Ultra Brezina

Jiří Horníček

„Nič veľké nebolo vytvorené bez nadšenia.“  Ralph Waldo Emerson

Je sobota  4.11.2017. Z postele pozerám von oknom a chce sa mi zaplakať. Svoje ubolené a nevyspaté telo mám vytiahnuť do zahmleného chladného rána. Veď mám voľno a mohol by som si cez víkend pospať, ale to je minulosť a prepych, ktorý si doprajem ozaj už len zriedka. Aj taký býva život bežca a človeka, ktorý trávi viac času v horách ako v nákupných strediskách a krčmách...

Dnes je totiž vcelku významný deň a naša Brezina má ožiť dupotom našich nôh, detským smiechom, fandiacimi rodičmi a hlasom určujúcim tempo závodu, Ďura Macáka.

Tomáš Miklovič, Tomáš Podpera a Simonka Horváthová. Tieto tri mená spojili svoje nadšenie a pre nás ultra postihnutých zrobili komorný pretek na našej Brezke. Na výber boli dve kategórie Open, Ultra. Open kategória bola pre všetkých, ktorí si chceli len tak pokrúžiť po kyslíkovej dráhe a stretnúť sa so známymi ľudmi. No a Ultra bola pre ľudí, ktorých cieľ bol prebehnúť 15 kolečiek o dĺžke 3,45 km so 70 m prevýšenia (celkovo 51 km / +1050 m). Samozrejme  každý mohol počas behu ukončiť svoje pôsobenie a zapísala sa mu jeho odbehnutá kilometráž. Ďalej bola potom detská kategória a detičky si tu mohli vybehať nejaké tie sladké pamlsky.

Tomáš Miklovič

Dnešná Ultra Brezina je už druhá akcia tohto druhu. Minulý rok sa akcia veľmi páčila a realizačný tím sa rozhodol usporiadať ju aj tento rok. Malo prísť viac bežcov a bežkýň ako vlani a tak sa dalo čakať, že "pretek" bude mať riadne grády. Zrodenie behu "ULTRA BREZINA " má na svedomí Tomáš Miklovič a takto to opisuje:

Myšlienka na tento beh mi prišla na um, keď som si po dlhej dobe behania po krásnej malebnej Brezine skúsil odbehnúť koliečko po Trenčanom notoricky známej “Kyslíkovej dráhe” na Brezine.  Bolo to v roku 2016. Celkom sa mi to páčilo, nakoľko časti tejto trate som poznal, ale behával som to väčšinou v opačnom smere, takže to bolo zaujímavé spestrenie behu a nie stereotypné pobehaníčko. Lenže čo čert nechcel, ako sa ľudovo hovorí, tak v Bratislave vznikol fantastický projekt Ultra Lanovka, ktorá je síce ako pretek spoplatnená, ale ide o myšlienku vo forme " ľudia ľuďom ".

A tam to prišlo!! Nápad!! Myšlienka behania toho istého okruhu mi preto prišla ako celkom zaujímavý nápad. Párkrát som si to išiel zabehať v rámci tréningu.V sprievode čvirikania vtáčikov, vône lesa a pukania konárov pod mojimi nohami... Najskôr 2 koliečka, potom 3 a viac. Len aby som vedel a vyskúšal som si; ako sa budem cítiť, keď viem, čo ma v ďalšom kole bude vlastne čakať. Ako na to bude reagovať moja hlava a telo. Krúžil som tam ako orol nad korisťou a v hlave som si viedol dialóg; aké by to asi bolo, keby som bežal 50 kilometrov? A hneď som začal prepočítavať a kalkulovať...

Ale kedže v 95% prípadov behávam zásadne sám, tak na toto už som nemal gule. Ísť do “ultra”? Neveril som si  moc psychicky, či by hlava nezačala štrajkovať a či to moje telo vlastne zvládne. Aby som svoje možné trápenie poistil, tak som oslovil kamaráta, že či to spolu neskúsime.
Počas masáže sme to predebatovali a zistili sme, že myšlienka je  to veľmi zaujímavá. No a  tak sa začala riešiť logistika. Kedže sa nám nechcelo bežať s ruksakmi na chrbte, čo by bola pre nás ďalšia  záťaž, tak sme začali rozmýšľať nad občerstvovačkou. Ale ako to vyriešiť? Auto s kamarátom, ktorého by sme zásobili pivom na niekoľko hodín, bola myšlienka nie na zahodenie. Kamoš aj nakoniec súhlasil, pivo má rád ;)
 

Nápad prišiel, ale stále bola na mieste otázka, kedy to spáchať. Jeseň nám prišla ako obdobie super, veď nebude teplo ešte a ani  moc zima a tak bolo rozhodnuté!! Leto pomaly vrcholilo a ja som stále rozmýšľal, že keď budeme len dvaja, či to bude taká sranda. Či to bude taký zážitok ako som si predstavoval. Tak som na sociálnej sieti napísal status o tom, že plánujeme takéto niečo spáchať. V kútiku duše som sa modlil, či sa niekto  tejto myšlienky chytí.

