UTVV Vipava Valley Slovinsko

Jiří Horníček

Beh je najrýdzejší bojový šport, aký si človek dokáže predstaviť. Pri každom kroku bojujete sami so sebou." Robert J. Bennett

Vipavská dolina. V strede je Mali Golak a v ľavo s vápencovou špicou Kucelj.

"Slovinsko. Zem tak krásna, že si ju snáď každý hneď zamiluje. Neviem presne, kde sme sa tak odklonili od iných krajín, že stačí prejsť kúsok za hranice a človek je v úplne inej zemi už len letmým pohľadom. Všade čisto, pekné cesty, minimum billboardov, kopec lokálnych potravín, ohľaduplnejší vodiči a nikde žiadny policajti. Ale o tom inokedy...

K UTVV sme sa dostali úplne náhodou a spontánne ešte minulý rok. Slovo dalo slovo a začali sme s Rasťom zháňať ľudí a ubytovanie. Nakoniec kamoši z Čiech na to kývli a Radko zo Slovinska nemal s našim ubytovaním žiadny problém. Cesta z Bratislavy až do Slovinska bola jedna báseň. Ubytovaní sme boli v malinkej dedinke Predmeja v dvojposchodovom rodinnom domčeku pod horou. Krajšie miesto sme si ani nemohli priať. Ticho, samota a nikde nikoho na okolo. Bývali sme na vápencovom masíve, kde do najbližšieho mestečka Ajdovščina to bolo 15 kilometrov.  Nakoniec z pôvodného zloženia Ja, Tomáš, Rasťo, Kubo, Katka, Peťa, Jirka, Pája nám Tomáš na poslednú chvíľu vypadol pre pracovné povinnosti a tak v trošku zmenenom zložení sme si 6 nocí spoločne bačovali.

To, ako prebiehal celý týždeň pred pretekom, by som asi zhrnul v inom článku. Akurát v piatok sme si dali voľný deň na prezentáciu, stretnutie so Svetlanou a jej synom a na nákup iontových nápojov a piva. Rasťo, Kubo, Katka a ja sme prihlásený na trať dlhú 106 kilometrov s prevýšením 5500 metrov. Peťa, Pája a Jirka zas na "detskú" trať 51 kilometrov s 2300 metrami prevýšenia. Kedže je štart o 6:00 ráno a musíme tam byť aspoň o hodinu skôr, budík si nastavujem na 3:00 a zaľahnem večer o jedenástej.

Naša parta

Ionťáky a invalidi :-)

Ráno ako každé iné pred závodom. Pobaliť veci, čosi do huby hodiť, potreba a val ho do auta. Všetci sme boli disciplinovaní a na nikoho sa nečakalo. Cesta dole do doliny v tme bola veľmi pekná. Úzka cestička a výhľad na Vipavskú dolinu, v ktorej drvivá väčšina ľudí ešte spí. Len pár mierne strelených jedincov si ide otestovať nožičky do Vipavských kopcov.  Prichádzame na malinké historické námestie a sadáme do kaviarne, ktorá je otvorená už ráno o piatej kvôli preteku. Milí čašníci nás hneď obslúžia a doprajeme si výbornú rannú kávičku a zelený čaj.
Štartuje sa z mestečka Ajdovščina. Veľmi pekné historické mestečko. Rímskou architektúrou to tu je stále cítiť. Omietnuté domčeky s prirodzeným výzorom kameňa a škridle. Kúsok od kaviarničky je štart závodu. Zbiehame sa v koridore na kamennom nádvorí. Naši 50kári nám fandia a držia palce. Ženská do mikrofónu niečo stále rozpráva, ale nič jej nerozumiem. Štart sa posúva o 5 minút. 6:05 a 225 bláznov sa valí cez Ajdovščinu do okolitých kopcov.

Tesne pred štartom.

