Skye Trail Ultra
Peter Sokyra
Tak po viac ako týždni váľania je čas si zrekapitulovať, čo sa všetko počas dobrodružstva s názvom Skye Trail Ultra odohralo. Na preteky som sa registroval, teda poslal žiadosť o registráciu, ešte niekedy koncom mája alebo začiatkom júna 2025. Hlavný dôvod tohoto super nápadu bol, že konečne nebude na pretekoch pražiť slnko a horúčava kaziť moje exceletné bežecké umenie. :D Fakt super nápad, Škótsko má na to ideálne podmienky a Isle of Skye je asi topka. Najviac upršané miesto Spojeného kráľovstva, kde sa v priebehu 24 hodín dajú zažiť všetky štyri ročné obdobia. Prečo nie, výzva je výzva a ja som túto sebou samým hodenú rukavicu zdvihol a prijal. Veď čo by mohlo byť náročné a cca 125 km trati s cca 3800 prevýšením. Jasné že nič!
Registračný proces prebehol úspešne. Na preteky sa nedalo přihlásiť bez preukázania, že záujemca má predchádzajúce skúsenosti s pohybom a behom v horských podmienkach. S oboma som mal nejaké tie skúsenosti, takže účasť mi potvrdili. Po zaplatení som sa zase raz ocitol na nejakej štartovke omylom. V priebehu niekoľkých dní od platby som obdražal od organizátora základné informácie ohľadne preteku. Miesto a dátum konania, nejaké rady na ubytko, ako sa na miesto dostať a v neposlednom rade základnú a odporučenú výbavu. Už tá základna vo mne prebudila určité prekvapenie a jemnú nervozitu, keďže v nej boli veci ako papierová mapa, buzola/kompas, nepromokavé nohavice, zimná čiapka, rukavice, náhradné termo tričko, píšťalka... a pár ďalších nie úplne štandardných vecí. Nie štandardných na preteky, ktoré sa organizujú koncom mája. Tak ako tak, ten skoro rok ubehol celkom rýchlo. Bol pre mňa veľmi náročný, minimálne posledný polrok som na pretek fakt veľmi tešil, aj keď som nevedel, do čoho sa to rútim. Počas pretekárskeho týždňa som začal chystať všetko potrebné. Čo znamenalo dokupiť veci do povinnej výbavy.
Deň před plánovným odletom do Glasgowa sa mi to všetko podarilo skompletizovať, pobaliť, už len ráno do práce a po nej šup na letisko, v noci doletieť do Škotska s prestupom v Amsterdame. Dospať noc v hoteli a ráno pokračovať busom z Glasgowa na Isle of Skye. Odpoludnia okolo 16. hodiny sa ubytovať a oddýchnuť si. S celým dňom voľna pred pretekmi, to znelo aj keď pri nie úplne najednoduchšej možnosti dopravy, celkom fajn. Jeden deň na aklimatizáciu nie je úplne veľa, ale mohlo by to stačiť. To bol plán a predstava. Realita však bola úplne iná. Veď prečo nie... Prvé komplikácie vznikli už pri online checkine, keď sa mi nepodarilo zachekovať na ani jeden z dvoch letov, ktoré ma čakali. Kontaktoval som zákaznícku linku KLM a na tej mi povedali, že sa to niekedy stáva, že mám ist na checking desk tam mi letenku vyriešia. OK, vravím si, je to jedno, pôjdem tam skôr ako obvykle, aby nebol prúser... Prúser... Dorazil som na letisko, pri desku žádni pasažieri. Vravím si super, to bude ešte rýchlejšie, ako som si myslel. Tak to určite... Na požiadanie som predložil cestovný pás, ten si pozreli. A vtedy prišla tá otázka, ktorá všetko začala. Máte prosím ETU? Ja že: „Čo prosím? Akú ETU? Čo to je?“ Odpoveď - vízum do UK. Do UK je potrebné vízum? Áno, platí to od 1. ledna. Prvé, čo mi po tomto krátkom rozhovore napadlo, bolo že som v pi.. a nikde sa neletí. V priebehu niekoľkých sekund trápneho ticha som sa oklepal. A vravím: „Ako sa dá vybaviť a ako dlho to trvá?“ Checking desk: „Musite vyplniť žiadosť na tejto stránke a na vybavenie majú 72 hodin.“ No do p… Aby som to nenaťahoval... Víza som vybavil ešte v ten isty deň, bohužiaľ do lietadla som nenastúpil. Kúpil som novú letenku a letel som až na druhý deň dopoludnia. Takže môj deň, ktorý mal byť určený na aklimatizáciu, bol v prdeli.
