Beh zo Zvolena na Zvolen verzia 2020

Miroslav Ivan

Sobota 07.11.2020, štart od brány Zvolenského zámku s cieľom vo Veľkej Fatre na vrchu Zvolen. Pred dvomi rokmi sa nám túto myšlienku podarilo zorganizovať s trasou, ktorá viedla cez dedinky ako Sampor, Lukavica a cez mesto Banská Bystrica. Toho dňa sme sa pri bráne stretli pätnásti namotivovaní bežci... Avšak tentokrát som to chcel urobiť o čosi náročnejšie. A veru podarilo sa.

Trasu sme dali cez Kováčovú, Brestovú, Skalku, sedlo Malý Šturec, Krížnu, Zvolen... ale ako to znie jednoducho takto napísané. V skutočnosti išlo o viac než 70 km s prevýšením 3700 výškových metrov. Tak, ako všetko, aj naše prípravy a plány ovplyvnila situácia okolo Covid a opatrenia s ňou súvisiace. Tento rok žiadne plagáty, zdieľačky po stránkach. Zo zámku sme vyštartovali len traja - Pali Sedilek, Peťo „Korpy“ Korpáš a Ja spolu s krásnym doprovodom - mojou manželkou Monikou, ktorá nás odviedola na koniec Zvolena.

Štart od brány ako sa patrí. Odpočítavanie a už bežíme. Prvé kilometre ubúdali rýchlo, na Kováčke sa k nám pridáva Radek a vo veselej nálade pokračujeme smer Brestová. Parádička. Sledujeme východ slnka, kým Zvolen ešte sladko spí, zahalený hmlou. Krásne lesy, kde-tu sa objavia srnky, ktoré nám neváhajú predviesť, čo je to rýchly beh. Zrazu známe miesto...boom a sme na Troch Krížoch, ktoré sú asi najväčšou turistickou križovatkou v okolí. Ako sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma...tak aj všetky turistické značky v Kremnických vrchoch vedú na Tri Kríže. No a stade je to len na skok na Skalku.

Tu svieti slnko, opiera o nás svoje lúče a my si dávame pauzičku, vychutnávame si nádherné jesenné doobedie. Ale je tu krásne, nádherná táto Skalka. Dosť bolo leňošenia, ide sa smer sedlo Malý Šturec. Tam nás čakajú baby s občerstvovačkou. Veď je to len nejaké dva kopčeky a potom celý čas zbeh do doliny... Ojoooooj, koľký to bol omyl. Tie dva kopčeky sme síce prešli, ale klesanie neprichádzalo... Ocitáme sa v krásnom lese, ktorý nám pripomína lesy okolo Látok. Nádhera.

Avšak už by bolo klesať treba. Miesto toho nás čaká chodník zarastený prasličkou, ktorá nám šľahá po nohách, korene, skaly. Paliho začínajú trápiť kolená, ale až tak, že zvažuje natrieť si ich slivovicou, čo máme v ploskačke... Teda to bolo naozaj vážne, keď chcel míňať dôležité zásoby.

Vidíme dolinu, hurááá nadol a občerstovačka. Trt...nič... Miesto toho nás čakajú zuby ako hovädo. Do kopca problém šľapať, bokom, plúžiť, Radeka vidím 4x4, ako si pomáha rukami nahor. Masaker, a to sme nevedeli, že do kilometra prídeme na ďalší ešte väčší kopček. Stena...strašná, ale dobré znamenie. Oproti z Malého Šturca sa za nami vybrala Vierka, ktorú síce keď vidíme hore ako drobnučkú ružovú bodku, tak si uvedomujeme, že ten kopec je naozaj hnusný (nejdem písať vulgarizmy, čo z nás v tej chvíli lietali). Na druhú stranu však vidieť Vierku znamená, že to už budeme blízko k občerstvovačke. A naozaj. Nejaký 1-2 km a sme dole pri autách, kde nás už vítajú baby. Občerstvenie padlo vhod, suché veci...no bola to výhra. Baby sa tu o nás krásne postarali.

Radek sa odpája a spolu s babami vyrážame smer Krížna. Jemné stúpanie nahor, krásne behateľné. Na hoteli Kráľova Studňa je otvorená terasa. V momente kofola, pivo, vývar...záchrana to naša. Ako tak stúpame na Krížnu, vychutnávame si nádherný západ slnka. Fotiek asi milión... Oplatilo sa. Celé zore nám predvádzajú kúzelné farby, všetko ako na dlani. Tu končí to pekné, tu končí romantika, posledné lúče nekompromisne zapadajúceho slnka a začína peklo...

Zbeh z Krížnej za šera lúkami ešte ako tak. Ale hneď ako sme vošli do hory, tak už tma. To by bolo samozrejme v pohodke. My sa noci nebojíme. Ale všade tie pováľané stromy, chriapaždina všade vôkol. Tu niekoľkokrát strácame značku, chodník je pod lístím a nevidno nič. Dobre sme? Miro pozri do hodiniek, či sme na značke. Občas dobre, inokedy píše, že sme na trase, aj keď sme uprostred lesa, nikde nič. Korpy hľadá značku, čo i len náznak chodníka. Prekračujúc stromy a hľadajúc chodník, či aspoň značku, prichádzame o energiu. Občas sranda, občas nie... Vlastne tej srandy na týchto úsekoch ani nebolo, vlastne asi žiadna. Niektorých chytá zúfalosť, únava. Tempo ani nie turistické. Je toho už dosť. Avšak všetko dopadne dobre, aj keď nálada už upadá. Vychádzame v sedle Veľký Šturec. Od tadiaľto ešte 10 km a máme na dnes hotovo. Chodníček je tu už krásny, zreteľný. Značiek síce málo, ale cestička je jasná. Posledné stupáčiky, ktoré už je po celom dni cítiť. Kde-tu zastaneme, aby sme si oddýchli a občerstvili sa. Šérovačky posledných zásob, cukríky, želé, tyčinky... Všetko pri vypnutých čelovkách sledujúc hviezdnu oblohu. Krása. Pri tom výhľade skoro zabúdame na tie strasti. V diaľke vidíme blikať Skalku, už to nie je tá krásna Skalka z rána - výroky ako "fuj, už tam nejdem, ani mi ju neukazuj".. Ako prichádza večer, tak sa nám aj ochladzuje, avšak niet cesty späť. Ideme to dobojovať, keď tu vychádzame spomedzi stromov a pred nami už len tiahle ba priam smiešne stúpanie na Zvolen.

Sme tu. Záverečné fotky. Tie plány... berieme tričká Running Team Zvolen, nech máme peknú foto...nič... hore zima, vietor, nikomu sa nechce prezliekať, dať do krátkeho rukávu. Porobíme fotky a spokojne dole na Donovaly, kde nás už čakajú Milan s Jožkom. Chalani zastrešili celodennú logistiku, za čo im patrí veľká vďaka. Dievčatám, ktoré s nami túto trasu potiahli, z celého srdca ďakujeme za morálnu vzpruhu a úžasný support. :-) Už teraz sa teším na verziu 2021, kde tento beh chystám ako 130 km Zvolen – Zvolen – Zvolen. :D To bude ešte len okruh... Som rád, že mám okolo ľudí, ktorí sa ku mne na tieto výzvy pridávajú.