Rozhovor s Matejom Oravcom

Ahoj Matej, mohol by si sa čitateľom krátko predstaviť?

Volám sa Matej Oravec, mám 24 rokov, pôvodom som zo Žiliny. Mám jedného brata, otca a mamču, som slobodný a mám frajerku (smiech).

Čomu sa venuješ profesionálne?

Robím doktorát na Katedre rádioelektroniky, na Fakulte elektrotechnickej ČVUT v Prahe (České vysoké učení technické – pozn. red.). Tam som aj vyštudoval.

Takže pendluješ medzi Prahou a Žilinou?

Áno, často pendlujem do Žiliny alebo niekam na Slovensko, kde sú práve preteky. Väčšinou, keď je semester, som v Prahe.

Nekomplikovalo ti dochádzanie zo zahraničia účasť na tohtoročných domácich akciách?

Nie, prechod cez hranice bol vždy v pohode, pretože výnimku majú jednak študenti, jednak vedeckí pracovníci. Zmestím sa asi do oboch skupín.

Keď učíš v Česku, učíš po slovensky alebo po česky?

Učím po slovensky. Vravím im, že keď majú problém mi rozumieť, nech povedia, no ešte sa mi to nestalo (smiech).

Mohol by si v skratke opísať svoju športovú minulosť?

Keď som mal zhruba šesť – sedem rokov, naši ma v pozitívnom slova zmysle „dokopali“ k bicyklovaniu. V CyS Žilina som robil horskú a cestnú cyklistiku, občas aj dráhu – mládežníci musia robiť všetko, inak tie kluby neprežijú. Bicykloval som zhruba do 13 či 14 rokov, dokopy asi sedem rokov.

Ako vyzeral život mladého cyklistu?

Tréning bol denne a cez víkendy boli preteky. Pokiaľ sme išli individuálny tréning na cesťák, s chalanmi a babami sme sa stretli pri garáži a vyrazili sme niekam na cestu. Podľa chuti a dohody, málokedy sme mali danú trasu tréningu. A pokiaľ sme šli s trénerom, tréner vybral trasu a buď šiel s nami na nejaké koliesko, na ktorom sme všelijako pendlovali a on nám to meral, alebo sa otvoril kufor auta a išli sme za kufrom auta (smiech), aby nám prerážalo odpor. Asi to nebolo celkom bezpečné, ale aspoň si mohol človek ísť po rovinke 70 km/h a veľmi sa pri tom nezapotiť (smiech).

Dosiahol si v cyklistike aj nejaké výsledky, ktoré stoja za zmienku?

Myslím, že za zmienku to nestojí (smiech), pretože to boli všetko kategórie mladší žiaci, starší žiaci, kadeti, takže tam nebol problém sa presadiť. No majster Slovenska v žiakoch som bol sem-tam na ceste aj na dráhe.

Čo viedlo k tomu, že si s tým sekol?

Jednak som mal problém s dýchaním pri špurtérskych aktivitách. Zvláštne som sa zadýchaval, čo bolo dosť nepríjemné. Uvedomil som si, že mi to vadí a aj že ma nebaví každý deň trénovať, chodiť každý víkend na preteky, nemať vlastne žiaden voľný čas a nerobiť šport pre radosť.

Čo sa dialo s tvojím športovým životom potom?

V podstate plynulo na to nadviazalo lezenie. Bolo to niečo, čo ma veľmi lákalo, a zároveň som mal v okolí ľudí, ktorí sa tomu venovali. Takže som postupne začal chodiť na skaly s kamarátmi, s frajerkou. Liezli sme veľa. Na strednej to bolo viac-menej také, že skončila škola, išli sme na skaly a boli sme tam do večera. A potom domov, do školy a zase na skaly (smiech).

Akú najnáročnejšiu cestu máš vylezenú?

Mám vylezenú desiatku.

Venuješ sa tomu ešte?