Do Broadfordu, cieľa pretekov a miesta môjho ubytovania som dorazil 22.05. niečo okolo 17. hodiny. Takže asi 13 hodín před štartom. Po ceste z autobusom na ubytko som sa zastavil celkom rozbitý na registráciu. Tam som sa na chvíľu po tom, čo zistili, odkiaľ sa k ním trepem, stal celkom slušnou atrakciou. No nebol čas strácať čas, takže som sa tam zdržal len toľko. koľko som potreboval a šmýkal nájsť to svoje ubytovanie. Po tom, čo som sa ubytoval, som ešte potreboval ísť na nákup potravín. Nech mám ráno raňajky a po dobehu doma čo jesť, nech nemusím po preteku ešte riešiť, čo budem jesť a piť. Takže do postele som si ľahol niekedy okolo 21. hodiny, no zaspal som cca po 23-tej, keďže na ostrove slnko zapadá fakt neskoro v noci. O 2:50 som už musel vstávať, takže som toho veľa nenaspal. Moje Coros Apex 2 Pro dokonca ani žiadny spánok nezaznamenali. O štvrtej ráno odchod busu na štart. V autobuse klasické ranné ticho, každy sa snažil ešte aspoň na chvíľu dočerpať energiu, ktorej bude v najbližších 15-27 hodinách potrebovať viac ako dosť. Do štartovacieho priestoru sme dorazili asi 40-50 minút pred plánovaným výstrelom. Myslím, že to bolo celkom skoro, ale čo už. Krátenie času pred štartom nám všetkým ešte „spríjemňoval“ ostrý vietor, pred ktorým sa aj tí najviac hrdí a počasím zocelení Škóti schovávali, kde sa len dalo. Och, fakt to nebolo úplne príjemné, ale Skye je Skye. Takéto počasie a ešte v podstate hneď pri mori je tam štandard.
Asi 10 minut před štartom sme sa všetci pretekári (bolo nás asi 100) zoradili na značkách. Dostali sme pár veľmi základných info ohľadne práce trackerov, ktoré sme si každý pred malou chvíľou pripli na vesty. Ako s nimi privolať pomoc v prípade nejakej krízovky. A ešte aj info, že prvých cca 40 km povedie cez nejaký známy hrebeň, na ktorom je kopec zrázov a skál a že sa k ním nemáme približovať, lebo hore asi bude fúkať vietor, takže by to mohlo byť nebezpečné... Potom už prišiel na rád samotný štart. Prvé zhruba 2-3 kilometre bol celkom príjemný zbeh naklonenou rovinou po škótskom vidieku, aj keď celý po asfaltke. Ja som si ho fakt užíval, také prostredie sa len tak nevídí... Všade po lúkach ovce, skoti...krása. Po cca 3-4 kilometroch sa trasa stočila mimo asfalt smerom na pasienky, respektive rašeliniská, ktoré sú všade okolo vás a na ktorých sú veľmi veľmi špecifické podmienky na beh.
Odbočkou do tohoto trávnatého porastu skončil čas suchých trailoviek a suchých ponožiek... Nastal čas vody, blata a pri prvých kilometrech, dokiaľ sa človek naučil. kde je OK šliapnut a kde nie, aj čas zabárania a šmýkania. Ešte pred pretekmi som si niečo o týchto špecifických podmienkach načítal, keďže minimálne Skye je známy tým, že tam prší toľko, že voda nestíha vsiaknuť do zeme, takže ste v podstate mimo spevnené trasy celý čas na jednej veľkej vodou nasiaknutej špongii. Tak aj mne trvalo nejaký čas, pochopiť, že najideálnešie je hopkať po hnedastých trsoch trávy, že to sú miesta, kde sa to borí max 2-3 centimetre. Akurát, že tento štýl kamzíka celkom odsáva energiu. Tak som po čase proste zvolil taktiku buldozér, pri ktorej som sa vyhýbal len plochám s blatom a výrazne zeleným povrchom. To boli miesta, kde bolo na 99% isté, že noha skončí po koleno v blate, a keď sa pritom vytvorí aj správny podtlak, na povrch potom vylezie bosá… Po 1-2 kilometroch bažín sa trail začal stáčať smerom nahor do kopcov. Cesta sa zmenila na príjemný chodníček, aj keď to bolo samé blato. No to už človek prestal aj vnímať a bral to, že to tak proste je. Jediné, čo začínalo byť celkom nepríjemné, bol nárazový vietor, ktorý bol nepríjemný už v celkom nízko položených miestach hrebeňa, na kterého vrchol sme mali namierené. Tak či tak som si trať fakt užíval. Pripadal som si tam ako v Krkonošiach, respektíve neskôr ako v Malej Fatre. K tomu sa ešte dostanem... Zatiaľ to bol fakt príjemný trailík, ktorý sa príjemne vlnil.
