Transylvania 100

Július Huszthy

Disclaimer: tento report bude obsahovať minimum užitočných informácií, pretože som hnida lenivá, píšem ho po mesiaci a pol a nič si nepamätám. 

Do Rumunska sa vraciam po ôsmich rokoch, tentokrát už ako bežec. Teším sa, že už nemusím vláčiť ťažký batoh, no zároveň mi je ľúto, že budem spať v posteli a nie v stane niekde uprostred ničoho. Rumunské hory som si zamiloval už pri prvej návšteve a počasie mi vyšlo luxusné aj tentokrát. Celé tieto preteky pre mňa zároveň majú nostalgický nádych, pretože viem, že s Jožom Nagym, s ktorým som tu absolvoval jeden z našich posledných spoločných výletov vôbec, sa sem už nevrátim. RIP, kamarát, tieto preteky dokončím aj keby čo bolo ako spomienku na teba. 

Na preteky vyrážam s hviezdnou Zuzanou Matúšovou a vychádzajúcou hviezdou Paťom Frkom a cestou sám so sebou uzatváram stávky, o koľko mi to natrie. Cesta prebieha hladko, ani toho medveďa popri ceste, ktorého som si ako jediný nevšimol, sme nezrazili. So Zuzkou sme už zohratá dvojka, tentokrát ani nemusíme riešiť žiadne logistické opletačky, ubytko máme asi tak sto metrov od štartu, ktorý je priamo pod hradom Bran, kde sa aj končí. Štartuje sa o piatej ráno v sobotu, je oveľa teplejšie, než som očakával, no napriek tomu sú ľudia riadne naobliekaní, čo je asi nejaký miestny kolorit, ako som neskôr zistil z fotiek. Organizátori ich totiž pridali asi milión a aj bežci z tratí, ktorí štartovali pár hodín po nás, majú na sebe bundy, dlhé legíny a podobne. 

Po štarte, ako vždy, keď sa ide priamo do vyšších polôh, je to už osvedčená kombinácia dedina, les, kosodrevina, vysokohorská lúka a výhľady. Spočiatku sa ide za skoro tmy, takže toho veľa nevidno, držím sa viac-menej stále v tej istej skupinke a kúsok predomnou ako jediný nepovoľuje z behu mladý Aziat, hoci ostatní už dávno kráčajú. Rozmýšľam, či je to najlepšia taktika, ale v cieli mi to nedalo, pozrel som ho vo výsledkoch a rozhodne mu to teda neuškodilo. Presne v momente, keď na mňa po prvýkrát zasvietilo slnko, sa objavuje aj prvý sneh a s ním prvý fotograf s malou neoficiálnou občerstvovačkou. Kolou nepohrdnem, konečne sa poriadne porozhliadam a len žasnem, ako je tu krásne. Nedotknuté lesy, roztrúsené usadlosti, hrebene a dokonca aj odpadkov ubudlo.  

Trať je to pomerne výživná, Strava mi ukázala 102 kilometrov a 6350 metrov stúpania. Najviac sa nastúpa a naklesá na prvých 45 kilometroch, ktoré sú zároveň najkrajšie aj najtechnickejšie. Ide sa v podstate stále vo vysokohorskom teréne, postup spomaľujú snehové polia. Solídne zasnežený je aj “komín”, najfotogenickejšia časť celej trasy. François D'Haene, víťaz a marketingové eso tohto ročníka, to asi mal v tomto žľabe ťažšie, ja už idem po vyšľapaných schodíkoch, no aj tak som vďačný za paličky, keď vidím tých, ktorí sa pre ne nerozhodli. 