Momentálne je to už veľmi na okraji. Keď ma niekto zavolá, aby som si šiel zaliezť alebo niekoho zaistiť, tak kľudne. Ale naposledy, keď som bol liezť, som spadol a zranil si členok, čo ma asi na mesiac odstavilo od behu. Takže som si povedal, že opäť až neskôr, keď ma to zase začne lákať viac (smiech). Rátal by som, že do minulého roka (2019) som ešte liezol. Momentálne by som určite nepovedal, že som lezec.

Správne počítam, že je to spolu asi deväť rokov lezenia?

Asi áno. S tým, že tie posledné dva roky už boli také, že som do toho aj behal. V 2018 som to mal tak pol na pol, ešte som sa nevedel rozhodnúť. No v 2019 som už určite viac behal, ako liezol. Už to bolo skôr príležitostné lezenie a už som sa tomu ani nesnažil dávať športový rozmer. Nenacvičoval som cesty, chodil som si zaliezť len pre zábavu, poopekať.  

Ako si sa teda dostal k behu?   

Keďže som liezol veľa a často, začal som mať občas aj ambície niečo vyliezť a potreboval som na tie skaly aj chodiť. No a jednak mi bolo blbé otravovať kamarátov, aby ma chodili istiť, lebo ja si idem nacvičovať cestu; jednak som rád chodil aj v zime. No a presviedčať ľudí každý deň o tom, že zima nebude, že to bude v pohode, že čosi opečieme pod skalou (smiech), bolo tiež otravné. Tak som si potom kúpil blokant, aby som mohol chodiť na skaly sám, no to ma moc nenapĺňalo. Jednoducho, lezenie prestalo byť také zábavné. Zároveň oco v tej dobe už dosť behal. Behal aj ultráče, a veľa, takže som mal pomerne blízko k behu. Párkrát som skúsil ísť s ním a behať po lese ma bavilo. A tak som postupne začal behať aj sám, kúpil som si prvé topánky. Bolo to v zime medzi rokmi 2017 a 2018.

Zo začínajúceho bežca si sa stal ultrabežom naozaj raketovou rýchlosťou. Čo boli tvoje prvé ultrapreteky?

Hneď na jar v prvom roku som šiel Lazovku. Chcel som skúsiť hneď tie dlhé.

Mal si naozaj solídny fyzický základ aj z bicykla aj z lezenia, ale spomínal si dýchacie problémy. Prejavuje sa to nejak teraz pri behu?  

Neviem, či to bolo len pubertou alebo čím. No samo to zmizlo, čomu sa teším. Bol som vtedy u pľúcnej, čosi mi tam našli, napísali mi nejakú astmu – čo napíšu asi každému – a tým to pre mňa haslo. Nebral som ani lieky, ani nič. Lebo, keď som nešiel žiadny veľký šprint, tak som s tým problém nemal. Teraz to je úplne v pohode. 

Spomenieš si ešte na zážitky zo svojej prvej stovky?

Pamätám si na to veľmi dobre. V tom 2018 bola pomerne teplá Lazovka, no a išiel som tak, ako mi oco povedal: „Daj si bacha, nech to neprepáliš.“ Klasika (smiech). Lenže zároveň ideš svoju prvú stovku a chce sa ti bežať a nevieš poriadne, čo znamená neprepaľovať. Takže som išiel pomerne rýchlo dopredu, no a zostal som na nejakej 2. – 3. pozícii s Braňom Filom. Bol som strašne rád, že išiel so mnou, pretože som nemal žiadnu navigáciu, žiadnu mapovú aplikáciu v telefóne. Bol som úplne stratený a nepripravený a niekoľkokrát som mal tendenciu zle odbočiť. No a Braňo ma vždy vrátil, robil nado mnou dohľad, takého guru (smiech) – za čo mu strašne pekne ďakujem. Dobehol som piaty, trvalo mi to okolo 13 hodín, už presne neviem. Do 100. kilometra som šiel s Braňom a potom ma vyplo nad Višňovým, v tom stupáku. A už to bolo trápenie do konca. Riadne (smiech).