Po 13 kilometroch som dorazil na prvú občerstvovačku, na ktorej mi utiekla moja austrálska motívácia, s ktorou som pár kilometrov ukrojil z prvej pasáže pretekov. Občerstvovačka číslo 1 teda nebola nič moc - niečo sladké, niečo málo slané... Nejaké ovocie, ktoré bolo nakrájané na také plátky, že to museli krájat skalpelmi alebo niečím takým. No nič, narýchlo som doplnil, čo som potreboval, našťastie iba tekutiny a nejaké tie cukry. Prvá fáza nevzala skoro žiadnu energiu, takže super, rýchlo som teda pokračoval ďalej do „hôr“. Najvyšši bod niečo málo nad 600 m n.m. nie sú predsa žiadne hory. Už o pár desiatok minút som ale zistil, ako som sa mýlil. Počas neustáleho stúpania smerom nahor vietor iba silnel a v nárazoch bol fakt mazec. Keď sa do mňa oprel spredu, nie že bol problém beh, ale i chôdza. No a k tomu ešte bonus, všadeprítomný podmáčaný povrch, na ktorom sa voda držala aj v kopci. Keď sme sa blížili do najvyššieho miesta, ku všetkému sa pridala ešte aj hmla. Tá bola vlastne vôkol nás skoro pernamentne. V miestach, kde bola najhustejšia, bolo vidieť maximálne na 10-15 metrov.
Takže zrazu som sa po niekolkých minutách klusania po asfalte s následným prechodom do rašeliniska a blatovécho chodníčka ocitol na hrebeni, ktorý mal dĺžku 30 km - vo vetre, ktorý mal rychlosť podobnú celkom slušnej víchrici. Však čo, všetky štyri ročne obdobia... Tak či tak, v tej hmle a vetre mi aspoň informácia, že trať nie je značená, prišla celkom v pohode, lebo v tých podmienkach by som to značenie aj tak najskôr ani nevidel. Pár krát som si počas neustáleho boja s vetrom s úsmevom spomenul na slová na štarte... Prosím nepribližujte sa nad zrázy, mohlo by to byť nebezpečné. Popravde mi to vôbec nenapadlo a všetky som obchadzal oblúkom. Čím viac sme sa blížili k vrcholu hrebeňa, tým viac rástla sila vetra. Hore som prisiel o šiltovku, ktorú mi vietor strhol z hlavy, aj keď som mal na nej ešte stiahnutú kapucňu. Proti vetru som mal na očiach slnečné okuliare, aby som videl cez slzy spôsobené vetrom aspoň niečo... Jeden fuk a tiež boli preč... V súvislosti s prechodom hrebeňa musím ale veľmi poďakovať dobrovoľníkom, ktorí „bivakovali“ v tých najspornejších častiach, skrytí za kameňmi, skalami, kde to šlo, a keď niekoho videli prichádzať, tak sa zo svojho úkrytu vystrčili a ukázali smer trasy. Tam, kde to nešlo, bolo napichaných v zemi pár fáboriek. To, že počas tých 30 km som spadol toľko krát, že to ani nemalo cenu počítať, je asi každému jasné. Zo začiatku to bola celkom zábava, protože každý pád bol ako keby ste dopadli do perín, takže pohoda a celkom aj zábava. Ku koncu to už bralo dosť síl, už len to sústrediť sa, aby som si pri páde neprisadol nohu či ruku, respektíve nespôsobil nejaké zranenie. Najkrajšie momenty celého „prebehu“ hrebeňa boli, keď vietor na chvílinku ustál. To boli väčšinou len okamihy na jednu dve minútky, keď závládlo ticho. Ten vietor hore bol tak silný, že mi musel vyfúkať aj poslednú mozgovú bunku z hlavy, inak by som nepokračoval v týchto podmienkach ďalej. Po pár hodinách motkania sa po kopcoch som zrazu stretol hikera s veľkým batohom, to som tak nejak začínal tušiť, že budeme zbiehať do civilizácie. A tak sa aj stalo, aj keď na niektorých zbehoch fúkal tak silný protivietor, že po pokuse o zbeh ma vytláčal späť hore na kopec. Po prebehu okolo pár známych turistických atrakcii, ktoré ma mimochodom v podstate nezaujímali (vôkol nich boli desiatky ľudí a prechod z niekoľkohodinovej samoty, lebo aj keď som ten hrebeň s niekym po boku šiel, aj tak fúkal taký vietor, že komunikácia bola absolútne nezmyselná), bol stret so zástupmi turistov celkom šok. Ale doklusal som na občerstvovačku, klasicky doplnil čo potrebujem, niečo málo pojedol a vydal sa ďalej v ústrety dalším dobrodružstvám.
