Skye Trail Ultra
Peter Sokyra
Tak po viac ako týždni váľania je čas si zrekapitulovať, čo sa všetko počas dobrodružstva s názvom Skye Trail Ultra odohralo. Na preteky som sa registroval, teda poslal žiadosť o registráciu, ešte niekedy koncom mája alebo začiatkom júna 2025. Hlavný dôvod tohoto super nápadu bol, že konečne nebude na pretekoch pražiť slnko a horúčava kaziť moje exceletné bežecké umenie. :D Fakt super nápad, Škótsko má na to ideálne podmienky a Isle of Skye je asi topka. Najviac upršané miesto Spojeného kráľovstva, kde sa v priebehu 24 hodín dajú zažiť všetky štyri ročné obdobia. Prečo nie, výzva je výzva a ja som túto sebou samým hodenú rukavicu zdvihol a prijal. Veď čo by mohlo byť náročné a cca 125 km trati s cca 3800 prevýšením. Jasné že nič!
Registračný proces prebehol úspešne. Na preteky sa nedalo přihlásiť bez preukázania, že záujemca má predchádzajúce skúsenosti s pohybom a behom v horských podmienkach. S oboma som mal nejaké tie skúsenosti, takže účasť mi potvrdili. Po zaplatení som sa zase raz ocitol na nejakej štartovke omylom. V priebehu niekoľkých dní od platby som obdražal od organizátora základné informácie ohľadne preteku. Miesto a dátum konania, nejaké rady na ubytko, ako sa na miesto dostať a v neposlednom rade základnú a odporučenú výbavu. Už tá základna vo mne prebudila určité prekvapenie a jemnú nervozitu, keďže v nej boli veci ako papierová mapa, buzola/kompas, nepromokavé nohavice, zimná čiapka, rukavice, náhradné termo tričko, píšťalka... a pár ďalších nie úplne štandardných vecí. Nie štandardných na preteky, ktoré sa organizujú koncom mája. Tak ako tak, ten skoro rok ubehol celkom rýchlo. Bol pre mňa veľmi náročný, minimálne posledný polrok som na pretek fakt veľmi tešil, aj keď som nevedel, do čoho sa to rútim. Počas pretekárskeho týždňa som začal chystať všetko potrebné. Čo znamenalo dokupiť veci do povinnej výbavy.
Deň před plánovným odletom do Glasgowa sa mi to všetko podarilo skompletizovať, pobaliť, už len ráno do práce a po nej šup na letisko, v noci doletieť do Škotska s prestupom v Amsterdame. Dospať noc v hoteli a ráno pokračovať busom z Glasgowa na Isle of Skye. Odpoludnia okolo 16. hodiny sa ubytovať a oddýchnuť si. S celým dňom voľna pred pretekmi, to znelo aj keď pri nie úplne najednoduchšej možnosti dopravy, celkom fajn. Jeden deň na aklimatizáciu nie je úplne veľa, ale mohlo by to stačiť. To bol plán a predstava. Realita však bola úplne iná. Veď prečo nie... Prvé komplikácie vznikli už pri online checkine, keď sa mi nepodarilo zachekovať na ani jeden z dvoch letov, ktoré ma čakali. Kontaktoval som zákaznicku linku KLM a na tej mi povedali, že sa to niekedy stáva, že mám ist na checking desk tam mi letenku vyriešia. OK, vravím si, je to jedno pôjdem tam skôr ako obvykle, aby nebol prúser.. prúser... Dorazil som na letisko, pri desku žádni pasažieri, vravím si super, to bude ešte rýchlejšie, ako som si myslel. Tak to určite... Na požiadanie som predložil cestovný pás, ten si pozreli. A vtedy prišla ta otázka, ktorá všetko začala. Máte prosím ETU? Ja že: „Čo prosím? Akú ETU? Čo to je?“ Odpoveď - vízum do UK. Do UK je potrebné vízum? Áno, platí to od 1. ledna. Prvé, čo mi po tomto krátkom rozhovore napadlo, bolo že som v pi.. a nikde sa neletí. V priebehu niekoľkých sekund trápneho ticha som sa oklepal. A vravím: „Ako sa dá vybaviť a ako dlho to trvá?“ Checking desk: „Musite vyplniť žiadosť na tejto stránke a na vybavenie majú 72 hodin.“ No do p… Aby som to nenaťahoval.. Víza som vybavil ešte v ten isty deň, bohužiaľ do lietadla som nenastúpil. Kúpil som novú letenku a letel som až na druhý deň dopoludnia. Takže môj deň, ktorý mal byť určený na aklimatizáciu, bol v prdeli.