Nemal si žiadne problémy, napríklad s kolenami?       

Takéto nie. Akurát jazyk na topánke ma riadne odieral na priehlavku, takže som potom asi od 70. km, od Javoriny, šiel s rozviazanou jednou topánkou.

Na prvý pokus si zabehol vynikajúci čas. Ako dlho si sa z toho dával dokopy?

Prekvapilo ma, že to nebolo také dlhé dávanie sa dokopy. V rámci týždňa som bol zase schopný normálne behať.

Máš za sebou tri dosť úspešné ultrácke sezóny. Ktorý svoj doterajší výkon si ceníš najviac a prečo?

Asi úplne najviac si cením, že som dobehol Pražskú stovku 2018. Výsledok bol síce úplne mizerný, žiaden pekný čas (40. miesto – pozn. red.), ale išiel som tam s tým, že som bol chvíľu predtým chorý, že skúsim ísť aspoň na štart. Deň predtým som mal ešte teplotu. Choroba nejako vymizla, ale bol som úplne rozbitý a bol som rád, že som to dotrápil do cieľa. Nejako... chôdzou. Bol som rád, že som v cieli.

Začal si behávať s otcom „iba tak“. Ako vyzerá tvoj tréningový týždeň aktuálne?

Úplne aktuálne to posledné týždne bola skoro čisto posilka, pretože som mal problém s krížmi. No už to je výrazne lepšie. Ale, ak to nie je nejaký výnimočný týždeň, t. j. choroba alebo zranenie, tak sa mi tento rok darí nabehať za týždeň aspoň 100 km. To bol na tento rok taký môj malý cielik, no už sa mi to asi dva týždne nepodarilo. Inak tie behy behám podľa chuti. Ja sa celkom rád na tréningu rozbijem. Beriem to trošku tak, že keď sa rozbijem, tak je to dobrý tréning (smiech). Zároveň si to pri tom najviac užijem. Takže keď sa dá, tak idem, a keď cítim, že sa mi nechce, tak si dám nejaký voľný bežík alebo idem na pivo alebo čo.    

Má tých 100 km týždenne aj nejakú štruktúru, robíš napr. intervaly na dráhe?

V tomto to štruktúru nemá. Neplánujem si, že dneska pôjdem rýchly, zajtra pomalý a podobne. Akurát chcem mať za týždeň tých 100 km. Samozrejme, keď je čas cez víkend, tak idem nejaký dlhý beh. Na dráhe som ešte, odkedy behám, nebehal. Akurát na telesnej (smiech). Cielene si neplánujem ani intervaly, ale keď je kopček, rád ho idem svižne. Takže nejaké neplánované intervaly tam sú.

Ako regeneruješ?

Toto, a hlavne strečing, som neriešil vôbec. Úplne som na to kašľal, čo bola veľká chyba. Nestrečoval som a myslím, že teraz mi to odstavilo kríže. No po pár týždňoch u fyzioterapeuta, akonáhle som začal trošku valcovať a naťahovať sa, okamžite je to oveľa lepšie. Myslím, že odteraz už budem strečovať oveľa viac (smiech). Saunu nemám rád, ale občas do nej zájdem s kamarátom, je to pre mňa spoločenský večer.

Viem, že preferuješ rastlinnú stravu. Prezradíš viac o svojom stravovaní?

Nejem mäso ani ryby. Za najzdravšiu považujem rastlinnú stravu, lebo sa mi zdá, že sa pri nej najlepšie cítim. Ale nehrotím to. Keď je na občerstvovačke niečo, na čo mám chuť a kde je vajíčko alebo mlieko, dám si.

Ako si dospel k aktuálnemu stravovaniu a ako dlho tak funguješ?

Po mäse mi blbo trávilo, tak som ho skúsil vypustiť. Zistil som, že mi trávi lepšie, cítil som sa tak dobre, tak som pri tom zostal. A v súčasnosti by mi už bolo asi nepríjemné to mäso zjesť aj z toho hľadiska, že nechcem jesť zviera. Ale primárny dôvod taký nebol. Bez mäsa fungujem zhruba rok a trištvrte.