Trasa pokračovala po celkom rušnej asfaltke, čo mi po návrate z tej ľudoprázdnej víchrice hore prišlo, ako keby sme pokračovali na inej planéte. Našťastie táto pasáž trvala iba pár stoviek metrov a znova sme odbočili do bažín. Po skúsenostiach z hôr sa zo mňa stal vetrom ošľahaný odborník na pohyb v tomto prostredí. Akurát, že pri krátkých zbehoch plných blata som musel byt opatrnější, lebo na tie moje Altra Olympus 5 nebola 100% spoľahlivosť, že podržia úplne všade. Každopádne, v kopcoch som pochopil, že mokrým botám sa vyhnúť proste nedá a všetko, kde sa noha zaborí maximálne po členok, je v pohode a berie to menej síl, ako keby som mal každú jednú takúto pasáž preskakovať alebo obchádzať. Hneď sa išlo príjemnejšie a na ten pocit vlhka si človek proste zvykol.
Ďalšia pauza mala byť na občerstvovačke v Portree. Na miesto, aj keď po ľahšom blúdení po dedine, som dorazil v dobrej nálade, nadiktoval som súťažne číslo. Dobrovoľnička sa čudovala, že kde ho mám. Ja že vo veste, lebo mi ho hore v kopcoch urval vietor a ešte som nemal čas ho pripnúť znova. Počas pauzy som do seba ládoval všetko, čo som videl. Na požiadnie mi pripravili zapekané toasty so šunkou a syrom, následne na to som to preložil malou tyčinkou Milky Way, Mars a Bounty, zatiaľ som si naložil chipsy extra slané, balíček s príchuťou krveviet zapil čiernym čajom, doplnil som tekutiny v softkách a vybral sa ďalej. Pre istotu, aby som predišiel nedorozumeniu kvôli predstavivosti čitateľa, tyčinky boli tie najviac mini, tie čo maju asi 3 cm na dĺžku, takže jednohubky a chipsy boli mikro balenie, ktoré malo aj so vzduchom tak 10 g max. No aj napriek tomu som sa po odchode cítil prepchatý a celkom som ľutoval, že som to možno trochu s tým objemom prepískol. Ako sa neprepchávať na občerstovačkách sa stále učím a celkom mi to ide, len niekedy proste stratím sebakontrolu.