Taktiku sme si s chalanmi zvolili jasnú. Pôjdeme traja spolu na pohodu a keby sa nám podarilo to dať pod 18 hodín, bolo by to super. Traja sme išli, ale rozhodne to prvé kilometre nevyzeralo na pohodu. Po chvíli opúšťame mesto a pletieme sa medzi ostatnými bežcami na dlhých úzkych chodníčkoch. Bežcov na trati prišlo podporiť kopec ľudí, čo som bol prekvapený. Obchádzame pekný vodopád a po štrkovej cestičke si to valíme do prvého stúpania. Na dvoch kilometroch nám tam trať nadelila 500 metrov stúpania. Vybiehame na prvú kontrolu a zároveň máme za sebou hlavné stúpanie na hrebeň. Odtiaľto by to mohlo byť behateľnejšie. Terén je zatiaľ viac trávnatý ako kamenistý a nôžkam to vcelku šmakuje. Vôbec sme nevedeli do čoho totiž ideme.
 
Vynárajú sa nám krásne výhľady a Rasťo niečo z toho fotí. 12. kilometer a my spoločne prichádzame do dedinky Otlica. Kopec ľudí sa tu stará o blaho bežcov. Vymyslené to mali parádne. Pred občerstvovačkou, ktorá bola v budove, bola jedna kontrola a následne pri vstupe do budovy ďalšia. Na stoloch to nebolo tak bohaté ako u nás doma. Síce tu toho bolo dosť, ale pre vegánov zas tak moc nie. Zobral som si teda pár jabĺčok a banán a skúsil redbull, či to so mnou dačo porobí. Chalani už ma ženú, že či som na hodoch. Asi sa im zdá, že to odsýpa pomaly.

Ešte máme kopec síl.

Z Otlice nás teraz čaká dlhý výstup na najvyšší bod trasy. Mali Golak (1495 m). Sranda je, že Mali Golak je o 15 metrov vyšší ako Veliki Golak ktorý budeme podbiehať. Fakticky sme sa nachádzali na tom istom masíve, kde sme aj bývali. Vytrpíme si trochu asfaltky okolo Predmeji a už sa driapeme hore. Turistické značenie je tu vcelku jednoduché a hlavne je len jedno. Biela bodka v červenom kruhu. Drž sa kruhu a bude všetko dobré. Okrem bodiek na stromoch nám usporiadateľ dal na  každých 50 metrov reflexnú malú vlajočku s logom závodu. Značenie trate bolo nesporne jedno z top aké som kedy videl. Okrem našeho Štefánika. Tam to bol už úplne freak. Stúpanie na Golak je nekonečné a prudké. V diaľke počujeme cengať zvon a nejaké hlasy. Evidentne ďalšia kontrola a ľudia to tam pekne rozbalili. Prichádzame na Golak a tam traja ľudia a celé divadlo riadi jeden človek so zvonom. Klobúk dolu... Hučal minimálne za piatich. Kontrola nás víta s hlasným Bravo! Bravo!

Hneď na začiatku sa nám na masíve otvárajú krásne výhľady (foto Rasťo Cabala)

Stúpanie na Mali Golak 1495 m

Hovoria nám, že občerstvovačka je za kilometer. Z Golaku nás čaká vcelku dobrý padáčik. Rasťo tu chytá kŕč do lýtka a tak zvoľňujeme. Terén sa rapídne mení a príjemný podklad začína striedať tunajší ostrý vápenec. Zbehy na šmykľavom vápenci sú aj vcelku nebezpečné a tak ideme radšej opatrnejšie na úkor rýchlosti. Zopár jedincov s vypnutým pudom sebazáchovy, ABS a ESP si to páli svižne dole. Krútime neveriacky hlavou.

22. kilometer a prichádzame ku ďalšiemu krmítku. Márne hľadám nejaké nealkoholické pivko. Siaham teda po minerálke a čaji. Nerozumiem, že si dajú námahu navláčiť toľko minerálky na kopec. Vcelku neekologická vec. Kopec plastov končí v koši ako z minerálok, tak z umelých pohárikov. Presný opak ako u nás, kde sa snažíme ísť cestou minimálneho odpadu. Opäť banán, jablko a už aj kráčame ďalej. Zbiehame po lesnej cestičke a stretávame sa tu s jednou bežkyňou, s ktorou sa budeme naťahovať skoro celú cestu. Dóra Lájosz z Budapešti, ktorej svalnaté lýtka a ramená na nás urobili obrovský dojem. Zbehy jej idú parádne a zas do kopcov ju dobiehame. Ideme chvíľu spolu a zas nám potom niekde uteká.

Bežecké nebo. (foto Rasťo Cabala)

S našou bežeckou kámoškou Dórou. (foto Rasťo Cabala)

Začína ďalšie stúpanie a stretávame tu Petra Gemerana. Vyzerá, že riadne bojuje a tak chvíľu pokecáme a ponúkame mu nejakú pomoc. Vraj nič nepotrebuje a tak sa pomaličky od neho do kopca vzďaľujeme. Bežíme okolo veľkého bútľavého stromu smerom hore na Veliki Modrasovec (1355 m). Opäť je tu terén veľmi príjemný a od kameňov pokoj. Zbiehame ku horskej chate, kde som si myslel, že bude nejaké občerstvenie, ale nakoniec nič z toho. Znova otvorená pasáž s ešte vcelku príjemným zbehom i keď tu už vápenec začal občas bolieť. Slniečko sa do nás opiera v exponovaných častiach a ja už si prajem, aby bola znova občerstvovačka.

Pohľad na Vipavskú dolinu z hrebeňa. Vzadu v pravo na fotke je vrch Pleša. (foto Rasťo Cabala)

Nohy začali oťažievať a tak trochu som sa obával, čo ešte nakoniec príde. Týždeň po Ultra Punku bol možno krátky čas na zotavenie. Nechcel som si túto myšlienku ani na chvíľu pripustiť. Na 31. kilometri konečne prichádzame na ďalšiu stanicu. Som smädný, hladný a na stanici hrajú slovinské ľudovky a do toho ešte aj tancujú. Tak to je riadny odvaz. Gestom rúk ich burcujem aby sa do toho ešte trochu opreli. Celý týždeň sme na baráku počúvali slovinské ľudovky a tak toto bola pre mňa vítaná situácia. Ládujem do seba solené rajčiny, redbull, jablko, banán a chipsy. Veru riadny guláš. Ale všetko to tam padá jak tetris.

Pri odchode nás ľudia zdravia ich domácim: Sréčno! Sréčno! V preklade niečo ako veľa šťastia. Ľudia sú tu milí a páči sa mi ako moc povzbudzujú bežcov na trati. Veľa krát je to len turista nebežec a aj tak fandí. Ľudia tu týmto proste žijú. Zo stanice znova do stúpania na hrebeň a po zvážnici si to pomaly šinieme na ďalšiu kontrolu. V diaľke sa rysuje kamenistý vrch. Vo vnútri dušičky sa modlím, aby sme tam nemuseli ísť. Musíme a tak nejak sa s tým snažím zmieriť. Nastupuje strmé stúpanie na vrch Kucelj (1237 m). Opieram sa do paličiek a popri tom sa nám odokrývajú ďalšie krásne panorámy. Hore si chalani doprajú pivko a pre mňa znova nič. Zbehy nám už išli aj lepšie. Ostré kamene nám masírujú nohy a ja už chcem byť v druhej časti trate, kde je terén príjemnejší.

Cesta na Kucelj. (foto Rasťo Cabala)

Už sme "skoro" hore. (foto Rasťo Cabala)

Pohľad z vrchu Kucelj na hrebeň po ktorom sme pre chvíľou bežali. (foto Rasťo Cabala)

