Rozhovor s dobrovoľníkmi roka

Dobrovoľníci a dobrovoľníčky sú pre SLOVAK ULTRA TRAIL nesmierne dôležití ľudia, vďaka ktorým môžu bežkyne a bežci po celom Slovensku zažívať rôzne ultrabežecké dobrodružstvá. V SUT tak vznikla pekná tradícia na konci každého roka oceniť „dobrovoľníka roka“, ktorý počas sezóny pomáhal najviac. Ročník 2020 so sebou priniesol hneď dve mimoriadne ochotné tváre: Janku Miškolczyovú a Peťa Knížata. Akí ľudia ultrákom v uplynulých mesiacoch najčastejšie natierali chleba a dopĺňali vodu do fľašiek, sa dozviete v rozhovoroch priamo s nimi.

Ahoj Janka, keďže ty si sa dobrovoľníčkou roka stala po tretíkrát, dlhší rozhovor si nám poskytla už vlani. Dnes ti teda položím iba dve otázky:

Minulý rok si avizovala nejaké ultrabežecké plány. Podarilo sa ti ich naplniť?

Ahoj. Podarilo aj nepodarilo. Chcela som ísť zadný voj na Hriňovskej 100, ale beh sa nakoniec tento rok nekonal, zo všetkým nám známeho dôvodu. Bežeckou výzvou 2020 bola pre mňa P100 a bol to krásny beh. Niesol sa pre mňa v duchu vymenených rolí, mnoho bežcov/bežkýň sa rozhodlo dobrovoľníčiť a ja naopak si to odbehnúť/prejsť.

To rada počujem a k P100 ti blahoželám! No ako si aj sama načrtla, tento rok bol z hľadiska organizovania pretekov určite výzvou. Čo bola podľa teba najväčšia zmena z pohľadu dobrovoľníkov?

Zmena oproti minulým rokom bola citeľná. Mnoho behov bolo zrušených, a tie, čo sa konali, museli spĺňať všetky požiadavky, ktoré vznikali „za pochodu“, a nikto nevedel, ako sa situácia vyvinie.

Ďakujem, že si si našla čas na odpovede, aj za tvoju celoročnú pomoc na akciách SUT!


Čau Peťo, ty si doteraz môjmu krížovému výsluchu podrobený nebol, poďme teda na to: Mohol by si sa na úvod čitateľom krátko predstaviť?

Ahoj Julka. Mám 27 rokov a pochádzam z Nosíc, čo je malá dedina pri Púchove, no teraz bývam v Bratislave. Momentálne som nezamestnaný, tak si užívam výhody sociálneho štátu a mám polročnú pracovnú pauzu (smiech). Inak pracujem v stavebnom priemysle ako projektant.

Ultrabežci ťa poznajú v prvom rade ako kolegu bežca. Tento rok si sa však vyznamenal ako dobrovoľník roka. Ako si sa dostal k dobrovoľníctvu?

Áno, vždy som sa snažil skôr behať. No keď som nemal natrénované, alebo som kvôli zraneniu nemohol, tak som sa snažil pomôcť priateľom z druhej strany stola.

Ako si sa vlastne dostal k ultrabehu?

Ako každý chalan na dedine, aj ja som začal s futbalom, no postupne som začal s otcom chodiť na bicykel. On sa musel kvôli diagnóze hýbať, a ja som aspoň takto začal spoznávať okolie. Veľmi ma to chytilo a začal som sa tomu venovať viac a viac. Neskôr, počas štúdia v Brne, som mal problémy so spánkom, a keďže som bicykel po ruke nemal, tak som vyskúšal behať. Spánok sa časom vyriešil a beh mi zostal.

Spomenieš si na svoje prvé ultra?

Prvú päťdesiatku som odbehol v lete 2015. Bola to Malofatranská stovka, teda jej kratšia verzia. Až v cieli som sa dozvedel, že je to asi najťažšia päťdesiatka na Slovensku. V tom roku bolo obrovské teplo, no mne sa bežalo pomerne dobre. A čo sa týka prvej stovky, tak to bola Javornícka stovka 2015. Tam sme sa vlastne my dvaja aj spoznali (úsmev). Bežal som ju s kamošom a v cieli som len ťažko hľadal slová, bolo to niečo neopísateľné. Vtedy som si ultra zamiloval.

