „łatwe” zrobić w miarę szybko, by wchodząc na Kralovą Hole ktoś był jeszcze za nami. Starałyśmy się trzymać w miarę ok tempo, ale pamiętając o tym, że nie możemy iść na całość bo jak uda nam się przejść dalej, to wtedy padniemy. Na punktach starałyśmy się szybko uzupełnić picie, i nie tracić tam czasu. Na Certovicy byłyśmy chyba 16-17 czyli jeszcze 1 dziewczyna za nami mogła przejść dalej. Ale dzięki temu, że szłyśmy równo, nie „padłyśmy” dalej nie było ani jakiegoś kryzysu mocy, ani kryzysu żołądka, ani dnf … było super. I skończyłyśmy na pozycji 10-11. Co jest dla nas super motywacją.
Musím povedať, že tohtoročná eliminácia nás s Magdou trochu vystresovala. Predchádzajúce roky nebolo na štarte toľko pretekárov. Minulý rok sme prešli cez Čertovicu myslím ako jedny z posledných, ale teraz, keď štartovalo približne 30 žien a ďalej postupovalo len 18, mali sme obavy, či sa nám to vôbec podarí.
Už pri svojej prvej Stíhačke v roku 2017 som nechápala, prečo všetci od štartu bežia tak rýchlo. Nikdy som takto nezačínala, pretože som vedela, že u mňa by sa to skončilo zle. Až na Čertovici som pochopila, prečo je to také dôležité.
Čo sa týka tohto roka, s Magdou sme mali jasnú taktiku – prvé, ľahšie kilometre zvládnuť v pomerne svižnom tempe, aby sme pri výstupe na Kráľovu hoľu mali ešte niekoho za sebou. Snažili sme sa držať rovnomerné tempo, ale zároveň sme vedeli, že nemôžeme ísť úplne naplno. Ak by sme sa dostali za Čertovicu úplne vyčerpané, druhú polovicu pretekov by sme už nezvládli.
Na občerstvovacích staniciach sme sa snažili len rýchlo doplniť tekutiny a zbytočne tam nestrácať čas. Na Čertovicu sme prišli myslím na 16. alebo 17. mieste, takže za nami bola ešte jedna pretekárka, ktorá mohla postúpiť ďalej.
Práve vďaka tomu, že sme bežali rozumne a rovnomerne, neprišla žiadna veľká kríza – ani energetická, ani žalúdočná, a samozrejme ani DNF. ? Bolo to jednoducho skvelé.
Nakoniec sme dobehli na 10. a 11. mieste, čo je pre nás obrovská motivácia do ďalších pretekov.
Na fotkách z NTS si s Magdou Kulhanek. Bežali ste na trati spoločne?
Z Mogdą poznałyśmy się rok temu na Stihace. I jakoś tak zaraz po wyjsciu z autobusu okazało się, że Magda to też Polka, ale była szybka rozmowa i poszłyśśmy każda w sowja stronę. Spotkałyśmy się na trasie na tuż za Kralovą Holą wtedy i tak się zaczęło. Przebiegłyśmy wtedy Stihackę razem, przegadałyśmy cały bieg … i tak zaczęła się super znajomość. Biegamy podobnie, jesteśmy na tym samy poziomie wytrenowania. Biegłyśmy już kilka biegów razem. I nie ważne czy rozmawiasz, czy milczysz, wiesz, że jest obok. A to już dodaje mocy.
S Magdou sme sa zoznámili minulý rok práve na Stíhačke. Hneď po vystúpení z autobusu sme zistili, že je tiež Poľka. Stihli sme si len krátko pokecať a potom sa každá vybrala svojou cestou.
Znovu sme sa stretli na trati, tesne za Kráľovou hoľou, a práve tam sa to všetko začalo. Zvyšok Stíhačky sme už bežali spolu. Rozprávali sme sa prakticky počas celých pretekov a odvtedy sa zrodilo naozaj skvelé priateľstvo.
Beháme veľmi podobne a sme na približne rovnakej výkonnostnej úrovni. Odvtedy sme spolu absolvovali už niekoľko pretekov.
A vôbec nezáleží na tom, či sa počas behu rozprávame alebo ideme dlho potichu. Stačí vedieť, že tá druhá je vedľa teba. A to samo osebe dodáva veľa sily.
Okrem ultrabehu sa venuješ aj organizovaniu pretekov, čo možno ovplyvňuje aj Tvoj pohľad na ne. Čo sa Ti na NTS páčilo a naopak, čo by si zmenila?
Jako Fundacja Małopolska Biega organizujemy 5 biegów górskich w Polsce.
3 edycje biegu Ultra świr, Przehyba Trail i Ultra miles of Beskid Wyspowy. Teraz w związu z tym, że na długich dystansach mieliśmy dość małą ilość osób skupiamy się na krótszych biegach i biegach godzinnych typu 12h i 24 h np. po pętli górskiej 15,5 km (to na Ultra Swirze), a na pozostałych mamy biegi 20-45 km. Jeżeli chodzi obiegi NTS i inne słowackie, to mi wszystko pasuje. I punkty odżywcze z jedzeniem są super i ludzie super. I cała ta baza INFO jest fajna. Jedyne to tak jak pisałam wcześniej w NTS ta „eliminacja”. Która jest niezależna już od organizatora jest stresująca. Ale poza tym. Dla mnie GIT :)
V rámci Nadácie Małopolska Biega organizujeme v Poľsku päť horských behov.
Sú to tri edície Ultra Świr, ďalej Przehyba Trail a Ultra Miles of Beskid Wyspowy.
V poslednom období sme sa rozhodli viac zamerať na kratšie trate, pretože na najdlhších vzdialenostiach sme nemali veľký počet účastníkov. Preto ponúkame najmä preteky na 20 až 45 km a tiež časové formáty, ako sú 12-hodinové a 24-hodinové preteky na horskom okruhu dlhom 15,5 km počas Ultra Świra.
Čo sa týka NTS a ostatných slovenských pretekov, mne osobne sa na nich páči prakticky všetko. Občerstvovacie stanice sú výborne pripravené, jedlo je skvelé, ľudia sú úžasní a veľmi sa mi páči aj celý informačný servis okolo pretekov.
Jediná vec, ktorú som už spomínala, je eliminácia na NTS. Viem, že nie je v rukách organizátorov a vyplýva z podmienok povolenia, ale pre pretekárov je to dosť stresujúci prvok.
Inak však za mňa – všetko SUPER?
Kam sa chystáš najbližšie?
Najbliższy mój start to Rusinska 100. Byłam w tamtym roku, było fajnie. A cała baza jest niewiele ponad 100 km ode mnie więc cieszę się, że nie trzeba daleko jechać.
Tydzień po Rusinskiej organizuję Letniego Ultra Świra (a tam będzie bieg 24 h) i zobaczymy jak mnie to zmęczy. Od tego uzależniam dalsze starty. Ale na pewno widzimy się jeszcze w Szczawnicy pod koniec października :)
Mojím najbližším štartom bude Rusínska 100. Bežala som ju už minulý rok a veľmi sa mi páčila. Navyše štart a zázemie pretekov sú len niečo vyše 100 kilometrov od môjho domova, takže sa teším, že nemusím cestovať ďaleko.
Týždeň po Rusínskej organizujem Letného Ultra Świra, kde bude aj 24-hodinový beh, takže uvidíme, ako veľmi ma organizácia unaví. Od toho budú závisieť aj moje ďalšie štarty v tejto sezóne.
Jedno je však isté – určite sa ešte uvidíme v Szczawnici na konci októbra. ?