Po pauze som sa, aj keď jemne prežratý, vybral na ďalšiu etapu preteku. Pravdupovediac mi chvíľu trvalo, kým som ten „náklad“ v žalúdku rozbehal, ale nakoniec sa to podarilo. Značná časť tejto časti trasy viedla po asflate, čo ma nie veľmi bavilo, ale aj tak som to nemohol kvôli nákladu v žalúdku nejako hrotiť a cestu som si krátil pisaním správ s kamošmi. Táto časť mala iba nejakých 13 km a potom prišla dalšia pauza na občerstvovačke, ktorá bola presne v polke trasy. Na túto som sa tešil viac, ako na tie predchádzajúce, a to nie z dôvodu „tankovania pohonných hmôt“, ale preto, že na nej čakal dropbag s vecami na prezlečenie a novými botami. Na mieste som si vymenil kraťasy, hore som si natiahol merino triko s dlhým rukávom a krátke tričko. Boty som prezul z Olympus 5 na Timp 5 a vymenil taktiež ponožky. V tom momente som cítil, ako mi tá zmena nalieva novú energiu. V spoločnosti jedného z pretekárov som sa vybral ďalej ukrajovať z trasy do Broadfordu. Hneď na začiatku sme sa dohodli, že kopce nebežíme, len šlapeme, zbehy OK a pokiaľ to terén dovolí, môžme bežať aj rovinky. Po pár kilometroch sa k nám este pridal tretí parťák, a tak sme v družnej atmosfére začali ukrajovať z druhej polovice trate, ktorá bola znova plná blata, vody a občasného mrholenia. Trasa viedla po vrstevnici ponad breh zálivu, kde sme pravidelne s parťákmi striedali beh tam, kde behať šlo a chôdzu, tak kde behať veľmi nešlo. V týchto miestach mi začala pomaly dochadzať trpezlivosť so skákaním po kameňoch cez riečky a potôčiky. Prestával som v tom vidieť zmysel, len to bralo energiu a moje Timpy boli aj tak skoro celý čas mokré. Keď už sa aj zdalo, že trochu schnú, zvyčajne po 15-20 minútach boli aj tak opäť mokré. Takže som zmenil taktiku na "čo sa dá obísť s minimom energie navyše - obísť, čo proste nejde, tak to rúb krížom na taktiku buldozér a neobchádzaj nič, len to rúb, kade je to najľahšie". Po ceste na ďalsiu občerstvovačku sa na tej cestičke utvorila celkom grupa ľudí a asi v cca 6-7 kusoch sme spoločne dorazili na ďalší checkpoint.
Mne sa bežalo tak dobre, že som ho až na krátke zastavenie v podstate preletel a spomalil som až na hlas za mnou, ktorý kričal, že mám spomalit, že si nestihli poznamenat moje číslo... To som so seba vystrelil a pokračoval v pohode a úsmevom dalej. Trasa ďalej viedla cez nádherné údolie, ktoré som si tak do 2/3 (čo bolo cca 10 km) ohromne užíval a myslím, že som sa aj celkom vzdialil mojím chvíľkovým parťákom s predchádzajúcej pauzy. Trasa viedla po kamenitej vlnitej cestičke, ktorá sa postupne zdvíhala a klesala. Celá bola popretkávaná množstvom potôčikov, ktoré ústili do centrálnej riečky, ktorú trasa celkom kopírovala. Preskakovanie cez ne som vôbec neriešil a rúbal som to rovno cez ne. Asi po 12 km na mňa začinala dorážať prvá kríza, keď sa pomaly ale isto zotmelo a sputila sa prietrž mračien, počas ktorej sa pozerať priamo pred seba bolo celkom nemožné. Začal som spomaľovať a po čase ma dobehli všetci parťáci. Celé udolie sa končilo celkom sviežim kopcom, ktorý bolo treba zdolať. Sem som, respektíve sme sa dostali až za svetla čeloviek a mne to dávalo fakt zabrať. Moja kríza sa rozvinula a začala ma celkom pohlcovať. Hlave sa proste nechcelo, aj keď nohy na tom boli lepšie, ako som čakal. Prvé príznaky nespolupráce hlavy a nôh, teda toho, že hlava začína byť unavená, boli v situáciach, ktoré veľmi připomínali tzv déjà vu. Na niekoľkých miestach po sebe sa mi zdalo, že tam nie som prvý krát, ale že už som tam rozhodne bol. Čo bola samozrejme blbosť, kedže to bolo moje tenkrát poprvé, no v tej tme a za svitu čelovky som si odôvodnil, že okolie, keďže nie je celkom vidieť, može byt podobne čomukoľvek a kdekoľvek... Kríza ďalej narastala, mne z nej pomohol až parťák vedľa mňa, ktorý ma z nej vytiahol rozhovorom, počas kterého sa ma vypytoval veci tak, aby som mohol zamestanať hlavu do tej miery, že som na všetky stavy