Odvtedy si už čo-to pobehal. Čo považuješ za svoj doteraz najväčší ultrabežecký úspech a prečo?

Pre mňa je úspech už len to, že som sa dostal do tak úžasnej komunity, akou SUT je. Bežeckých úspechov veľa nemám, no minulý rok som bol celkom spokojný. U vás na Severnom živloplazovi som skončil, myslím, ôsmy, a čo sa týka stoviek, tak na Hriňovskej stovke som dobehol s Rišom Poušom na delenom ôsmom mieste.

Tento rok si však mal na akciách SUT na sebe častejšie hygienické rukavice než bežecké tenisky. Prečo?

Popravde som to nejako neplánoval. Na začiatku roka, ešte pred Covidom, som mal rozplánovaný kalendár – mal sa začať návštevou Talianska na EcoTrail Florence. Keďže sever Talianska bol zasiahnutý v Európe ako prvý, pretek nám zrušili, a potom, počas prvej vlny, bol úplný útlm. Pauzu od pretekov som si chcel dať už dlhšie, a tak mi to celkom dobre padlo. Neskôr som si povedal, že sa tento rok pokúsim aspoň viac pomôcť.

Ako teda vyzerajú tvoje plány na najbližšiu sezónu? Budeš viac bežec či dobrovoľník?

To asi záleží od prípravy (smiech). Ale nie, určite plánujem zase niečo pobehať. Teda, ak situácia dovolí. Prioritou je opäť SUT, no určite by som sa rád pozrel aj do zahraničia. Tento rok som sa veľmi tešil na roadtrip do nórskeho Tromsø, tak snáď budúcu sezónu. Veľmi ma lákajú aj stovky u našich západných susedov, no rok má predsa len 365 dní, tak uvidím, čo postíham (úsmev).

Čo je podľa teba ťažšie – byť na akcii obsluhujúci alebo obsluhovaný?

Pre mňa osobne to veľakrát býva rovnaký „záhul“ (smiech). Spánkový deficit je počas oboch aktivít, a či ma bolia viac nohy alebo hlava, je mi asi jedno. Nemám rád taký ten ranný „predštartovný“ stres a nervozitu, takže z tohto hľadiska mi je príjemnejšie dobrovoľníčenie, no zase, keď je krásne počasie, tak ma to láka vybehnúť.

Máš nejakú najobľúbenejšiu a najneobľúbenejšiu dobrovoľnícku činnosť?

Nie, v tomto nerobím žiadne rozdiely. Akokoľvek je treba pomôcť, tak nemám problém.

Máš za tie roky ako bežec či dobrovoľník s ľuďmi aj nejaké negatívne skúsenosti?

Na nič také si nespomínam. Je síce pravda, že občas to býva počas tých posledných občerstvovačiek možno bez úsmevu, no samozrejme, chápem, že bežci už toho majú plné zuby a dobrovoľníci počas prebdenej noci detto.

Bol tento pandemický rok v niečom pre dobrovoľníkov iný? V čom a aké to bolo?

Situácia bola tohto roku neistá a párkrát sa stalo, že sme do poslednej chvíle ani nevedeli, či akcia bude alebo nie, a ak, tak s akými obmedzeniami. Samozrejme, všetci sme sa snažili dodržať nariadenia. Dbali sme na prekrytie horných dýchacích ciest, rovnako aj na dezinfekciu rúk. Myslím, že sa nám to aj podarilo, keďže sme ani počas jedinej akcie nemali nikoho pozitívneho.

Čo ťa tento rok motivovalo venovať toľko víkendov často náročnej dobrovoľníckej činnosti?

Pre mňa je SUT a ľudia okolo neho ako moja druhá rodina, takže som to nebral ako niečo náročné. Navyše, veľakrát nám vyšlo skutočne ukážkové počasie (áno, Slavo, aj tvoja Lazovka) (smiech), tak prečo nestráviť čas medzi priateľmi niekde v prírode (úsmev)?

Máš pre čitateľov nejaký odkaz?

Nech robia to, čo ich baví, a nech sú stále šťastní. Pre ultráčov mám jeden odkaz: určite odporúčam vyskúšať si to aj z druhej strany stola.

Rozhovor pripravila Júlia Batmendijnová