Do Broadfordu cieľa pretekov a miesta mojho ubytovania som dorazil 22.05. niečo okolo 17 hodiny. Takže asi 13 hodín před štartom. Po ceste z autobusu na ubytko som sa zastavil celkom rozbitý na registráciu. Tam som sa na chvíľu potom čo zistili odkial sa k ním trepem stal celkom slušnou atrakciou. No nebol čas strácať čas, takže som sa tam zdržal len tolko koľko som potreboval a šmykal nájsť to svoje ubytovanie. Potom čo som sa ubytoval , som ešte potreboval na nákup potravín. Nech mám ráno raňajky a po dobehu doma čo jesť nech nemusím po preteku ešte riešit čo budem jesť a piť. Takže do postele som si ľahal niekedy okolo 21 hodiny, no zaspal som cca po 23, keďže na ostrove slnko zapadá fakt neskoro v noci. O 2:50 som už musel vstávat takže som toho veľa nenaspal. Moje Coros Apex 2 Pro dokonca ani žiadny spánok nezaznamenali. O 4 ráno odchod busu na štart. V autobuse klasické ranné ticho, každy sa snažil ešte aspon an chvíľu dočerpať energiu, ktorej bude v najbližších 15 -27 hodinách potrebovať viac ako dosť. Do štartovacieho priestoru sme dorazili asi 40-50 minut pred plánovaným výstrelom. Myslím, že to bolo celkom skoro, ale čo už. Krátenie času na štart nám všetkým ešte „spríjemňoval“ ostrý vietor , před ktorým sa aj tí najviac hrdí a počasím zocelení škóti schovávali kde sa len dalo. Och fakt to nebolo úplne príjemné, ale Skye je Skye. Takéto počasie a ešte v podstate hneď pri mori je tam štandard.
Asi 10 minut před štartom sme sa všetci pretekári, bolo nás asi 100 zoradili na značkách. Dostali sme pár, veľmi základných info ohľadne práce trackerov, ktoré sme každy pred malou chvíľou pripli na vesty. Ako s nimi privolať pomoc v prípade nejakej krizovky. A ešte aj info že prvých cca 40 km povedie cez nejaký známy hrebeň, na ktorom je kopec zrazov a skál a že sa k ním nemáme přibližovat, lebo hore asi bude fúkať vietor, takže by to mohlo byť nebezpečné.. Potom už prišiel na rád samotný štart. Prvých zhruba 2-3km bol celkom príjemný zbeh naklonenou rovinou po škótskom vidieku aj keď celý po asfaltke. Já som si ho fakt užíval, také prostredie sa len tak nevídí.. všade po lukách ovce, skoti.. krása po cca 3-4 kilometroch sa trasa stočila mimo asfalt smerom na pasienky, respektive rašeliniská, ktoré su všade okolo vás a na ktorých sú veľmi veľmi specifické podmienky na beh.
Odbočkou do tohoto trávnatého porastu skončilo čas suchý trailoviek a suchých ponožiek.. Nastal čas vody, blata a pri prvých kilometrech dokial sa člověk naučil kde je ok šliapnut a kde nie, aj čas zabárania a šmýkania. Ešte před pretekom som si niečo o tychto specifických podmienkach načítal, keďže minimálne Skye je známy tým že tam prší toľko, že voda nestíha vsiakať do země, takže ste v podstate mimo spevnené trasy celý čas na jedne veľkej vodou nasiaknutej žinke. Tak aj mne trvalo nejaký čas, pochopiť , že najidealnešie je hopkať po hnedastých trsoch trávy, že to su miesta kde sa to borí max 2-3 centimetre. Akurát, že ten štýl kamzíka celkom odsáva energiu. Tak som počase proste zvolil taktiku buldozer, pri ktorej som sa vyhýbal len plochám s blatom a vyrazne zeleným povrchom. To boli miesta kde bolo na 99% sté že noha skončí po koleno v blate a keď sa pritom vytvorí aj správny podtlak na povrch potom vylezie bosá… Po 1-2 km bažín sa trail začal stáčať smerom nahor do kopcov. Cesta sa zmenila na príjemnú pěšinku aj keď to bolo samé blato. No to už človek prestal aj vnímať a bral to že to tak proste je. Jedine čo začínalo byť celkom nepríjemné bol nárazový vietor, ktorý bol nepríjemný už v celkom nízko položených miestach hrebeňa na kterého vrchol sme mali namierene. Tak či tak som si trať fakt užíval. Pripadal som si tam ako v Krkonošiach, respektive neskôr ako na Malej Fatre. K tomu sa ešte dostanem.. zatial to bol fakt príjemný trailik, ktorý sa príjemne vlnil.