Samozrejme, že sa chytil a ten niekto bol práve ďalší bežecký kolega Tomáš Podpera a tak sme nad tým začali premýšľať. Slová sa ľahko vyslovia, ale v prípade združenia sa s Tominom a jeho priateľkou Simonkou, kde ako ona hovori "Nepodporiť  pohyb v Trenčíne na našej krásnej Brezine by bol hriech. Z mojej strany je podpora myšlienky Ultra Breziny  na 100% a to bez zaváhania".

Tomáš Podpera a Simonka Horváthová

Slovo dalo slovo a tie sa ľahúčko preklopili do realizácie. Asi dva týždne od uverejnenia akcie sa začalo plánovanie vecí. Dolaďovali sa diplomy, malé spomienkové medaile, doriešiť občerstvenie pre bežcov... Ruka k ruke, hlávka k hlávke, srdce k srdcu a podarilo sa nám akciu dotiahnuť do finále! Bol to šibeničný čas , celé to dotiahnuť do konca aby všetko klaplo jak má, ale podarilo sa. Však sme nejaká partička. V roku 2016, kedy myšlienka vznikla, sa na štart postavilo 8 odvážnych bežcov, ktorí si vyskúšali celú trať a 25 bežcov, ktorí si išli len tak zabehať s úsmevom pre radosť. Ale aby sme sa vlastne vrátili k prvotnej myšlienke. Chceli sme vytvoriť akciu, ktorá by bola zaujímavá tým, že bude síce podobná projektu Ultra Lanovky, ale bez štartovného, za to robená s takým zápalom, že ľudí pritiahne a zaujme pohyb v blízkosti domova. Že život nie je len ležať na gauči a nemať na starobu na čo spomínať a rozprávať vnúčencom.

Asi aj zaujala nakoniec lebo na druhý ročník prišlo ďaleko viac ľudí. Evidentne sme si získali  ich srdcia a v kalendári miesto. Kedže akcia je bez štartovného, tak všetky náklady na akciu sú znášané z vlastných peňazí. Prvý rok (2016) sa nám podarilo zapožičať štartovné čísla a tak sme nemuseli riešiť označenie bežcov. Tento rok sa nám už podarilo osloviť pár ľudí a myšlienka ich zrejme zaujala lebo neváhali a čísla nám vytlačili. Začali sa ozývať ľudia a firmy, že ako by mohli pomôcť a s čím môžu prispieť. Toto bolo pre nás organizátorov niečo neopísateľné. Pocit,  že to čo robíme má zmysel a stále myšlienka napreduje. Tento rok bol zase krok vpred, kde sa podarilo Tomáškovi a Simonke vytvoriť hand made medaile pre bežcov.

Peniaze sme nechceli a tak sme s veľkou vďakou prijali všemožnú výpomoc. Nakoniec sa nám podarilo odštartovať ďalší ročník skoro s raz tak veľkým počtom bežcov, či v hlavnej kategórií Ultra alebo bežcov, ktorí spravili niečo pre seba a odbehli koľko im telo a pľúca dovolili. Samozrejme nemôžem zabudnúť ani na detský beh v rámci akcie Ultra Brezina.

Reakcie ľudí na seba nenechali dlho čakať. Stretávame sa len s pozitívnymi ohlasmi a ľudia sa tešia aj na ďalší ročník. Za čo sme veľmi vďační a vážime si toho! Je to veľký záväzok. Dali sme sa na organizáciu zaujímavého podujatia, kde aj veľká vďaka patrí dobrovoľníkom, bez ktorých by to nebolo možné udržať na úrovni takzvanej spokojnosti. Nesmieme poľaviť a dúfame, že sa nám podarí držať nastavenú úroveň, prípadne ju zvyšovať.

