ULTRA FATRA 2017

Peter Knížat

Ultra Fatra začala svoju cestu v roku 2016. Vtedy som si myslel, že to bude skvelá zahrievačka pred Východniarskou stovkou, ktorá sa konala o týždeň. Mýlil som sa, veľmi som sa mýlil - a tak som bol neskutočne rád, že som na východe aspoň pridal ruku k dielu formou dobrovoľníctva. Tento rok Ultra Fatra písala svoje druhé pokračovanie a ja v nádeji, že už ma ničím nemôže prekvapiť. A opäť som sa mýlil...

V piatok večer to opäť prišlo. Cestovanie, zvítanie sa s ULTRA rodinou, rýchla večera, výklad trate a šup ho do spacáka na obľúbené parkety. Noc bola síce relatívne v pohode, no o to bolo horšie následne vstávanie. Raňajky som mal minimálne, a aj to málo mi akosi nechutilo, takže radšej pobaliť, nasadnúť do autobusu s ďalšími 175 behuchtivými a hybaj ho na štart do Dolného Harmanca. Tu nasledovalo ďalšie zvítanie s pretekármi, ktorí prišli až na štart. Ráno bola relatívne zima, a tak len prestupovať a čakať kým nás hlavný páchateľ Filip odštartuje. 7:00 - stádo sa pohlo...
 
 
A to doslova. Zo štartu hneď do kopca a mne sprostému bola zima. Tá rýchlo prešla, len ten Japeň sa akosi nepribližoval. Vyšli sme z lesa a pred nami krásny pohľad na Krížnu. Aj tam pôjdeme, no až za chvíľku. Ide sa akosi ťažko, no za každým kopcom predsa nasleduje zbeh. Len ten z Japeňa bol trošku extrémny. Extrémne podmienky si vyžadujú extrémne zaobchádzanie a tak hlava nehlava blatom, klzkým lístím po úzkom chodníku rýchlo na prvú občerstvovačku. Veď nohy si zase oddýchnu v stúpaní. Staré hory (9km/+760m) a občerstvovačka už tradične pri kostole. To asi na tiché rozjímanie pred nasledujúcim Mordorom, teda pardon - Majerovou skalou. Jeden pomaranč a rýchlo preč, nech už je človek hore. Stúpanie začína pri cintoríne. Prečo asi?! Hore, hore a ešte raz hore. Slnko stúpalo a začalo si pýtať svoju daň. Vodu šetrím, na ďalšiu kontrolu je to ešte kus.
 
 
Z Majerovej skaly dole, ale len kúsok a aj to technicky. A opäť do kopca. Líška a následne Krížna. Pod Líškou bola minulý rok voda, alebo to bola len fatamorgána? Tento rok ideme nasucho. Z Krížnej nasledovalo „bežecké porno“, hotový raj na zemi. Ten hrebeň je tak nádherný. Z jednej strany panoráma na vedľajší hrebeň Veľkej Fatry, za ktorou sa týči Malá Fatra a zo strany druhej Nízke Tatry. Ako hovorím - raj na zemi. Nič to, koniec kochania. Slnko páli ako čert a každú kvapku vody treba využiť na 100%. Prebiehame Frčkov, Ostredok, Suchý vrch a za Koniarkami kúsok tieňa v lesíku. Za Chyžkami sa začína týčiť ona - Ploská. Turistov pribúda, no sú ohľaduplní, ba dokonca povzbudzujú a tak nezostáva nič iné len skryť unavený výraz a nahodiť Holywoodsky úsmev. Konečne vytúžená Chata pod Borišovom (25km/+2210m).

 
Doplniť vodu, pivo na ex a chvíľa oddychu.  Poďakovať a rýchlo ďalej. Celé stúpanie na Ploskú som rozmýšľal nad jej názvom. To ktorého inteligenta mohlo napadnúť takéto pomenovanie. Po pár minútach vrchol a nefunkčné kontrolné kliešte. Fotoaparát nemám a tak nezostáva nič iné len dúfať, že GPS záznam bude stačiť. Opäť krásne panorámy. Len keď vidím tú ku*vu vzadu, teda opäť pardon - Rakytov som chcel povedať, chce sa mi plakať. Zbeh do sedla dopĺňala divácka kulisa, len bola biela a akosi stále bľačala. Asi nás ľutovala. Traverzom  Čierneho kameňa vchádzame do lesa. Opäť chvíľka bez slnka. Minčol obchádzame ľavotočivým úzkym traverzom. Noha sa akosi šmýka a tak sa ocitám dva krát na zemi. Opatrnejšie treba. Nasleduje Južné Rakytovské sedlo.
 
 
Nasledujúce pocity radšej vynechám, sú trošku vulgárne. Až konečne vrchol. Na Rakytove sa zmôžem tak akurát nachvíľu sadnúť. Mladá partia turistov ma dokonca ponúka vodou. Asi vyzerám naozaj zle. Nič to, opäť pokračovať. Dole to ide ťažko, chvíľka nepozornosti a človek by sa kotúľal asi až do doliny. Už len prebehnúť krásnym singláčom Skalnej Alpy. Onedlho krik a zvonenie. Občerstvovačka nás víta. Horský hotel Granit Smrekovica (38km/+3100m). Ďalšie pivo a opäť trošku oddych. S Kajakom štartujeme spoločne, bežať sa nám síce nechce, no aby to nevyzeralo blbo, tak občas aj trošku klusáme. Čučoriedok plná lúka, normálne tu ostať sedieť a kašľať na pretek. Vyšné Šiprúnske sedlo, Vtáčnik a ešte trošku stúpania na Malinné. Tu sa skupina rozrástla - pokračujeme štyria. Občerstvovačka asi kilometer pred nami, no je neskutočne hlboko. Toto sa ani zbehnúť nedá, len kotúľať. Malinô Brdo (47km/+3450m). Tu nezostáva nič iné len sa pripraviť na posledné stúpanie. Síce asi ani káva zaliata Redbullom a zasypaná guaranou by nepomohla. To sa jednoducho musí zažiť. Vlkolínske lúky a vysmiati traťoví komisári. Začína posledný očistec - Sidorovo. Toto radšej tiež vynechám. Kto nezažil nepochopí... Na 600 metroch asi 250 výškových metrov. Strecha ako vyšitá. Celý čas som si hovoril, že už ma nič nemôže prekvapiť, no Sidorovu sa to opäť podarilo. Po niekoľkých minútach pi***nia. Konečne hore. A ešte ten vy****ný hrebeň. Hore-dole hore-dole, to EKG vyzerá krajšie. No aj to raz musí skončiť. Rýchlo prebehnúť po lúke a asfaltová rozbíjačka cez Kalváriu a krížom cez Ružomberok, cieľová rovinka v parku až do cieľa...
 
 
Námestie Andreja Hlinku - Ružomberok (55km,+3780m,-3800m) v čase 10:39. Pod desať sa mi vďaka horúcemu počasiu ísť nepodarilo, no zlepšenie z predchádzajúceho roka o nejaké 2 hodiny.

Ľadová sprcha a vynikajúca afterparty, ako zakončenie krásneho dňa v horách Veľkej Fatry je už len čerešničkou na torte...

Obrovské ĎAKUJEME patrí organizátorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by toto krásne, no zároveň neskutočne ťažké podujatie nemohlo vzniknúť.
 
 
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.
 
Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Viac tu: https://www.slovakultratrail.sk/news/julo-kalavsky-7-summits-samic-7-7-201