Bežím v Trail Talon 250 od Inov8 a rozhodne to nie je najlepšia obuv na takýto typ terénu. Po kľukatej kamenistej zvážnici sa z ničoho nič napájame na úzky trávnatý chodník. Obieha nás copatá bežkyňa a ja sa na ňu lepím aby nás potiahla. Traverza, ktorá si to razí popod hrebeň cez borovicový les. Po pár kilometroch nás traverz vyhadzuje na exponovanú kamenistú "stenu". Slnko hluší dobsony a ženská pred nami to márne skúša priamo cez kamene hore. Každý krok hore jej zasýpa nohy kameňmi a sťahuje ju späť. Skúšam to aj ja, ale končím v tom istom. Pozerám, že to nie je možné! Ako tam vyliezli teda ostatní? A v tom uvidím na boku pekný chodníček... No to ma poser! Tento kúsok trate bol nádherný. Išli sme popod vápencovú skalu ako v nejakom dobrodružnom filme. Pred nami sa v diaľke na kopci ukázal kostolík, kde je kontrola a samozrejme jedlo! Tak hurááá do zbehu dole. Čakala na nás miliarda kamienkov rôznych veľkosti a tvarov. Asi najnepríjemnejšia časť z celej prvej pasáže. Všetci sme to už chceli mať z krku.

Pasáž, kde sa zosúvali kamene. (foto Rasťo Cabala)

Kostolík na vrchu, kde si konečne odpočinieme. (foto Rasťo Cabala)

Ku kostolíku pribiehame a dávame si veci do pucu. Doplniť konečne hydrovak a niečo pojesť. Robia tu aj palacinky s džemom čo mi príde, ako super jedlo pre bežcov. Stále žiadne nealko pivo a tak beriem kolu, redbull, oriešky. Sadneme si pred kostolík, alebo čo to vlastne je, a s úsmevom konštatujem, že na 40. kilometer sme riadne rozbití. Začíname sa opúšťať a smejeme sa s plnými ústami jedla. Rasťo sa snaží postaviť, ale motá sa mu hlava a tak prikazujem, že nech si radšej nesadá a valíme ďalej. Nie je nad radu nad zlato.

Lastovičky mi v Slovinsku išli dobre. (foto Rasťo Cabala)

Kubo vybaví kontrolu Kataríny a ja si odskakujem do kríkov a chalanov dobieham o kúsok ďalej v zbehu. Obieham poliakov, ktorým to moc pekne beží a spoza kríčkov vybieha naša stará známa Dóra. Tak to znova chvíľu potiahneme spolu. Začína nám pomaličky druhá časť trasy a terén sa tu začína meniť. Pekne behateľné úseky popri viničoch a cestu nám križuje žblnkotajúci potok, v ktorom si namočím šiltovku a umyjem tvár.

Počasie sa nám začína kaziť. Nad horami sa zbieha čierňava a je tušiť blížiacu sa búrku. Trochu ľutujem ľudí na hrebeni. Prebiehame cez hlavnú cestu a sme na ďalšej kontrole. Rodinka rozdeľuje na stôl zásoby pre bežcov a ich tučnučký synátor ich stíha aj rýchlo pojesť. Obzvlášť čipsy mu šmakovali. Ja tu skúsim ku soleným rajčinám aj chlieb a hrsť orieškov. Tu je aj prvá stanica s drop bagmi, ale pre nás tu nič nie je. Dobiehajú poliaci a aj Dóra a my sa pomaly berieme ďalej s tým, že chvíľu budeme len kráčať. Prechádzame malinkým kamenným mestečkom Batuje, kde drevenné okenice rámujú staré okná, ošarpané steny, úzke cestičky a kopec všelijakovakých kvietkov. Obieha nás pár talianskych bežcov a okrem nich sme už dlho nikoho nestretli. Začne nám riadne liať a Rasťo vyťahuje svoju novú nepremokavú ľahkú bundu od Montane, ktorú zakúpil v Bernosporte. Mne a ani Kubovi sa nechce zhadzovať ruksak a tak radšej dobrovoľne zmokneme. Chalanom vyrozprávam príhodu s mojou fiktívnou babkou, ktorá šila štátnu vlajku ČSR,  o tom, že keď hrmí zľava tak to rýchlo prejde. Horšie je to sprava lebo odtiaľ búrka len tak ľahko neustane. Samozrejme hneď len čo dopršalo z mrakov zľava, prišla ešte väčšia búrka sprava a tá nás chvíľu potrápila. Babuška sa proste nikdy nemýli. Tu križujeme po moste rieku Vipava, ktorá je aj najnižší bod na trase (72 m). Behom pár kilometrov sme z nadmorskej výšky 1400 metrov klesli na necelú stovku. Slušné rozdieli. Chvíľu asfalt a chvíľu blato. Rozbiehačky už neboli tak plynulé a občas sme sa museli do behu hecovať.

Tu začína taká naša domáca Lazovečka. Veľa rôznych spevnených ciest, asfalky, menšie prevýšenia podobné Karpatom, viniče... Škriabeme sa do malinkej osady na kopci Sv. Martin. Ženy za stolom na kontrole na nás pozerajú, ako na nejaký výjav. Slovenskí bujaci, darmo...
Zbeh po asfaltke a znova do mierneho stúpania. Celú trať teraz máme pred sebou, ako na dlani. Konštatujeme, že ten kopec úúúúúúplne vzadu v prdeli je Pleša. Zrada na koniec, ako to vie byť na pretekoch. Česká výprava už podľa hodín bude asi pomaly končiť. Neprší a vzduch sa ochladil. Viniče pokračujú a tu nastupuje moje opúšťanie. Slabá chvíľka, kedy to tam chcem zapichnúť a na všetko sa vykašlať. Reči typu: "Už len tú svoju Východnú budem behať a jeden pretek do roka ProAutis" alebo "Končím s ultra, nemá to význam" a také tie klasické bludy.  Nič ma nebaví, žalúdok neposlúcha a celý ten výsledok mi nejak uniká cez bolesť a nespokojnosť niekam tam. Chalani sa mi snažia oponovať, ale som skôr na smiech... Do kopčeka nás obieha brčatá blondýna na motorke a už sa všetci zrazu ženíme! Prichádzame na ďalšiu stanicu na 56. kilometri. Nazvali sme to u Elvisa lebo domáci si tam spravili pomník na počesť Elvisa Aarona Presley, autá mali pomaľované a polepené Elvisom a hrala im tam hudba od Elvisa. Dokonca aj pomaranče boli natrhané a skladované samotným Elvisom. To posledné asi nie, ale všetko ostatné platí. Naberiem si za dve plné hrste červených pomarančov sladkých, ako med a idem si ustlať na zem, kúsok od občerstvovačky. Kochám sa krajinou a rudovlasou Poľkou, ktorá práve pribieha so svojou ochrankou. Prichádzam na pozitívne myšlienky a tu asi moja vážna kríza skončila. Ešte spraviť bachor a  bude to ideál.

Občerstvenie u Elvisa.

Hneď za rohom zdravíme domácich a ja sa mazlím s bielym kocúrikom Elvisom, ktorý sedí na streche auta. Kecám... Neviem,  ako sa volal, ale minimálne sa podobal :) Poliaci do toho uderili a obehli nás. Nevadí. Ideme si svoj pretek ďalej. Opúšťame malú dedinku Elvisovce (Vrtovče) a samotný duch Elvisa nám kýve a praje Sréčno! do stupáku na Ostri vrh. Hore si dávame opäť pauzu. Kubo stagnuje sediac na lavičke a Dóra si to okolo nás preletí. Na čili papričku z roviniek jej to vcelku behá. A tak ju nenecháme čakať a ideme za ňou. Zbeh do dediny Gaberje a hneď do stúpania na kopec Hrib svetega Petra a následne opäť dole do dediny Lenivec, kde sme to na chvíľu zalomili v suteréne vinárstva Miška. 62. kilometer a máme toho dosť. Tunajší chlad suterénu je super. Rasťo si dáva vývar a ja zas solené rajčiny s chlebom a arašídy s redbullom a kávou. Doma to rozhodne neskúšajte. Rozdupe to aj človeka čo má vybudovanú rezistenciu na kofeín. Pribieha aj Dóra a stále vyzerá na pokročilí kilometer dobre. Už ju všetci hľadáme na fejsbuku a sťahujeme sa čoskoro do Maďarska. Sranda musí byť. Po štvrť hodine sa teda zbierame a ideme sa pasovať s traťou znova. Chalanom ukazujem jak sa behá na 60. kilometri štvorkové tempo na 25 metrov. Redbull a káva zabrali.

Vraj trochu ako naša Lazovica. (foto Rasťo Cabala)

V diaľke vidíme vcelku slušný kopec a tak nadhodíme s Kubom  Rasťovi, či tam na ten kopec pôjdeme. Rasťo len prehodí, že snáď nie, veď to je už Chorvátsko. Buď si robil srandu alebo nás chcel len upokojiť. Na ten kopec sme mali ísť a išli sme. Lesné cestičky sú príjemne, čas pokročil a tiež už nie je také teplo. Zbiehame po asfaltke do dedinky Trebižani a odtiaľ nám začína jedno z posledných stúpaní na ďalšiu kontrolu na 75. kilometri v dedinke Štjak. Stúpanie hore je nekonečné a Rasťo to prirovnáva ku očistcu a krížovej ceste. Začína sa nám opúšťať a krátko na to nastáva chvíľa ticha. Prichádzame do dedinky Štjak, kde je kontrola v hasičskej zbrojnici. Rasťa začína klepať a obávam sa trochu či bude chcieť ešte pokračovať. Padali aj slová o tom, že či to neukončiť, ale to človek nemôže brať všetko vážne. Tam sa nakecá toľko sračiek počas cesty, že aj psychológ by z toho bol občas vedľa. Celkovo sme morálne na bode mrazu a fyzicky to tiež nie je dobré. V duchu sme sa asi každý pripravovali na záverečné prevýšenie, kde sa budeme škriabať na Plešu. Rasťo bojoval v hlave, ja s bachorom a Kubo s jeho boľavými stehnami. Jesť už nikomu poriadne nechutí a tak zjem akurát jedno malé balenie Orea, redbull a solené rajčiny. Chalani si dajú po pivku a ja im opäť závidím. Nejak sa nakoniec pozviechame a pokračujeme ďalej.

Dedina Štjak. (foto Rasťo Cabala)

Jedného by z toľkej romantiky aj šľak trafil. (foto Rasťo Cabala)

Asfalt je náš nepriateľ a ten kopec vzadu tiež. (foto Rasťo Cabala)

Zo Štjaku zbiehame po asfaltke na lesnú cestu a začína nám opäť pršať. 50kári sú už všetci spokojne v cieli a každý si to dal s odstupom hodiny. Nejak už neočakávam žiadne stúpanie, ale to sa razom mení aj s mojou optimistickou náladou. Sveti Socerb je kopec s 555 metrami, kde je na vrchole kostolík so zvonicou. Ľudia hore povzbudzujú a zvonia na zvon. Prichádzame hore, pozerajú odkiaľ sme a chalanisko sa začne s nami rozprávať lámanou slovenčinou. Či si dačo nedáme.
Nealko pivo nemáte?
Nealko?
Slovak a nealko?
Nemáme...
Dobre, tak si dám pomarančového džúsu...

Rasťo ešte chvíľu fotí a kecá. Pribieha Dóra a po boku má nových kumpánov. Kontrola splnená a tak zbiehame na ďalšiu kontrolu v dedinke Podnanos. Opäť krásna dedinka s históriou a veľkými kamennými nádvoriami. Do jedného z nich vchádzame a chalani kontrolujú výbavu. Vyťahujeme už čelovky, nabíjame hodinky a ládujeme do seba ešte nejaké jedlo. Ja tam pojem snáď celú misu červených pomarančov lebo viem, že Pleša si vypýta svoje. Ľudia na kontrole neveria, že idem hore len v tielku a rukávnikoch, tak ich upokojujem, že bundu mám v ruksaku, veď počasie je na jedničku. Dóra ide popredu a my chvíľu za ňou.

Kontrola Sveti Socerb.

Čosi poťukáme, popozeráme, dobijeme. (foto Rasťo Cabala)

Tma sa zniesla nad celú dolinu a pri prepočítaní tempa sme tušili, že tých 18 hodín už nebude asi reálnych. Pri najlepšom 20 a aj to bude ešte otázne. Pleša sa nám chystala na 9 kilometroch naložiť cez tisíc výškových metrov. Na unavené nohy vcelku pekné. Zo začiatku to nevyzerá na nejaký stupák, ale to sa po chvíli mení. Úzky chodníček stúpa v nedohľadne a reflexky je vidieť na kilometer ďaleko. Morálne peklo práve začalo úradovať u všetkých troch. Každý už len čumel pod nohy za svitu čelovky a opieral sa do palíc. Lesom sa ani nič iné nenieslo, len zvuk narážajúcich palíc a hlasného fučania. Križujeme asfaltku, ktorá vedie hore ku chate na ktorej má byť ďalšia kontrola a občerstvenie. Už asi deviata, ale vždy som sa tešil na to, že si trochu odpočiniem. Rasťo chce dačo zjesť a tak skúšame sušené rajčiny. Nejak mi to dehydrované nejde dole krkom, ale šarapatu nenarobí. Myslím na sušené marhule v ruksaku, ktoré veziem cez pol Slovinska a na ktoré som moc unavený aby som si dal dole ruksak a otvoril ich. Radšej štvrť kila ponesiem ďalších 20 kilometrov. Z lesnej cesty je razom cesta kamenistá a už mi tak nejak ten vápenec aj chýbal. Hore je to cik-cak a Kubo nám uteká. 87. kilometer a prichádzame za potlesku na chatu. Sadáme si na lavičku a dávame si teplý čaj. Rasťo dumá nad tým prečo je jeho čaj slaný, ale nakoniec zistil, že je to vývar. Dlho sa nezdržujeme lebo nám začína byť riadna kosa a tak vstávame. Hore na kótu Pleša je to ešte 4,5km a cez 400 metrov tiahleho stúpania cez otvorenú lúku. Popravde je táto pasáž aj za tmy nádherná. Celá dolina v tme a len sem tam svetielka lámp a diaľnice. Zdá sa mi, že som strašne vysoko, ale to je len optický klam, kedže dole je to ozaj len pár metrov nad morom. Asi v polke stúpania zastavujeme a sadáme si do trávy. Kecáme a oddychujeme. Za nami ide snáď ďalších 10 bežcov a kráčajú popri nás.

Po chvíli sme znova na chodníku a televízny vysielač na vrchole sa nám začína približovať. Opäť kontrola a nejaké jedlo. Rasťo si dáva gél, pivo a ja znova o kole a redbulle. Sranda, že za celý život som nevypil toľko energeťákov, čo tu za jeden pretek. Dóra pribieha tiež a dostáva zimnicu. Radím jej aby sa prikryla izotermickou fóliou čo má vo výbave a domáci ju dáva bližšie ku radiátoru.

Lehníme a je nám fajn. Zatiaľ. (foto Rasťo Cabala)

Po géli a pivku by bolo dobre každému.

Nikomu sa odtiaľ nechce, ale vieme, že už to bude ozaj len dole, možno s malým prevýšením. Na 14 kilometroch znova vyklesáme cez 1000 metrov. Z Pleši kráčame dole a Dóra nás obieha. Viac až do cieľa sme ju nevideli. Po zvážnici si to šinieme dole a znova do mierneho stúpania. Táto časť vápencového masívu je za tmy nádherná. Nad nami sa vznáša hmla a chlad a celé to pôsobí tak depresívne, že mám problém udržať hlavu hore. Stále sa mi chce spať a tak sa nejak premáham aby som niekde nezakopol. Obzvlášť ťažké je udržať ešte nejaké rozumné tempo a dosť často z neho vypadávame. Atmosféra začína hustnúť s blížiacim sa finišom a niektorí sa do toho ešte riadne obúvajú. My sme sa dohodli, že budeme rýchlo kráčať aj dole kopcom a všetko naznačovalo, že by sme to nakoniec do tých 20 hodín mohli stihnúť.