Ako vyzerá tvoj jedálniček v bežný deň?  

Jedálniček bežného pracovného dňa u mňa na raňajky tvoria ovsené vločky so semienkami, s ovocím, s trochou vody – kaša na studeno. To jem viac-menej každý deň už niekoľko rokov. Sedí mi to, mám to rád a každý deň sa na to dokážem tešiť. No a na obed to robím tak, že si navarím viac nejakej obilniny a potom každé ráno pred robotou si osmahnem cibuľku, pridám zeleninu, fazule, tofu, dochutím to – vždy z toho vyjde nejaká rizotovitá patlama (smiech). Na večeru jem, čo ostane, alebo si zase pripravím nejaké podobné mixovité jedlo.

A čo stravovanie na pretekoch?

Momentálne sa snažím čo najviac odbehnúť na burritách. Chutí mi to a zároveň mi to dobre šľape. Predtým to boli lazane. Gély nedávam vôbec, tie mi zvyknú rozhádzať žalúdok. Ani som moc nehľadal, ale keď som zo začiatku gély skúšal, nikdy mi to neurobilo dobre. Na občerstvovačkách si rád zobnem, čo tam je – rád si dám chleby s lunterkou alebo aj niečo sladké, keď dostanem chuť. Od preteku k preteku – keď sú dobré veci a zrovna zbadám, že toto chcem, tak to zjem (smiech).

Dnes si však už spomenul aj pivo. Alkoholu sa teda celkom nevyhýbaš.

Rád si dám pivo, rád si dám víno, nerád sa opíjam. Tvrdý alkohol mi nerobí dobre a ani mi nechutí. Ale pivo mi chutí veľmi, takže piva si dám rád aj viac (smiech). Samozrejme, nechcem deň pred stovkou vypiť tri pivá, aby som bol z toho ráno rozbitý. Jedno pivo si ešte pred stovkou dám, to mi nevadí, ale viac už nie. Snažím sa, aby mi to neovplyvnilo výkon negatívnym smerom.

Čo ty a hodinky? Ako veľmi sa nimi riadiš?

Po Pobehaní, kde sa mi podarilo pekne zablúdiť, som si konečne kúpil hodinky – Coros Apex, tie väčšie. A je to super vec. Baví ma, že nemusím stále vyťahovať telefón. Keď som meral telefónom, tak som bol vždy informovaný o čase až v cieli. Teda, pokiaľ som sa nepotreboval odniekiaľ odnavigovať. Lebo vtedy som často necielene preklikol aj cez obrazovku, kde boli parametre prejdeného. Ale momentálne si to už na tých hodinkách občas aj pozriem, lebo to tam človek na displeji proste hneď vidí. A neviem, či je to lepšie, či horšie. Nejaký extra vzťah k tomu nemám, alebo som to zatiaľ ešte nezistil. Hodinky mám rád hlavne preto, že je to malé, spratné. Nie preto, že by som hneď vedel, aké mám prejdené parametre.

Beháš s palicami?

Palice som mal a zdalo sa mi, že mi pomáhajú. V závere sezóny 2018 som si ich kúpil na Pražskú stovku a bol som z toho nadšený. Potom som s nimi šiel ešte Lazovku, Kysuckú. A potom, pred Stíhačkou, som si vravel, že to je možno blbosť brať na Stíhačku, že tam budú šutre a bude sa to pomedzi ne zabodávať. Tak som išiel bez nich a zistil som, že mi to sedí bez palíc. Je to viac bežecké, nebolia ma na konci lakte (smiech). Tak som šiel potom aj Východniarsku bez palíc a už som nejako pri tom ostal. Takže teraz behám bez palíc všetko.   

Keď sme pri vybavení, aké topánky máš najradšej?