Na 45. kilometri je zároveň dropbag, no najprv treba zbehnúť asi 1500 metrov. Osobne nie som veľkým fanúšikom dlhých zbehov, no stehná držia parádne a ide sa pekným udolím, tak si to užívam. Po prvých tisíc výškových metroch sa chodník trochu narovná, rozšíri, ubudne kameňov a koreňov. To znamená, že môžem pridať, povolím z ostražitosti, zakopnem o malý kameň, kolenom narazím do oveľa väčšieho a objavuje sa prvá krv. Naštastie to bol prvý aj posledný incident a bolí to iba chvíľu. Na dropbagoch odkladám aj veci z povinnej výbavy, naozaj je teplo a čiapku ani papierovú mapu potrebovať nebudem. Premažem podvozok a ide sa znova do kopcov. 

Nohy už majú celkom nakúpené a ide sa rovno do zjazdovky, no naštastie z nej bočíme, lebo zjazdovky, to je najväčšie peklo. Ešte si trochu zbehneme, aby nám nebolo ľúto a už iba hore lesnými serpentínami. Kým sa vynoríme z lesa, obloha sa zatiahne a ide sa po nekonečných šedých lúkach, nič záživné v nedohľadne. Takáto kombinácia vo mne vždy vyvolá také čudné nálady. Niežeby som sa začal opúšťať, ale už sa teším do iných častí.  

Nakoniec zbehneme k jazeru Bolboci a hneď pookrejem na duši. Tu som už predsa bol, dokonca sme priamo pri tomto jazere stanovali. K tomu normálny záchod a pizza na kontrole a som ako vymenený. Teda aspoň po psychickej stránke. Asi prvýkrát sa ide buď po rovine alebo mierne naklonenou rovinou a začína sa mi ozývať päta s achilovkou. Presne tieto behateľné úseky mi robia najväčší problém, hoci za iných okolností sú mojou najsilnejšou stránkou. Ľavú nohu v podstate posúvam dopredu iba kolenom, odraz mi ostal iba v pravej, zbehy naštastie bez problémov a tak neklesám na duchu. 

Tieto časti už nemajú taký divoký ráz ako prvá polovica, no stále je to paráda. Najviac mi utkvela v pamäti časť, keď sa išlo cez sýtozelené lúčky s polorozpadnutými drevenicami a nízkymi drevenými plotmi. To všetko obkolesené hustými lesmi, úplná pastierska idylka. Odtiaľto sa zbiehalo na predposlednú kontrolu a v podstate sa prvýkrát išlo cez nejakú poriadnu civilizáciu. V každom druhom dvore sa konala nejaká grilovačka, celkom to tam rozvoniavalo, aj nejaké to pivko som videl na stoloch. 

Onedlho som na poslednej kontrole a niektoré veci sa naozaj nemenia. Pánko mi tvrdí, že už to bude pohoda, iba dole, no mne ešte stále chýba cca 400 výškových, tak to beriem s rezervou. V živote sa mi nešiel záver tak dobre ako teraz, tak tých pár malých stojok a zopár tiahlych kopčekov zvládam iba s jemnými nadávkami. Nakoniec musím vytiahnuť aj čelovku, no veľmi mi nepomohla. V lese je nejaký prizemný opar, ktorý mi odráža svetlo rovno do tváre a idem v podstate naslepo dole. Krajina sa nakoniec otvorí, začne jemne pršať, ale to už spolu s iným stovkárom letíme dole doslova o preteky. Nakoniec ma predbehol a v cieli poďakoval za pacing. Zlatý. 

V cieli ma už s pivom čaká vyštafírovaný Paťo, za dve a pol hodiny sa toho dá stihnúť veľa. Na moje prekvapenie je s ním aj Zuzka, zle odbočila na 80. km trasy, a tak si aspoň spravila poriadny tréning týždeň pred víťazstvom v Zázrivej. Všetci hovoria o nejakom mŕtvom medveďovi priamo na trase, no ja som zase žiadneho nevidel. Asi mi nie je súdené. Na druhý deň už riadne leje a sporadicky sa ozýva povzbudzovanie posledných bežcov. Nezávidím im tie podmienky ani trochu a s jemným pátosom rozmýšľam, či to na mňa nedával zhora pozor Jožo. 

Choďte do Rumunska, je to tam super.