98. kilometer, posledná kontrola. Pre chalanov posledné pivo na trati a pre mňa posledný redbull. Tempo rýchlim krokom 9 minút na kilometer nám nestačí aby sme to dotiahli pod 20 hodín a tak sa snažíme pobehnúť. Nakoniec posledné 2 kilometre bežíme ako keby sa nič nedialo. Zbeh je riadne prudký a skalnatý, ale aj tak ideme na hrane aby sme stihli svoj limit. Rasťovi prestáva svietiť poriadne čelovka. Kubo je popredu a ja teda dávam čelovku na najsilnejšie a prisvecujem Rasťovi popod nohy. Buď nám to klapne alebo si nabijeme hubu. Rasťo mi tam spríjemní chvíľu, že sa cíti už ako by mu vyoperovali meniskus na kolenách a tak sa dobre pred koncom  zasmejem. Posledné dva kilometre sekáme v tempe 5:30. Kúsok pred cieľom nás čaká Jirka a nasmeruje nás na cestu. Prichádzame do cieľa ruka v ruke s chalanmi a za potlesku ľudí. Dobojované. Slzičky šťastia boli opäť na mieste. Konečne už nič nebude bolieť a nikde nemusím bežať, preletí mi hlavou a konfrontujem sa s realitou v podobe fotografa a ľudí v cieli, ktorí nám dávajú medajle na krk. S chalanmi si gratulujeme, objímame a sme šťastní, že sme to dobojovali nakoniec v zdraví.

Šťastie.

Nejaká tá slza občas ujde. Chalani sa fotia.

S plackami na krku :)

Peťa, Jirka a Pája nás dohliadajú, kým sa dáme do poriadku. Poctivo na nás čakali v cieli 10 hodín. Dóra nám na konci nadelila  skoro polhodinu a umiestnila sa vo svojej kategórií na peknom 3. mieste. Ako ona sama dodala, je skôr turistka ako bežkyňa, ale išlo jej to super! Nakoniec ešte niečo málo pojeme, popijeme a pakujeme sa domov. Na Katku ostal čakať Kubo. Tá si to docválala do cieľa necelých desať hodín po nás v šťastí a zdraví. Tak dlho byť na trati chce tiež kus sebazaprenia.

Trať so 106 km / 5500 m sme teda zvládli za 19 hodín a 57 minút. Strata na prvého? Len nejakých 7 a pol hodiny :) Vyhral to domáci Slovinec, čo ma ani neprekvapuje, ale jeho čas 12:34 je jak z inej planéty a vraj vyzeral úplne v pohode po dobehnutí. Nakoniec do finišu z 225 štartujúcich nedobehlo 57 čo je pomerne dosť.

Jirka dal pajdu za luxusný čas 7:15, Peťa s hodinovým odstupom 8:13 a Pája za 9:14.

Myslím si, že výprava do Slovinska sa nám vcelku vydarila. Všetko klapalo od začiatku až do konca ako sme si naplánovali. Na trati sme nechali kus seba a riadne sa vytrápili. A ich vápenec? Ten nás tiež pekne vytrestal a dlho ho nechcem ešte vidieť.  Dokonca ešte týždeň po dobehnutí som ani na beh  poriadne nepomyslel a dva týždne po preteku to nie je o moc lepšie, ale už sa dávam do poriadku a pomaličky začínam pokukovať po domácich pretekoch s dĺžkou 100 kilometrov :)

Pokiaľ by niekto váhal, tak Slovinsko odporúčam na 100%. Nie je na tej krajine nič, čo by som jej mohol vytknúť. Akurát možno to nealko, že tam tak nefrčí ako u nás :)

A samotný pretek? Odporúčam tak isto, ale asi je to predsa len pre otrelejších bežcov a osobne by som si ju nevybral ako moju prvú  bežeckú stovku.

www.littlerunningsoul.blogspot.com

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.