Po 13 km som dorazil na prvú občerstvovačku, na ktorej mi utiekla moja australská motívácia, s ktorou som pár km ukrojil z prvej pasáže pretekov. Občerstvovačka číslo 1 teda nebola nič moc niečo sladké, niečo málo slané.. nejaké ovocie ktoré bolo nakrájané na také platky že to museli krájat skalpelmi alebo niečím takým. No nič na rýchlo som doplnil čo som potreboval, našťastie iba tekutiny a nejaké tie cukry. Prvá fáza nevzala skoro žiadnu energiu takže super, rýchlo som teda pokračoval ďalej do „hôr“. Najvyšši bod niečo málo nad 600mnm nie sú predsa žiadne hory. Už o par desiatok minút som, ale zistil ako som sa mýlil. Počas neustáleho stúpania smerom nahor vietor iba silnel a v nárazoch bol fakt mazec. (přikládám video od spolubežca, natáčal to keď vietor trochu utíchol ) Keď sa do mňa oprel z predu nie že bol problem beh ale i chôdza. No a k tomu ešte bonus, všade prítomný podmáčaný povrch na ktorom sa voda držala aj v kopci. Keď sme sa blížili do najvyššieho miesta sa ku všetkému pridala ešte aj hmla. Ta bola vlastne vôkol nás skoro pernamentne. V miestach kde bola najhustejšia bolo vidieť max 10-15 mentrov.
Tak že zrazu som sa po niekolkých minutách klusania po asfalte, následným prechodom do rašeliniska a blatovej pěšinky ocitol na hrebeni, ktorý mal dĺžku 30km, vo vetre ktorý mal rychlost podobnu celkom slušnej výchrice.. Však čo všetky štyri ročne obdobia.. Tak či tak v tej hmle a vetre mi aspoň informácia, že trať nie je značená prišla celkom v pohode. Lebo v tých podmienkach, by som to značenie aj tak najskôr ani nevidel. Pár krát som si počas neustáleho boja s vetrom s úsmevom spomenul na slová na štarte.. Prosím nepřibližujte sa nad zrazy mohlo by to byt nebezpečné. Po pravde ma to vôbec nenapadlo a všetky som obchadzal oblukom. Čím via sme sa blížili k vrcholu hrebeňa tým viac rástla sila vetra. Hore som prisiel o šiltovku, ktorú mi vietor vytrhol z hlavy aj keď som mal na nej este stiahnutu kapucňu, proti vetru som mal na očiach slnečné okuláre aby som videl cez slzy spôsobené vetrom aspoň niečo.. Jeden fuk a tiež boli preč.. Počas prechodu hrebeňa musím, ale veľmi poďakovať dobrovoľníkom, ktorí „bivakovali“ v tých najspornejších častiach, skrytí za kameňmi, skalami tak nejak kde to šlo a keď niekoho videli prichádzať, tak zo svoju úkrytu vystrčili a ukázali smer trasy. Tam kde to nešlo bolo napichaných v zemi pár fáborkov. To že počas tých 30 km som spadol toľko krát, že to ani nemalo cenu počítať je asi každému jasné. Zo začiatku to bola celkom zábava, protože každý pád bol ako keby ste dopadli do perín takže pohoda a celkom aj zábava. Ku koncu to už bralo dosť síl, už len to sa sústrediť aby som si v pade neprisadol nohu ruku, respektive nespôsobil nejaké zranenie. Najkrajšie momenty celéh „prebehu“ hrebeňa boli keď vietor na chvílinku ustál. To boli väčšinou len okamihy nanajvýš 1- 2 minutky keď závládlo ticho. Ten vietor hore bol tak silný, že mi musel vyfúkať aj poslednú mozgovu bunku z hlavy inák by som nepokračoval v týchto podmienkach ďalej. Po pár hodinách motkania sa po kopcoch som zrazu stretol hikera s velkým batohom to som tak nejak začínal tušit že budeme zbiehať do civilizácie. A tak sa aj stalo aj keď na niektorých zbehoch fúkal tak silný protivietor, že po pokuse o zbeh ma protivietor vytláčal späť hore na kopec. Po prebehu okolo pár znamých turistických atrakcii, ktore má mimichodom v podstate nezaujímali, protože vôkol nich boli desiatky ľudí. A prechod s niekoľko hodinovej samoty, lebo aj keď som ten hrebeň s niekym po boku šiel aj tak fukal taký vietor, že komunikácia bola absolútne nezmyselná, bol stret so zástupmi turistov celkom šok. Ale doklusal som na občerstvovačku, klasicky doplnil čo potrebujem niečo málo pojedol a vydal sa ďalej naproti dalším dobrodružstvám..