Rozlúčim sa mottom podujatia: VÍŤAZ JE KAŽDÝ, KTO SA POSTAVÍ NA ŠTART A SPRAVÍ PRE SEBA VIAC, AKO TEN ČO SEDÍ DOMA NA GAUČI ;)

Brezina v rannej hmle (foto: Rasťo Cabala)

Štart je o 8:00 medzi hotelom Brezina  a parkom Tarzánia, hneď ako je rázcestník. Prichádzam len pár minút pred. Zdravím sa s ľudmi, podania rúk a priania na dobrý beh. Sú tu skoro všetci ultráci i ultráčky z nášho mestečka a okolia čo poznám. Nové tváre z Bratislavy, ktoré prišli podporiť tento projekt sú príjemná novinka. Zoraďujeme sa na štartovacej čiare, zrobíme spoločnú fotečku a Ďuro sa ujíma odpočtu. Ambície? Zlepšiť si čas oproti minulému roku a skúsiť to dať pod 6 hodín a 31 minút. Odpočet 3,2,1 a výstrel ohlásil štart.

Ultra Parta pred štartom

Do popredia sa  samozrejme hrnie Tomáš Podpera a popravde, to sa do konca preteku ani nezmení. Minulý rok sa ponaháňal s Ďurom, no tento rok je zranený a nenastúpil. Dnes tu konkurenciu bude ťažko hľadať i keď bežci sú tu dobrí, no nie jeho kvalít. Prvé kolo sa snažím udržať s vedúcou skupinkou, no tempo 4:30/km mi proste zo začiatku nešmakuje a bojím sa, že to pekne prepaľujem. Za Tomášom je v závese Milan Makiš spolu so Stanom Ďurigom a Jakubom Vranom. Doprovod im robil chvíľu aj Peťo Knížat, no o čo presne mu tam vpredu išlo vie len on sám. Ja som si teda pekne spomalil a nechal som sa prekvapiť jak to celé pôjde. Brezina je zradná vo svojej prudkej behatelnosti. Keď človek ide niekde na 50ku s veľkým prevýšením, tak si môže byť istý, že tie kopce bude kráčať a bude si mať kedy odpočinúť, kdežto na Brezke je to všetko v tempe. Samozrejme, pokiaľ človek chce, tak môže kráčať, ale chcem kráčať? Samozrejme, že nechcem.

A na obed to vyzeralo viac romanticky (foto: Peter Knížat)

Jedno alebo dve koliečka sa držím teda vedúcej skupiny, kde Podpera si už išiel svoje sám niekde vpredu. Postupne mi nadelí jedno a vzápätí dve kolečká a neviem, či mi nedal aj tretie pre motiváciu... Rasťo Cabala drieme v ruke foťák a ujal sa dokumentácie. Ďuro, hlavný hecovač, pokrikuje po každom ultra prebehlíkovi a ženie každého z občerstvovačky hneď preč. Je to citlivý chalan, ten Ďuro... Simonka spolu s ďalšími ľudmi pripravujú stôl s jedlom a pitím.

Časomiera a teplý čaj :)

Zvoľňujem teda tempo a do štvrtého kolečka sa  púšťam s Kubom Vranom. Tempom sme si sadli a tak sme si hrkútali. Bežci sa okolo nás mihali v protismere a občas sme niekoho dobehli a slovne podporili. Zima, hmla a vlhko také, že vyzrážaná hmla stekala po konároch a pripadalo mi to, ako keby pršalo. Piate kolečko a prvé občerstvenie. Nohy luxus, hlava začína prepúšťať myšlienky a jediné čo existuje, je len ďalší krok, meter, kilák...

Ham aj mňam :) (foto: Rasťo Cabala)

Popravde, ono nie je o čom moc písať. Ultra Brezina začala byť zaujímavá pre mňa osobne na 10 kolečku, kedy som začal cítiť svoje čvangle. Do vtedy je Brezina krásnou prechádzkou v jesennom lese a šuchotajúcom listí. Romantika, jak by jeden povedal. Na desiatok si dávame s Kubom pauzu na zajedenie a doplnenie tekutín. Milan Makiš musel odstúpiť zo závodu a tak sa posúvame o jedno miesto dopredu. Odteraz to pôjde už len horšie a boľavejšie. Napísal by som to asi takto: desiate kolečko fajn, jedenáááste, dvan ááás te, tri ná stééé, š t r nááástééé a posledné  pä  t    n á   s t é    é...