Behám v Altrách, no štve ma na nich, že sa rýchlo rozpadnú, takže sa snažím ísť dosť po cene (smiech). Momentálne boli dobré zľavy na tie King MT od Altry, odbehol som v nich celú sezónu. Takže tie mám najradšej (smiech).  

Čo ťa na behu chytilo za srdce tak, že si sa už vykašľal na iné športy?

Asi hlavne tá sloboda, že môžeš ísť naozaj kamkoľvek. Na bajku potrebuješ ísť po trasách, kde dostaneš bicykel, pokiaľ ho nechceš stále vláčiť. Na lezení tak isto, nezalezieš si hocikde hocičo – musíš tam mať aspoň tú skalu. No beh môžeš robiť úplne kdekoľvek. Či je cesta, nie je cesta, či je kopec, nie je kopec, bežať môžeš vždy. A môžem ísť kedykoľvek a nemusím nikoho zháňať, v každom počasí – proste tá obrovská variabilita toho, čo pri tom môžeš zažiť.

Tento rok si sa stal víťazom SUT ligy. Aké sú tvoje plány na najbližšie obdobie?

Pokiaľ budem schopný behať, tak by som rád behal hlavne tak, aby ma to bavilo. Ak budem mať čas, tak si rád aj zapretekám, lebo sú to super akcie – tie slovenské mám strašne rád. Do zahraničia som sa zatiaľ nekukol, a rád by som. Takže, pokiaľ všetko pôjde podľa plánu, budúci rok by som možno mohol ísť Transylvaniu, lebo tú nám presunuli z tohto roka. A možno ešte niečo iné, no uvidíme. Zatiaľ nie som prihlásený nikam.

Okrem toho, že skvelo beháš, veľmi dobre aj píšeš. Ako sa technik dostal k písaniu?  

To som poctený. Vediem si Stravu – tú aplikáciu (smiech). A tam som si vždy napísal ku tréningu, keď ma niečo zaujalo. A časom mi prišlo, keď som chcel napísať niečo dlhšie, že by bolo dobré napísať to niekam inam. Lebo na Strave bol problém s formátovaním, zároveň ti to nevezme akýkoľvek dlhý text. Tak som si spravil na githube jednoduchý statický blog. Keď chcem čosi dlhšie vyplodiť, dám to tam, aby sa to dalo normálne čítať. Ale píšem málo, iba keď je fakt nejaký beh, o ktorom chcem napísať niečo dlhšie. Zatiaľ tam mám asi štyri veci.  

Ja absolútne obdivujem, ako to v tej rýchlosti všetko stíhaš vnímať – číta sa to, ako keby si bol na prechádzke, a potom na konci zadelíš čas 9 hodín...

Mám to asi ako všetci ostatní – keď bežíš, tak si to užívaš, pokiaľ vieš a pozeráš sa, čo je naokolo. A niekedy to do tej hlavy ide a niekedy nie. Napríklad teraz z Lazovky si pamätám málo, lebo som bežal s Majom, a proste viac kecáš a menej si všímaš okolie. O tom som ani nič nenapísal.

Hm, aj ja by som si raz chcela pri behu menej všímať okolie z dôvodu, že kecám s Majom... no nadišiel čas na tvrdý bulvár: prezraď, ako ste sa dali dokopy s ultrabežkyňou Vandou? Spojil vás ultrabeh?

Áno, zoznámili sme sa na ultra. Boli sme dobrovoľníčiť na Stíhačke. Potom sme si začali písať a boli sme si párkrát zabehať. A nejako to asi sadlo (smiech). Takže naozaj, spojil nás beh.

Máš ako víťaz SUT ligy 2020 pre ultrákov nejaký odkaz?

Odkaz pre ultrákov rozhodne, že vám veľmi pekne ďakujem za to, že vôbec ste. Ste strašne pekná komunita, strašne ma teší byť s vami, pokecať si, stretnúť sa s vami na pretekoch a kdekoľvek inde. Ďakujem, že ste takí super.

Rozhovor s Matejom pripravila Julka Batmendijnová