Trasa pokračovala počas celkom rušnej asfaltke, čo mi po návrate z tej ľudoprázdnej víchrice hore prišlo ako keby sme pokračovali na inej planéte. Na šťastie táto pasáž trvala iba par stoviek metrov a znova sme odbočili do bažín. Po skúsenostiach z hôr sa zo mňa stal vetrom ošľahaný odborník na pohyb v tomto prostredí. Akurát, že pri krátkých zbehoch plných blata som musel byt opatrnější, lebo na tie moje Altra Olympus 5 nebola 100% spoľahlivosť, že podržia úplne všade. Každopádne, v kopcoch som pochopil, že mokrým botám sa vyhnuť proste nedá a všetko kde sa noha zaborí maximálne po členok je v pohode a bere to menej síl, ako keby som mal každú jednú takuto pasáž preskakovať alebo obchádzať. Hneď sa išlo príjemnejšie, a na ten pocit vlhka si člověk proste zvykol.
Ďalšia pauza mala byť na občerstvovačke v Portree. Na miesto aj keď po ľahšom bludení po dedine som dorazil v dobrej nálade, nadiktoval som súťažne číslo. Dobrovoľnička sa čudovala, že kde ho mám. Ja že vo veste lebo mi ho hore v kopcoch urval vietor a ešte som nemal čas ho pripnúť znova. Počas pauzy som do seba ládoval všetko čo som videl, na požiadnie mi pripravili zapekané toasty so šunkou a syrom, nasledne na to som to preložil malou tyčinkou milky way, mars a bounty, zatím som si naložil chipsy extra slané, balíček s prichutou krveviet zapil čiernym čajom a doplnil tekutiny v softkách a vybral sa ďalej. Pre isto aby som predišiel nedorozumeniu kvôli predstavivosti čitateľa tyčinky boli tie najviac mini, tie čo maju asi 3cm na dlžku takže jednohubky a chipsy boli mirko balenie čo malo aj so vzduchom tak 10g max. No aj napriekt tomu som sa po odchode citil prepchaný a celkom som ľutoval, že som to možno trochu s tým objemom prepískol. Ako sa neprecpávat na občerstovačkách sa stále učím, a celkom mi to ide, len niekedy proste stratím sebakontrolu.
Po pauze som sa aj keď jemne prežraný vybaral na ďlašiu etapu preteku. Pravdupovediac mi chvíľu trvalo dokiaľ som ten „náklad“ v žalúdku rozbehal, ale nakoniec sa to podarilo. Značná časť tejto časti trasy viedla po asflate , čo ma nie velmi bavilo, ale aj tak som to nemohol kvôli nakladu v žaludku nejako hrotiť a cestu som si krátil pisaním správ s kámošmi. Tato časť mala iba nejakých 13 km a prišla dalšia pauza na obcerstvovačke, ktorá bola presne v polke trasy. Na túto som sa tešil viac, ako na tie predchádzajúce, a to nie z dôvodu „tankovania pohonných hmôt“ , ale preto, že na nej čakal dropbag s vecami na prezlečenie a novými botami. Na mieste som si vymenil kraťasy, hore som si natiahol merino triko s dlhým rukavom a kratke tričko. Boty som prezul z Olympus 5 na Timp 5 a vymenil taktiež ponožky. V ten moment som cítil ako mi ta zmena nalieva novu energiu. A v spoločnosti jedného z pretekárov som sa vybral ďalej ukrajovať z trasy do Broadfordu. Hneď na začiatku sme sa dohodli, že kopce nebežíme len šlapeme, zbehy ok a pokial to teren dovolí môžme bežať aj rovinky. Po pár kilometroch sak nám este pridal tretí parťak a tak sme v družnej atmosfére začali ukrajovať z druhej polovice trate, ktorá bola znova plná blata, vody a občasného mrholenia. Trasa viedla po vrstevnici po nad breh zálivu, kde sme pravidelne s parťakmi striedali beh tam kde behať šlo a chôdzu, tak kde behať veľmi nešlo. V tychto miestach mi začala pomaly dochadzať trpezlivosť so skákaním po kameňoch cez riečky a potôčiky. Prestával som v tom vidieť zmysel len to bralo energiu a moje timpy boli aj tak skoro celý čas mokré. Keď už sa aj zdalo že trochu schnú, zvyčajne po 15-20 minútach boli aj tak opäť mokré. Tak že som zmenil taktiku na, čo sa dá obísť s minimom energie navyše obísť , čo proste nejde, tak to rúb krížom na taktiku buldozér a neobchadzaj nič len to rúb, kade je to najľahšie. Po ceste na ďalsiu občerstvovačku sa nás na tej cestičke utvorila celkom grupa ľudí a asi v cca 6-7 kusoch sme spoločne dorazili na další checkpoint.
Mne sa bežalo tak dobře, že som ho až na krátke zastavenie v podstate prelietol a spomalil som až na hlas za mnou, ktorý kričal že mám spomalit, že si nestihli poznamenat moje číslo.. To som so seba vystrelil a pokračoval v pohode a úsmevom dalej. Trasa ďalej viedla cez nádherné údolie, ktoré som si tak do 2/3 čo bolo cca 10 km ohromne užíval a myslím, že som sa aj celkom vzdialil mojím chvíľkovým parťákom s predchadzajúcej pauzy. Trasa viedla po kamenitej vlnistej cestičke, ktorá sa postupne zdvíhala a klesala. Cela bola popredkávaná množstvo potôčikov, ktoré ústili do centralnej riečky ktorú trasa celkom kopírovala. Preskakovanie cez ne som vôbec neriešil a rúbal som to rovno cez nich. Asi po 12 km na mna začinala doražať prvá kríza, keď sa pomaly ale isto zotmelo a sputila sa prietrž mračien počas ktorej sa pozerať priamo pred seba bolo celkom nemožne. Začal som spomaľovať a po čase ma dobehli všetci parťaci. Celé udolie sa končilo celkom sviežim kopcom, ktorý bolo treba zdolať. Pod som, respektive sme sa dostali až za svetliel čeloviek a mne to dávalo fakt zabrať a moja kríza sa rozvinula a začala ma celkom pohlcovať. Hlave sa proste nechcelo aj keď nohy na tom boli lepšie ako som čakal. Prvé príznaky nespolupráce hlavy a nôh, teda toho, že hlava začína byť unavená boli v situáciach, ktoré veľmi připomínali tvz dejavu. Na niekoľkých miestach po sebe sa mi zdalo, že tam nie som prvý krát, ale že už som tam rozhodne bol. Čo bola samozrejme blbosť, kedže to bolo moje tenkrát poprvé, no v tej tme a za svitu čelovky som si to odvodnil, že okolie keďže nie je celkom vidieť može byt podobne čomukoľvek a kdekoľvek.. Kríza ďalej narastala, mne z nej pomohol už parťak vedľa mňa, ktorý ma z nej vytiahol rozhovorom, počas kterého sa ma vypytoval věci tak aby som mohol zamestanať hlavu do tej miery, že som na všetky stavy zabudol. Nepamätám sa, či som si v ten moment dal aj nejaky gel, alebo kríza proste na chvíľu zmizla a ja som znova pokračoval vo svojom predchádzajucom svižnom tempe. Sledoval som trasu na hodinkach a do dalšej tankovacej stanice to malo byt dva a pol kiláku. Netuším ako som na tuto blbost prišiel, ale po prekonaní vzdálenosti sa moj sen nekopromisne zrutil ako domček z karát. Na konci nebolo nič, len ďalšia cesta a ďalsie kilometre a ja som sa už videl ako si sadám dám si čaj, trochu viac sa oblečiem a pokračujem k poslednému checkpointu. S pôvodných dva a pol to bolo nakoniec asi trochu viac ako tri kiláky a to ma fakt rozložilo. Na tej predposlednej občerstvovačke som strávil viac ako pol hodiny. Najedol som sa cestovín, ktoré mi ale veľmi nechutili. Všetci čo so mnou, alebo tesne po mne došli na občerstvenie boli preč. Jeden spolutrpitel to tam vzdal a ja som po natiahnuti si ¾ legín a pár minutovej pauze pokračoval v ceste dalej. Aj napriek tomu že sa ma dobrovoľnící pýtali či vážne chcem pokračovať.. jasne že ano, mám len krizu ta za chvilu prejde do ciela je to nejakých cca 30 km skoro so žiadným prevýšením a ja mám do konca limitu na zdolanie trate viac jako 7 a pol hodiny. V najhoršom prípade to musím aj újsť…
Vykročil som ďalej a začal uberať z kilometrov k poslednému checkpointu, keď sa po pár stovkách metrov začal do tváre valiť dážď s jemným snehom. Mne to ale nevadilo cieľ bol jásný a väčšinu z neho som mal za sebou. Aj keď beh ani klus mi už nešlo nastartovat, v ten moment som mal asi použiť gél, no mozog bol skôr zabraný do ďalších nezmyselných dejavu. Ktoré sa ale nemali ako a kedy stať. Tie posledné kilometre začali byť fakt extrémne náročné a každý ďalší aj napriek tomu že na ňom v podstate nebolo skoro žiadne stúpanie bol náročnější a náročnější. Nie pre nohy, ale pre hlavu tá to už skoro vôbec nedávala. I napriek tomu, že množstvo bažinatého terénu sa oprotí predchádzajúcím cca 90km znížil na minimum a trail tvoril z veľkej časti asfalt. Posledné mnou „zvládnuté“ kilometre už mám len v mlžnom opare, ktorý ma nimi v podstate aj vo vnútri aj navonok sprevádzal posledných 10 kilometrov. Viem že miestami som si ani neuvědomoval kde som a doslova hlava zabúdala že ráno som štartoval preteky. Napadali ma veci ako že som niekde na chate a proste sa vraciam odniekial domov cez les, alebo idem z krčmi domov. Celý čas som sa ale snažil sledovať navigáciu v hodinkach, to mi aj pri tejto dezorientacii prišlo jediné rozumné riešenie. Nakoniec som po pár hodinách motania sa v blate, hmle a silnom daždi zbadal oproti sebe asi v 50 metrovej vzdialenosti osobu v reflexnej bunde. Tú som hned identifikoval ako člena tímu organizátorov. Vydal sa mi oproti, protože je po limite na poslednom checkpointe a ja sa nejak dlho motám po okolí. Všetci sme mali na sebe gps trackere, takže organizátor mohol sledovať každý náš pohyb. Člen organizačního tímu ma doviedol na miesto už bývalého checkpointu, ktorý som nestihol. Asi som musel vyzerať dosť zúbožene, kedže sa ma jeden z organizátorov (Podľa napozeraných videi som ho identifikoval ako riaditela preteku) pár krát pýtal či nechcem zaviezť na lekárske ošetrenie. No to v tomto prípade nebolo vôbec potreba, bol som len hrozne unavený z nočného túlania sa a chcel som si proste len dať sprchu odpočinuť si a poriadne sa najesť. To sa aj v najbližšiej hodine splnilo odvozom do cieľa po veci. Organizátor nás, teda mna a este dvoch súputníkov ktorý nestihli časový limit odviezol do cieľa a mňa aj keď som to mal na ubytko asi 800 metrov až tam. A bol koniec..
Aj keď moje dobrodružstvo v Škótsku ešte z ďaleka nekončilo.. Nasledovali komplikácie s letenkou, následne zrušenie letu a moje preletenie sa na ceste domov cez Londýn , Amsterdam až finálne do Prahy, ale to už je iný príbeh.
Nakoniec zdolaných 109 km / 4300 m. Z cca 106 štartujúcich 46 DNF, vrátane mňa.
