Gabika a Martin na UTVV 2022

Všetci ho dobre poznáme. Nikomu ho netreba zvlášť predstavovať. Náš spoločný priateľ Rado H.:-) 

Na začiatku roka nenápadná správa od neho: „Ahojte, nechcete reprezentovať SUT v Slovinsku...“ Tentokrát veľmi krátka domáca porada a je rozhodnuté. Veď tri roky sme nikde neboli. Je začiatok februára a ja moju presviedčam, že čo-to ešte natrénujeme. 

Dni leteli. Ani sme sa nenazdali a Vipava bola pred dverami. No čo, nejako bolo, nejako bude. Vo štvrtok na obed končíme v práci, balíme a valíme na diaľnicu. Čo sa týka dostupnosti, je to úplná paráda. Naša D1 nás plynulo cez Rakúsko a Slovinsko priviedla priamo do miesta podujatia. V piatok ráno registrácia, krátka prechádzka po meste, mrkli sme Expo, stretli priateľov z Čiech, ktorí tu boli aj vlani. Maťa Dvorka nám ochotne všetko poradila. Keďže ja som štartoval o jedenástej v noci, tak som sa riadne natlačil a skúšal trošku oddychovať. Gabika zatiaľ štrikovala na izbe. :-) „Tak ti treba, mal si ísť so mnou a mohol si sa vyspať.“ Viac som do éteru sťažnosť nepustil. 

Štart z mesta Ajdovščina prebehol hladko. Noc bola výnimočne teplá, ale iba chvíľu. Na úvod sedem kilometrové stúpanie a hneď plus osemsto výškových. Potom krásny trávnatý hrebeň, pekne behateľný. Začína silno pršať a padá hmla. Vyťahujem fukerku a prechádzam do chôdze. Hmla by sa dala krájať. Hodinky mi ukazujú 22 km a 1800 výškových. V týchto momentoch som už sám a uvedomujem si že: dlouhá noc – to bude.

Prichádzam na druhú občerstvovačku a tam zopár bežcov. Super, hovorím si. Dotankujem, chytím sa ich, nech nejdem sám. Samozrejme mi ušli, lebo ja musím žrať ten mastný salám. Valím za nimi ako blbec možno kilometer, možno dva. Zrazu prásk kameň pod ľavou nohou povolil a ja sa váľam v kope blata a kameňov. Ale si sprostý Martin – NAČO!!! hovorím si. Tupá bolesť v členku hovorí jasnou rečou -  je to v rici. Pomaly našľapujem a prebieha rýchla kontrola mojej telesnej schránky. Zdá sa, že okrem nohy som celý. Slovinskými horami sa nesie spŕška mojich nadávok. Prechádzam do chôdze a hlavou mi preblesne: „Na toto si sem išiel!?“ Zastavuje sa pri mne nejaký Talian a pravdepodobne sa ma niečo pýta. Len mávnem rukou a posielam ho preč. Dont worry, ešte kričí. Ja ti dám dont worry, však počkaj. Pomaly sa rozbieham, idem aj cez bolesť. Skúsim aspoň po ďalšiu občerstvovačku. Ide to, ale zdá sa mi to nekonečné a pomalé. 

Bežím už šesť hodín a prešiel som len štyridsať kilometrov! Toto nie! Je ráno. Gabika ide na štart svojej trasy. Volá mi a dostávam info, že som niekde okolo dvadsiateho tretieho miesta. Prichádzam na občerstvovačku Sv.Martin, mám niečo cez päťdesiat kilometrov a tri tisícky výškových. Zo stanice odchádza minimálne päť bežcov. Toto mi neskutočne dodá silu. Doteraz som pretekal sám so sebou. Šupnem rýchlo polievku a valím za nimi. Len opatrne, hovorím si. Jeden, druhý, tretí, potom talian, kričím dont worry a rehocem sa jak blbý. Zrazu ma nič nebolí. Pravdepodobne adrenalín. Neviem, ale tá druhá polovica bola brutálna. Užil som si to neskutočne. Zdravím sa s ľuďmi, ktorí povzbudzujú na každom kroku. Bravó, Bravó kričia Slovinci. Aléé, alééé, kričia Taliani. A ja hučím hajdééé. 

Je úplne jedno, ako som skončil. Do cieľa som prišiel vysmiaty jak lečo. Čakám manželku. Trošku obavy, keďže posledné kilometre boli dosť ťažké na zbeh a my postarší už trošku cítime kolená. Čuduj sa svete, do dediny vbieha usmiata ako ja. Sme opäť spolu. Dala to na ťažkú pohodu. Keď sa jej pýtam ako bolo, vraví, že geniálne... ešte to more, vyššia teplota, parádna dovolenka ... preberáme sa zo sna ... balíme, cestujeme, tešíme sa za deťmi a ráno opäť zarezávame v práci.  

Aj keď sme boli kúsok od spomínaného mora a nohy sme si doň ani len nenamočili, pribudol nám vďaka možnosti reprezentovať Slovak Ultra Trail Team ďalší zo zážitkov, na ktorý budeme vždy radi spomínať. Sme radi a ďakujeme všetkým okolo Rada za možnosť reprezentácie našej krajiny a Slovak Ultra. 

Ahojte G+M