zabudol. Nepamätám sa, či som si v ten moment dal aj nejaký gél, alebo kríza proste na chvíľu zmizla a ja som znova pokračoval vo svojom predchádzajucom svižnom tempe. Sledoval som trasu na hodinkach a do ďalšej tankovacej stanice to malo byt dva a pol kiláku. Netuším, ako som na túto blbosť prišiel, ale po prekonaní vzdialenosti sa môj sen nekopromisne zrútil ako domček z karát. Na konci nebolo nič, len ďalšia cesta a ďalsie kilometre a ja som sa už videl, ako si sadám, dám si čaj, trochu viac sa oblečiem a pokračujem k poslednému checkpointu. S pôvodných dva a pol to bolo nakoniec asi trochu viac ako tri kiláky a to ma fakt rozložilo. Na tej predposlednej občerstvovačke som strávil viac ako pol hodiny. Najedol som sa cestovín, ktoré mi ale veľmi nechutili. Všetci čo so mnou, alebo tesne po mne došli na občerstvenie boli preč. Jeden spolutrpiteľ to tam vzdal a ja som po natiahnuti trojštvrťových legín a párminutovej pauze pokračoval v ceste ďalej. Aj napriek tomu, že sa ma dobrovoľnící pýtali, či vážne chcem pokračovať... Jasne že ano, mám len krizu, tá o chvíľu prejde, do cieľa je to nejakých cca 30 km so skoro žiadnym prevýšením a ja mám do konca limitu na zdolanie trate viac ako sedem a pol hodiny. V najhoršom prípade to musím aj ujsť…
Vykročil som ďalej a začal uberať z kilometrov k poslednému checkpointu, keď sa po pár stovkách metrov začal do tváre valiť dážď s jemným snehom. Mne to ale nevadilo, cieľ bol jasný a väčšinu z neho som mal za sebou. Aj keď beh ani klus mi už nešlo naštartovať, v tom momente som mal asi použiť gél, no mozog bol skôr zabraný do ďalších nezmyselných déja vu, ktoré sa ale nemali ako a kedy stať. Tie posledné kilometre začali byť fakt extrémne náročné a každý ďalší aj napriek tomu, že na ňom v podstate nebolo skoro žiadne stúpanie, bol náročnější a náročnější. Nie pre nohy, ale pre hlavu, tá to už skoro vôbec nedávala. I napriek tomu, že množstvo bažinatého terénu sa oprotí predchádzajúcím cca 90 km znížil na minimum a trail tvoril z veľkej časti asfalt. Posledné mnou „zvládnuté“ kilometre už mám len v hmlistom opare, ktorý ma nimi v podstate aj vo vnútri aj navonok sprevádzal posledných 10 kilometrov. Viem, že miestami som si ani neuvedomoval, kde som a doslova hlava zabúdala, že ráno som štartoval preteky. Napadali mi veci, ako že som niekde na chate a proste sa vraciam odniekiaľ domov cez les, alebo idem z krčmy domov. Celý čas som sa ale snažil sledovať navigáciu v hodinkách, to mi aj pri tejto dezorientácii prišlo jediné rozumné riešenie. Nakoniec som po pár hodinách motania sa v blate, hmle a silnom daždi zbadal oproti sebe asi v 50-metrovej vzdialenosti osobu v reflexnej bunde. Tú som hneď identifikoval ako člena tímu organizátorov. Vydal sa mi oproti, protože je po limite na poslednom checkpointe a ja sa nejako dlho motám po okolí. Všetci sme mali pri sebe gps trackery, takže organizátor mohol sledovať každý náš pohyb. Člen organizačního tímu ma doviedol na miesto už bývalého checkpointu, ktorý som nestihol. Asi som musel vyzerať dosť zúbožene, kedže sa ma jeden z organizátorov (podľa napozeraných videi som ho identifikoval ako riaditeľa pretekov) pár krát pýtal, či nechcem zaviezť na lekárske ošetrenie. No to v tomto prípade nebolo vôbec potreba, bol som len hrozne unavený z nočného túlania sa a chcel som si proste len dať sprchu odpočinuť si a poriadne sa najesť. To sa aj v najbližšiej hodine splnilo odvozom do cieľa po veci. Organizátor nás, teda mňa a ešte dvoch súputníkov, ktorí nestihli časový limit, odviezol do cieľa a mňa, aj keď som to mal na ubytko asi 800 metrov, až tam. A bol koniec...
Aj keď moje dobrodružstvo v Škótsku ešte z ďaleka nekončilo... Nasledovali komplikácie s letenkou, následné zrušenie letu a moje preletenie sa na ceste domov cez Londýn, Amsterdam až finálne do Prahy, ale to už je iný príbeh.
Nakoniec zdolaných 109 km / 4300 m. Z cca 106 štartujúcich 46 DNF, vrátane mňa.