Tomáš finišuje a ostatok sa ešte chvíľu potrápi. Padol aj rekord. (foto: Rasťo Cabala)

Nohy pália a tempo spomaľuje. Na trinástom si dávame s Kubom opäť poslednú pauzu a nalievame si pepsi. Pre Kuba je to aj posledný okamih, kedy mu ešte bolo dobre. Pepsi mu rozhodila žalúdok a ostalo mu zle.  Chvíľu ešte bežíme spolu, ale nakoniec nechávam Kuba v miernom stúpaní za sebou. Trpí a ja si chcem ísť svoje. Jak kolegiálne, však? V predposlednom kole mi Ďuro kričí aby som sa do toho ešte oprel, že to dám pod 5 hodín... Jak už som niekde písal, ja tieto tempá po tridsiatich kilákoch v nohách vôbec neobľubujem. Tempo, že by vás obehla babka s nordic palicami a tepy jak pred infarktom. Do toho vás pália stehná, lýtka tvrdé jak betón, je vám chladno z únavy a ruky vám brnia z nedostatku cukru... Najlepší čas začať sekať ešte posledné kiláky v tempe. Tie posledné koliečka boli proste záhul. Už som sa len modlil, nech toto dnešné utrpenie skončí a kládol si stále dokola, prečo? Prečo som zas podstúpil dobrovoľné muky? No lebo som nepoučiteľný blbec, závislý na endorfínoch a súťaživým egom, ktoré miluje výzvy. Pár stovák metrov pred cieľom ešte uvidím Berna a tak si to ku nemu pustím šprintom za hukotu a za to sa mi telo odvďačí kŕčmi v stehnách a ledva dokážem stáť na nohách. Operiam sa o Peťa a ten mi robí barličku. Čas nakoniec 4 hodiny a 53 minút je viac než som čakal.

Krče trošičku (foto: Rasťo Cabala)

Príjemné prekvapenie a s obrovským šťastím mi padlo 3. miesto (Milan musel odísť a Kuba spomalil žalúdok). Kubec dobieha len chvíľočku po mne a gratulujem mu. Ideme si pre medaile na stupne víťazov, nejaká spoločná fotečka a hotovo. Za chvíľu sa vyhlasujú aj dobehnuté ženy. Dve už sú v cieli a na tretie miesto útočí Miladka. Prvá je teda Majka Selešová, druhá Bacová Lucia a stavajú sa na stupne víťazov.

Ja, Tomáš a na druhom mieste Stano Ďuriga (foto Rasťo Cabala)

Majka Selešová a Lucia Bacová

Miladka nakoniec úspešne tretia.

Na svoje si prišiel každý. Diplom v Open kategórií. (foto: Rasťo Cabala)

Simonka odovzdáva deťom ceny :) ani na krpcov sa nezabudlo. (foto: Rasťo Cabala)

Po vyhlásení sa ľudia začínajú pomaličky rozchádzať. Niektorí; ale ostávajú až do konca závodu a povzbudzujú posledných bežcov na trati. Tento rok končíme oproti minulému  o niečo skôr. Rýchlejší bežci? Dosť pravdepodobné :)

Rýchlejší bežci podporujú ešte bežiaci ostatok. Na fotke je Blanka s dcérou. (foto: Rasťo Cabala)

Za všetko by som chcel teda poďakovať organizátorom, za ich nezištnú službu pre bláznov, ktorí radi behajú na našej Brezine a som rád, že nápad a zápal pár ľudí, padol na úrodnú pôdu. Verím, že Ultra Brezina bude aj budúci rok s ešte viac ľudmi, ktorí si budú chcieť otestovať svoje limity. A tak mi neostáva trochu aj dúfať, že Ultra Brezka si možno zaslúži aj finančnú podporu od bežcov  na dobrú vec, ako to je napríklad na spomínanej Ultra Lanovke. Možno by táto myšlienka, už tak dobrú myšlienku vystrelila niekde tam... Kto vie, čo si na nás Tomášovia so Simonkou nakoniec pripravia. Nechajme sa prekvapiť.

Na moje posledné očakávania sa pár krát vzniesla vlna pochybenia, že sa podceňujem, neverím si riadne atď. Skutočnosť je, že tento rok ma ultra scéna a pády na pretekoch naučili trochu viac skromnosti a radšej si hooodne nadsadiť. Ono to potom predsa len menej bolí, keď padne človek na držku. Jak napísal Tomáš Miklovič: Všetci sú víťazi, čo vyhodia svoje pohodlné prdele z komfortu, tak ja rád vravím, že všetky úspechy sú len odrazom tréningu. Nie je dobrý alebo zlý bežec. Každý bežec je dobrý na svojej úrovni. Je len ten čo trénuje viac a ten čo trénuje menej.

www.littlerunningsoul.blogspot.sk

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Naši mediálni partneri: